Sv. Vít, mučeník

(15. 6.)
Za vladárenia cisára Diokleciána, na samom počiatku štvrtého storočia, žil v prístavnom meste Mazzare v Sicilii, v terajšom okrese Trapani, bohatý a vážený Riman, menom Hylas; jeho jediný syn Vít bol tajne od svojej opatrovkyne Krescencie a jej manžela Modesta, ktorí čo otroci v bohatom dome Hylasovom slúžili, pokrstený a vo svätom náboženstve kresťanskom vychovávaný. Hylas, mestský senátor, sveril im bol po včasnej smrti svojej manželky jedináčka svojho ku opatere, keď sám, úradnými prácami zaujatý, o jeho výchovu starať sa nemohol. A pod vedením týchto tajných kresťanov stal sa Vít vzorom mravnosti, a milosť Božia bola s ním. Keď mal dvanásť rokov, prejavoval múdrosť dospelého veku a bol dokonalým kresťanom. A Vít netajil svoje kresťanské presvedčenie. Otec, pyšný Riman, považoval to za hanbu, i domluval mu všemožne, aby sa kresťanskej viery odriekol a otcovým modlám sa klaňal. «Žiadne protivenstvo nevyrve lásku k Pánu Ježišovi z môjho srdca», odpovedal chlapec, keď sa mu otec trestom vyhrážal. Rozhnevaný otec trýznil vlastnoručne syna svojho. Vít riekol, že sa neprestane pravému Bohu klaňať, že je smiešno ctiť bôžkov, ktorí ani nežijú a o ktorých najsurovejšie nemravnosti sa rozprávajú. I obrátil sa pohanský otec na svojho priateľa Valeriana, miestodržiteľa v Sicilii, aby tento hlavatosť chlapcovu zlomil.

Valerian dal Víta pred seba doviesť a pýtal sa ho: «Prečo že nechceš obetovať nesmrteľným bohom? Či neznáš, že to cisár žiada a že rozkázal kresťanov mučiť?» Vít prežehnal sa znamením sv. kríža a odpovedal: «Diablom nebudem sa klaňať, ani drevu a skalám obetovať; lebo ja vyznávam pravého Boha, ktorému duša moja verne slúži!» Otec Hylas začal nariekať a volal: «Nariekajte so mnou všetci, lebo musím sa dívať, ako môj jediný syn hynie!» «Ja nezahynem, keď budem môcť vstúpiť do spoločnosti spravodlivých!» riekol Vít. Valerian chcel ho peknými slovy získať, a konečne povedal: «Pretože pochádzaš zo vznešeného rodu, zdržovalo ma priateľstvo tvojho otca, žeby som rozkaz cisárov nevyplnil. Vidím ale tvoju hlavatosť a preto ju zlomím trestom.» A dal ho bičovať a rozkazoval mu, aby modlám obetoval. «Už som ti povedal, že sa klaniam Kristovi, Synovi Božiemu», odpovedal utrýznený mladík. A miestodržiteľ dal ho zase bičovať. «Ach», zvolal zrazu Valerian, «utratil som ruku a cítim neznesiteľné bolesti!» I obrátil sa k Hylasovi: «Ako vidím, nemáš syna, ale čarodejníka. «Nie som čarodejníkom», riekol pokojne Vít, «ale sluhom Kristovým, ktorý učil ma svoje prikázania, ktorého učením a skutkami som naplnený, ktorý i mŕtvych vzkriesil, a suchýma nohama po mori kráčal, ktorý vetrom a vlnám prikázal, aby sa utíšily, ktoré Ho i poslúchly. I môžem v mene Toho, ktorého som sluhom, tvoju ruku uzdraviť.» «Urob to», riekol Valerian, aby som sa presvedčil, že nie si čarodejník, ale sluha pravého Boha.» Vít pozdvihol oči k nebu a modlil sa: «K vôli tým, ktorí tu stoja, ó Pane, aby videli a verili v našeho Pána Ježiša Krista, Syna Tvojho, ktorý s Tebou čo pravý všemohúci Boh v jednote Ducha svätého kraľuje: uzdrav v mene toho Pána Ježiša Krista ruku miestodržiteľovu!» A ruka Valerianova bola zdravá. «Iď a naprav svojho syna, aby bohom obetoval a nezahynul, riekol miestodržiteľ k Hylasovi, chytil za ruku Víta a odovzdal mu ho.

Hylas odviedol syna domov a neprestal ho prehovárať, aby Boha zaprel a modlám sa klaňal. I obsypával ho darmi a láskavými slovy. Vít modlil sa na kolenách vo svojej izbičke neprestajne k Bohu, aby mu poprial stálosti. Jedného dňa zvolal Hylas: «Ach, synu môj, stratil som náhle zrak a cítim veľkú bolesť a trápenie. O tom nešťastí dozvedel sa i miestodržiteľ Valerian. Prišiel k nemu a pýtal sa ho, ako sa to stalo. «Hľadel som do synovej izby, rozprával nešťastný Hylas, «i uzrel som bohov, ktorých oči svietily ako slnce a ktorých pohľad bol ako blesk. Tú žiaru nemohol som zniesť a oslepol som. «Áno», odpovedal zadivený Valerian, « bohovia zjavili, ako si rozprával, svoju moc. I pojal Hylasa do modlitebnice Jupiterovej (Paromovej), tam padli pred modlou na kolená a Hylas modlil sa: «o nepremožiteľný Jupiteru, keď mi navrátiš zrak, prinesiem ti nepočetné obety. Posvätím tebe vola so zlatýma rohama a pannu, keď ma potešíš! Bolesti neprestávaly; zrak sa mu nevracal. Márne vzývali modlu. Keď ho domov doviedli, prosil otec Víta: «Pomáhaj mi, syn môj! «Keď chceš ozdraveť, riekol Vít,«odriekni sa Jupitera, Herkulesa, Juny, Minervy, Vesty a Apolla. «A ako? pýtal sa otec. «Nemenuj ich bohami, ale diablami a vyznaj, že modly, ktorým si sa posiaľ klaňal, žiadnu moc nemajú, poučoval ho syn. «Odriekam sa ich, riekol ubolený otec. «Vidím, povedal Vít, «že tvoje srdce nie je ešte očistené. Aby ale títo tu prítomní uverili a meno Pána Ježiša Krista oslávené bolo, prosiť budem Pána o milosrdenstvo. A Vít položil ruky na otcove oči a modlil sa: «Ó Pane Ježišu Kriste, ktorý si od narodenia slepým mocou svojou zrak navrátil, osvieť i otcove oči, nie síce pre jeho vieru, ktorá je ešte slabá, ale pre oslávenie mena svojho, aby to nepriatelia tvoji videli a zahanbení boli, a všetci sa tešiť mohli, ktorí Teba, Pane, poznajú! A otec prehliadol. Miesto toho, žeby bol Bohu ďakoval, zvolal zaslepený pohan:«Ďakujem vám bohovia, že ste ma uzdravili!

Nezadlho vydal cisár Dioklecián prísny nový rozkaz, aby kresťania mučení a zabíjaní boli. Hylas usiloval sa diabolským spôsobom nakloniť syna svojho, aby ho od smrti zachránil. Pripravil mu rozličné rozkoše a nahé ženské musely pred sedemnásťročným mládencom tancovať a telesnosť jeho dráždiť. Svätý mládenec zavrel oči a modlil sa Bohu. Pohanský otec trýznil ho a vyhrážal mu, že ho vydá miestodržiteľovi k umučeniu. To počuli Modestus a Krescencia a nahovorili Víta, aby s nimi do cudzej krajiny ušiel. Nočného času odviedli ho z domu, vysadli na loď a odplavili sa do Lukánie v Neapolskú. Vyhľadali púšť pri rieke Silme, usadili sa tam a živili sa zelinami, divým ovocím a korienkami. Jak dlho tu žili, neznal

Ústne podanie rozpráva, že Diokleciánov syn ťažko onezdravel a keď žiadne lieky nespomáhaly, Valerian, ktorý sa na dvore cisárovom nachádzal, radil, že princa Vít, ktorý otcovi ušiel, uzdraviť môže. Cisár rozkázal Víta po celom Taliansku hľadať, až ho v jeho pustovni chytili a ku cisárovi priviedli. Dioklecián oslovil Víta: «Či môžeš môjho syna uzdraviť?» «Možno, že obsiahne zdravie», odpovedal Vít, «ktoré mu ja síce navrátiť nemôžem; ale to môže učiniť Ježiš Kristus, ktorého som sluhom. Keď ho chce od zlého ducha oslobodiť, môže to ľahko.» «Vypros to u Neho», riekol cisár. A sv. Vít vložil ruky na princovu hlavu, modlil sa ticho a zvolal: «Oj, ty nečistý duchu! V mene Pána našeho Ježiša Krista zaklínam ťa, aby si stvorenie toto opustil!» A syn cisárov ozdravel. Keď Dioklecián tento zázrak videl, pýtal sa Víta, akými čarami to vykonal. A keď mu Vít povedal, že sa to len mocou a menom Kristovým stalo, ktorý je pravý živý Boh, riekol pohanský cisár: «Obetuj bohom našim a dám ti striebra, zlata a nádherné rúcho a budeš mojím priateľom!» «Tvoje poklady nepotrebujem; ja mám Pána, Boha svojho, ktorý mi dá nesmrteľné rúcho, keď mu verne slúžiť budem, čo nepochopujú tí, ktorí vo tmách blúdia.» «Nehovor tak pyšne», riekol nahnevaný cisár; «radšej zachráň svoj život a obetuj bohom.» «Trápenie, ktorým mi vyhrážaš, je pre mňa neoceniteľné; preto túžim po ňom, lebo dosiahnem palmovú ratolesť, ktorú Boh prisľúbil svojim vyvoleným.» I rozkázal rozhnevaný cisár Víta, Modesta a Krescenciu do väzenia hodiť. Anjel zjavil sa im a nasýtil ich. Keď o niekoľko dní dozvedel sa cisár, že uväznení hladom nezomreli a Vít sám vyznal, že ich anjel Boží kŕmil, rozvzteklil sa Dioklecián a dal Víta do variacej sa smoly hodiť. Vít chválil vo vriacom kotle Boha a keď to cisár počul, že sa mu nič nestalo, dal Víta, Modesta a Krescenciu do divadla odviesť, aby divým šelmám predhodení boli; i zvolal hnevom sa trasúc: «Uvidíme, či je Boh váš taký mocný!» Vít prežehnal sa znamením sv. kríža, keď hladní levi a tygri zo svojich klietok vypustení boli. S divokým revaním skočili do divadla; keď ale sv. mučeníkov uzreli, zkrotli a ticho položili sa k ich nohám. A pohania zvolali: «Všemohúci a veľký je Boh kresťanov!» A vyše tisíc mužov dalo sa pokrstiť. Cisár naľakal sa ľudu, dal mučeníkov do väzenia odviesť a tam na škripce natiahnuť, kým vnútornosti im nevyšly a oni modliac sa a ďakujúc Bohu ducha nevypustili. To stalo sa dňa 15. júna roku 303. Telá ich pochovali nábožní kresťania na púšti Silmus.

V ôsmom storočí dostal opát Fuirad v St. Denis vo Francúzsku pozostatky sv. Víta a uložil ich v kláštorskom chráme; roku 836 prenesené boly do kláštora Korvey na rieke Veser. Cisár Henrik I. daroval rameno sv. Víta sv. Vácslavovi, kráľovi českému, ktorý v Prahe na Hradčanoch k pocte svätého veľkolepý chrám vystaval. Cisár a kráľ český Karol IV. dostal roku 1355 ostatné pozostatky svätého, a složil ich do zvláštneho oltára, kde sa po dnes vo veľkej úcte nachádzajú.

Sv. Vít vyobrazuje sa čo mládenček, vedľa neho vriaci kotol; v ruke palmová ratolesť, v druhej kniha a na nej kohút.

Poučenie.

Svätý Vít obetoval život s radosťou, aby rúcho nevinnosti nepoškvrnil, vieru zachoval a iných k poznaniu pravdy učenia Kristovho priviedol. On čo útly mladík mal vieru živú, od ktorej nedal sa odviesť ani nástrahami a trestami otcovými, ani mučením, ani smrťou. Preto vyobrazuje sa s kohútom, ktorý vyznamenáva opatrnosť a bedlivosť vo viere. A zkade pochádzala tá bohatierska myseľ sv. Víta? Nábožní kresťania Modest a Krescencia vychovávali ho v pravom náboženstve a zavčasu vštepovali každú cnosť do útleho srdca jeho. Tu máte pokynutie, rodičia kresťanskí, aby ste veľmi prozreteľne volili osoby, ktorým dietky svoje ku opatrovaniu a výchove sveriť chcete. Malé dietky sú pozorlivé na každé slovo a skutok tých, ktorých majú okolo seba. A čo raz videly, alebo počuly, na to snadno nezabudnú. Už pohanskí Rimania odháňali od detí svojich ľudí, ktorí špatné hovorili. Šťastné je dieťa, ktoré má nábožných a cnostných rodičov, pestúnov a vychovávateľov, ktoré s materinským mliekom do seba ssaje lásku k Bohu, lásku k cnosti, lásku k blížnym. Také dieťa, i keď vyraste a pokušeniam vystaveno bude, neoddiali sa od cesty bohumilých cností, ako nás o tom život sv. Víta presvedčuje.

Modlitba.

Popraj nám, ó Bože, aby sme skrze orodovanie sv. mučeníkov Víta, Modesta a Krescencie pyšne nesmýšľali, ale v Tebe milej pokore žili, žeby sme tým, čo je zlého, pohŕdali, to však, čo je pravé, s ochotnou radosťou vykonávali. Skrze Pána Ježiša Krista. Amen.