Sv. Primus a Felician, mučeníci

(9. 6.)

Na začiatku tretieho storočia žili v Ríme dvaja bratia, Primus a Felician, ktorí síce v pohanstve vychovaní boli, ale v mužskom veku na vieru Kristovu sa obrátili. Od tohoto času viedli bohabojný život a z bohatých statkov svojich podporovali chudobných. Neohrozene navštevovali súdne pojednávania, v ktorých kresťania na smrť odsudzovaní a krvavé mučení boli, aby ich ku vytrvanlivosti svojho vyznania povzbudzovali. Tých slabých vo viere kresťanov, ktorí zo strachu učenie Božie zapreli, navštevovali tajne v ich domoch a získali mnohých takých nešťastníkov pravde kresťanského náboženstva. Až do svojho vysokého veku zachránení boli pred zúrivosťou pohanov; lebo i títo ich ctili čo vážnych a popredných mešťanov rímskych. Mnohí kresťania ukrývali a zachránili sa v ich nádhernom dome a žiaden vladár neopovážil sa s ozbrojenou rukou vstúpiť do neho.

Roku 286 zakúsili i Primus a Felician vzteklosť zverských pohanov. Zlomyseľní a lhárski žretci (pohanskí kňazi) obžalovali svätých bratov u cisárov Diokleciána a Maximiana čo neznabohov a čarodejníkov. Keď cisári žretcom naložili, aby obvyklé krvavé obety bôžkom obetovali, riekli žretci: «Bohovia neprijímajú naše obety a nechcú nám na predložené otázky odpovedať inšie, len to: keď neprivediete Primusa a Feliciana k tomu, aby nám obetovali, nemôžeme vám nové dobrodenia preukazovať. Pomáhajte nám a svojej ríši,» riekli cisárom, «aby sme nezahynuli.» Cisári rozkázali svätých bratov hneď chytiť, sviazať a do väzenia hodiť. O niekoľko dní boli pred súd dovedení. Cisári sľubovali im vysoké úrady, keď vieru svoju zaprú a bohom obetovať budú. Keď to nespomohlo, hrozili im mukami a ukrutnou smrťou. Primus a Felician odpovedali: «Kresťania neľakajú sa žiadnych múk a neobetujú nepravým bohom. My klaniame sa len živému Bohu, ktorý nás upozornil, aby sme sa tých nebáli, ktorí zabíjajú telo, ale žiadnu moc nad našimi nesmrteľnými dušami nemajú.» Rozhnevaní cisári dali sv. bratov do krve bičovať, no títo radostne volali: «My sme kresťania, vyznavači Ježiša Krista!» Potom viedli ich vojaci do modlárne Herkulesovej, aby ich prinútili tejto modle obetovať. «Boha nebeského musíme poslúchať,» hovorili svätí vojakom, «ktorý i telo i dušu do pekla uvrhnúť môže. Vaši cisári, ktorí klaňajú sa marným mŕtvym modlám, upadnú do večného ohňa.»

Keď cisári počuli, že Primus a Felician modle obetovať nechcú, poslali ich do blízkeho mesta Numentumu (teraz Mentana) ku miestodržiteľovi Promotovi, lebo sa báli mešťanstva rímského, ktoré týchto spravodlivých veľmi ctilo, dlhšie mučiť. Promotus bol horlivý obranca pre česť bohov a zúrivý nepriateľ všetkých kresťanov. I hodil svätých vyznavačov do tmavých žalárov a moril ich tam hladom za dva mesiace, aby ich zoslabených prinútil modlám obetovať. I dal chrám Herkulesov ozdobiť a ľud doň svolať. Miestodržiteľ skvostne oblečený sadol si pred modlu a oslovil privedených svätých vyznavačov: «Dosť ste už trpeli, že ste vzdor zákazom cisárskym kresťanský život viedli.

My všetci vás ľutujeme a budeme vladárov o milosť za vás prosiť, keď sa odrieknete svojej bláznivej domnienky a božskému Herkulesovi obetovať budete.» Svätí bratia odpovedali: «My neuznávame tvoju ničomnú modlu za Boha a utratíme radšej krv a život, ako by sme drevu a kameňu sa klaňali.» Pohania vzkríkli a žiadali pomstiť také pohanenieich bôžka. A Promotus dal sv. bratov tĺcť palicami, olovom naplnenými, že im kosti prašťaly. Lež svätí mučeníci vzývali meno Božie a boli posilnení. Zahanbený tyran dal ich hodiť osobitne do väzenia, aby jeden druhého tešiť a povzbudzovať nemohol.

O krátky čas dal si Feliciana predviesť a myslel, že slabého, boľavého starca ku obete modlám nakloní. Vynaložil všetko; naliehal na neho sľubami a hrozbami, ale nič nedocielil. Sv. Felician povedal: «Už som 80 rokov starý a 30 rokov je od toho času, čo som poznal pravdu a si zaumienil, že žiť budem Kristovi, ktorý ma vyslobodí z tvojich ukrutných rúk.» Miestodržiteľ dal ho mučiť, do žalára hodiť a k stĺpu pribiť. Za tri dni takto mučený Felician nedostal ani kúska chleba, ani kvapky vody. Potom ho so stĺpa sňali.

I priviedli miestodržiteľovi Primusa. S radosťou rozprával mu Promotus, že brat jeho Felician cisársky rozkaz vyplnil a bohom obetoval. I napomínal ho, aby jeho príklad nasledoval, z väzenia a múk sa vyslobodil a odmenu, ako jeho brat, dosiahol. Svätý muž poznal lož úlisného pohana a odpovedal: «Viem, že môj brat vyplnil rozkaz cisára, ale — nebeského. Viem, že brat môj, keď mukami premôcť sa nedal, je vo väzení a raduje sa, ako by v raji bol. Posilnený milosťou Božou ufám, že i ja verným ostanem svojej viere, ako môj brat a zvíťazím nad nástrahami a ukrutnosťou neveriaceho tyrana.» Zdivočený pohan rozkázal priviesť Feliciana, aby sa díval na muky svojho brata. Primusa natiahli kati na škripec, trhali telo jeho hákami, rany jeho žeravým železom pripaľovali a rozpustené olovo do jeho úst liali. Keď mučený Primus svojho brata Feliciana uzrel, zvolal ku zástupu pohanov: «Počúvnite nás, milí ľudia, odvráťte sa od mŕtvej bláznivej modly a verte v jediného pravého Boha, ktorý tak veľké znamenie činí, aby ste ušli večnému ohňu.» A spievali spolu slová žalmu: «Ó jak krásne a milo je, keď bratia spolu v svornosti obcujú.» A sv. Primus obrátil sa ku Promotovi: «PohIiadni, môj brat nevzdialil sa odo mňa, ako si mi povedal, že obetoval smrteľným bôžkom. Pozri, tu stojí v nádeji a v dôvere v Boha, že nás zo všetkého utrpenia vyslobodí, ktoré pre Jeho meno znášame; lebo všetko, čo vidíme, je len časné; to ale, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú, je večné. Pozri, my dvaja sme v sláve vykúpenia spojení; neoklame nás diabol žiadnou nástrahou, žiadna lož neukradne nám Ježiša Krista.» «Obetujte bohom, lebo vás predhodím divým šelmám!» zareval rozľútený pohan.

Svätí mučeníci zvolali: «Počuj nás a nadobudni rozumu: odvráť sa od pomíňajúcich škriatkov a uver v jediného pravého Boha a v Jeho Syna Ježiša Krista, aby bola zachránená duša tvoja!» Miestodržiteľ triasol sa zlosťou a kričal na Feliciana: «Ako môžeš v tom bláznovstve tak tvrdohlavé zotrvávať, ako tvoj stratený brat?» — «Oj, on nie je stratený,» odpovedal Felician, «ale ty, keď pri svojej reči zotrváš, upadneš do moci Pánovej. Viem, že by si bol sa obrátil už k Pánovi, ale pretože tvoj otec, diabol, tvoje srdce zatvrdil, pôjdeš do večného ohňa!» Promotus bol zahanbený. I rozkázal svätých bratov von z mesta do divadla vyviesť, aby ich kati zúrivým levom predhodili. Dvaja hladní levi vypustení boli z klietok; revanie ich naplňovalo divákov a mesto hrôzou. Levi s rozježenými hrivami bežali ku sv. mučeníkom a — ako krotké barance ľahli si ku ich nohám. Svätí volali k zadivenému pohanovi: «Oj, ty predseda nespravodlivosti, pozri, divé šelmy poznajú svojho Stvoriteľa! A vy slepí pohania bez srdca nepoznáte Boha, ktorý vás na svoj obraz stvoril!» Diváci zkríkli hlasom veľkým: «My veríme v živého Boha!» A 1500 mužov prijalo učenie Kristovo.
Promotus, utekajúc z divadla, rozkázal vojakom, aby svätých do väzenia odviedli a hlavy im zoťali. To stalo sa dňa 9. júna r. 287. V noci odniesli kresťania telá sv. mučeníkov a pochovali ich pri ceste, ktorá viedla z Numentuma do Ríma. Nad hrobom ich postavený bol kostol. Roku 648 prenesené boly pozostatky svätých do Ríma a boly do chrámu sv. Štefana slávnostne uložené.

Sv. Primus a Felician vyobrazujú sa s mečom a palmovou ratolesťou v rukách, dvaja levi pri ich nohách.

Poučenie.

Svätí mučeníci Primus a Felician báli sa Boha, hriechu a pekla, a touto cestou bázne dostali sa do neba. Bázeň Božia je počiatkom múdrosti. Kresťane, boj sa Boha, lebo On vidí a vie všetko a je najspravodlivejší. On súdiť bude dľa spravodlivosti a prísne trestať. Boj sa hriechu, lebo on činí teba nepriateľom Božím. Boj sa pekla a nemysli, že táto myšlienka len veľkých hriešnikov má strašiť a že človek-kresťan má len ducha lásky mať, a nie bázne. Bázeň pred peklom to bola, ktorá sv. mučeníkov svetu vyrvala, do púšte, k mukám a ukrutnej smrti viedla. Kresťane, čo akým spravodlivým by si bol, môžeš stať sa hriešnikom: preto boj sa pekla! Alebo či snáď pekla niet? Kto ho má vo svojom svedomí, ten ho zapiera. V istej stolici, v jednej miešanej obci, prežehnalo sa pri zkúške dieťa. Nekatolícky «slova Božieho kazateľ» okríkol ho posmešne: «Čo sa križuješ, to len tí robia, čo sa pekla boja!» Či teda pekla niet? Všetky národy, i tie najdivokejšie veria, že je peklo. Boh sám zjavil túto pravdu prvým rodičom v raji, od nich prijali ju potomci, všetky národy zeme. V peklo verili i pohanskí Rimania a Gréci. Preto i sv. Primus a Felician poukazovali rímským pohanom vo všetkých svojich rečiach na tú pravdu, že bezbožníci po smrti večné muky znášať budú, lebo boli presvedčení, že i pohania o pekle vedia. Že je peklo, máme i neklamné slovo Božie. Pán Kristus hovorí zreteľne o červíku, ktorý neumiera, o ohni, ktorý nehasne, ktorým bezbožníci večne sú mučení; hovorí zreteľne o večnom trápení, o temnosťach, o večnej záhube, do ktorej zatvrdelí hriešnici uvrhnutí budú. To isté hovoria svätí apoštolovia, to učí sv. cirkev od počiatku. Kto teda hovorí: niet pekla? Opravdivý kresťan to nepovie; on sa pekla nebojí, preňho pekla niet, lebo kráča po ceste prikázania Ložieho: len bezbožníci a neverci majú sa báť pekla a preto sa tešia sami seba, že pekla niet, že sa ho báť nemusia. Kresťane, keď chceš peklu ujsť, predstavuj si často muky odsúdencov, večný oheň, večnú odlúčenosť od Boha: i budeš sa hriechu báť a budeš milovať Boha nado všetko a budeš spasený!

Modlitba.

Ó Bože, naplň srdce naše svätou bázňou, aby sme vždy Tvoje prikázania zachovávali, keby sme preto i zomreť mali. O to Teba prosíme skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána a Spasiteľa našeho. Amen.