Sv. Nikander a Marcian, mučeníci(17. 6.)
|
||||||
| Brat môj v Kristu,» riekol vojak rímský Nikander ku Marcianovi, «vedeť máš, že od tohoto času len Kráľovi všetkých kráľov slúžiť budem; lebo svet tento zanikne, ako hovorí sv. Pavel.» «Slová tvoje padajú mi na srdce. Keď chceš, zanechajme vojenský stav a ohlasujme všade meno Ježiš, ktorý nám vynahradí všetko večnými statky;» odpovedal jeho súdruh Marcian. I opustili cisárovo vojsko. Dioklecián vydal bol rozkaz, aby kresťania prenasledovaní boli. Nikander a Marcian boli udatní vojaci a ctení i od samého cisára. Keď ale počuli, že pohanský cisár prenasledovať začal sv. učenie Kristovo, nemohli u nepriateľa Božieho slúžiť a chceli život svoj službe Božej posvätiť. Maximus, rímský miestodržiteľ, vedel, prečo opustili vojsko, i dal ich chytiť. Prečítal im rozkaz cisárov a napomínal ich, aby ho aspoň na oko zachovávali a bohom obetovali, žeby tak svoju vojenskú dôstojnosť a svoj život zachovali. «Rozkaz tento,» odpovedal Nikander, «neviaže nás kresťanov, lebo prvý zákon Boží nakladá, aby sme sa len pravému Bohu klaňali.» A Daria, jeho prítomná manželka, riekla: «Nech ťa Boh chráni, milý Nikander, žeby si to plnil, čo sa od teba žiada Boh ťa zachráni, žeby si zaprel Pána našeho Ježiša Krista a modlám obetoval. Pozri do neba, tam uzreš nebeského Kráľa, v ktorého veríš. A tento Kráľ, ktorému zachováš vernosť a čisté svedomie, bude ti na pomoci.» «Oj ty biedna, prevrátená, zlostná a bláznivá žena!» zvolal miestodržiteľ. «Či chceš svojho muža zabiť?» «Chcem, aby s Ježišom večne žil a nezomrel,» odpovedala Daria. «Nie je pravda; chceš sa pozbaviť Nikandera a druhého muža dostať,» vysmieval sa Maximus. «Keď máš také podozrenie,» riekla Daria, «prosím ťa, zabij mňa prv, než jeho.» «To som nerozkázal; čo žiadaš, ešte sa nestane,» riekol Maximus a rozkázal všetkých troch do väzenia odviesť. Keď ich vojaci do väzenia odvádzali, riekol Maximus ku Nikanderovi: «Nepočúvaj na slová svojej ženy, aby si život neutratil. Dávam ti tri dni na rozmyslenie; i môžeš si rozmysleť, čo je lepšie, či žiť, či umreť.» « Myslím,» odpovedal Nikander, «že ten čas sa už minul; i môžeš byť uistený, že som si to dobre rozvážil a že pre svoje duševné spasenie nič inšie neočakávam. «Chvála Bohu!» zvolal Maximus. «Prečo ďakuješ Bohu, v ktorého neveríš ?» pýtal sa zadivený Nikander. «Ale Nikander, čo ti to napáda ?» hovoril Maximus. «Prečo ničíš svoj život a chceš radšej umreť, ako žiť?» «Vyvolil som si večný život,» odpovedal Nikander, «a nie časný, zemský. Rob, čo chceš, ja som sluhom Kristovým. «A ty, Marcian, čo povieš? obrátil sa miestodržiteľ k tomuto. «Ja hovorím a tvrdím to, čo môj priateľ Nikander, odpovedal tento. Maximus držal ich za dvadsať dní vo väzení o hlade a o smäde. Svätí vyznavači neprestajne sa modlili, aby večného spasenia čo skôr dosiahli. Miestodržiteľ ich predvolal a pýtal sa ich, či budú modlám obetovať ? Marcian odpovedal: «Slová tvoje sú márne; nikdy nás nenahovoríš, žeby sme svoju vieru zapreli. Pravý a mocný Boh stojí pri nás a ukazuje nám korunu večnej slávy. Maximus odsúdil ich na smrť slovmi: «Nikander a Marcian, ktorí vojsko opustili a posvätnými bohami opovrhujú, nech sú zoťatí. Ale pretože ich čo udatných dôstojníkov vojenských vysoko ctil, odprosoval ich, aby mu odpustili, že ich musel na smrť odsúdiť. Svätí mučeníci zvelebovali Boha a modlili sa žalmy, keď kráčali na popravné miesto. Za nimi išla Daria, ktorú bol Maximus na slobodu prepustil a Papinian, brat mučeníka Pasikrata, ktorý synka Nikanderovho na rukách držal. Pripojili sa i pokrvní Marcianoví s jeho manželkou. Táto nariekala zúfale a volala: «To je, čo si mi sľuboval vo väzení, keď si riekol: neboj sa? «Nepribližuj sa mi, prosil Marcian. «Ach, prečo kráčaš ako baranček na jatku ?» zalamovala rukama. «Maj milosrdenstvo so mnou, dobrý Marciane. Pohliadni na svojho synka, ktorého v rukách držím; neopúšťaj nás! To je, o čo som ťa vo väzení prosila. Ach, prečo sa tak ponáhľaš? Marcian obrátil sa ku svojej manželke: «Jak dlho bude ťa diabol mámiť? Nepokúšaj ma a neprekážaj mi, aby som šťastne dokončil svoje mučeníctvo pre Boha. I priblížil sa k nemu zbožný Zotikus, chytil ho za ruku a riekol: «Poď, brat môj; uspokoj sa; zvíťazil si nad diablom: Kristus dá ti korunu večnej slávy. A Marcian ho prosil: «Odveď moju ženu. Vezmi na ruky môjho syna, ktorého odhodila, podaj ho matke a riekni jej: choď domov, lebo nemôžeš sa dívať na svojho muža, ktorý s diablom bojuje. Keď prišli na popravné miesto, uzrel Marcian Zotika v zástupe stáť, i zavolal na neho: «Zotikus, sluha Pána našeho Ježiša Krista, prosím ťa, priveď sem moju ženu. Zotikus priviedol ju; Marcian ju pobozkal a riekol: «Žena moja, choď s Pánom Bohom naspäť, lebo nevydržíš pohľad na moju smrť. I vzal do rúk, svojho synka, obrátil k nebu svoje oči a modlil sa: «Ó Pane, všemohúci Bože, staraj sa o toto dieťa!» I podal ho matke. Daria bola zmužilejšia. Keď sa priblížila ku Nikanderovi, pobozkal ju tento a riekol: «S Bohom, sestra moja!» — «Teš sa, pane môj, buď trpezlivým a zmužilým v boji. Desať rokov bola som osamelou doma a prosila som neprestajne Boha o milosť, aby som ťa mohla uzreť. I radujem sa, že budem vdovou mučeníkovou. Buď dobrej mysle a pros Boha, žeby i mňa od večnej smrti zachrániť ráčil.» Nikander sa pýtal: «Kde je náš syn?» — «Papinian drží ho na rukách,» odpovedala Daria. «Zavolaj ho,» prosil Nikander, «aby som ho požehnal. Keď mu Papinian synka doniesol, prežehnal ho so svätou radosťou. I objal manželku a Marciana, a pod mečom katovým odpadla jeho hlava. Za ním podstúpil mučenícku smrť Marcian. To stalo sa dňa 17. júna roku 303. I prišiel biskup z Antinny, Maxim, a so Zotikom a Papinianom pochoval ich telá. Neskôr prenesené boly ich pozostatky do chrámu sv. Marka a tam slávnostne uložené. Svätí Nikander a Marcian vyobrazujú sa v rúchu rímských vojakov, v rukách s mečom. Poučenie. Svätí Nikander a Marcian mali len jednu túžbu; oni chceli jedine Bohu slúžiť a večné spasenie obsiahnuť. V tejto túžbe zabudli na celý svet a ničoho sa nebáli. Opúšťali s radosťou svoje manželky, dietky a rodinu a všetky pohodlnosti života. Opustili službu cisárovu, aby slúžili výlučne Kráľovi všetkých kráľov — Bohu. Všetky ich žiadosti podriadené boly tejto jednej túžbe, a preto boli šťastní, keď mučeníckou smrťou umierali. Kresťane, jestli chceš sťastne dokonať beh svojho života, ako títo dvaja svätí, musíš udusovať v sebe neporiadné žiadosti. Prameň šťastia alebo nešťastia ľudského v tomto živote je dobré alebo zlé užívanie ľudských žiadostí. Riaď a mierni žiadosti svoje ohľadom na statky a pôžitky tohoto sveta. Ty žiadaš si lepšie zdravie, viac sily, viac umu, viac krajších vlastností. A táto neporiadna žiadosť je prameňom tvojho nepokoja. Buď spokojný s tým, čo ti Boh nadelil; ďakuj mu; snáď by si bol zatratený, keby si to dosiahol, čo si žiadaš. A keby si i dosiahol, čo si žiadal, bol by si predsa nespokojný: len Boh ťa môže nasýtiť. Žiadaj si len, žeby si mohol vôľu Božiu plniť: a budeš spokojný. Svätí Nikander a Marcian boli spokojní so svojím stavom, so svojím šťastím. Márne sľuboval im miestodržiteľ vysoké hodnosti vo vojsku, keď zaprú Krista Pána. Oni zložili i svoje dosavádne úrady a venovali sa jedine službe Božej. A čo i vedeli, že preto položia svoj život a opustia rodinu: oni boli šťastní v službe Kristovej. Kresťane, buď uistený, že ani bohatstva, ani hodnosti neposkytujú opravdivý pokoj a šťastie. Koľko ľudí jesto na svete, ktorí sú chudobnejší a nepatrnejší od teba: a predsa sú šťastlivejší než ty; lebo len to si žiadajú, čo je vôľa Božia. Zlí ľudia sú nešťastliví, čoby vládli i tým, čo si žiadajú. A tak, kresťane, usporaduj žiadosti svoje dľa vôle Božej! Modlitba. Popraj nám, ó Bože, milosť opravdivej lásky k Tebe, a pomáhaj nám, aby sme ako Tvoji svätí sluhovia Nikander a Marcian pre vieru žili a umierali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.