Sv. Gerváz a Protáz, mučeníci(18. 6.)
|
||||||
| V Miláne žili v druhom storočí horliví kresťanskí manželia, Vitalis a Valéria. Oboch ctí sv. cirkev ako svätých; oba zomreli pre vieru Kristovu čo mučeníci. Sv. Vitalis zaujímal vysoký úrad v cisárskom vojsku a bol pre svoju udatnosť a statočnosť veľmi cteným. Neskôr bol vysokým úradníkom v Miláne pri boku miestodržiteľa Paulína. Kde mohol, podporoval kresťanov. Vo dne navštevoval ich vo väzení, aby ich tešil a im pomáhal; v noci chodieval tajne do podzemných skrýš, aby bol s nimi prítomný pri službách Božích. Pohania neznali, že je horlivým kresťanom. Keď v úradných záležitosťach do Ravenny bol poslaný, videl, ako vyznavača Kristovho Ursicína mučili. Vitalis povzbudzoval k stálosti sv. mučeníka, a keď tento pod mukami zomrel, vzal jeho telo a pochoval ho. Miestodržiteľ dal i jeho mučiť. A keď sv. Vitalis Boha zapreť nechcel, bol ešte strašnejšie mučený a potom za živa do hlbokej jamy hodený a zasypaný. Manželka jeho, sv. Valéria, ponáhľala do Ravenny, aby svojho milovaného manžela pre vieru Kristovu umierať videla. Keď sa naspäť vracala, poznali ju pohania a umučili ju, že na druhý deň v Miláne zomrela. Svätí Gerváz a Protáz boli ich synovia. Už v mladom veku prejavovali veľkú horlivosť vo sv. viere. Po smrti mučeníckej svojich rodičov predali svoje majetky; prepustili svojich otrokov na slobodu; rozdelili utŕžené peniaze medzi chudobných a sami žili skromne v jednom svojom dome na modlitbách a vo sv. rozjímaní. Pre ich dobročinnosť ctili ich i pohania. Pohanskí žretci (kňazi) nenávideli ich, lebo mnohí obyvatelia Milána prijali za ich príkladom kresťanskú vieru. Vodca rímský Astasius tiahol s vojskom svojím cez mesto Milán oproti Markomannom. Pohanskí žretci (kňazi) použili túto príležitosť, aby mohli kresťanov vykoreniť. Išli mu v ústrety a riekli: «Pane, keď chceš zvíťaziť a slávne ku cisárovi do Ríma sa vrátiť, musíš dvoch bratov, Gerváza a Protáza, ktorí sa tu nachádzajú, prinútiť, aby bohom obetovali. Posvätní bohovia tak sú nahnevaní na nich pre ich opovrhovanie, že nechcú nič zvestovať, ba ani na naše otázky odpovedať. Keď to počul Astasius, dal si zbožných bratov priviesť a riekol k ním: «Počul som, že ste nepriateľmi našich bohov a odopierate im podlžnú úctu a obety; prečo oni i na nás sú rozhnevaní a ani zdaru krajine neprajú. Musíte smýšľanie svoje zmeniť a im kadidlo obetovať, aby sme barbarské národy premohli a provincie vlasti od ich ukrutností, ktoré tam páchajú, oslobodili. Sv. Gerváz odpovedal: «Toto víťazstvo žiadať máš od všemohúceho Boha, Stvoriteľa neba a zeme, nie ale od tých mŕtvych bôžkov, ktorí majú oči a predsa nevidia, uši a predsa neslyšia, nos a predsa nevoňajú, ústa a predsa nemluvia, nohy a predsa chodiť nemôžu, a telo, ktoré je prázdne a vnútorností nemá. Astasius považoval tieto slová za rúhanie sa bohom a za buričstvo, i rozkázal, aby bol sv. Gerváz bičovaný. Katovia bičovali sv. vyznavača provazami, ktoré boly olovenými guľkami obťažené, kým pod mučením ducha nevypustil. I dal mŕtve telo jeho odniesť. Potom obrátil sa Astasius ku sv. Protázovi a riekol: Otvor oči svoje, biedniku; nebuď nepriateľom svojho života, a nenúť nás, aby sme ťa usmrtili. — «Kto je biednejší z nás dvoch, riekol sv. Protáz, «ja, ktorý sa nebojím, alebo ty, ktorý dostatočne prezradzuješ, že sa ma bojíš a mňa potrebuješ? — «Ako môžeš byť takým opovážlivým, kričal Astasius, «a hovoriť sa osmeľuješ, že sa ťa bojím?— «Pravdu hovorím, odpovedal sv. Protáz, «lebo keby si sa mňa nebál, nenútil by si ma, aby som modlám obetoval, žeby si tak šťastne vrátiť sa mohol z vojny, a ty by si sa nenazdával, žeby moje vzdorovanie ku zlému ti poslúžilo. Ja, ktorý neuznávam žiadneho Boha, len tú najvyššiu bytnosť, ktorá v nebi kraľuje, ja sa nebojím tvojho vyhrážania a mučenia a nectím viac tvojich necitných bôžkov, než blato a hnoj, ktoré nohama šliapeme. Rozvzteklený pohan dal ho palicami biť. Keď ho pozdvihli, riekol Astasius: «Ty blázon, či chceš zotrvávať vo svojej pýche a vzdorovitosti? Čo? Či chceš zahynúť, ako tvoj brat, ktorý pod našimi rukami umrel ?» «Ja nemôžem umreť, odpovedal sv. Protáz, «keď budem trpeť pre Ježiša Krista. Je to nekonečne veľké šťastie pre mňa, keď pre vyznanie Jeho mena svoj život obetujem. Tvoja zaslepenosť činí ťa poľutovania hodným, lebo nepoznáš Boha, ktorý je pôvodcom všetkých vecí a bez ktorého pomoci nič iného očakávať nemôžeš, než nepočetné trápenie. Nehnevám sa na teba, ani ťa nepreklínam, lež nasledujem môjho Pána a Spasiteľa, ktorý za tých sa modlil, čo Ho na kríž pribili; želiem nad tvojim nešťastím a prosím Ho za milosrdenstvo pre teba, lebo nevieš, čo robíš. Astasius, zaslepený a bez citu, rozkázal mu hlavu zoťať. Telo jeho hodené bolo ku mŕtvole sv. Gerváza. Toto stalo sa roku 169. Nábožný kresťan Filip so svojím synom vzal tajne ich telá a pochoval ich v mramorovej rakvi vo svojom dome. On sám píše to v liste, ktorý položil do hrobu sv. mučeníkov: «Ja, Filip, sluha Ježiša Krista, keď som videl tieto sväté telá verejne vystavené, vzal som ich so svojím synom v noci a doniesol som ich do svojho domu bez svedkov a len Boh videl nás. I uložil som ich v tejto mramorovej rakvi, a pochoval do zeme, pretože som dúfal, že dosiahnem skrze orodovanie týchto oslávených mučeníkov milosrdenstvo našeho Pána Ježiša Krista, ktorý s Otcom a Duchom svätým žije a kraľuje po všetky veky vekov. Pamiatka týchto svätých, ktorých sv. Ambróz menuje prvými mučeníkmi Milánskymi, zanikla behom času. Sv. Ambróz, biskup, obnovil ju vo štvrtom storočí. Sv. biskup chcel stavať nový kostol a nemal žiadne sv. ostatky. I modlil a postil sa. A Boh divotvorným spôsobom zjavil mu kde nájde ostatky sv. mučeníkov Gerváza a Protáza. Vo svojom liste na okolitých biskupov píše: «V poslednom pôstnom čase, v ktorom mi Boh poprial milosti, že som mohol so svojimi veriacimi sa postiť a modliť, a ja práve na modlitbách noc som trávil, nadišiel ma ľahký sen, že som ani pri sebe nebol, ani nespal. V tomto stave otvoril som oči, i uzrel som dvoch mladých ľudí, ktorí oblečení boli do dlhého rúcha a plášťa veľmi skvelej bielej barvy, a ruky pozdvihovali k modlitbe. Polo bdelý a polo spiaci môj stav, v ktorom som sa nachádzal, odňal mi upotrebenie všetkých mojich smyslov a nedovoľoval mi, by som bol mohol hovoriť a im odpovedať. Usiloval som sa prebudiť, ihneď zmizlo videnie a viac nič som nevidel. Utiekal som sa k Bohu a prosil som Ho o milosrdenstvo, keď by toto zaslepenie od diabla pochádzalo, žeby ho z pamäti mojej odstránil; keby to ale Jeho zjavením bolo, aby mi dal svoju milosť, žeby som ho lepšie pochopiť mohol. Zdvojnásobnil som svoj pôst, a v nasledujúcej noci zjavili sa mi, keď kohút zaspieval, tie isté osoby, ktoré ale nič nehovorily. Na tretiu noc, v ktorej som pre prísny pôst spať nemohol, predstavili sa mi tí dvaja mladíci s tretím mužom, ktorý zdal sa byť sv. Pavel, pretože obraz tohoto apoštola, ktorý som videl, celkom podobný mu bol. Mladíci nehovorili ani slova, ale apoštol riekol mi, že títo muži, ktorých vidím, sú slávni mučeníci, ktorí dľa učenia, ktoré z jeho listov čerpali, bohatstvami a zemskými statkami opovrhli a jedine Ježiša Krista nasledovali, a pretože nič nežiadali, čo príroda si praje, nuž žili za desať rokov v tomto meste Miláne v službe Božej. Ďalej mi hovoril, že ich telá pochované sú na tom mieste, na ktorom som sa modlil a že ich, keď dvanásť stôp hlboko kopať budem, v prázdnej skale nájdem; žeby som ich vyňal a im k úcte kostol vystaval, v ktorom ich mám umiestiť. Ďakoval som mu za tú milosť, že mi zjavil taký veľký poklad a prosil som ho vrúcne, aby mi povedal i mená týchto oslávených bojovníkov Ježiša Krista. On mi odpovedal, že to nie je treba, lebo že v rakvi pri ich hlavách písmo nájdem, v ktorom ich mená, vlasť, narodenie a spôsob smrti sú naznačené. Následkom tohoto zjavenia shromaždil som biskupov zo susedných miest, a keď som im vyrozprával, čo som videl a počul, vzal som nástroj a začal som do zeme kopať. Ostatní biskupi nasledovali ma, a na posledok, keď sme dvanásť stôp hlboko kopali, našli sme blahoslavený hrob, ktorý mi apoštol naznačil; otvorili sme ho hneď a boli sme potešení, lebo sme našli tieto sväté telá dobre a pekne zachované v ňom, ako keby boly len pred hodinou doň položené. Podivná vôňa, ktorá z nich pochádzala, činila ich ešte dôstojnejšími. I písmo, o ktorom sv. Pavel mi hovoril, našlo sa tu.» Ľud sbiehal sa, keď sv. telá boly pozdvížené. Mnoho zázrakov stalo sa pri nich, najmä keď boly v chráme vystavené. Mnohí nezdraví ozdraveli, keď sa len plátna dotkli, ktorými boly prikryté. Mäsiar Severus, ktorý bol slepý, počul, že pozostatky do chrámu nesú. I dal sa ta zaviesť a dotkol sa okraja skvostného rúcha, ktorým sv. pozostatky okrášlené boly, a hneď videl. Z vďačnosti stal sa kostolníkom v chráme, v ktorom pozostatky sv. Gerváza a Protáza uložené boly. Od toho času upevnila sa viera v Miláne a arianskí bludoverci pomalú zmizli. Od roku 387, dňa 18. júna, v ktorom čase pozostatky sv. mučeníkov Gerváza a Protáza objavené boly, ctí sa ich pamiatka vo sv. cirkvi. Svätí Gerváz a Protáz vyobrazujú sa v rúchu rímských mešťanov s mečom v ruke. Poučenie. Vo veľkej úctivosti prechovávajú sa v Miláne pozostatky sv. Gerváza a Protáza. Pohľad na ne a zázraky, ktoré sa pri nich stály, pôsobily divotvorne i na arianských bludovercov, ktorí hromadne vracali sa do lona sv. cirkvi. Sv. Augustín držal vo výročný deň objavenia pozostatkov týchto svätých prekrásnu reč; medzi inším povedal: «Slávime dnes, bratia moji, pamiatku prenesenia svätého Protáza a Gerváza, mučeníkov Milánskych; a síce deň, v ktorom skrze sv. Ambróza, muža Božieho, objavené boly. I ja bol som tam; bol som v Miláne; videl som prihodivšie sa divy; videl som verejné svedectvo Božie pre drahocennú smrť Jeho svätých, aby skrze tie zázraky nielen pred tvárou Pána, ale i pred ľuďmi ich smrť čo drahocenná sa ukázala.» Pozostatky ich boly položené do oltára, ako to už vtedy obyčaj bola. A už za času sv. Ambróza nebol žiaden chrám a oltár posvätený, v ktorom nenachádzaly sa ostatky svätých. Obyčajne stavaly sa v prvých storočiach oltáre nad hrobami svätých mučeníkov a tam slúžievala sa sv. omša. Príčinu tohoto nachádzame v slovách sv. Písma. Sv. Ján vo svojom Zjavení (6, 9) hovorí: «Videl som pod oltárom duše tých, ktorí boli usmrtení pre slovo Božie a pre svoje svedectvo, ktorého sa pridŕžali. Keď sv. cirkev prechováva ostatky svätých v oltároch, chce tým nás upozorniť, že je vierou a láskou spojená so svätými v nebi. Sv.Ambróz píše preto vo svojom liste svojej sestre, v ktorom jej opisuje objavenie ostatkov sv. Gerváza a Protáza: «Víťazné krvavé obety, totižto ostatky, majú položené byť pod to miesto, kde veľká obeta Kristova sa slávieva. On nad oltárom, preto že za všetkých trpel, títo pod oltárom, pretože Jeho utrpením povýšení boli.» Svätí s Kristom sa obetovali sami, a skrze Jeho obetu dosiahli zmužilosti, že svoju obetu mohli dokonal Kresťane, keď vidíš ako kňaz na začiatku sv. omše na oltári to miesto bozkáva, kde sa ostatky svätých nachádzajú, pripomni si, že svätí z oltára na teba volajú: Obetuj sa, ako my; skrze Krista dosiahneš sily, zmužilosti a útechy; my, ktorých kosti tu odpočívajú, orodujeme za teba, lebo sme tvojimi bratmi v Kristu! Toto znali prví kresťania; preto pochovávali telá sv. mučeníkov so všetkou úctou; preto brali ich tajne pohanom, aby neboly zneuctené, ako to i nábožný Filip s telami sv. Gerváza a Protáza urobil. Prví kresťania boli šťastní, keď mohli aspoň ručníky do krve sv. mučeníkov zamočiť a čo drahocenný poklad domov odniesť. Modlitba. Ó Bože, ktorý nás výročnou pamiatkou Svojich svätých mučeníkov Gerváza a Protáza obveseluješ, popraj nám, aby sme ich prikladanú ku nasledovaniu povzbudení boli a ich zásluh účastnými sa stali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.