Sv. Basil, učiteľ cirkvi

(14. 6.)

K najväčším mužom katolíckej cirkvi na Východe, k najduchaplnejším učiteľom a najslávnejším obrancom viery prináleží cirkevný otec Basil Veľký.

Svätý Basil narodil sa roku 329 v meste Cesarei, v maloasijskej krajine Kappadócii. Otec jeho menoval sa tiež Basil a bol advokátom a učiteľom rečníctva, matka ale Emmelia. Celá jeho rodina patrila k najbohatším a najvzácnejším v krajine, i priznávala sa od sto rokov ku kresťanskej viere, ktorej za časov prenasledovania pod Diokleciánom vyznavačov a neskôr celý rad biskupov zaopatrila. Jeho rodičia a ostatní bratia a sestry žili tak nábožne a bohumilé, že všetci po svojej smrti do počtu svätých počítaní boli. Brat jeho, sv. Gregor, bol biskupom v Nisse, druhý brat Peter biskupom v Sebaste, jeho sestra, sv. Makrina, predstavenou kláštora.

Čo malý chlapček vychovávaný bol Basil u svojej starej matky, sv.Makriny, na jej statku pri meste Novej Cesarei v krajine Pontu. Sv. Makrina položila základ ku jeho nábožnosti, jeho otec, ktorý sa tiež tam za čas zdržoval, ku jeho veľkej múdrosti. Po smrti otcovej vrátil sa čo štrnásťročný mladík do Cesarei, aby na tamejších školách sa učil. Skoro však odišiel do Carihradu na vyššie školy, aby vo vedeckom vzdelaní pokračoval. Slávny učiteľ rečníctva Libanius vyznačoval ho veľmi pre jeho cnosti a zriedkavé dary ducha pred inými svojimi učeníkami. Aby svoje vysoké učenie dokonal, prešiel r. 351 na najslávnejšie celého sveta vysoké školy do Athen, ktoré mesto bolo sídlom najučenejších mužov sveta a do ktorého všetci po vyšších vedách túžiaci mladíci sa shromažďovali. V Athenach uzavrel vrelé priateľstvo so sv. Gregorom z Nazianz. Tu poznal i dediča trónu rímského Juliana, o ktorom už vtedy sv. Gregor predpovedal, že bude veľkým protivníkom sv. cirkvi. Basil a Gregor žili tu ako bratia: bývali spolu, jedávali pri jednom stole, učili sa spolu a predháňali sa v cnostnom živote.

Obohatený všetkými vedami, vynikajúci v rečníctve, ľubomudrctve a v skúmaní sv. Písma, opustil Basil roku 355 Atheny, i vrátil sa do svojho rodného mesta. V Cesarei sriadil školu, v ktorej rečníctvu vyučoval. Celé mesto obdivovalo jeho výrečnosť a hlboké vedomosti a odmeňovalo sa mu štedre. I začala sa vkrádať samoľúbosť do jeho srdca a on privykal sa na chválu, ktorá mu vzdávaná bola. No sestra jeho, sv. Makrina, slzela vo svojej izbičke a modlila sa k Bohu, aby jej milovaného brata zachránil od poblúdenia. I kládla mu na srdce so sesterskou láskavosťou, aby sa vrátil k Bohu z nastúpenej klzkej cesty, jak ničomná je sláva a zisk a jak málo sú osožné ku jeho duševnému spaseniu. «Zdálo sa mi», píše Basil v jednom svojom liste, «ako by som sa bol zo sna prebudil, i hľadel som do svetla sv. evanjelia nie viac ako cez hmlistý závoj a nahliadol som ničomnosť a pošetilosť každej len ľudskej múdrosti.» I rozdelil svoj majetok medzi chudobných; cestoval roku 357 do Egypta, Palestíny a na púšte Sýrie, kde ponavštevoval svätých pustovníkov, aby dokonale poznal ich prísny život a blahoslavenstvo ich kajúcneho sebazapierania. A Basil stal sa novým človekom, keď sa po roku do Cesarei navrátil. Dianius, biskup v Cesarei, udelil mu nižšiu posviacku a vymenoval ho za predčitateľa sv. evanjelia pri verejných službách Božích. Ale nezadlho odišiel od biskupa, ktorý zdal sa mu nakloneným byť arianskému bludu.

Basil prišiel potom do Pontu, usadil sa u svojej starej matky, sv. Makriny, na jej statku blízko mesta Novej Cesarei, a vyvolil pre seba osamelé miesto neďaleko kláštora, v ktorom jeho matka Emmelia a sestra Makrina službe Božej sa boly venovaly. Tiché miestečko to, kde si chýžku a neskôr kláštor vystaval, opisuje v liste, sv. Gregorovi Nazianzskému poslanom, nasledovne: «Bývam teraz na púšti Matarii pri rieke Iris. Z vysokého, stromami pokrytého, vrchu hrkotajú dolu studené a priezračné pramene, ktoré vlievajú sa do rieky, na Sever plynúcej. Usmievavý kraj tvorí polmesiac, a úrodná rovina ovenčená je rozmanitými stromami. Zatvorené medzi dva hlboké srazy a rieku, má toto milé údolie len jeden úzky prístup. Spevaví ptáci, jeleni, divé kozy a zajáci, i bezpočetné ryby sú neškodnými obyvateľmi tohoto malého raja, ktorý dýcha vôňou kvietkov a oživujúcim chladom vôd.» V tomto tichom útuľku písal Basil mnohé listy na sv. Gregora, pravidlá pre kláštorský a pustovnícky život, lebo z času na čas zakladal miesta útuľku pre mužov a panny, ktorí svet opustili, aby sa cvičeniu nábožnosti celkom venovať mohli. Pravidlá tieto majú platnosť až po naše časy vo východnej cirkvi. Pritom žil sv. Basil prísno a kajúcno. Vzdor zimy, ktorá vo vrchoch Pontu panuje, nosieval len drsné spodné rúcho a plášť, spával na zemi a len raz za deň požil chleba a vody, k čomu v dni sviatočné pridal niektoré zeleniny. No akým prísnym bol oproti sebe, takým láskavým a štedrým býval oproti blížnym. Keď roku 359 nastal hlad, predal ostatok svojho majetku, i zachránil mnohých, bez rozdielu viery, od hladovej smrti.

Nevýslovná bola jeho radosť, keď ho verný priateľ sv. Gregor v jeho pustovni navštívil a dlhší čas u neho sa bavil. Celé skoro dni a noci ztrávili na modlitbách, rozjímaniach a s čítaním sv. Písma. I vyšli do záhradky, pracovali v nej, snášali drevo, kresali skaly a vykopávali vodovody do záhrádky vedúce. Neskôr pripojili sa ku sv. Basilovi niektorí učeníci. Keď sa pozdejšie vrátil do Cesarei, našiel biskupa Diania na smrteľnej posteli, i smieril sa s ním, keď sa presvedčil o jeho pravej viere. Po smrti jeho stal sa biskupom Eusebius a tento vysvätil Basilia za kňaza a sveril mu úrad kazateľský. Toho času stal sa Valens cisárom na Východe. Arianskému bludu oddaný cisár všemožne uvádzal kaciersku vierouku do každého biskupstva. V Cesarei nepodarilo sa mu to, lebo sv. Basil upevňoval neunavene ľud v pravej viere. Roku 370 bol sv. Basil po smrti Eusebiovej jednohlasne za arcibiskupa do Cesarei vyvolený; súc spolu dňa 14. júla posvätený, začal riadiť cirkev v Kappadócii a Ponte. A ľud veriaci tešil sa, lebo bol presvedčený, že blud arianský v zernách tých viac rozširovať sa nebude. Kázaval horlivé, a to nielen v deň nedeľný a sviatočný, ale každý deň ráno a večer. Proti arianskému bludu bol železnou pevnosťou. Už čo kňaz v Cesarei napísal znamenitý spis proti ariánovi Eunomiovi. Ako arcibiskup vystaval blízko mesta ústav, nazvaný Basilias, ktorý po celom Východe vynucoval obdiv ľudu. V ústave boly priestranné dvorany pre nemocných, chudobných a pocestných; príbytky pre lekárov, dielne pre všetky remeslá, Všetky svoje dôchodky venoval chrámom, farnosťam a školám; sám žil prísne, ako ňiekdy vo svojej pustovni Matarii. Aby bránil sv. cirkev, spojil sa s veľkým biskupom Athanásom z Alexandrie, Meleciom a inými biskupami Východu, v čom ho pápež Damasus výdatne podporoval. I pošťastilo sa mu získať jednote sv. cirkvi Macedonianov, ktorí božstvo Duchu svätému boli upierali. Tiež mnohých poloariánov priviedol kázňami a spisami svojimi opäť do lona sv. cirkvi. I najzúrivejší ariáni ctili ho.

Keď sv. Basil objavil pretvárku arianského biskupa Eustata zo Sabasty, naštval tento cisára Valensa proti sv. mužovi. Aby Valens sv. Basila sebe získal, alebo ho aspoň v jeho horlivom účinkovaní proti ariánom pristavil, poslal k nemu svojho miestodržiteľa Modesta. Tento napomínal sv. Basila, hrozil mučením a smrťou, i zvolal: «Či znáš, Basil, že protivíš sa mocnému cisárovi, ktorého vôľu plní celý svet? Alebo či sa nebojíš účinkov moci, ktorou vládneme?» «Jak ďaleko siaha táto moc?» pýtal sa Basil. «Na odňatie majetkov, vyhnanstvo, mučenie a smrť», odpovedal Modestus.«N už, vyhrážajte sa mi iným; lebo tým všetkým ma nenastrašíte», riekol Basil. «Čo hovoríš?» zadivil sa Modestus. «Kto nič nemá», odpovedal Basil, «nebojí sa odňatia statkov. Ja nič nemám, len niekoľko kníh a rúcho, ktoré nosím, i nemyslím, že mi tieto vezmeš. Do vyhnanstva nevyženieš ma tak ľahko, lebo ja považujem nebe — a nie zem, ktorú obývam, za svoju vlasť. Mučenia nebojím sa; veď telo moje je vychudnuté a slabé tak, že muky dlho nevydrží; prvý úder zakončí môj život a trápenie. Smrti tým menej sa bojím, lebo skôr aspoň ma spojí so Stvoriteľom, ktorému jedine žijem.» «Tak opovážlivé nikto ešte nehovoril,» riekol Modestus. «Toto je snáď prvý raz, že máš s biskupom do roboty,» riekol Basil. «V obyčajných pomeroch sme my biskupi najtichší a najpokornejší ľudia; pred najprostejším človekom nie sme vzdorovitými, čím viac pred ľuďmi, ktorí takou mocou vládnu. No keď sa jedná o náboženstvo, máme pred očima len Boha a opovrhujeme všetkým inším. Oheň, meč, divé zvery, železné pazúry a kliny sú vtedy našou rozkošou. Môžeš upotrebiť všetko svoje vyhrážanie a mučenie, nič nie je v stave nás naľakať.» «Dávam ti do zajtrašku čas na rozmyslenie,» riekol prísne Modestus. «Odkladanie toto je márne,» odpovedal sv. Basil; «zajtra budem ten samý, čo som dnes.»

Miestodržiteľ obdivoval neohrozenosť arcibiskupovu. Na druhý deň išiel ku cisárovi, ktorý práve do Cesarei prišiel, i rozpovedal mu všetko. Nahnevaný cisár vypočúval nezadlho sám sv. Basila, ku ktorej schôdzke krom Modesta i radcu Demosthenesa povolal. Márne bolo prehováranie a hrozenie. Modestus riekol konečne ku cisárovi: «My sme podľahli; muž tento povýšený je nad všetko vyhrážanie. Táto tichá smelosť a neohrozenosť pôsobila na cisára neodolateľne. A keď vo sviatok sv. Troch Kráľov do biskupského chrámu so svojím skvelým sprievodom vstúpil a divotvornú kázeň arcibiskupovu počul, keď videl tie zástupy nábožného ľudu: bol celkom prekonaný, obdaroval chrám a neopovážil sa sv. muža do vyhnanstva poslať.

Lež ariáni žalovali neprestajne na svätého Basila, takže cisár vydal konečne predsa rozkaz, aby bol vypovedaný. V noci onezdravel Valensov syn, Valentinian Galacius, asi šesť rokov starý. Lekári neznali si rady. Cisárovná Dominika vytýkala cisárovi, že ich Boh tresce pre sv. Basila, ktorého do vyhnanstva odsúdil.

Valens povolal k sebe arcibiskupa, ktorý sa práve k odchodu sberal. Sotva vkročil sv. Basil do paláca a krátku modlitbu nad chlapcom sa pomodlil, cítil sa nezdravý princ lepšie. A sv. Basil tešil cisárskych rodičov, že im syn nezomre, keď ho dajú v pravom náboženstve vychovávať. Cisár prisľúbil a syn jeho ozdravel. Ariáni časom prehovorili cisára, i dal syna svojho bludárskemu biskupovi na vychovávanie. Syn onezdravel a zomrel. A cisár rozžialený a bludármi štvaný písal zase rozkaz, aby bol sv. Basil vyhnaný. No nemohol rozkaz dokončiť, lebo tri trstiny, ktorými sa vtedy písavalo, polámaly sa mu; i roztrhol papier. A od toho času mal sv. Basil od cisára Valensa pokoj.

Roku 371 cestoval sv. Basil do Armenie, kde arianskí bludoverci veľké nepokoje zapríčinili. I kázal tam horlivé, modlil sa s pravoveriacimi, až sa mu podarilo, odpadlíkov pravej viere získať a s Bohom smieriť. Na ceste onezdravel a keď sa vrátil do Cesarei, žil tam obťažený nemocami až do roku 379. Deň pred svojou smrťou zavolal k sebe židovského lekára. I pýtal sa ho, či ešte dlho žiť bude. Žid odpovedal, že do večera iste zomre. «No čo by si urobil,» pýtal sa svätý, «keby si ma uzrel zajtra pri živote a dosť silného, že by som mohol povstať ?» «Keď sa to stane,» odpovedal Žid, «budem kresťanom. A sv. Basil modlil sa k Bohu o predĺženie svojho života, aby sa Žid ku viere Kristovej prihlásil. Na druhý deň prišiel Žid a našiel sv. muža pri živote. A sv. Basil povstal, vyučoval Žida a jeho celú rodinu, i pokrstil ich. Potom usnul v Pánu dňa 1. januára roku 379. Na jeho pohrabe zaplakali nielen pravoverní kresťania, ale i bludoverci, Židia a pohania.

Láska, milosrdenstvo a svätosť závodily u neho s vedeckou učenosťou. Sv. Basil napísal: knihu Hexaemeron, výklad stvorenia sveta v 6 dňoch (9 homilií); 13 homilií o žalmoch, 5 kníh proti Eunomiovi, vyvrátenie bludov arianských; 24 homilií o mravoch a sviatkoch Božích Svätých; knihy asketické (k ním patria: o Božom súde a o viere, mravné, 25 veľkých a 330 malých pravidiel, o Duchu sv., 336 listov, o panenstve a liturgii).

Pamiatku jeho slávi sv. cirkev od jeho smrti dňa 14. júna.

Sv. Basil vyobrazuje sa v rúchu biskupskom ako číta v knihe, Duch svätý v podobe holubice sedí mu na pleci pri uchu.

Poučenie.

Pravá viera a horúca láska k Bohu to boly, ktoré učinily sv. Basila takým veľkým učiteľom vo sv. cirkvi. Sv. Gregor Nazianzský hovorí o jeho spisoch: «Keď jeho pojednanie o stvorení sveta čítam, zdá sa mi, ako by som videl svojho Stvoriteľa všetky veci z ničoho vyviesť; keď jeho spisy proti bludovercom čítam, zdá sa mi, že vidím, ako padá oheň Sodomy na nepriateľov viery a ich utrhačné jazyky na popol sa menia; keď prejdem jeho knihou o Duchu sv., cítim v sebe účinok Boží a nebojím sa viac hlasno pravdu zvestovať. Keď čítam vysvetlenie sv. Písma, ponorujem sa do najhlbšej priepasti tajomství. Jeho chváloreči na mučeníkov Ježišových učia ma svojím telom opovrhovať a vnucujú mi šľachetnú túžbu po boji. Jeho mravné kázne poskytujú mi pomoci, aby som mohol svoje telo a dušu očistiť, že by som sa stal dôstojným chrámom Božím, vhodným nástrojom, Jeho chváliť, zvelebovať a Jeho velebu a moc ohlasovať.» Sv. Basil neznal bázne. Nebál sa žiadneho človeka, žiadnej straty, žiadnej smrti; lebo on považoval svet tento čo miesto vyhnanstva. A v skutku! Svet je vyhnanstvom a nebe našou vlasťou. Kresťane, z tohoto uzavierať môžeš: že máš túžiť po nebi, ako po svojej opravdivej vlasti. Veď vyhnanci používajú svoje poklady, rozum a priateľov,, aby sa zpäť do vlasti dostali. Nasleduj ich, vynalož všetko, čím vládneš, statky, silu ducha a zdravie, aby si prísť mohol do neba, ktoré je vlasť tvoja, v ktorej Boh, Otec tvoj žije; kde Ježiš Kristus, tvoj prvorodený Brat, Maria, tvoja dobrá Matka, toľkí svätí, toľkí pokrvní a priatelia prebývajú.

Modlitba.

Ó Bože, osvieť nás, aby sme vždy lepšie poznali, jak ničomné je všetko na tomto svete, a žeby sme, ako sv. Basil, ničoho obávať sa nemuseli, jedine Teba, ó Pane, ktorý večne žiješ a kraľuješ, Boh Otec, Syn a Duch svätý. Amen.