Sv. Alojs z Gonzagy, vyznavač(21. 6.)
|
||||||
| Ako keby anjel s nebeskej výšky bol slietol za krásneho májového rána medzi ľudí, aby na krátky čas zaskvel sa zbožnými cnosťami, do sladkého vytrženia povzniesol zadivený svet — a zase zmizol, zvädnúc ako útla ruža, zasiahnutá mrazivým dechom búrlivého vetru: tak predstavuje sa nám lásky Božej plný mládenec sv. Alojs z Gonzagy. Alojs narodil sa na zámku Kastiglione delia Stiviere v hornom Taliansku dňa 9. marca r. 1568. Otec jeho bol Ferdinand Gonzaga, gróf z Kastiglione a knieža cisárstva rímského, jeho matka, Marta Tanna Santena, pochádzala zo staroslávneho rodu piemontského a bola predtým dvornou dámou Isabelly z Francúzska, manželky kráľa Filipa II. španielského. Na tomto kráľovskom dvore obznámil sa knieža Ferdinand s Martou, ktorá skvela sa veľkými cnosťami, a vzal si ju za manželku. Neskôr prešli bývať na zámok Kastiglione, ktorý ležal v biskupstve brescianskom, a tu narodil sa princ, ktorému dal pri sv. krste vojvoda Vilém z Mantuy, krstný otec jeho, meno Alojs. Nábožná matka vštepovala synkovi do útlej mysle čistú lásku k Bohu a náchyľnosť ku každej cnosti kresťanskej, lebo jej túžba bola, aby jej prvorodený syn venoval sa službe Božej. Kresťansky smýšľajúci a cnostný otec, odchovaný na dvoroch kráľovských a kniežacích, čo generál vojenský chcel, aby sa i jeho syn vo vojsku vyznamenal a statky po ňom prevzal. I rozprával synkovi, ktorého často vídali sluhovia v kútiku ukrytého kľačať a vrúcne sa modliť, o bitkách a bohatierskych vojvodcoch, aby mu vojenský stav obľúbeným urobil. Ku hračkám kupoval mu malú zbraň a vzal ho sebou do táboru pri Kasale, kde na rozkaz kráľov prehliadku nad vojskom držal. Sedemročný chlapček bavil sa za viac mesiacov medzi rozpustilými vojakmi a začal si obľubovať vojenský stav. Ale prozreteľnosť Božia strážila nad nevinným princom a zachránila dušu jeho pred nákazou, že dopustila na neho nebezpečenstvo života. Živý chlapček zaopatril si jedného dňa streľný prach, nabil sám malé delo a vypálil ho. Zastál si pri dele tak, že po výstrele naspäť bežiace kolesá skoro ho zadlávily. Naľakal sa a považoval to za zázrak Boží, že sa mu nič nestalo. I odpadla mu chuť ku vojenskému stavu a to tým viac, keď obcujúc so surovými vojakmi, medzi nimi všeličo videl a počul, čo navráťac sa domov, za nimi hovoril, ačkoľvek nevedel, čo to znamená. Vychovávateľ karhal ho prísne za to a malý Alojs oplakával srdečne svoje nerozumné slová, prisľúbiac, že ich viac nikdy opakovať nebude. Otec Ferdinand odišiel do vojny a bavil sa tam za tri roky. Nábožná matka s vychovávateľom vynakladali všetku svoju usilovnosť, aby odstránili zo synkovej pamäti všetky zlé príklady a reči a vštepili útle kliky bázne Božej a nábožnosti do jeho citlivého srdiečka. Pôsobenie ich bolozdarom korunované. Dobrý princ prijímal so svätou žiadosťou dobré naučenie, osvojil si ho a odovzdal sa celkom službe Božej. Denne modlieval sa na kolenách hodinky ku preblahoslavenej Panne, sedem kajúcnych žalmov a iné modlitby a toto cvičenie nezanedbal nikdy viac až do svojej smrti. V ôsmom roku svojom išiel so svojím bratom Rudolfom do Florencie, aby sa na tamejších školách rečiam a vedám učil. Vo Florencii vyznačoval sa pilnosťou v učení; tu čítaval usilovne i život Pána Ježiša Krista a dielo o tajnosťach sv. Ruženca. Knihy tieto mal najradšie. Hlboký dojem učinila na jeho útlu myseľ panenská nevinnosť Matky Božej, čo deň rástla láska jeho k nej, celé hodiny kľačieval pred jej obrazom. I učinil sľub ustavičnej čistoty. Pán Boh upevnil ho v tejto cnosti tak, že cez celý svoj život nemravného alebo ľahkovážneho slova neprehovoril. Čistý bol ako anjel. Pokora jeho bola taká veľká, že sa za najväčšieho hriešnika držal. Boh dopustil na neho dlho trvajúcu zimnicu, a v nemoci tejto nikdy nezanedbal obvyklé modlitby svoje na kolenách odbavovaf. I vzal ho otec sebou na dvor pokrvného veľkého vojvodu Františka Medicis vo Florencii, aby sa tu úhľadným spôsobom v obcovaní priučil. Na tomto skvelom a bujnom dvore zachoval Alojs svoju šľachetnú dušu neporušenú. Keď sa navrátil do otcovského domu, odovzdal sa s celou dušou zbožnému životu. Nikdy nejedával mäso, nikdy nepil inšieho, len vodu pri skvelom otcovskom stole. V noci opúšťal svoju posteľ a spával na holej dlážke. So sluhami jednal pokorne, a vždy ich prosil, keď niečo potreboval. Roku 1579 opustil Alojs s bratom svojím Rudolfom školy vo Florencii a išiel s otcom na dvor vojvodu Viléma, ktorý otca Ferdinanda za miestodržiteľa v Montferate ustanovil. Tu však dlho nevydržal. I zaumienil si, že sa sveta celkom odriekne. Právo svoje na grófstvo Kastiglionské popustil mladšiemu bratovi Rudolfovi. Od toho času málo kedy opustil svoju izbu. Často vídali ho sluhovia, ako pred obrazom umučeného Spasiteľa kľačal, že vo svojom vytržení nad zemou vznášať sa zdal. Často celé noci rozjímal a tak plakal, že prameň slz ani zastaviť nemohol. Sluhovia menovali ho mladým svätým. I čítal usilovne spisy Jezuitov, ktorí toho času boli missionármi na Východe a tie dojaly ho tak, že zatúžil sám byť missionárom. Roku 1580 prišiel sv. arcibiskup Karol Borromejský čo pápežský poslanec do Brescie a kázal vo sviatok sv. Márie Magdalény. So všetkých strán hrnuli sa veriaci do mesta, aby chýrneho svätého videli a počuli. I Alojs ponáhľal sa zo zámku Kastiglione, aby dosiahol požehnanie od tohoto Božieho muža. Svätý rozprával sa dlho s princom a divil sa veľmi nad milosťou, ktorú Boh tomuto chlapčekovi udelil. I napomínal ho vysoký pastier, aby sa hodne k prvému sv. prijímaniu pripravil a často Telo Božie prijímal. On sám osobne mu tú Sviatosť podal. Od toho času prijímal sv. Alojs Telo Božie každú nedeľu a sviatok. Pod sv. omšou a pri prijímaní plakával, ba niekedy od bôľu i zamdlel. V jaseni roku 1581 išla cisárovná Maria z Rakús, manželka Maximiliana II., do Španielska ku svojmu bratovi kráľovi Filipovi, a na tejto ceste musel ju Ferdinand Gonzaga so svojimi dvoma synami Alojsoín a Rudolfom a s dcérkou sprevádzať. Zbožný mládenček musel opustiť tichosť otcovského zámku, ktorú tak veľmi miloval, a ísť do Madridu čo kráľovský panoš na španielský dvor, najskvelejší a najsamopašnejší v celej Európe, aby bol svedkom toho, čo svet veľkého, krásneho a srdcu zkásonosného poskytovať môže. Aký nebezpečný bol tam život pre jeho nezkazené, mladistvé sdrce! A všetka tá sláva a nádhera neoddialila srdce Alojsovo od Ježiša Krista; on žil, ako dosiaľ, jedine Bohu. Dvorné dámy hovorievaly, že princ Alojs Gonzaga z Kastiglione žiadneho tela nemá. Otočený ľuďmi, ktorým svet bol bohom, trýznil útle svoje telo, navštevoval chrámy, postieval sa triráz týždenne, o polnoci vstával k modlitbe a jedával vôbec tak málo, že sa každý čudoval, ako živý byť môže. Tu prosil otca, aby mu dovolil do rádu Ježišovho vstúpiť. Otec sa nahneval a nepovolil. Zarmútený mládenček čakal príhodnejší čas. Roku 1584 navrátil sa knieža Ferdinand Gonzaga s celou rodinou zo Španielska na svoj zámok Kastiglione. Alojs prosil otca zase o dovolenie, aby vstúpiť mohol do rádu. Otec poslal ho na rozličné dvory talianské, aby mu tú myšlienku z hlavy vyrazil. Ale všetka krása nevídaných krajín, všetky nástrahy sveta neboly v stave na iné myšlienky ho priviesť. Keď sa po roku domov vrátil, prosil Boha, aby otcovo srdce obmäkčil. Jedného dňa ležal otec nemocný, i poslal sluhu pre svojho syna. Sluha našiel dvere jeho zamknuté a uzrel cez kľúčovú dierku, ako sv. Alojs pred obrazom umučeného Spasiteľa kľačí a obnažený chrbát svoj bičuje. So slzami v očiach rozprával otcovi, čo videl. Pohnutý nábožnosťou synovou išiel otec ku jeho izbičke, zaklopal a premožený bôľom zvolal: «Synu môj, veľmi si poranil srdce moje, ktoré bude dlho krvácať. Najviac ťa milujem zo všetkých detí, a zasluhuješ, že som všetku nádej v tebe zakladal; ale keď ťa Boh ku svojej službe povolal, nezdržujem ťa. Iď, dobrý synu môj, kam ťa Pán volá a nech ti popraje nebe, žeby si bol šťastlivým! Tiež písal hneď do Ríma, aby u generála rádu Ježišovho prijatie jeho vymohol. Generál rádu Akvaviva hneď odpovedal a ustanovil Rím k jeho noviciatu. Alojs radostne opustil roku 1585 otcovský zámok, išiel do Loretta, odbavil tam svoju pobožnosť v chráme Panny Márie a prišiel do Ríma dňa 21. novembra, ponavštevoval hroby sv. apoštolov a mučeníkov, i vstúpil do kláštora rádu Ježišovho. Osamelá izbička, ktorú mu dali, zdála sa mu byť rajom. Od rozkoše bez seba zvolal: «Tu je miestečko môjho pokoja, tu chcem bývať!» A od tohoto času usiloval sa sv. Alojs nie len povinosti svoje plniť, ale i pokorou a poslušnosťou svojich súdruhov prevýšiť. Od maľučka bol nepriateľom vyvyšovania sa i bolelo ho to vždy, keď sa mu dávala prednosť. Ani slovíčka nehovoril, čo by zaváňalo chválou Vynasnažoval sa, aby nikto nepripomínal vysoký rod jeho. Zapálil sa celý v tvári, keď niekto o jeho schopnosťach alebo cnosťach v jeho prítomnosti hovoril. Každému dával prednosť. I najmenší bratia museli mu kráčať po pravej ruke. Pri stole sedával na poslednom mieste. Táto pokora a nábožnosť získala mu lásku všetkých bratov. V ňom videli vzor, po ktorom túžiť mali. Jeho najmilšou zábavou bolo, keď mohol po ulicach Ríma almužnu sbierať alebo v nemocnicach nemocných obsluhovať. Keď stratil otca, tešil matku tým, že zomrel ako dobrý kresťan. I keď domácu prácu konal, zamestnával sa s Bohom. Zdravie jeho trpelo neustálym modlením, rozjímaním a postami. Predstavení museli ho napomínať, aby konal len to, čo je rádom predpísané. Alojs klesal telesne vždy viacej. Aby premenou povetria okrial, poslali ho predstavení do Neapola, kde pokračoval v štúdiách. O pol roka vrátil sa do Ríma, kde na školách «CoIlegium Romanum» ľubomudrcké štúdia dokončil. I študoval bohoslovecké vedy. Roku 1587, dňa 20. novembra složil slávné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti; o dva mesiace dostal tonsuru a nižšie štyri rády kňazské. Knieža Horác Gonzaga nemal žiadnych detí a poručil závetom statky svoje vojvodovi z Mantuy. Knieža Rudolf Gonzaga čo vnuk vyhlásil závet za neplatný a oznámil vec cisárovi, ktorý statky tie čo cisársky udeľ (leno) Rudolfovi prisúdil. A tak povstaly v rodine neblahé roztržky. Niektorí kniežatá márne usilovali sa rozvadených pokrvných smieriť. Rodina prosila generála Jezuitov, aby poslal Alojsa, ktorý mal do rodiny pokoj uviesť. Sv. Alojs prišiel na zámok Kastiglione a jeho nábožná matka, bez seba od radosti, padla pred ním na kolená. Rozhnevaní kniežatá objali sa a prisahali si večnú lásku a svornosť. Ako anjel pokoja rozlúčil sa sv. Alojs so smierenou rodinou. Roku 1590 poslaný bol predstavenými do Milána, aby tam bohoslovecké štúdia dokonal. Tu zjavená mu bola počas modlitby blízka smrť. V novembri toho roku vrátil sa do Ríma, i vyprosil si malú izbičku, v ktorej sa len tvrdá posteľ, drevená stolička a malý stolík na knihy nachádzaly. Tu bavil sa modlitbou a tou oblažujúcou myšlienkou, že skoro bude s Bohom spojený. Roku 1591 zúrila v Ríme nákazlivá nemoc. Jezuiti vystavali nemocnicu, do ktorej opustených a cudzích nemocných prijímali, ich liečili a opatrovali. Sv. Alojs vyznačoval sa v tejto službe lásky ku blížnym nad všetkými bratmi; umýval nemocným nohy, postieľal lôžka, dával jesť, žobral almužny pre nich, potešoval ich dňom a nocou. I niektorí bratia so sv. Alojsom nakazili sa. Bratia pomreli, on vyzdravel, ale tajná zimnica lomcovala jeho údami za tri mesiace. Toho času písal matke svojej dva listy, aby sa nezarmucovala, ale s ním tešila. Keď lekári súdili, že ešte za osem dní žiť bude, radoval sa veľmi a prosil kňaza, aby s ním spieval «Teba, Bože, chválime!» Keď dospievali, vstúpil druhý kňaz do izbičky. «Môj milý otče, my radi ztadeto pôjdeme», hovoril sv. Alojs k nemu. «Kam?» pýtal sa kňaz. «Do neba, ku Pánu Bohu do neba!» odpovedal sv. Alojs. I upadol do vytrženia, ktoré celú noc trvalo. Keď k sebe prišiel, rozprával, že v oktáve Božieho Tela umre. Každý večer modlieval sa so spovedným otcom sedem kajúcnych žalmov. Keď ho strýc, kardinál Gonzaga, navštívil, ďakoval mu srdečne, že vyprostredkoval jeho prijatie do rádu Ježišovho a že mu je popriano v ňom dokonať. V deň oktávy Božieho Tela cítil sa lepšie, i chceli ho preniesť na statok Freskati, aby sa zotavil. On uisťoval bratov, že toho dňa umre; i prijal Božie Telo a posledné pomazanie. O polnoci počuli ho bratia vzdychnúť: «Pane, do rúk Tvojich porúčam ducha svojho!» Pristúpili k nemu, i našli ho bľadého ako smrť a zaliateho potom. Veľká pobožnosť skvela sa na jeho tvári a očiach, ktoré upreté držal na obraze ukrižovaného Pána. Bratia modlili sa a on počúval; zrazu vzdychol si: «Ježišu!» A tíško usnul dňa 21. júna roku 1591, v 23. roku blahoslaveného života svojho. Pápež Gregor XV. vyhlásil ho r. 1621 za blahoslaveného, pápež Benedikt XIII. roku 1726 za svätého. Sv. Alojs z Gonzagy vyobrazuje sa ako mládenec v rúchu rádu Jezuitov, kľačiaci pred Umučením, lalija pri boku jeho. Poučenie. Sv. Alojs obetoval láske svojej k Bohu všetky svoje statky a svetské hodnosti. On obetoval Bohu svoje telo skrze sľub večnej čistoty. Aby telo svoje v anjelskej čistote udržal, utekal zo sveta hlučného do samoty. Nikdy nepozrel ženskej do tváre. Nemilosrdne trýznil svoje útle telo pôstom a bičovaním. On vedel, že nevinnosť je najútlejšia, ale i najkrehkejšia bylina v záhrade ľudských cností. Preto strážil tak nad ňou, lebo ona je všetkých cností korunou a odmenou. A jeho duša bola predmetom zvláštnej lásky Božej a bohato ozdobená milosťou Božou. Sv. Alojs obetoval podporovaný touto milosťou voľnost svoju skrze sľub poslušnosti. A jakú úctu požíva teraz v nebesiach a na zemi, že sa ponížil. Hneď po jeho vyhlásení za svätého v Ríme povstala pobožnosť sv.Alojsia po celom kresťanskom svete. Táto pobožnosť záleží v tom, že tí, ktorí sv. Alojsa chcú nasledovať, vyvolia si šesť nediel v roku a v tých dňoch prijímajú skrúšene sväté sviatosti pokánia a oltárnu a dľa úmyslu sv. otca vykonávajú zvláštnu modlitbu, ktorá pozostáva zo šesť «Otčenášov», «Zdravas Maria» a «Sláva Bohu». Pápež Klemens XII. ustanovil pre každú nedeľu plnomocné odpustky pre tých, ktorí túto pobožnosť konajú. Kresťane, každý, či slobodný, či manžel, môžeš a máš túto pobožnosť vykonávať; lebo si zaviazaný ku čistému (podľa stavu) a bohabojnému životu. Modlitba. Ó Bože, rozdavaču nebeských darov, ktorý si čistému a anjelskému Alojsovi podivnú nevinnosť tela s výbornou kajúcnosťou popriať ráčil, daj na jeho prímluvu a skrze moc jeho zásluh, aby sme my, ktorí sme ho v neporušenosti života nenasledovali, aspoň v kajúcnosti podobnými mu boli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.