Sv. Ján z Fakunda(12. 6.)
|
||||||
| V meste Fakunde, v kráľovstve Leoneskom vo Španielsku, žil Ján Gonzalez a jeho manželka Sancia Martinez, ktorí patrili ku slávnemu rodu Kastrillov. Dávno túžili bohatí a nábožní manželia, aby ich dobrotivý Boh dietkami obdaroval. Boh vyslyšal ich skrúšenú modlitbu a daroval im syna, ktorý roku 1419 pri sv. krste dostal otcovo meno Ján. Neskôr požehnal im Boh ešte troch synov a tri dcéry. Už v útlom veku dali rodičia Jána do školy ku Benediktínom, ktorí ho jak vo vedách, tak i v nábožnosti znamenite vychovávali. Ján bol živý chlapec a pri tom nábožný; mal obľubu v modlitbe a pôstoch; bol mravný a na svoj mladý vek veľmi rozvažný; miloval samotu a stránil sa všetkých zábav. Keď to videl otec, odovzdal ho pod opateru biskupovi Alfonsovi v Burgose, aby tento z neho kňaza vychoval. I vymohol mu už teraz otec dôchodky viacej fár, ktorých správu zveril za plat niektorým mníchom. Ján žil pri biskupovi Alfonsovi veľmi nábožne a chystal sa k duchovnému stavu, i túžil po dokonalosti. Pohružoval sa v modlitby a v hlboké sv. rozjímania o Bohu a o večnosti; tak nahliadal vždy viacej, čo je potrebno, aby sa mohol stať opravdivým učeníkom Ježiša Krista. Poznal, že je chybný a slabý, že pripútaný je ešte veľmi k svetu a že preto nie je schopným vyššej dokonalosti. Dôchodky, ktoré z tých fár požíval, zdály sa mu zrazu neslušnými, ba hriešnymi; i nechcel ich viac užívať, aby svoje svedomie neobťažoval. I prosil biskupa, aby mohol tie úrady, ktorých povinnosti bez toho neplnil, do jeho rúk složiť. Biskup vyhovel jeho žiadosti. A keď ho za kňaza vysvätil, prosil Ján, aby smel čo chudobný kaplán pri kostole sv. Agathy úradovať. Tu slúžieval každý deň sv. omšu a začal s veľkým prospechom slovo Božie kázať. I zapieral seba samého, mal najväčšiu radosť a obľubu v samote, modlitbe a pôstoch, v čítaní sv. Písma a iných spasonosných kníh. Keď badal, že v bohosloveckých vedách nie je ešte dokonale zbehlým, išiel r. 1450 na vysoké školy do Salamanky. A za štyri roky nadobudol si takých veľkých vedomostí, že nad všetkými spolužiakmi vynikal a pre svoju nábožnosť a cnostný život od všetkých ľudí veľmi cteným bol. Keď dokonal svoje učenie, vstúpil do kollegiuma u sv. Bartolomea, ktoré ustanovilo ho kaplánom pri fare sv. Sebastiana. Býval u jedného nábožného kanonika, kde bez prekážky ťažkým kajúcnosťam oddávať sa mohol. Za deväť rokov kázaval v chráme sv. Sebastiana veľmi horlivé; jeho kázne donášaly dobré ovocie. Tu upadol do ťažkej nemoce. Dlhý čas trpel na kameň a musel sa lekárskej operácii podrobiť. I urobil sľub, že keď mu zdravie navráteno bude, že sa odriekne celkom sveta a do kláštora vstúpi. A divotvorným spôsobom bol uzdravený. Nato predal svoj majetok a rozdal utržené peniaze chudobným. Roku 1463, dňa 18. júna vstúpil do kláštora ku pustovníkom sv. Augustína v Salamanke, kde sa veľmi prísno žilo. Jeho horlivosť, ktorú po čas zkúšebný prejavoval, dokazovala, že je už dokonalým v duchovnom živote. Roku 1464, dňa 28. augusta složil slávné sľuby práve na deň sv. Augustína. I vymenovaný bol za kazateľa. Teraz ohlasoval slovo Božie tak horlivé a s takou silou, a hovorieval tak nenútene a dôrazne proti zlosťam (ducha času), že nezadlho badať bolo v Salamanke nápadné napravenie mravov. Raz kázal v Albe. Vojvoda Don Garcia, ktorý ho počúval, nahneval sa naňho pre jeho smelú reč tak, že mu dohováral, a smrťou mu vyhrážal. «Načo, môj pane», odpovedal Ján, «načo chodím na kazateľňu? Či preto, aby som pravdu zvestoval, alebo či preto, aby som lahodil a pochleboval? Kazateľ musí v srdci tak byť sporiadaný, aby pre pravdu, či ona hriešnika karhá alebo cnosť chváli, i smrť podstúpiť hotový bol.» Keď sa Ján do Salamanky vracal, poslal vojvoda Garcia svojich sluhov za ním, aby ho zabili. Keď ho dohonili naľakali sa jeho pohľadu, padli na kolená a vyznali svoj zamýšľaný zločin. Vojvoda nebezpečne onemocnel, oželel svoj krok a prosil svätého za odpustenie. Sv. Ján modlil sa za neho, i uzdravil sa. Keď raz v Salamanke v kázni svojej karhal nádheru a nemravnosť ženských, sprisahaly sa proti nemu pohoršlivé neviestky a chcely ho na ulici zavraždiť. No Boh zachránil služobníka svojho. Vo spovedelnici bol neunaveným. S každým hriešnikom zachádzal láskavé, ale naliehal i prísne na neho, aby sa obrátil s celým srdcom k Bohu. Kto cudzí majetok nenavrátil, hriešnych spoločností sa neodriekol, život po mnohom napomínaní nenapravil, tomu nedal rozhrešenie. Nikdy neslúžil Ján sv. omšu, kým sa nevyspovedal. Keď sa nad tým jeho bratia horšili, riekol: «Uznám, bratia, svoju chybu a prosím vás za odpustenie, ale ja nemôžem za to. Pretože som hriešnik, neznám, či som hoden nenávisti lebo lásky. Aby som sa stal hodným lásky, usilujem sa zo všetkej sily a prijímam tak často sviatosť pokánia. Veď neviem, v ktorom dni alebo hodine môj Pán príjde, aby odo mňa počet žiadal. Vidím mnohých, ktorí náhle umierajú, niektorých, ktorí v nemoci o smysly prichádzajú, a preto sa usilujem, aby som v tom čase nájdený bol čo pripravený ku skladaniu účtov. Často sa teda spovedávam, lebo každú hodinu hrešievam.» Od polnoci až do rána sa modlieval a ku sv. omši chystal, ktorú po zkrúšenej spovedi každý deň slúžieval a to s takou pobožnosťou, že slzy zalievaly mu tvár a duša vo vytržení so Spasiteľom sa zaoberala. Preto potreboval k nej dlhšieho času. I napomenul ho prior: «Prečo jednáš tak nemúdre ? Či nebadáš, ako trápiš miništranta? Prečo neriadiš sa pri sv. omši dľa druhých kňazov ?» I vyjavil priorovi pod pečaťou mlčanlivosti, prečo tak dlho sv. omšu slúžieva a ten napomnel bratov, aby sa nad tým nehoršili. Neskôr zjavil tú príčinu z poslušnosti, že sa mu umučený Spasiteľ zjavuje a on do rozjímania Jeho bolesti pohrúžený býva. Roku 1471 vyvolený bol jednohlasne ponížený Ján za priora kláštoru. Pod jeho riadením prekvitala sporiadanosť a nábožnosť medzi bratmi kláštorskými, ktorí jeho skvelý príklad nasledovali. Pohľad jeho vzbudzoval dobrých ku cnosti, hriešnikom pôsobil zahanbenie. V rozhovore bol dobrosrdečný, dvojsmyselnosť a pretvárku nenávidel. Vždy bol jasnej mysli, nikdy ale nesmial sa. S apoštolskou horlivosťou pracoval na spasení duší blížnych až do smrti, ktorú, ako niektorí jeho životopisci dosvedčujú, horlivosťou proti neprávosťam si pritiahol. V Salamanke žila veľmi nemravná osoba, ktorá mnohých mladých ľudí pokazila. Sv. Ján karhal jej pohoršlivý život a oslobodil od nej jedného zemanského mladíka. Hriešnica zahorela pomstou proti horlivému kárateľovi, i riekla s diabolským úšklebkom k jednému zo svojich dôverníkov, že Ján nebude jej viacej škodiť, lebo že rok neprežije. I upadol o krátky čas do zimnice a lekári nevedeli si rady a tvrdili, že je otrávený. S podivuhodnou trpezlivosťou znášal bolesti svoje a modlil sa za svojich nepriateľov; i usnul v Pánu dňa 11. júna roku 1479. Boh oslávil svojho služobníka. Tvár jeho skvela sa po smrti podivnou krásou, a ako za jeho života, dialy sa i po smrti na jeho prímluvu zázraky. Roku 1690 vriadil ho pápež Alexander VIII. do počtu svätých a pápež Benedikt XIII. ustanovil jeho sviatok na 12. júna. Vyobrazuje sa v rúchu mníšskom, ako prežehnáva dvoch pred sebou kľačiacich ozbrojených napádateľov. Poučenie. Sv. Ján z Fakunda vyhľadával samotu, aby sa pohrúžil do rozjímania o umučení Spasiteľovom a o márnosti sveta, aby nasycoval ducha svojho a svoju lásku posvätil. A veď, či je pre dušu človeka väčšieho pokladu, ako milosť Božia a dosiahnutie večného blahoslavenstva? A po tomto poklade túžil sv. Ján a pohŕdal svetom. On nevedel, v ktorý deň a v ktorú hodinu príjde Pán, aby účet s ním robil. Preto on rozjímal o smrti Spasiteľovej, a pripravoval sa na svoju smrť každodennou spoveďou. Kresťane, kto nepamätuje na smrť, hreší. Všetko dychtenie po svete, všetko baženie po rozkošách, všetko zlé na svete má svoj pôvod v tom, že ľudia nepamätajú na nestálosť života a na smrť. Obraz smrti, obraz posledného boja, ktorý musíme raz všetci podstúpiť, je strašný. Čo počne si hriešnik, keď sa Boh vtedy od neho odvráti? A okamžik toto je neisté. Dni človeka minú sa ako tôňa a niekedy nenadále pretrhne sa nitka ľudského života. Kresťane, pamätuj na smrť každého času, ako sv. Ján z Fakunda! Modlitba. Ó Bože, nauč nás poznať krátkosť dní našich a posilňuj nás, aby sme tak, ako Tvoj sv. sluha Ján živí boli, jakoby každý deň posledným bol života nášho; daj, aby sme žili v Tvojej láske a v nej i zomreli a spasenie večné dosiahli skrze Ježiša Krista, Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.