Sv. Paulin, biskup

(22. 6.)


Svätý Paulin, i Pontius Meropius zvaný, narodil sa v meste Bordó (Bordeaux) vo Francúzsku r. 354 po Kristu Pánu. Otec jeho bol vysokým úradníkom vo vojsku západného rímského cisárstva. Slávny básnik Ausonius, ktorý i cisára Graciana neskôr vychovával, vyučoval ho vo všetkých krásnych vedách, najmä v básnictve a rečníctve. Od prírody nadaný veľkými vlohami, vynikal usilovnosťou svojou v osvojení si hlbokých vied tak, že ho už v mladom veku k najduchaplnejším mužom sveta počítali. Najviac vynikal čo rečník. Sv. Hieronym píše o ňom: «Každý obdivoval čistotu a ozdobnosť jeho reči, vznešenosť a nežnosí myšlienok, lahodnosť a silu jeho slohu, bohatosť a živosť jeho obrazotvornosti.» Cisár sveril mu rozličné úrady, ba i konsulom (mešťanostom) v Ríme a miestodržiteľom v okolí toho hlavného mesta ho urobil. A dvadsaťpäťročný mladý muž získal si svojou učenosťou, spravodlivosťou, láskavosťou a skromnosťou lásku a česť u sebe svereného ľudu.

Po otcovi zdedil mnohé statky v Gallii (Francúzsku), Španielsku a Taliansku. Roku 377 pojal si za manželku bohatú a nábožnú španielskú pannu, menom Tarasiu, ktorá čo kresťanka usilovala sa, aby muža svojho, pohana, nielen časne, ale i večne blaženým učinila. Bohatstvo a vysoký jeho úrad, učenosť a ľudomilnosť jeho získaly mu priateľstvo i mnohých vznešených mužov. A predsa nebol úplne šťastlivým. Ľudomilnosť jeho zneužívali mnohí, priateľstvo jeho odplácali mnohí nevďakom, vysoký úrad, ktorý ho nútil mnohé nebezpečné cesty konať, nebol korunovaný vždy úspechom, aký očakával od svojej usilovnosti a obratnosti. Duše jeho zmocnila sa nespokojnosť, srdca jakási prázdnota. Cisár posielal ho do rozličných krajov v úradných záležitosťach. Paulin obznámil sa v Miláne so sv. Ambrózom, v meste Vienne so sv. Martinom, v meste Bordó so sv. Delfinom a tak ešte s mnohými inými biskupami a sluhami Božími. U týchto svätých mužov poznal, čo je pravý život, čo opravdivá cnosť a sebazaprenie. Nábožná manželka Tarasia radila mu, aby si týchto sv. mužov za priateľov vyvolil a ich nasledoval, že bude spokojný a celkom šťastlivý. A Paulin obcoval priateľsky s tými mužmi Božími. Konečne zaumienil si, že opustí svoje vysoké svetské postavenie a že bude žiť dľa ducha učenia Kristovho. Sv. Delfín, ktorému svoj úmysel sdelil, vyučoval ho základne vo sv. viere a po dokonalej príprave pokrstil ho.

Toho času stály sa v rozsiahlej ríši rímskej veľké prevraty, ktoré sa zvláštne úradníkov bolestne dotýkaly. I Paulin musel veľké príkorie a trpkosti znášať. Zatúžil tedy po utiahnutom, tichom a zbožnom živobytí. Nábožná manželka Tarasia, ačkoľvek v najkrajšom kvete života a nadaná bohatstvami, potvrdzovala ho v opovrhovaní sveta a jeho márností. I zložil svoje úrady a dôstojnosti, popredal svoje statky vo Francúzsku, rozdal mnoho peňazí chudobným a utiahol sa roku 390 na svoje statky do Španielska. Božia vôľa dupustila, aby oslobodený bol od všetkej väzby, ktorá ho k tomuto svetu pútala. Jediný syn, ktorého mu vznešená manželka porodila, onezdravel a zomrel. Milujúce srdcia rodičov boly tak dojaté, že urobili sľub, že sa sveta celkom odrieknu a jedine Bohu život svoj obetujú. I popredali ostatné statky, rozdávali peniaze chudobným, vykupovali zajatých a podržali si len, čo k výžive skromnej potrebovali a utiahli sa na malý statok svoj, blízko mesta Barcelony ležiaci. Tam žili ako brat a sestra.

Keď sv. Paulin skoro celý svoj majetok chudobným rozdal, žil veľmi skromno; a preto opustili ho všetci priatelia, najbližší pokrvní opovrhovali ním, ba otroci, ktorých na slobodu prepustil, nechceli mu ani za plat slúžiť. Tak ho zkúšal Boh. A on myslel predsa, že nič pre Boha neurobil, že nič pre Boha netrpel. Raz prišiel k sv. Paulinovi žobrák a pýtal almužnu. Paulin riekol manželke Tarasii, aby mu niečo dala. Ona odpovedala, že nemajú len jeden chlebík. «Daj mu ho», rozkazoval Paulin, «Ježiš Kristus, ktorý ústama a rukama tohoto chudobného prosí, nech má prednosť pred nami.» Manželka myslela, že život tohoto veľkého muža je vzácnejší než žobrákov a proti svojej obyčaji nedala mu ho. Ale skoro sa presvedčila, že viera mužova je väčšia, než jej starostlivosť. Nezadlho prišli mužia a doniesli pšenicu a víno, i vyhovárali sa, že nemohli viac priniesť, pretože im jedna loď so pšenicou v búrke morskej sa potopila. Sv. Paulin riekol ku Tarasii: «To je pokuta za tvoju neveru; ty si nedala chudobnému chlieb a za pokutu nedoprial nám Boh tú loď s obilím, ktorú nám Jeho prozreteľnosť poslala.» Ausonius, jeho niekdajší učiteľ, riekol raz: «S bôľom pozorujem, ako statky Paulinove, ktoré by sa kráľovstvom pomenovať mohly, medzi sto majiteľov rozdelené sú.» A zarmútený nad jeho utiahnutým živobytím vyvolal: «Teda tak vidím svoju a vlasti slávu, skalu senátu, v Bilbao a Kalahorra pochovanú? Tam vyhľadávaš svoje rytierske rúcho, Pauline, a tam nachádzaš behanie o závod Latiuma? Ty pochovávaš otcov slávné skutky.» Paulin mu odpovedal: «Pre Krista potupu trpeť, je mojou rozkošou. Nedbám, že ma menujú bláznom — nestálym človekom, keď len Boh moje rozhodnutie múdrym uznáva. Keď toto schvaľuješ, raduj sa nad blaženou nádejou priateľa; keď neschvaľuješ, dopraj, aby sa moje skutky a jednanie Kristovi ľúbilo.» Tak trpel sv. Paulin rád výčitky a hanu a nedbal na ľudský súd. On žil chudobne a utiahnuto, lebo považoval to za pokrok v kresťanskej dokonalosti. Často nemal soli, ktorou by si bol mohol chlieb a zeleniny osoliť a predsa bol vždy veselej mysle.
Netrvalo dlho a všetci, ktorí predtým sv. Paulina hanili a prenasledovali, počali ho zvelebovať a prichádzali z ďaleka, žeby jeho a nábožnú Tarasiu videť a uctiť mohli. Aby nebol ľuďmi znepokojovaný, umienil si, že pôjde do Kampanie a tam blízko mesta Noly pustovnícky život povede. Keď pred svojim odchodom roku 393 vo vianočné sviatky svoju pobožnosť v chráme Barcelonskom konal, žiadal ľud a duchovenstvo biskupa, aby ho za kňaza vysvätil. Ctitelia jeho chceli, aby u nich ako kňaz žil a neodchádzal. Na mnohé prosby sv. Paulin privolil pod tou podmienkou, žeby ísť mohol, kamkoľvek chce. Keď bol za kňaza posvätený, zanechal nábožnú manželku na malom statku a sám cestoval do Kampanie. Blízko mesta Noly vystaval si pustovňu. Sv. Ambróz poslal mu ostatky sv. mučeníka Felixa. Vystaval tam i kostol ku cti sv. Felixovi z Noly. Sv. Melania doniesla mu i čiastku sv. kríža, ktorú mu Ján, biskup Jeruzalemský, poslal. Tu napísal Paulin spis o nájdení kríža Kristovho. Nezadlho shromaždili sa okolo neho nábožní mužovia a žili s ním v pustovni, v ktorej ožily zase cnosti starých pustovníkov.

Za pätnásť rokov žil sv. Paulin so svojimi zbožnými bratmi prísny pustovnícky život. Keď r. 400 sv. Pavel, biskup v Nole umrel, bol sv. Paulin za jeho nástupcu vyvolený. Bol-li predtým lesk jeho cnosti veľký, stal sa teraz o mnoho väčším; všetkým všetko je učinený, aby všetkých Ježišovi získal. Biskupstvo Nolanské stalo sa bohaté na kresťanské cnosti. Uranius píše o ňom: «Keď bol povýšený na najvyššiu kňazskú hodnosť, nechcel sa preukázať čo najvyšší pastier, ktorého sa báli, ale ako taký, ktorého všetci milovali. A kto bol tak nešťastný, žeby mu nebol podával svoju ruku? Kto zarmútený, aby ho nebol potešil? On bol nábožným, milosrdným, pokorným, láskavým. Slovom a príkladom povzbudzoval všetkých. Jedným pomáhal orodovaním skrz svoje listy, iným svojou štedrosťou. Netešil sa inými statkami a bohatstvami, jedine tými, ktoré Spasiteľ prisľúbil.»

Roku 410 vtrhli diví Gothovia do Talianska pod svojim vodcom Alarichom, poplienili i mesto Nolu a odvliekli s mnohými občanmi i sv. Paulina do zajatia. A on sa modlil: «Nedopusť, ó Bože, aby som bol pre zlato a striebro trápeným. Ty znáš, kde sú moje poklady!» A nepriatelia neublížili mu a pustili ho na slobodu.

Sv. Gregor Veľký rozpráva o sv. Pauli novi zvláštny skutok lásky k blížnym. Keď Vandali mnohých obyvateľov Talianska do otroctva odvliekli, prišla ku sv. Paulinovi jedna vdova a prosila ho, žeby jej syna, ktorý ju živí, z otroctva vykúpil. Sv. biskup vydal bol už všetky svoje peniaze na vykúpenie otrokov. Lež predsa prisľúbil jej, že jediného syna jej vykúpi. Išiel do Afriky ku kniežaťu Vandalskému a riekol mu, aby vdovinho syna prepustil a jeho miesto neho si podržal. Keď sa ho knieža pýtal, čo by znal robiť, riekol sv. Paulin, že zná záhradu obrábať. Knieža prepustil otroka a podržal si sv. Paulina, ktorý sa mu tak zaľúbil, že s ním často obcoval. Raz riekol sv. Paulin kniežaťu, že jeho otec, kráľ, umre. Keď to bolo kráľovi oznámeno, dal si ho zavolať, a poznal, že je on jeden z tých, ktorí sa mu vo sne zjavili a prút z ruky vytrhli. Kráľ rozkázal sv. Paulina a mnohých otrokov na slobodu prepustiť, a nezadlho zomrel.

Roku 431 onemocnel sv. Paulin a trpel na veľké pichanie v boku. I prišiel k nemu kňaz Posthumius, že je dlžen štyridsať zlatých peňazí za obleky pre chudobných. «Neboj sa, synu môj,» tešil ho nemocný Paulin, «máme ešte dosť, aby sme dlžoby, ktoré sme pre chudobných urobili, mohli zaplatiť.» Nezadlho vstúpil ku chorému biskupovi iný kňaz a doniesol peniaze, ktoré mu biskup Exuserancius a jeho brat Ursacius do daru poslali. Sv. Paulin ďakoval Bohu za ten dar a rozkázal dlžobu vyplatiť. Pred svojou smrťou pozdvihol oči k nebu a modlil sa žalm: «Oči svoje povznášam k horám, zkade prijde mi pomoc? Od Pána prijde mi pomoc.» Zatíchol. I zatriaslo zemetrasenie domom, v ktorom sv. Paulin umieral. Všetci prítomní padli na kolená a modlili sa. A duša jeho opustila telo smrteľné. Usnul v Pánu dňa 22. júna r. 431. Cisár Otto III. dal ostatky jeho preniesť r. 1000 do Ríma a slávnostne v chráme sv. Bartolomeja pochovať.

Paulin napísal 52 listov, 26 duchovných piesní a iné spisy.

Vyobrazuje sa v rúchu biskupskom, v ruke drží rozlomené okovy.

Poučenie.

Ježiš Kristus povedal (Luk. 6): «Buďte milosrdní, ako váš Otec v nebi milosrdný je.» Milosrdenstvo je útly súcit s biedou a nešťastím blížnych, spojený s opravdivou túžbou, aby tie isté odstránené boly. Milosrdenstvo je ľudská cnosť, a len nečlovek môže sa dívať necitne, ako tečú slzy blížneho. Preto láskavý Spasiteľ odporúčal snažne lásku činnú kblížnym. Preto i riekol: «Čokoľvek ste učinili jednému z týchto, Mne ste to učinili!» Sv. Paulin zachovával tento rozkaz Pánov. On rozdal všetky svoje bohaté statky chudobným. On stal sa otrokom, aby spolubrata svojho z otroctva vykúpil. Kresťane, nasleduj túto cnosť sv. Paulina; miluj blížného svojho aspoň tak, ako seba samého: slúž mu, čiň mu dobre, mluv o ňom dobre. Ty chceš, aby blížní o tebe dobre hovorili, skutky tvoje ctili, chyby tvoje prehliadli. Nasleduj sv. Paulina! Teš sa nad tým, čo blížny tvoj dobrého činí. Ty chceš, aby blížny ani očí ani jazyka nemal. A ako sa ty chováš oproti blížnym ? Láska sv. Paulina k blížnym bola všeobecná. Každému človekovi bez rozdielu pomáhal; lebo znal, že všetci ľudia sú na obraz Boží stvorení, krvou Kristovou vykúpení, všetci do neba povolaní. Sv. Paulin stal sa otrokom, aby nepatrného človeka z otroctva vyslobodil, lebo cenil si v ňom obraz Boží nado všetko. Kresťane, buď milosrdný oproti blížnym a prichystáš si pre večnosť poklad, ktorý ani mole nesožerú, ani zlodeji ti neukradnú.

Modlitba.

Rozmnož v nás, ó Pane, svätú lásku k blížnym, aby sme na prímluvu sv. Paulina, sluhu Tvojho, dosiahli, čo si prajeme, a vyplnili, čo Tvoja svätá vôľa nám predpisuje. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen.