Sv. Silver, pápež a mučeník(20. 6.)
|
||||||
| Po smrti svätého pápeža Agapita bol pričinením Theodata, kráľa Gothov, a velikášov talianských Silver dňa 8. júna r. 536 za pápeža vyvolený. Silver, ktorý sa vyznamenával hlbokými vedomosťami a zriedkavými cnosťami, pochádzal z Kampanie a bol synom sv. pápeža Hormisdasa, ktorý pred vstúpením do kňazského stavu bol ženatým. Novo vyvolený pápež Silver pracoval neunavene, aby do cirkvi poriadok uviedol, mravy napravil, vieru pravú upevnil a krásnu dobu prvého kresťanstva obnovil. Na Východe rozmohol sa bol blud Eutychov, ktorý menoval sa i monofysitismom, lebo dve priradenosti, božskú a ľudskú, v osobe Kristovej popieral. Blud tento bol síce r. 451 na cirkevnom sneme v Chalcedóne zavrhnutý, ale mal ešte predsa mnoho priateľov. Najviac podporovala ho Theodora, manželka cisára Justiniana I. a jej návodom stávali sa biskupami bludoverci. Takým bol v Carihrade Anthymus. Pápež Agapit zosadil ho ako i druhých, bludársky smýšľajúcich biskupov a obsadil uprázdnené miesta pravoveriacimi nábožnými mužami. Zlomyseľná cisárovná usilovala sa všemožne, aby aspoň Anthyma do Carihradu naspäť za biskupa uviedla. Keď pápež Agapit zomrel, riekla cisárovná Vigiliovi, rímskému jáhnovi (diakonovi), ctižiadostivému to človekovi, že mu dopomôže na pápežský trón, keď Anthyma za biskupa v Carihrade potvrdí a snem Chalcedonský zavrhne. Vigilius prisľúbil; za pápeža vyvolený ale bol zbožný Silver. Theodora neprestala pracovať na uskutočnení svojho úmyslu. I poslala k Silverovi svoju žiadosť, aby Anthyma v Carihrade za biskupa uviedol, alebo aby sám do Carihradu záležitosť vyrovnať prišiel. Pápež znal pomstivú cisárovnu; nešiel do Carihradu a odpísal jej, že radšej umre, než by bludoverca za biskupa potvrdil. Smelá odpoveď popudila bludu oddanú cisárovnu; i odpísala vodcovi rímského vojska v Taliansku, slávnemu Belisarovi, aby tento pápeža jej vôli naklonil, alebo aby ho odstránil a na jeho miesto Vigilia pápežom urobil. Belisar zaujal Neapol, pritiahol k Rímu, vydobyl i tento a hneď povolal k sebe pápeža Silvera a žiadal, aby vôľu cisárovnej vyplnil. Silver odpovedal: «Boh uchovaj ma, aby som ku pohoršeniu veriacich v zlosti zatvrdelého a odsúdeného kaciera pastierom stáda Ježišovho ustanovil. Nikdy nemôže Anthymus prijatým byť do spoločnosti cirkevnej, kým nebude prv pokánie činiť za svoju bezbožnosť.» Theodora nedala sa týmto vzdorom odstrašiť. I písala Belisarovi a jeho nehanebnej manželke Antónii list, v ktorom žiadala, aby jej vôľu vyplnili. Belisar bol presvedčený, že je žiadosť táto nespravodlivá a že pápež je v svojom práve. No obával sa, že utratí milosť pri cisárskom dvore, dôstojenstvo a majetok; i stal sa nástrojom v rukách pomstivej cisárovnej. Márne nahováral Silvera. Antónia, priateľka cisárovnej, a Vigilius najali skrivodlivých svedkov, ktorí na Silvera svedčili, že pápež sprisahal sa s gótskym kráľom Theodatom, aby Gréci z Ríma vyhnatí boli a že prisľúbil, že dá otvoriť lateranskú bránu, aby potichu nepriateľ mesto zaujať mohol. Belisar vedel, že to nepravda, ale bál sa cisárovnej. I dal Silvera skrze syna svojho k sebe zavolať. Silver pomodlil sa v kostole sv. Sabiny a odovzdaný do vôle Božej poberal sa do Pinciánskeho paláca, kde Belisar býval. Vojvoda zavolal pápeža do paloty, kde sa jeho manželka a vodcovia rímského vojska nachádzali a nepustil dnu duchovenstvo, ktoré pápeža odprevádzalo. Antónia a vodcovia vojenskí privítali Silvera výčitkami, že sa sprisahal proti cisárovi, že chcel vydať Rím a cisárske vojsko do rúk nepriateľa, ktorý ho oblieha a preto že je hoden odsúdenia. Nedali mu ani času, aby sa bol mohol brániť proti osočovaniam, ale pozbavili ho ozdôb a rúcha pápežského a obliekli mu mníšsky odev a tak odviedli ho tajne na loď, na ktorej bol do Patary v Lycii odvezený. Duchovenstvo márne čakalo vonku milovaného pápeža. Na druhý deň rozniesla sa Rímom povesť, že Silver stal sa mníchom, a Vigilius bol dňa 22. novembra r. 537 za pápeža Belisarom ustanovený. Najvyšší pastier trpel neslýchané zneváženie ako baránok na jatku vedený. On mal pred očima príklad najvyššieho nebeského pastiera, Ježiša Krista, ktorého na zemi zastupoval. Rímský ľud oplakával svojho dobrého otca, celá sv. cirkev smúti la. Keď sv. Silver prišiel do Patary, biskup a veriaci prijali ho, ako by bol k ním anjel z neba prišiel, i vzdávali mu úctu ako námestníkovi Kristovmu. Biskup z Patary išiel do Carihradu a s apoštolskou smelosťou predniesol cisárovi Justinianovi II., jakého hrozného zločinu sa Belisar a jeho druhí úradníci v Ríme proti posvätnej osobe najvyššieho pastiera cirkvi dopustili, opisoval mu nespravodlivosť a ukrutnosť jeho miestodržiteľov v Ríme, ako násilne proti všetkým právam sv. cirkvi ctižiadostivého a nesúceho Vigília na trón sv. Petra povýšili. Upozornil ho, že Ježiš Kristus svojej cirkvi pomoc prisľúbil a že spravodlivosť Božia strašne pokutovať ho bude, keď zlosti tej medze nepoloží a neprávosť nenapraví. Medzi iným hovoril na posledok: «Kráľov je viac na svete a nie jeden, ten je ale jediným pápežom nad celou cirkvou na svete.» Cisár Justinian naľakal sa tejto reči, i vyhotovil rozkaz, aby pápež hneď do Ríma sa vrátil, aby sa vec vyšetrila a keď bude za nevinného uznatý, aby svoj svätý úrad nastúpil. Nepriatelia Silveroví naľakali sa, najmä Vigilius a Belisar, lebo vedeli, že keby sa rozkaz cisárov vyplniť mal, Vigilius bude zložený a Belisar ako nespravodlivý do nemilosti upadne. Zlostná cisárovná písala Vigiliovi a Belisarovi, aby pápeža na ceste tajne chytili a tak prekazili, žeby pápežský trón nezaujal. Vigilius dal svojimi sluhami sv. pápeža chytiť a na malý ostrov Palmaria (teraz Parmeruolo) odviesť. Z tohoto svojho zajatia riadil sv. pápež katolícku cirkev, lebo všetci biskupi uznávali ho za hlavu cirkvi; mnohí bližší navštevovali ho a vzdávali mu svoju synovskú úctu. Tu vyriekol nad cisárovnou, Vigiliom a Belisarom cirkevnú kliatbu a vydal mnohé prospešné zákony pre sv. cirkev. Medzitým stávalo sa postavenie jeho vždy krutejším. On sám píše, že sú mu tu «pokrmom chlieb starosti a voda úzkosti.» Sv. Silver dokonal vo svojej biede a trápení dňa 20. júna r. 539. Niektorí cirkevní spisovatelia hovoria, že ho dala pomstivá bludárska cisárovná Theodora zavraždiť; iní tvrdia, že hladom zomrel. Na jeho hrobe stály sa mnohé zázraky a preto bol hneď po smrti čo svätý ctený. Sotva dozvedel sa Vigilius, že sv. Silver tak ukrutne bol umorený a že sa na jeho hrobe zázraky dejú, otvorily sa mu oči. Oľutoval svoje dosavádne neprávosti, činil pokánie a složil svoju pápežskú hodnosť, ktorú mu Belisar menom cisárovnej udelil. Vyspovedal sa zo svojich hriechov, obdržal rozhrešenie a stal sa horlivým katolíkom. Kňažstvo Ríma prosilo ho, aby podržal hodnosť pápežskú. Odriekol sa bludovercov, vyriekol kliatbu cirkevnú na bohaprázdnu cisárovnu, stal sa veľkou podporou pravoverných kresťanov a neohrozeným obhájcom katolíckej pravdy. Áno, bol stálym vo sv. viere i vtedy, keď ho cisár Justinian II. do žalára hodil. Smelo riekol cisárovi do očú: «Hľaď, kam to povede, len Vigilia držíš v okovách, ale nie knieža apoštolov Petra!» I Belisar oľutoval svoje špatné skutky, v službe zlostnej a bohaprázdnej cisárovny proti sv. Silverovi konané. I dal krásny kostol v Ríme vystavať a v ňom nápisom potvrdiť, že svoj blud a zločin uznal a sa polepšil. Sv. Silver vyobrazuje sa v rúchu pápežskom, ako drží v ruke putá. Poučenie. Sv. Silver bojoval neohrozene čo najvyššia hlava sv. cirkvi za čistotu viery oproti bludárom a bol hotový radšej svoj život položiť, než by bol dovolil, aby sa blud vo sv. cirkvi trpel. Ježiš Kristus a Jeho apoštolovia predpovedali všetky ťažkosti, prenasledovania a nebezpečenstvá, ktorým kresťanstvo vystavené bude pri jeho rozširovaní" predpovedali, že povstanú nepraví učitelia, ktorí pravú vieru napádať budú. Ale Kristus Pán prisľúbil tiež, že až do skončenia sveta učenie svoje a sv. cirkev brániť neprestane. Boh dopustil, aby Vigilius, ktorý sv. Silvera až do smrti prenasledoval, bludárskou cisárovnou natisnutý bol na trón pápežský. Po smrti sv. pápeža obávalo sa celé pravoverné kresťanstvo, že Vigilius do veľkého nebezpečenstva uvede sv. cirkev, že s bludovercami bude obcovať. Ježiš Kristus, ktorý povedal, že sv. cirkev ani brány pekelné nepremôžu, strážil nad ňou: a Vigilius nemohol jej uškodil Ježiš Kristus riadil tak srdce tohoto muža, že sa stal najväčším obhájcom katolíckej pravdy. Kresťane, Ježiš Kristus tak stráži nad svojou cirkvou, že všetko zlé k jej prospechu vie obrátiť. Keď teda počuješ, že zlosť ľudská natiskla na stolicu sv. Petra niekedy nehodného muža, nech ťa to nemýli, veď práve v tom ukazuje sa všemohúca a milosrdná ruka Pána, ktorá riadi a spravuje sv. cirkev, že pri tom všetkom neutrpela čistota viery žiadnu ujmu a sv. cirkev všetky pohromy prežila. Nepriatelia Boží používajú všetky prostriedky, aby zničili sv. cirkev; ale Ježiš Kristus nedá jej uškodiť a brány pekelné ju nepremôžu. I ďakuj Bohu, že si sa narodil v tejto sv. cirkvi, ktorá teba jedine vede ku spaseniu, keď jej učenie zachovávaš a podľa neho žiješ. Modlitba. Prispej ku pomoci, ó všemohúci Bože, našim slabosťam, aby sme na prítnluvu sv. Silvera, Tvojho mučeníka a najvyššieho biskupa, pod krížom protivenství neklesali, ale podporovaní zásluhami tohoto svätého v pravej viere živí boli a k večnému blahoslavenstvu dojsť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.