Sv. Gerváz a Protáz, mučeníci(18. 6.)
|
||||||
| V Miláne žili v druhom storočí horliví kresťanskí manželia, Vitalis a Valéria. Oboch ctí sv. cirkev ako svätých; oba zomreli pre vieru Kristovu čo mučeníci. Sv. Vitalis zaujímal vysoký úrad v cisárskom vojsku a bol pre svoju udatnosť a statočnosť veľmi cteným. Neskôr bol vysokým úradníkom v Miláne pri boku miestodržiteľa Paulína. Kde mohol, podporoval kresťanov. Vo dne navštevoval ich vo väzení, aby ich tešil a im pomáhal; v noci chodieval tajne do podzemných skrýš, aby bol s nimi prítomný pri službách Božích. Pohania neznali, že je horlivým kresťanom. Keď v úradných záležitosťach do Ravenny bol poslaný, videl, ako vyznavača Kristovho Ursicína mučili. Vitalis povzbudzoval k stálosti sv. mučeníka, a keď tento pod mukami zomrel, vzal jeho telo a pochoval ho. Miestodržiteľ dal i jeho mučiť. A keď sv. Vitalis Boha zapreť nechcel, bol ešte strašnejšie mučený a potom za živa do hlbokej jamy hodený a zasypaný. Manželka jeho, sv. Valéria, ponáhľala do Ravenny, aby svojho milovaného manžela pre vieru Kristovu umierať videla. Keď sa naspäť vracala, poznali ju pohania a umučili ju, že na druhý deň v Miláne zomrela. Svätí Gerváz a Protáz boli ich synovia. Už v mladom veku prejavovali veľkú horlivosť vo sv. viere. Po smrti mučeníckej svojich rodičov predali svoje majetky; prepustili svojich otrokov na slobodu; rozdelili utŕžené peniaze medzi chudobných a sami žili skromne v jednom svojom dome na modlitbách a vo sv. rozjímaní. Pre ich dobročinnosť ctili ich i pohania. Pohanskí žretci (kňazi) nenávideli ich, lebo mnohí obyvatelia Milána prijali za ich príkladom kresťanskú vieru. Vodca rímský Astasius tiahol s vojskom svojím cez mesto Milán oproti Markomannom. Pohanskí žretci (kňazi) použili túto príležitosť, aby mohli kresťanov vykoreniť. Išli mu v ústrety a riekli: «Pane, keď chceš zvíťaziť a slávne ku cisárovi do Ríma sa vrátiť, musíš dvoch bratov, Gerváza a Protáza, ktorí sa tu nachádzajú, prinútiť, aby bohom obetovali. Posvätní bohovia tak sú nahnevaní na nich pre ich opovrhovanie, že nechcú nič zvestovať, ba ani na naše otázky odpovedať. Keď to počul Astasius, dal si zbožných bratov priviesť a riekol k ním: «Počul som, že ste nepriateľmi našich bohov a odopierate im podlžnú úctu a obety; prečo oni i na nás sú rozhnevaní a ani zdaru krajine neprajú. Musíte smýšľanie svoje zmeniť a im kadidlo obetovať, aby sme barbarské národy premohli a provincie vlasti od ich ukrutností, ktoré tam páchajú, oslobodili. Sv. Gerváz odpovedal: «Toto víťazstvo žiadať máš od všemohúceho Boha, Stvoriteľa neba a zeme, nie ale od tých mŕtvych bôžkov, ktorí majú oči a predsa nevidia, uši a predsa neslyšia, nos a predsa nevoňajú, ústa a predsa nemluvia, nohy a predsa chodiť nemôžu, a telo, ktoré je prázdne a vnútorností nemá. Astasius považoval tieto slová za rúhanie sa bohom a za buričstvo, i rozkázal, aby bol sv. Gerváz bičovaný. Katovia bičovali sv. vyznavača provazami, ktoré boly olovenými guľkami obťažené, kým pod mučením ducha nevypustil. I dal mŕtve telo jeho odniesť. Potom obrátil sa Astasius ku sv. Protázovi a riekol: Otvor oči svoje, biedniku; nebuď nepriateľom svojho života, a nenúť nás, aby sme ťa usmrtili. — «Kto je biednejší z nás dvoch, riekol sv. Protáz, «ja, ktorý sa nebojím, alebo ty, ktorý dostatočne prezradzuješ, že sa ma bojíš a mňa potrebuješ? — «Ako môžeš byť takým opovážlivým, kričal Astasius, «a hovoriť sa osmeľuješ, že sa ťa bojím?— «Pravdu hovorím, odpovedal sv. Protáz, «lebo keby si sa mňa nebál, nenútil by si ma, aby som modlám obetoval, žeby si tak šťastne vrátiť sa mohol z vojny, a ty by si sa nenazdával, žeby moje vzdorovanie ku zlému ti poslúžilo. Ja, ktorý neuznávam žiadneho Boha, len tú najvyššiu bytnosť, ktorá v nebi kraľuje, ja sa nebojím tvojho vyhrážania a mučenia a nectím viac tvojich necitných bôžkov, než blato a hnoj, ktoré nohama šliapeme. Rozvzteklený pohan dal ho palicami biť. Keď ho pozdvihli, riekol Astasius: «Ty blázon, či chceš zotrvávať vo svojej pýche a vzdorovitosti? Čo? Či chceš zahynúť, ako tvoj brat, ktorý pod našimi rukami umrel ?» «Ja nemôžem umreť, odpovedal sv. Protáz, «keď budem trpeť pre Ježiša Krista. Je to nekonečne veľké šťastie pre mňa, keď pre vyznanie Jeho mena svoj život obetujem. Tvoja zaslepenosť činí ťa poľutovania hodným, lebo nepoznáš Boha, ktorý je pôvodcom všetkých vecí a bez ktorého pomoci nič iného očakávať nemôžeš, než nepočetné trápenie. Nehnevám sa na teba, ani ťa nepreklínam, lež nasledujem môjho Pána a Spasiteľa, ktorý za tých sa modlil, čo Ho na kríž pribili; želiem nad tvojim nešťastím a prosím Ho za milosrdenstvo pre teba, lebo nevieš, čo robíš. Astasius, zaslepený a bez citu, rozkázal mu hlavu zoťať. Telo jeho hodené bolo ku mŕtvole sv. Gerváza. Toto stalo sa roku 169. Nábožný kresťan Filip so svojím synom vzal tajne ich telá a pochoval ich v mramorovej rakvi vo svojom dome. On sám píše to v liste, ktorý položil do hrobu sv. mučeníkov: «Ja, Filip, sluha Ježiša Krista, keď som videl tieto sväté telá verejne vystavené, vzal som ich so svojím synom v noci a doniesol som ich do svojho domu bez svedkov a len Boh videl nás. I uložil som ich v tejto mramorovej rakvi, a pochoval do zeme, pretože som dúfal, že dosiahnem skrze orodovanie týchto oslávených mučeníkov milosrdenstvo našeho Pána Ježiša Krista, ktorý s Otcom a Duchom svätým žije a kraľuje po všetky veky vekov. Pamiatka týchto svätých, ktorých sv. Ambróz menuje prvými mučeníkmi Milánskymi, zanikla behom času. Sv. Ambróz, biskup, obnovil ju vo štvrtom storočí. Sv. biskup chcel stavať nový kostol a nemal žiadne sv. ostatky. I modlil a postil sa. A Boh divotvorným spôsobom zjavil mu kde nájde ostatky sv. mučeníkov Gerváza a Protáza. Vo svojom liste na okolitých biskupov píše: «V poslednom pôstnom čase, v ktorom mi Boh poprial milosti, že som mohol so svojimi veriacimi sa postiť a modliť, a ja práve na modlitbách noc som trávil, nadišiel ma ľahký sen, že som ani pri sebe nebol, ani nespal. V tomto stave otvoril som oči, i uzrel som dvoch mladých ľudí, ktorí oblečení boli do dlhého rúcha a plášťa veľmi skvelej bielej barvy, a ruky pozdvihovali k modlitbe. Polo bdelý a polo spiaci môj stav, v ktorom som sa nachádzal, odňal mi upotrebenie všetkých mojich smyslov a nedovoľoval mi, by som bol mohol hovoriť a im odpovedať. Usiloval som sa prebudiť, ihneď zmizlo videnie a viac nič som nevidel. Utiekal som sa k Bohu a prosil som Ho o milosrdenstvo, keď by toto zaslepenie od diabla pochádzalo, žeby ho z pamäti mojej odstránil; keby to ale Jeho zjavením bolo, aby mi dal svoju milosť, žeby som ho lepšie pochopiť mohol. Zdvojnásobnil som svoj pôst, a v nasledujúcej noci zjavili sa mi, keď kohút zaspieval, tie isté osoby, ktoré ale nič nehovorily. Na tretiu noc, v ktorej som pre prísny pôst spať nemohol, predstavili sa mi tí dvaja mladíci s tretím mužom, ktorý zdal sa byť sv. Pavel, pretože obraz tohoto apoštola, ktorý som videl, celkom podobný mu bol. Mladíci nehovorili ani slova, ale apoštol riekol mi, že títo muži, ktorých vidím, sú slávni mučeníci, ktorí dľa učenia, ktoré z jeho listov čerpali, bohatstvami a zemskými statkami opovrhli a jedine Ježiša Krista nasledovali, a pretože nič nežiadali, čo príroda si praje, nuž žili za desať rokov v tomto meste Miláne v službe Božej. Ďalej mi hovoril, že ich telá pochované sú na tom mieste, na ktorom som sa modlil a že ich, keď dvanásť stôp hlboko kopať budem, v prázdnej skale nájdem; žeby som ich vyňal a im k úcte kostol vystaval, v ktorom ich mám umiestiť. Ďakoval som mu za tú milosť, že mi zjavil taký veľký poklad a prosil som ho vrúcne, aby mi povedal i mená týchto oslávených bojovníkov Ježiša Krista. On mi odpovedal, že to nie je treba, lebo že v rakvi pri ich hlavách písmo nájdem, v ktorom ich mená, vlasť, narodenie a spôsob smrti sú naznačené. Následkom tohoto zjavenia shromaždil som biskupov zo susedných miest, a keď som im vyrozprával, čo som videl a počul, vzal som nástroj a začal som do zeme kopať. Ostatní biskupi nasledovali ma, a na posledok, keď sme dvanásť stôp hlboko kopali, našli sme blahoslavený hrob, ktorý mi apoštol naznačil; otvorili sme ho hneď a boli sme potešení, lebo sme našli tieto sväté telá dobre a pekne zachované v ňom, ako keby boly len pred hodinou doň položené. Podivná vôňa, ktorá z nich pochádzala, činila ich ešte dôstojnejšími. I písmo, o ktorom sv. Pavel mi hovoril, našlo sa tu.» Ľud sbiehal sa, keď sv. telá boly pozdvížené. Mnoho zázrakov stalo sa pri nich, najmä keď boly v chráme vystavené. Mnohí nezdraví ozdraveli, keď sa len plátna dotkli, ktorými boly prikryté. Mäsiar Severus, ktorý bol slepý, počul, že pozostatky do chrámu nesú. I dal sa ta zaviesť a dotkol sa okraja skvostného rúcha, ktorým sv. pozostatky okrášlené boly, a hneď videl. Z vďačnosti stal sa kostolníkom v chráme, v ktorom pozostatky sv. Gerváza a Protáza uložené boly. Od toho času upevnila sa viera v Miláne a arianskí bludoverci pomalú zmizli. Od roku 387, dňa 18. júna, v ktorom čase pozostatky sv. mučeníkov Gerváza a Protáza objavené boly, ctí sa ich pamiatka vo sv. cirkvi. Svätí Gerváz a Protáz vyobrazujú sa v rúchu rímských mešťanov s mečom v ruke. Poučenie. Vo veľkej úctivosti prechovávajú sa v Miláne pozostatky sv. Gerváza a Protáza. Pohľad na ne a zázraky, ktoré sa pri nich stály, pôsobily divotvorne i na arianských bludovercov, ktorí hromadne vracali sa do lona sv. cirkvi. Sv. Augustín držal vo výročný deň objavenia pozostatkov týchto svätých prekrásnu reč; medzi inším povedal: «Slávime dnes, bratia moji, pamiatku prenesenia svätého Protáza a Gerváza, mučeníkov Milánskych; a síce deň, v ktorom skrze sv. Ambróza, muža Božieho, objavené boly. I ja bol som tam; bol som v Miláne; videl som prihodivšie sa divy; videl som verejné svedectvo Božie pre drahocennú smrť Jeho svätých, aby skrze tie zázraky nielen pred tvárou Pána, ale i pred ľuďmi ich smrť čo drahocenná sa ukázala.» Pozostatky ich boly položené do oltára, ako to už vtedy obyčaj bola. A už za času sv. Ambróza nebol žiaden chrám a oltár posvätený, v ktorom nenachádzaly sa ostatky svätých. Obyčajne stavaly sa v prvých storočiach oltáre nad hrobami svätých mučeníkov a tam slúžievala sa sv. omša. Príčinu tohoto nachádzame v slovách sv. Písma. Sv. Ján vo svojom Zjavení (6, 9) hovorí: «Videl som pod oltárom duše tých, ktorí boli usmrtení pre slovo Božie a pre svoje svedectvo, ktorého sa pridŕžali. Keď sv. cirkev prechováva ostatky svätých v oltároch, chce tým nás upozorniť, že je vierou a láskou spojená so svätými v nebi. Sv.Ambróz píše preto vo svojom liste svojej sestre, v ktorom jej opisuje objavenie ostatkov sv. Gerváza a Protáza: «Víťazné krvavé obety, totižto ostatky, majú položené byť pod to miesto, kde veľká obeta Kristova sa slávieva. On nad oltárom, preto že za všetkých trpel, títo pod oltárom, pretože Jeho utrpením povýšení boli.» Svätí s Kristom sa obetovali sami, a skrze Jeho obetu dosiahli zmužilosti, že svoju obetu mohli dokonal Kresťane, keď vidíš ako kňaz na začiatku sv. omše na oltári to miesto bozkáva, kde sa ostatky svätých nachádzajú, pripomni si, že svätí z oltára na teba volajú: Obetuj sa, ako my; skrze Krista dosiahneš sily, zmužilosti a útechy; my, ktorých kosti tu odpočívajú, orodujeme za teba, lebo sme tvojimi bratmi v Kristu! Toto znali prví kresťania; preto pochovávali telá sv. mučeníkov so všetkou úctou; preto brali ich tajne pohanom, aby neboly zneuctené, ako to i nábožný Filip s telami sv. Gerváza a Protáza urobil. Prví kresťania boli šťastní, keď mohli aspoň ručníky do krve sv. mučeníkov zamočiť a čo drahocenný poklad domov odniesť. Modlitba. Ó Bože, ktorý nás výročnou pamiatkou Svojich svätých mučeníkov Gerváza a Protáza obveseluješ, popraj nám, aby sme ich prikladanú ku nasledovaniu povzbudení boli a ich zásluh účastnými sa stali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |