Sv. Nikander a Marcian, mučeníci

(17. 6.)


Brat môj v Kristu,» riekol vojak rímský Nikander ku Marcianovi, «vedeť máš, že od tohoto času len Kráľovi všetkých kráľov slúžiť budem; lebo svet tento zanikne, ako hovorí sv. Pavel.» «Slová tvoje padajú mi na srdce. Keď chceš, zanechajme vojenský stav a ohlasujme všade meno Ježiš, ktorý nám vynahradí všetko večnými statky;» odpovedal jeho súdruh Marcian. I opustili cisárovo vojsko. Dioklecián vydal bol rozkaz, aby kresťania prenasledovaní boli. Nikander a Marcian boli udatní vojaci a ctení i od samého cisára. Keď ale počuli, že pohanský cisár prenasledovať začal sv. učenie Kristovo, nemohli u nepriateľa Božieho slúžiť a chceli život svoj službe Božej posvätiť.

Maximus, rímský miestodržiteľ, vedel, prečo opustili vojsko, i dal ich chytiť. Prečítal im rozkaz cisárov a napomínal ich, aby ho aspoň na oko zachovávali a bohom obetovali, žeby tak svoju vojenskú dôstojnosť a svoj život zachovali. «Rozkaz tento,» odpovedal Nikander, «neviaže nás kresťanov, lebo prvý zákon Boží nakladá, aby sme sa len pravému Bohu klaňali.» A Daria, jeho prítomná manželka, riekla: «Nech ťa Boh chráni, milý Nikander, žeby si to plnil, čo sa od teba žiada Boh ťa zachráni, žeby si zaprel Pána našeho Ježiša Krista a modlám obetoval. Pozri do neba, tam uzreš nebeského Kráľa, v ktorého veríš. A tento Kráľ, ktorému zachováš vernosť a čisté svedomie, bude ti na pomoci.» «Oj ty biedna, prevrátená, zlostná a bláznivá žena!» zvolal miestodržiteľ. «Či chceš svojho muža zabiť?» «Chcem, aby s Ježišom večne žil a nezomrel,» odpovedala Daria. «Nie je pravda; chceš sa pozbaviť Nikandera a druhého muža dostať,» vysmieval sa Maximus. «Keď máš také podozrenie,» riekla Daria, «prosím ťa, zabij mňa prv, než jeho.» «To som nerozkázal; čo žiadaš, ešte sa nestane,» riekol Maximus a rozkázal všetkých troch do väzenia odviesť.

Keď ich vojaci do väzenia odvádzali, riekol Maximus ku Nikanderovi: «Nepočúvaj na slová svojej ženy, aby si život neutratil. Dávam ti tri dni na rozmyslenie; i môžeš si rozmysleť, čo je lepšie, či žiť, či umreť.» « Myslím,» odpovedal Nikander, «že ten čas sa už minul; i môžeš byť uistený, že som si to dobre rozvážil a že pre svoje duševné spasenie nič inšie neočakávam. «Chvála Bohu!» zvolal Maximus. «Prečo ďakuješ Bohu, v ktorého neveríš ?» pýtal sa zadivený Nikander. «Ale Nikander, čo ti to napáda ?» hovoril Maximus. «Prečo ničíš svoj život a chceš radšej umreť, ako žiť?» «Vyvolil som si večný život,» odpovedal Nikander, «a nie časný, zemský. Rob, čo chceš, ja som sluhom Kristovým. «A ty, Marcian, čo povieš? obrátil sa miestodržiteľ k tomuto. «Ja hovorím a tvrdím to, čo môj priateľ Nikander, odpovedal tento.

Maximus držal ich za dvadsať dní vo väzení o hlade a o smäde. Svätí vyznavači neprestajne sa modlili, aby večného spasenia čo skôr dosiahli. Miestodržiteľ ich predvolal a pýtal sa ich, či budú modlám obetovať ? Marcian odpovedal: «Slová tvoje sú márne; nikdy nás nenahovoríš, žeby sme svoju vieru zapreli. Pravý a mocný Boh stojí pri nás a ukazuje nám korunu večnej slávy. Maximus odsúdil ich na smrť slovmi: «Nikander a Marcian, ktorí vojsko opustili a posvätnými bohami opovrhujú, nech sú zoťatí. Ale pretože ich čo udatných dôstojníkov vojenských vysoko ctil, odprosoval ich, aby mu odpustili, že ich musel na smrť odsúdiť.

Svätí mučeníci zvelebovali Boha a modlili sa žalmy, keď kráčali na popravné miesto. Za nimi išla Daria, ktorú bol Maximus na slobodu prepustil a Papinian, brat mučeníka Pasikrata, ktorý synka Nikanderovho na rukách držal. Pripojili sa i pokrvní Marcianoví s jeho manželkou. Táto nariekala zúfale a volala: «To je, čo si mi sľuboval vo väzení, keď si riekol: neboj sa? «Nepribližuj sa mi, prosil Marcian. «Ach, prečo kráčaš ako baranček na jatku ?» zalamovala rukama. «Maj milosrdenstvo so mnou, dobrý Marciane. Pohliadni na svojho synka, ktorého v rukách držím; neopúšťaj nás! To je, o čo som ťa vo väzení prosila. Ach, prečo sa tak ponáhľaš? Marcian obrátil sa ku svojej manželke: «Jak dlho bude ťa diabol mámiť? Nepokúšaj ma a neprekážaj mi, aby som šťastne dokončil svoje mučeníctvo pre Boha. I priblížil sa k nemu zbožný Zotikus, chytil ho za ruku a riekol: «Poď, brat môj; uspokoj sa; zvíťazil si nad diablom: Kristus dá ti korunu večnej slávy. A Marcian ho prosil: «Odveď moju ženu. Vezmi na ruky môjho syna, ktorého odhodila, podaj ho matke a riekni jej: choď domov, lebo nemôžeš sa dívať na svojho muža, ktorý s diablom bojuje.

Keď prišli na popravné miesto, uzrel Marcian Zotika v zástupe stáť, i zavolal na neho: «Zotikus, sluha Pána našeho Ježiša Krista, prosím ťa, priveď sem moju ženu. Zotikus priviedol ju; Marcian ju pobozkal a riekol: «Žena moja, choď s Pánom Bohom naspäť, lebo nevydržíš pohľad na moju smrť. I vzal do rúk, svojho synka, obrátil k nebu svoje oči a modlil sa: «Ó Pane, všemohúci Bože, staraj sa o toto dieťa!» I podal ho matke. Daria bola zmužilejšia. Keď sa priblížila ku Nikanderovi, pobozkal ju tento a riekol: «S Bohom, sestra moja!» — «Teš sa, pane môj, buď trpezlivým a zmužilým v boji. Desať rokov bola som osamelou doma a prosila som neprestajne Boha o milosť, aby som ťa mohla uzreť. I radujem sa, že budem vdovou mučeníkovou. Buď dobrej mysle a pros Boha, žeby i mňa od večnej smrti zachrániť ráčil.» Nikander sa pýtal: «Kde je náš syn?» — «Papinian drží ho na rukách,» odpovedala Daria. «Zavolaj ho,» prosil Nikander, «aby som ho požehnal. Keď mu Papinian synka doniesol, prežehnal ho so svätou radosťou. I objal manželku a Marciana, a pod mečom katovým odpadla jeho hlava. Za ním podstúpil mučenícku smrť Marcian. To stalo sa dňa 17. júna roku 303.

I prišiel biskup z Antinny, Maxim, a so Zotikom a Papinianom pochoval ich telá. Neskôr prenesené boly ich pozostatky do chrámu sv. Marka a tam slávnostne uložené.

Svätí Nikander a Marcian vyobrazujú sa v rúchu rímských vojakov, v rukách s mečom.

Poučenie.

Svätí Nikander a Marcian mali len jednu túžbu; oni chceli jedine Bohu slúžiť a večné spasenie obsiahnuť. V tejto túžbe zabudli na celý svet a ničoho sa nebáli. Opúšťali s radosťou svoje manželky, dietky a rodinu a všetky pohodlnosti života. Opustili službu cisárovu, aby slúžili výlučne Kráľovi všetkých kráľov — Bohu. Všetky ich žiadosti podriadené boly tejto jednej túžbe, a preto boli šťastní, keď mučeníckou smrťou umierali. Kresťane, jestli chceš sťastne dokonať beh svojho života, ako títo dvaja svätí, musíš udusovať v sebe neporiadné žiadosti. Prameň šťastia alebo nešťastia ľudského v tomto živote je dobré alebo zlé užívanie ľudských žiadostí. Riaď a mierni žiadosti svoje ohľadom na statky a pôžitky tohoto sveta. Ty žiadaš si lepšie zdravie, viac sily, viac umu, viac krajších vlastností. A táto neporiadna žiadosť je prameňom tvojho nepokoja. Buď spokojný s tým, čo ti Boh nadelil; ďakuj mu; snáď by si bol zatratený, keby si to dosiahol, čo si žiadaš. A keby si i dosiahol, čo si žiadal, bol by si predsa nespokojný: len Boh ťa môže nasýtiť. Žiadaj si len, žeby si mohol vôľu Božiu plniť: a budeš spokojný. Svätí Nikander a Marcian boli spokojní so svojím stavom, so svojím šťastím. Márne sľuboval im miestodržiteľ vysoké hodnosti vo vojsku, keď zaprú Krista Pána. Oni zložili i svoje dosavádne úrady a venovali sa jedine službe Božej. A čo i vedeli, že preto položia svoj život a opustia rodinu: oni boli šťastní v službe Kristovej. Kresťane, buď uistený, že ani bohatstva, ani hodnosti neposkytujú opravdivý pokoj a šťastie. Koľko ľudí jesto na svete, ktorí sú chudobnejší a nepatrnejší od teba: a predsa sú šťastlivejší než ty; lebo len to si žiadajú, čo je vôľa Božia. Zlí ľudia sú nešťastliví, čoby vládli i tým, čo si žiadajú. A tak, kresťane, usporaduj žiadosti svoje dľa vôle Božej!

Modlitba.

Popraj nám, ó Bože, milosť opravdivej lásky k Tebe, a pomáhaj nám, aby sme ako Tvoji svätí sluhovia Nikander a Marcian pre vieru žili a umierali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.