Sv. Margaréta, kráľovná(10. 6.)
|
||||||
| Svätá Margaréta pochádzala z kráľovskej rodiny. Jej otec bol Edvard Etheling, syn Edvarda III, kráľa anglického; jej matka pochádzala z cisárskeho rodu, ktorú si Edvard vo svojom vyhnanstve za manželku vzal, keď sa dlhší čas v Uhorsku zdržoval a ktorá i v pokrvenstve so sv. Štefanom, kráľom uhorským, bola. Narodila sa r. 1046 a bola v kresťanskom náboženstve starostlivé vychovávaná. Roku 1054 prišla Margaréta čo malé nábožné dievča do Anglicka. Po smrti svojich rodičov utekať musela s bratom svojím Edgarom cez more, aby ušla prenasledovaniu kráľa anglického Viléma. Na úteku zahnaná bola ich loď búrkou morskou na breh Škótska a kráľ Malkolm III. prijal ich pohostinne. Na dvore svojho ochranca žila len modlitbe a podporovaniu chudobných a prenasledovaných. Jej šľachetné mravy, dobré srdce a krásna postava zaujímaly Malkolma tak veľmi, že ju požiadal o ruku. Margaréta modlila sa skrúšene k Bohu a po dobrom rozvážení privolila. Roku 1070 prijala čo manželka Malkolmova korunu Škótsku. Dvadsaťštyri ročná krásna kráľovná stránila sa hlučných radovánok a všemožne sa usilovala, aby pri dvore a u všetkých poddaných rozmáhala sa bohabojnosť, láska ku modlitbe a každá ušľachtilosť a cnosť . Kráľ Malkolm, jej manžel, mal síce dobré srdce a bol ku cnosťam náchyľný; no bol prchlivý a surový. Cnostná manželka svojou hlbokou pokorou, povoľnosťou, tichosťou, úctivosťou a láskavosťou opanovala srdce jeho tak, že kresťanskú vieru úprimne si zamiloval, svoje myšlienky, slová a skutky dľa nej riadil a stal sa v Škótsku najšľachetnejším, najspravodlivejším a najobľúbenejším panovníkom. Múdrosť a nábožnosť manželkinu tak si vážil, že jej sveril starosť o kráľovský dvor; i radieval sa s ňou o záležitosťačh krajinských. Malkolm podporoval ju pri všetkých skutkoch lásky k blížnym. Theodorich, jej spovedný otec a životopisec, hovorí: «On učil sa od nej celú noc tráviť na modlitbách. Niečo podivu hodného je, videť nábožnosť tohoto panovníka; on má ducha skrúšenej kajúcnosti a dar slz, v miere u niekdajšieho svetára neobyčajnej. Kráľovná oduševnila ho ku skutkom spravodlivosti, milosrdenstva a každej cnosti. Sv. Margaréta bola presvedčená, že len náboženstvo robí poddaných vernými, dobrými a poctivými a že ľud dľa príkladu dvoru a vznešených osôb sa riadi a spravuje: preto dbala starostlivé o to, aby každý bol na dvore mravný. Svoje dvorné dámy držala prísne a každú odstránila, ktorá len dosť málo prestúpila mravopočestnosť. Ona bola im vzorom, príkladom a kto na ňu pozrel, nemohol na nič neslušného pomyslel Pracovala s nimi neprestajne: dvorné dámy shotovovaly s ňou cirkevné rúcha, alebo odevy pre chudobných, ktoré štedre rozdávaly. Príkazy cirkevné, pôsty a jednoduchosť museli zachovávať prísne všetci, ktorí pri dvore žili. V reči bola opatrná. Hovorila málo a to vždy múdre. V radosti nikto nevidel ju rozpustilou, v žalosti nikdy málomyseľnou. Spávala málo a modlievala sa v noci, keď jej to práce a povinnosti vo dne nedovoľovaly. Nikdy nenajedla sa do sýtosti. Zachovávala po celý adventný čas pôst, v štyridsať dennom pôste požívala len vodu a chlieb. Chodievala často ku svätej spovedi a sv. prijímaniu. Ačkoľvek bola bohatá, bola chudobnou duchom, pokornou a poníženou. Kto ju videl počúvať slovo Božie a pod sv. omšou v modlitbe slzy roniť, uznal, že svetu odomrela. Bohabojná kráľovná porodila šesť synov a dve dcéry. Sama vyučovala ich vo svätom náboženstve. K učiteľom a vychovávateľom dietok svojich prizerala často starostlivé. Ona bola presvedčená, že zvlášte bohabojná matka je prameňom, z ktorého Božia milosť na dietky sa vylieva. Často vodievala dietky svoje k obrazu ukrižovaného Spasiteľa a hovorievala so svätou vážnosťou: «Bojte sa, dietky moje, bojte sa Pána; lebo tým, ktorí sa Ho boja, nič nebude chybovať, a keď Ho budete milovať, nuž vám, ktoré v srdci svojom nosím, popraje tu na zemi požehnanie a niekedy so svätými večné blahoslavenstvo.» Toto horlivé napomínanie a jej skrúšenú modlitbu, ktorú dňom a nocou so slzami za svoje deti k Bohu zasielala, vyslyšal Boh dobrotivý; lebo deti zdarné vychovala. Jedna z dcér: Mathilda, neskôr anglická kráľovná, a jeden zo synov: Dávid, kráľ škótsky, ctia sa vo sv. cirkvi ako svätí. Sv. Margaréta považovala krajinu Škótsku za jednu rodinu, seba za jej matku. Preto starala sa všemožne o duše sebe svereného národu a o jeho večné spasenie a zemský blahobyt. Nešetrila ani svoje drahocenné okrasy, ba ani svojho odevu, keď sa jednalo o pomoc chudobným. Niekedy vydala všetky svoje peniaze, i prosievala kráľovského svojho manžela o pomoc. Keď vyšla z palácu, obstáli ju vdovy, siroty a chudobní ako spoločnú matku. Nikdy neodchádzal od nej žiaden ubiedený bez pomoci a bez potešenia. Radšej odriekla sa každého pohodlia, len keď mohla slzy s tvár chudobných a nešťastných zotierať. Keď prišla z kostola do svojho paláca, nalezla obyčajne chodby plné chudobných, ktorým peniaze, odev a iné potrebné veci rozdávala. Denne nachovala vo svojich izbách mnoho, často 100, ba i 300 chudobných, ktorých sama obsluhovala a nohy im umývala. Nikdy nesadla si k jiediu prv, kým svoje devatoro sirôt, ktoré v paláci vydržiavala, nenasýtila, medzi ktorými najmenším svojou vlastnou lyžicou do ústičiek pokrm kládla. I navštevovala nemocnice, starala sa ako milujúca matka o nemocných, vyslobodzovala z väzenia nešťastných dlžníkov, a dopomáhala schudobnelým rodinám k majetku. Táto bezhraničná útrpnosť oproti chudobným a nešťastným, toto neunavené namáhanie k oblaženiu a večnému spaseniu blížnych smerujúce, tieto veľké cnosti, ktorými sv. Margarete ozdobená bola, — boly ovocím milosti Božej a jej ustavičnej pobožnosti, skrze ktorú v neprestajnom spojení so Spasiteľom žila. V noci spávala len tri lebo štyri hodiny. O polnoci bývala pri sv. omši vo svojej kaplnke prítomná. Keď vstala, pospiechala zase do kaplnky a modlievala sa i pod piati sv. omšami. V kostole s nikým ani slovíčka neprehovorila. Keď rozprávala o nevysloviteľných rozkošách večného blahoslavenstva, bolo jej vnútorné pohnutie také veľké, že sa nemohla slz zdržať, ktoré tiekly z jej očú. Tak žila svätá Margaréta až do svojho 46. roku, v ktorom ju Boh ťažkou nemocou navštívil, ktorá bolestná nemoc šesť mesiacov trvala. Svätá kráľovná znášala bolesti svoje s nevýslovnou trpezlivosťou. Nikdy nebolo počuť sťažovanie sa z jej úst. A jej modlitba bývala: «Pane Ježišu Kriste, ktorý si smrťou svojou svetu život daroval, vysloboď ma od všetkého zlého!» Keď cítila blížiť sa svoju poslednú hodinu, vyspovedala sa z hriechov celého svojho života, prijala sv. sviatosti umierajúcich, držala v rukách umučenie Pána, a syn doniesol jej tú smutnú novinu, že jej kráľovský manžel Malkolm a najstarší syn pri obliehaní zámku Alnvichu úkladné boli zavraždení. Sobrala svoje posledné sily a modlila, sa hlasno: «Dakujem Ti, najmilosrdnejší Bože, že si mi v poslednej mojej hodinke ešte toto trápenie poslal, aby si ma od škvŕn hriechov očistil.» Keď sa lúčila so svojím spovedným otcom Theodorichom, riekla: «Zite s Bohom. Nezadlho zmiznem z tejto zeme, a i vy budete ma skoro nasledovať. Dve milosti sú, ktoré od vás žiadam: jedna je, aby ste, kým žiť budete, na mňa pri sv. omši a vo svojich modlitbách pamätovali; — druhá je, aby ste moje deti opatrovali a učili, ako majú Boha sa báť a Ho milovať. Sľúbte mi pred jediným svedkom našich slov, že moju prosbu vyplníte!» I tíško usnula v Pánu v 47. roku veku svojho, dňa 16. novembra 1093. Pápež Innocenc IV. vriadil ju r. 1251 medzi svätých a pápež Innocenc XII. ustanovil sláviť jej pamiatku na deň 10. júna. Sv. Margaréta vyobrazuje sa v kráľovskom rúchu, s korunou na hlave, ako odieva chudobných, ktorí okolo nej stojá. Poučenie. Život sv. Margaréty upozorňuje nás na tri veľké pravdy. Čo kráľovná učila vlastné deti svoje čítať a náboženstvo, nikdy nehovorila slovíčka s nikým v kostole mimo Boha, denne obsluhovala chudobných a deväť sirôt pri svojom stole. Miesto, kde svätá Margaréta prijala sviatosť manželstva, zasvätila tým, že vystavala tam na svoje útraty chrám k úcte najsvätejšej Trojice. Keby sa kresťanské manželstvá uzavieraly s takou vieru, keby sa tak v nich žilo, ako nám to život tejto svätej kráľovnej pred oči klade: veľká radosť bola by na nebesiach! Svätá Margaréta sriadila život svoj celkom podľa učenia Ježiša Krista a skladala celú svoju dôveru v Neho: a tým posvätila dietky, manžela a celú krajinu svoju. Každý jej krok zanechal po sebe požehnanie, každé jej slovo donášalo ovocie večného života. Dietky jej boly príkladom kniežať a kňažien, jej predtým surový manžel stal sa svätým, divý predtým národ škótsky bol na vzorných a láskavých kresťanov premenený. Hľa, čo môže nábožná manželka a matka dobrého pôsobiť! Kresťanská matka má v moci srdcia dietok, manžela a poddaných svojich, lebo je v nej sám Boh. Príklad a slovo dobrej matky musejú dietky plniť, a keď ich i svet zlý pokazí a zvedie, zase sa navráťa, lebo nemôžu zabudnúť, čo im do srdca vštepila dobrá, nábožná matka. Ani manžel nemôže vzdorovať nábožnej a cnostnej manželke a čo by bol aký surový, bezbožník a ľahkomyseíník. Vidíme to pri kráľovi Malkolmovi. Nábožná manželka a matka je strážnym anjelom i čeľadi, ona ju polepší, napraví, keď je bezbožná, zlá. Kresťane, či chceš vedeť príčinu nešťastných manželství? Pozri, ako uzavierajú sa za našich časov manželstvá! Kde je viera, kde nábožnosť, kde láska, kde cudnosť, kde pokora u mnohých kresťanov, ktorí do stavu manželského vstupujú ? Preto sú mnohí manželia nešťastní, preto majú nezdarné deti, preto sú nešťastné obce, mestá a krajiny, — preto sú zriedkavé koruny večnej slávy! Modlitba. Popraj nám, ó Bože, milosť neustálej nábožnosti, aby sme, ako sv. Margaréta, Bohu a blížnym vždy slúžiť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.