Sv. Bonifác, biskup a mučeník, apoštol národa nemeckého

(5. 6.)


Veľký nemecký národ ďakovať má obrátenie svoje zo surového pohanstva na vieru kresťanskú sv. Bonifácovi, ktorý sa i apoštolom národa nemeckého menuje.

Svätý muž tento narodil sa roku 680, v Kirtóne v Anglicku, v grófstve Devonshire, a dostal pri sv. krste meno Vinfríd. On bol synom vznešených a bohatých rodičov. Manželka kráľa Richarda, Bonna, bola jeho sestrou, jej dcéra sv. Valburga, jeho vnučkou. Vinfríd prejavoval už čo útly chlapec túžbu po samote a nábožnom živote. Otec vychovať chcel nadaného syna pre vysoké hodnosti. I nedovolil vychovávať ho v kláštore prv, kým neupadol do ťažkej nemoce, v ktorej urobil sľub, že keď sa uzdraví, syna svojho Božej službe obetuje. A uzdravil sa otec, i poslal synka svojho do kláštora Benediktínov v meste Adeskankastre (teraz Exeter), kde čo sedemročný chlapček pod vedením opáta Volfarta učiť sa začal.

Za trinásť rokov učil sa Vinfríd v kláštore exeterskom, kde veľké pokroky robil vo vedách a výborných cnosťach. Jeho ohnivá nábožnosť a jeho láska k ustavičnému rozjímaniu o nebeských pravdách vzbudzovaly obdiv u najstarších a najdokonalejších mníchov. Prešiel do kláštora v meste Nutcel a tu nadobudol si veľké vedomosti v rozličných jazykoch, v rečníctve, vo sv. Písme, v dejepise a iných vedách tak, že i mladších bratov vyučoval. Roku 710, teda vo svojom 30. roku, vysvätený bol za kňaza. So svätou horlivosťou ohlasoval od tohoto času sv. Evangelium a pracoval neunavene na duševnom spasení svojich blížnych. Biskupi provincie Vestsex radili sa vždy v záležitosťach cirkevných s učeným a nábožným Vinfrídom; a keď raz kráľovi vo vážnych záležitosťach svoje rozhodnutie podať mali, čo nemohlo stať sa bez privolenia arcipiskupa mesta Kanterbury, poslaný bol od nich Vinfríd k arcibiskupovi, aby mu o tom správu podal. Nábožný arcibiskup Berthuald zaľúbil si mladého kňaza tak, že ho korunou svojho kňažstva nazval.

Oslavovanie, ktoré sa mu všade dostávalo, omrzelo poníženého mnícha; i zaumienil si, že za príkladom iných zbožných mužov, ktorí vlasť opustili, aby v cudzích zemách pohanom slovo Božie hlásali, i on vlasť svoju opustí a vierozvestom sa stane. Bolelo to horlivého a nábožného Vinfrída, že veľký národ nemecký ešte vždy v tmách pohanstva blúdi, modlám sa klania a v surových mravoch žije. I roztúžilo sa jeho horúce srdce, by stal sa ich apoštolom. Na mnohé naliehania a prosby dal mu opát privolenie. Roku 716 preplavil sa s dvoma súdruhama cez more do Nemecka, i chcel poberať sa do Frísie, aby tam vieru Kristovu hlásal. Horlivý hlásateľ slova Božieho cestoval neohrozene pohanskou krajinou, prišiel až do hlavného mesta Utrechtu, a prosil pohanského kráľa Radboda, aby mu dovolil slovo Božie národu jeho hlásať. No Radboda napádal vtedy kresťanský panovník Karol Martell, major domus frankský; a preto na kresťanov nahnevaný, nedovolil Radbod Vinfrídovi vieru kresťanskú vo Frísii ohlasovať. A Vinfríd vrátil sa do Anglicka, a bavil sa opäť dva roky vo svojom kláštore, kde proti svojej vôli za opáta vyvolený bol.

Daniel, biskup vo Vinchestre, dal Vinfrídovi, ktorý neprestajne po hlásaní slova Božieho pohanom túžil, odporúčajúce listy na pápeža, a Vinfríd ponáhľal sa do Ríma, aby od sv. Otca požehnanie pre svoje apoštolské dielo obdržal. Pápež Gregor II. prijal láskavé oduševneného muža, dal mu návod k apoštolskému dielu a odporúčajúce listy na panovníkov kresťanských a biskupov nemeckých. Na jar r. 719 vybral sa Vinfríd z Ríma do Nemecka; cestoval cez Lombardsko, kde ho kráľ Luidprand radostne uvítal; prišiel do Bavorska, kde za dlhší čas sv. Evanjelium hlásal a ztade do Thuringska. V Bavorsku, Thuringách a v pohraničných krajinkách frankských, v ktorých už pred dvoma rokami sv. Korbinian učenie Ježiša Krista hlásal, našiel Vinfríd už kde tu kresťanstvo rozšírené, a mnohých nábožných a horlivých kňazov; ale väčšia časť ľudu, najmä v Thuringách, oddaná bola ešte pohanstvu; ba i tí, ktorí boli pokrstení, obcovaním s pohanmi sa zase pokazili a väčšina kňažstva bola nevzdelaná a neprávosťam oddaná. Neunavene pracoval Vinfríd na obrátení tohoto ľudu, všade ohlasoval čisté učenie Ježiša Krista, utvrdzoval veriacich. Horlivými kázňami, cnostným svojím životom obrátil za krátky čas celé mestá a dediny na vieru Kristovu; zaviedol prísnu kázeň medzi kňazmi, naučil ich plniť predpisy sv. náboženstva. I nezadlho prekvitala sv. cirkev horlivým účinkovaním Vinfrídovýni v Bavorsku, Thuringách, Hessku a v iných krajinách nemeckých. Vinfríd počul, že po smrti Radboda Karol Martell krajinu fríssku si podmanil; i ponáhľal sa do Frísie, prišiel do Utrechtu ku sv. biskupovi Villibrordovi, pracoval za tri roky neunavene na obrátení pohanov a veľké množstvo ich pokrstil. Staručký biskup Villibrord chcel Vinfrída svojím nástupníkom ustanoviť a za biskupa ho vysvätiť. Vinfríd ale nechcel sa dať posvätiť, lež riekol, že je on do Nemecka z Ríma poslaný, aby pohanom sv. Evanjelium hlásal. Keď však sv. biskup a jeho kňažstvo na Vinfrída naliehali, aby sa biskupom stal, opustil s 30 súdruhami Frísiu, cestoval Hesskom a čiastočne Sasskom a rozširoval všade kresťanskú vieru: krstil pohanov ,búral pohanské modly a chrámy , a staval na ich miestach kresťanské chrámy , pravému Bohu zasvätené . Pri Gaismare v Hessku stál pohanom posvätný dub v háji nad riečkou Edder, neďaleko terajšieho mestečka Friclar, a pohania sa domnievali ,že na ňom býva boh hromu Odin. V prítomnosti mnoho pohanov zoťal Vinfríd so svojimi súdruhmi dub ten. Pohania mysleli , že boh Odin potrestá pohaniteľa hromovým bleskom . No strom zpadol a pohania poznajúc svoju poveru dali sa pokrstiť . V hornom Hessku nad riečkou Ome vystaval Vinfríd kláštor Amanaburg, ktorý stal sa úrodnou školou sv. viery.

Roku 722 oznámil Vinfríd listovne pápežovi výsledok svojich apoštolských prác a prosil ho o poučenie a radu v niektorých záležitosťach viery a úradovania svojho. Pápež Gregor II. zaradoval sa a písal mu vlastnoručný list, v ktorom mu menom sv. cirkvi za jeho horlivosť ďakoval, úpravy mu udelil a ho spolu vyzval, aby čím najskôr do Ríma prišiel. Vinfríd poslúchol a roku 723 prišiel do Ríma. Gregor II. Prijal slávnostne milovaného syna a ďakoval milosrdnému Bohu, ktorý skrze svojho verného sluhu tak mnoho pre rozšírenie pravej viery medzi pohanským ľudom vykonal. Vinfríd ustanovil sa určeného dňa v chráme sv. Petra a pápež žiadal od neho verejné vyznanie apoštolskej viery, čo Vinfríd i složil ústne a písomne. Neskôr rozprával sa s ním o záležitosťach sv. cirkvi i v Laterane. V deň 30. novembra r. 723, pri príležitosti svätenia pamiatky sv. Andreja apoštola, posvätil Vinfrída pápež Gregor II. za biskupa v chráme Vatikánskom, dal mu meno Bonifác (Dobrodej), a ustanovil ho najvyšším biskupom nemeckého národa. Na hrobe sv. Petra složil Bonifác slávnostnú prísahu, že pravú vieru vždy hlásať a brániť a svätej stolici verným a poslušným bude. Pápež odovzdal mu pozostatky svätých, a sbierku najvážnejších cirkevných zákonov a odporúčajúce listy na kráľov a panovníkov, biskupov a kňazov a na všetkých kresťanov v Nemecku.

Bonifác vybral sa z Ríma najprv ku Karolovi Martellovi, kráľovi Frankskému, a ztade do Hesska a zase s obnovenou horlivosťou obracal a krstil pohanov, posilňoval vo sv. viere kresťanov. Kamkoľvek prišiel, padaly chrámy a modly pohanské, vyrubovaly sa bôžkom posvätené háje; i stavaly sa chrámy a kláštory pravému Bohu zasvätené. I žiadal písomne od svojich bývalých súdruhov v Anglicku, aby mu poslali na pomoc kňazov. V skutku prišli mnísi Burchard, Villibald, Vunibald, Lullus a Gregor. Aj nábožné panny prišly na jeho pozvanie z Anglicka do Thuring a Hesska, ktoré čo opátky správu založených ženských kláštorov prevzaly; medzi nimi vyznačovala sa sv. Valburga, vnučka sv. Bonifáca, a kráľovská dcéra Richarda Anglického.

Roku 732 vyvolený bol za pápeža Gregor III. Sv. Bonifác vypravil poslov do Ríma, aby novému pápežovi podali zprávu o dielach jeho apoštolských v Nemecku. Pápež Gregor III. prijal jeho poslov s radosťou a keď sa naspäť vracali, poslal sv. Bonifácovi list, v ktorom ho menoval arcibiskupom a prímasom celého Nemecka, a poslal mu i pallium, to jest ustanovil ho za legáta (plnomocníka) svojho v celom Nemecku, i splnomocnil ho, aby nové biskupské stolice sriadil, kde to za dobré uzná. Roku 736 išiel sv. Bonifác zase do Bavorska, vyhnal bludoverca Ehrenvolfa zo zeme, kázaval horlivé a napravil to, čo tento kacier pokazil, navštevoval kláštory a farnosti, a povzbudzoval veriacich vo sv. náboženstve. Keď všetky záležitosti cirkvi v Bavorsku, Thuringách a Hessku do poriadku uviedol, cestoval tretí raz do Ríma, aby pri hrobe sv. apoštolov pobožnosť svoju vykonal, pápežovi svoju úctu vzdal a s ním o záležitosťach sv. cirkvi v Nemecku sa poradil. Pápež prijal ho láskavé, poveril ho čo svojho legáta plnomocenstvom a obdaroval ho drahocennými ostatkami svätých. Na zpiatočnej ceste zastavil sa v Bavorsku u kniežaťa Utila, ktorý mu bol nápomocným pri usporiadaní cirkevných záležitostí. Bavorsko rozdelené bolo na štyri biskupstva a do každého v jednotlivých mestách ustanovil sv. Bonifác biskupa, a síce do Solnohradu Jána, do Fraisinku Krimberta, do Rezná Gaubalda a do Pázova Vivila, ktoré biskupstvo už prv jestvovalo. Pápež potvrdil toto nariadenie a naložil biskupom, aby každé dva roky shromaždenie vydržiavali, služby Božie dľa obradu rímskej cirkvi konali, bludné učenie vykorenili a Bonifáca čo pápežského plnomocníka poslúchali. Tak dostalo Bavorsko svojich biskupov, kdežto posiaľ len nestálych duchovných pastierov mávalo. Keď sv. Bonifác vysvätil biskupov a priestrannosť ich biskupství označil, pracoval na tom, aby blud rozširujúci kazatelia zo zeme vyhnaní boli a zvedení kresťania do lona sv. cirkvi sa navrátili. Grófa Suitgara z Hiršberku naklonil, že tento v Aichštete (Eichstädt) svojím nadaním založil biskupstvo, do ktorého Bonifác nábožného anglického mnícha Villibalda za biskupa ustanovil. V Rezne shromaždil biskupov ku porade, na ktorej i knieža Utilo účasť bral. A keď Karolman, vojvoda z Austrasie, biskupov krajiny svojej do jedného mesta na Dunaji povolal, navštívil i toto shromaždenie sv. Bonifác a pomáhal radou svojou usporiadať cirkevné záležitosti.

Potom vrátil sa sv. Bonifác do stredného Nemecka, Thuring a Hesska. V Thuringách sriadil v meste Erfurte, v Hessku v meste Baraburku, vo Franksku v meste Vircburku nové biskupstvá. Roku 746 založil slávne opátstvo vo Fulde, z ktorého mnohí učení mužovia vyšli, ktorí základnými vedomosťami a opravdivou nábožnosťou sa vyznačovali a požehnanie Božie a spásu medzi národom rozširovali.

Nástupca Gregora III., rímského pápeža, sv. Zachariáš, vyznačoval sv. Bonifáca ako jeho predchodcovia. Keď Pipin, kráľ Frankský, roku 745 sv. Bonifáca za arcibiskupa v Mohuči (Mainz) povýšil, potvrdil toto pápež Zachariáš roku 751 a podriadil sv. Bonifácovi nasledujúce biskupstvá: Štrasburk, Špíry, Vircburk, Kolín, Lutich, Utrecht, Augsburk, Vorms, Bamberg, Erfurt, Aichštat, Kostnicu a Kur. Behom troch rokov spravoval arcibiskup Bonifác tieto cirkvi apoštolským duchom a horlivosťou a strážil nad nimi otcovskou starostlivosťou.

Sv. Bonifác dosiahol už 75. rok života. I zatúžil duch jeho, aby svoje dni života rozširovaniu viery spasiteľnej medzi pohanmi obetovať mohol. I obrátil sa na pápeža s prosbou, či smie za svojho živobytia nástupníka svojho v Mohuči ustanoviť. A keď pápež privolil, vysvätil sv. Lulla, nábožného mnícha z Malmesbury, za biskupa, odovzdal mu správu všetkých cirkví a prosil ho, aby pracoval na obrátení ostatných pohanov v Nemecku. «Dokonči,synu môj,» hovoril, «započaté dielo sv. evanjelia! Povolávaj, kam len tvoj hlas zasiahne, národy z bludných ciest k spaseniu. I chystaj, čo na cestu moju je potrebno. Nezabudni medzi moje knihy umrlčiu plachtu priložiť, v ktorej chcem byť pochovaný: lebo deň môjho rozpadnutia blíži sa.»

Na jar, roku 755 vysadol s mnohými kňazmi a robotníkmi na loď a plavil sa dolu Rýnom, až prišiel do krajiny Frísov. Na východnom brehu jazera cuiderského (Zuydersee) začal pokračovať v apoštolskej práci. Precestoval so svojmi spoločníkaini zem Frísov, obrátil mnoho tisíc pohanov na kresťanskú vieru, vykorenil všade pozostatky pohanstva, staval kresťanské chrámy a ustanovil sv. Eobana za biskupa do Utrechtu. Keď mnoho tisíc dospelých a detí pokrstil, ustanovil, že v predvečer Turíc na poli blízko Dokumu nad riečkou Bordnou (teraz Bordau) pokrstených a vo sv. viere vyučených birmovať bude, pretože nebolo tam kostola, do ktorého by sa to množstvo zmestiť bolo mohlo. Tam vystavať dal šiator a pod ním oltár. Svitol určený deň a Bonifác očakával nových kresťanov. Miesto kresťanov prišli pohanskí žretci (kňazi) a s nimi veľké množstvo ozbrojených pohanov, obstáli šiator a s divokým krikom napadli sv. Bonifáca a jeho priateľov. Títo chceli sa brániť a ozbrojenou rukou nápad divochov odraziť. Svätý Bonifác nedovolil to a riekol: «Složte zbraň a neodplácajte zlým za zlé! Okamžik nášho odchodu je tu! Dôverujte v Boha a odhodlane trpte pre Jeho česť. On spasí duše naše a otvorí nám bránu večného života!» Keď toto hovoril, držal sv. Evanjelium vysoko v ruke, pokročil oproti divochom, ktorí 75 ročného starca a jeho 52 súdruhov svojimi mečami ukrutne posekali dňa 5. júna roku 775.

Keď o tomto hroznom vraždení povesť do Utrechtu doletela, ozbrojili sa kresťania a priniesli mŕtve telá mučeníkov z toho pohanského kraja. Telo sv. Bonifáca prenesené bolo do Mohuča a neskôr vo Fulde slávnostne pochované. Tu nachádza sa posiaľ i kniha sv. evangelia, ktorá, na kraji mečom preťatá, stopy krvavé sv. mučeníka ukazuje.

Sv. Bonifác vyobrazuje sa ako biskup, ozdobený palliom, krstiaci pohana; pri ňom sekera do padnutého stromu zaťatá.

Poučenie.

Sv. Bonifác nepriniesol nič zo svojej otčiny do Nemecka okrem lásky k Bohu. On miloval Boha a Jeho jednorodeného Syna Ježiša Krista nado všetko: a preto miloval i svojich blížnych, a chcel ich rozum osvietiť, aby i oni Ho poznali, chcel srdce ich zohriať vierou svätou, aby i oni Ho milovali. Celý svoj život, všetky svoje schopnosti, všetky svoje sily vynaložil, aby túto lásku i do sŕdc blížnych svojich zaštepil. Z lásky k Bohu a blížnym umrel smrťou mučeníckou. Kresťania, musíme Boha milovať! Toto je pravda, ktorú nám sama príroda hlása, ktorú nás rozum učí a príkaz, ktorý Boh dal, pred oči a na srdcia nám klade. Boh miluje nás od večnosti; On neprestáva dobrodeniami nás obsýpať. Kresťania, ako že my odplácame lásku Jeho? Či bolo treba, ó Pane, nám biednym tvorom dovoliť, aby sme Ťa milovali ? Áno, Stvoriteľu a Pane na výsosťach, Ty dovoľuješ ľuďom, aby Ťa milovali, nakladáš to, prikazuješ, povolávaš tvory Svoje k tomu večnou odplatou; hrozíš peklom, keby Ťa človek nemiloval: a predsa mnohý človek, slabý tvor na Tvoj obraz stvorený, nemiluje Teba! Človeče, keby si Ježiša Krista aspoň tak miloval, ako svojich rodičov, svojich priateľov, svoje bohatstvá, rozkoše a radovánky: nemal by toľko príčiny sťažovať sa! No, ty činíš pre týchto a tieto veci všetko, podnikáš všetko, trpíš všetko: a pre Spasiteľa svojho nerobíš nič! Rozvažuj toto: a začervenieš sa nad svojou malou vierou, nad svojou nepatrnou láskou k Bohu a Jeho Synovi, a tvojmu Spasiteľovi. Sv. Bonifác nás učí požehnaným životom svojím, že máme Boha nado všetko milovať, a hotovými byť, všetko obetovať, aby sme sa Mu ľúbili a Jeho poslúchali. Všetko máme len z lásky k Nemu milovať. Ostatné cnosti nemajú bez lásky žiadnej ceny. Všetky zákony Božie počiatok svoj berú z jedného koreňa, z lásky.

Modlitba.

Ó Bože, shliadni na našu nehodnosť, a pretože nič sami od seba nemôžeme, buď nám každého času na pomoci, ako si bol sv. Bonifácovi, Svojmu lásky plnému sluhovi a mučeníkovi; skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.