Sv. Barnabáš, apoštol

(11. 6.)


Písmo sväté hovorí o sv. Barnabášovi len na krátko, že «bol muž dobrý, plný viery a naplnený Duchom najsvätejším.»

Narodil sa na ostrove Cypre z bohatých židovských rodičov, z pokolenia Levi pochádzajúcich. Joses, ako sa predtým menoval, navštevoval v mladosti svojej v Jeruzaleme školu slávneho učiteľa Gamaliela a tu spriatelil sa s nadaným mládencom Šavlom, neskôr horlivým apoštolom Pavlom. Prví cirkevní otcovia a sv. Lukáš menujú ho apoštolom, ačkoľvek nebol z tých dvanásti, ktorých Spasiteľ k apoštolskému úradu povolal; to preto, že ho sv. Duch mimoriadnym spôsobom povolal a že na šírení sv. evanjelia svojou horlivosťou veľkú účasť mal. Keď sa u slávneho Gamaliela vo sv. Písme dokonale vyučil, túžil so Savlom a inými nábožnými Židmi po príchode Vykupiteľa, o ktorom vo sv. Písme toľko krásneho sa bol dočítal. Najvyšší kňaz židovský ustanovil ho za levítu pri chráme Jeruzalemskom a bol by iste na vysokú hodnosť kňazskí"; postúpil, keby sa nebol Ježiš vtedy na zemi zjavil a svojím učením a zázrakmi čo opravdivý Vykupiteľ osvedčil.

Keď Ježiš Kristus 72 učeníkov okolo seba shromaždil, bol nábožný a učený Joses medzi nimi. I bol tak šťastným, že obcoval so Spasiteľom, počúval z jeho vlastných úst slová večného života, videl Ježiša zomierať, po zmŕtvychvstaní s učeníky obcovať a na nebe vstúpiť. Keď apoštolovia v Jeruzaleme prvú kresťanskú cirkev založili, stal sa Joses jedným z prvých a najhorlivejších hlásateľov sv. evanjelia. Jeho rodičia zanechali mu dom v Jeruzaleme a statky neďaleko mesta. V dome jeho shromažďovali sa apoštolovia a on bol jeden z prvých, ktorý svoje statky predal a utržené peniaze apoštolom odovzdal, aby rozdelené boly medzi údov mladej cirkvi. Jeho príklad nasledovali mnohí. A skutky apoštolské, rozprávajú, že medzi prvými kresťanmi v Jeruzaleme bratská jednomyseľnosť a spoločnosť majetku panovala a že boli len jedno srdce a jedna duša. Tento jeho krásny príklad, jeho nábožnosť, učenosť a horlivosť boly príčinou, že ho sv. apoštolovia ku hlásaniu sv. evanjelia upotrebovali, a že jeho meno často sa spomína v dejinách skutkov apoštolských.

Často schádzaval sa Joses s priateľom mladosti svojej Šavlom a usiloval sa, aby ho presvedčil o poslaní messiášskom Ježiša Krista. Akým horlivým obrancom bol Joses nového učenia, takým horlivým prenasledovateľom jeho bol Šavel. Keď ale Šavel na ceste do Damasku divotvorným spôsobom ku Kristu sa obrátil, za tri roky svetom chodil a sv. Evanjelium ohlasoval, a potom do Jeruzalema sa vrátil: nechceli ho kresťania do svojej spoločnosti prijať, lebo mu nedôverovali. Joses znal dobre Savla, zaujal sa priateľa svojej mladosti, uviedol ho ku sv. apoštolom Petrovi a Jánovi, ktorí ho srdečne prijali, rozprával iným apoštolom a mnohým veriacim, ako sám Spasiteľ zázračne povolal Savla, teraz Pavla, ku apoštolskému úradu, jak neohrozene ohlasoval Pavel v Damasku učenie ukrižovaného Ježiša Krista. A sv. Pavel sdržoval sa za 15 dní u sv. Petra v Jeruzaleme. Od tohoto času menovali sv. apoštolovia Josesa Barnabášom, to jest «synom útechy», poneváč mal veľký dar zarmútených tešiť. A sväzok priateľský medzi Pavlom a Barnabášom obnovil sa a donášal požehnané ovocie pre sv. cirkev.

Nastalo prenasledovanie kresťanov v Jeruzaleme po ukamenovaní sv. Štefana. Mnohí učeníci Pánovi opustili Jeruzalem a rozišli sa po susedných krajinách, aby sv. Evanjelium ohlasovali. Niektorí z nich prišli do Antiochie v Sýrii, kde mnohých Židov a pohanov na vieru kresťanskú obrátili a cirkev založili. Aby sv. apoštolovia túto sriadili, poslali ta Barnabáša a udelili mu moc biskupskú. Horlivé hlásal sv. Evanjelium, napomínal obrátených, aby boli stáli vo svätej viere, udeľoval im sviatosť birmovania, obrátil sám mnohých pohanov.

Antiochia bola vtedy tretie hlavné mesto rímského cisárstva a stredom obchodu medzi Malou Asiou a Rímom. To znal Barnabáš, i zamýšľal, že mesto toto bude hlavným sídlom kresťanov východných, ktorí z pohanstva ku sv. náboženstvu sa prihlásili. I cestoval horlivý apoštol r. 43 do Tarsu, kde sv. Pavel slovo Božie hlásal, a prehovoril ho, aby s ním do Antiochie išiel a to veľké dielo previesť mu pomáhal. Pavel 'šiel s ním a oba celý rok kázavali a prisluhovali sv. sviatosti veriacim. A cirkev Božia táto rástla a stala sa najväčšou. Veriaci menovali sa prví — kresťanmi, i vyznačovali sa všetkými cnosťami, najmä láskou k blížnym.

Toho času panoval v Ríme cisár Klaudius. I vypukol na Východe hlad a najmä Palestína veľmi trpela. Kresťania v Antiochii nasbierali medzi sebou hojné milodary a poslali ich po Pavlovi a Barnabášovi do Jeruzalema, aby ich k nohám apoštolov položili. Keď sa do Antiochie z Jeruzalema navrátili, vzali sebou Jána Marka, vnuka Barnabášovho. Keď tam jedného dňa konali pobožnosť, modlili sa a postili, zjavil Duch svätý a oznámil veriacim: «Oddeľte mi Šavla a Barnabáša k úradu, ku ktorému som ich povolal.» A všetci veriaci modlili sa a postili, a Duchom svätým posilnení kňazi a učitelia vkladali na Pavla a Barnabáša ruky svoje, i posvätili ich za apoštolov a prepustili.

Sv. Pavel a sv. Barnabáš, ktorých Ján Markus doprevádzal, išli do Seleucie, Syrského to mesta, na brehu morskom ležiaceho, ztade plavili sa na ostrov Cyprus. I prijdúc do Salaminy, kázali Božie slovo v židovských školách. A keď pochodili celý ostrov až po Pafu, v ktorom meste chýrna modlitebnica bohyne Venuše sa nachádzala, obrátili tu rímského miestodržiteľa Sergia Pavla. Tento zavolal ich k sebe, aby počul Božie slovo. Čarodejník Elymas (i Barjesu menovaný) protivil sa im. A sv. Pavel preklial ho, že hneď oslepol. Keď videl miestodržiteľ tento div, hneď uveril v Ježiša Krista. I odplavili sa na breh Malej Asie, prišli do mesta Pergy v Pamfylii, kde ich Ján Markus opustil a do Jeruzalema sa vrátil, lebo sa obával obťažnej a nebezpečnej cesty, ktorú sv. apoštolovia pred sebou mali. Prišli do Antiochie v Pisidii a tam hlásali slovo Božie v škole židovskej; zatvrdelí neprijali učenie Kristovo, mnohí ale pohani boli pokrstení. A keď sa Židia proti apoštolom zbúrili, odišli do lkonia a obrátili množstvo Židov a pohanských Grékov. Židia i tu sa zbúrili proti ním, preto odišli apoštolovia do Lykaonie. V krajine tejto, v meste Lystre, uzdravil sv. Pavel od narodenia chromého muža. Pohania zadivili sa tak nad týmto zázrakom, že mysleli, že bohovia k ním prišli; i chceli im ako bohom Merkurovi a Jupiterovi obetovať. Len s ťažkosťou podarilo sa sv. apoštolom túto modloslužbu zabrániť. I hovorili pohanom, že len pravému, živému Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme sluší sa obety prinášať. Odišli do mesta Derbe a obrátili mnohých pohanov. Ponavštevovali v menovaných mestách kresťanov, posilnili ich vo viere, ustanovili im kňazov a navrátili sa do hlavného svojho mesta Antiochie. Na celej tejto apoštolskej ceste, ktorú spolu za viacej rokov konali, znášal sv. Barnabáš so sv. Pavlom všetky prenasledovania od Židov a pohanov mužne a vytrvale.

Roku 51 vydržiavalo sa v Jeruzaleme prvé cirkevné shromaždenie. Ako v Antiochii, tak i v druhých kresťanských mestách boly povstaly spory; jedni kresťania, zo židovstva pošli, mysleli, že treba je zachovávať i v kresťanstve starý židovský zákon, najmä obriezku; iní kresťania, z pohanstva pošli, zapierali to. Oba sv. apoštolovia išli teda tiež do Jeruzalema a predložili tam sporné články apoštolom. Cirkevný snem usporiadal záležitosť tú vážnu. Pavel a Barnabáš, ktorí od pokrstených pohanov v Antiochii a iných mestách obriezku a plnenieiných obradov a obyčajov židovských nepožadovali, boli snemom pochválení. A v tomto smysle riešil snem celý spor. Pri tejto príležitosti oznámili ostatným apoštolom, čo na svojich cestách pre sv. cirkev vykonali. S listom na cirkev v Antiochii a iných mestách v Sýrii a Cilicii vrátili sa oba sv. apoštolovia do sídelného mesta svojho, kde sv. Barnabáš vo všetkej pokore pri boku sv. Pavla na spasení duší pracoval. Sv. Barnabáš bol jeden z prvých učeníkov Kristových, on sv. Pavla odporúčal k prijatiu medzi apoštolov a predsa popustil mu vždy prvé miesto a čo najútlejšie ho miloval. Tým dokázal, že bol skutočne «dobrý muž», ktorý nič iného nehľadal, len česť a chválu Božiu a spasenie veriacich.

O krátky čas nastúpili zase apoštolskú cestu, ale rozišli sa, aby v rozličných krajinách ohlasovali sv. Evanjelium; lebo sv. Pavlovi neľúbilo sa to, že sv. Barnabáš zase sebou vzal nábožného Jána Marka, ktorý ich prv bol málomyseľne opustil. Barnabáš vysadol s Jánom Markom na loď a odplavil sa na ostrov Cyprus, kde mnohé roky sv. Evanjelium hlásal. Sv. Pavel vzal sebou Silvasa a «chodil po Sýrii a Cilicii a potvrdzoval cirkvi a prikazoval zachovávať prikázanie apoštolov a starších».

Sv. Písmo nespomína nič viacej o sv. Barnabášovi. Z ústneho podania známo je, že sv. apoštol z Cypru išiel do Ríma a Milána, kde prvý zvestoval učenie Kristovo a kresťanskú cirkev založil. Za sedem rokov riadil čo biskup v Miláne cirkev Božiu a zanechajúc tam jedného učeníka čo biskupa, vrátil sa do svojho rodného kraja na ostrov Cyprus. Alexander, ktorý v šiestom storočí na ostrove Cyprus žil, rozpráva, že sv. Barnabáš svojimi horlivými kázňami skoro všetkých obyvateľov ostrova na sv. vieru obrátil. Židia, ktorí ho už v Sýrii prenasledovali, zbúrili luzu v meste Salamine proti nemu, ktorá ho i roku 62 ukameňovala.

V Roku 485. mesta Salaminy. Na jeho prsiach ležal vlastnoručný jeho odpis evanjelia sv. Matúša, ktorý cisárovi doručili. Cisár dal v Salamine krásny kostol vystavať a pochoval do neho pozostatky sv. Barnabáša. Od neho prechováva sv. cirkev grécky list, písaný na všetky, ním založené cirkvi, plný apoštolskej dôstojnosti, ktorý v prvých storočiach vo všetkých kresťanských kostoloch čítaný býval. Tento znamenitý list nebol prijatý do sv. Písma, lebo sv. Barnabáš nebol bezprostredne od Krista Pána za apoštola povolaný. Mesto Miláno ctí ho čo svojho patróna. Ku jeho úcte bol tam chrám posvätený. Od neho dostali mnísi Barnabíti svoje meno.

Vyobrazuje sa, ako drží v ruke kamene.

Poučenie.

Duch svätý povedal kresťanom v Antiochii: «Oddeľte mi Savla a Barnabáša k úradu, ku ktorému som ich povolal.» A predstavení cirkvi postili sa, modlili a požehnali ich a posvätili za apoštolov. A čo títo svätí konali medzi národami, bolo k osohu sv. cirkvi, ku cti Božej a ku duševnému spaseniu mnohých tisícov. Veď od tohoto času precestovali novovyvolení apoštolovia, najprv spoločne, neskôr každý osve, všetky krajiny Malej Asie, grécke a rímské provincie na Stredozemnom mori, obrátili mnohé tisíce Židov a pohanov a založili základ, na ktorom sv. učenie Kristovo tak chytro po celom svete sa rozšírilo. Hľa, tu je príklad pre tých, ktorí volia si stav duchovný, alebo život kláštorský. Za celý rok pracovali pre sv. Evanjelium tí sv. mužovia v Antiochii, za päť ďalších rokov hlásali tam a v okolitých mestách a krajinách, medzi ustavičným prenasledovaním, často v nebezpečenstvách života, národom sv. Evanjelium. A len teraz označil ich Duch svätý čo hodných, aby pod Jeho ochranou úrad učiteľský konali. Nie svetské ohľady a zemské pohnútky majú pohnúť mladíkov ku tomu, by si duchovný stav volili. Bol by to hriech proti Duchu svätému. O tomto stave znejú tiež slová Kristove: «Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.» — Sv. Barnabáš čo učeník a apoštol Pánov mal vždy pred očima zákon Boží a usiloval sa vždy sväté žiť. Tým zrejme poukázal, že človek v každom stave môže blaženým zostať. Niet povolania a stavu na svete, v ktorom by človek nemohol byť spasený; podobne niet stavu, v ktorom by nemohol byť zatratený. Stav nerobí človeka svätým, lež dobré skutky, ktoré človeka nasledujú do večného života. Kresťane, žij tak vo svojom stave, ako sv. Barnabáš. Skúmaj, aký je duch tvojho povolania, a usiluj sa jemu primerane žiť. Svetský človek inak musí žiť, jak duchovný, duchovný inak jak pustovník. Keď máš vlastné pravidlá, zachovávaj ich, keď nemáš, zachovávaj príkazy Božie. Nasleduj tých svätých, ktorí v tom istom stave žili, v ktorom ty žiješ, vzývaj ich, aby za teba orodovali. Maj vždy srdce svoje v nebi, lebo tam býva Boh, poklad tvoj!

Modlitba.

Ó Bože, pouč nás, ako vo svojom povolaní najistejšie svätí byť môžeme, žeby sme tak žili, ako Ty chceš, a niekedy tej radosti účastnými sa stali, aby sme, so sv. Barnabášom spojení, slávu Tvoju ohlasovať mohli, ktorý žiješ a kraľuješ od večnosti do večnosti. Amen.