Sv. Ján Krstiteľ(24. 6.)
|
||||||
| Svätá cirkev ustanovila sláviť pamiatku svätých v deň ich blahoslávenej smrti. Pri pamiatke sv. Jána Krstiteľa urobila výnimku a slávi deň jeho narodenia, a to preto, že tento veľký svätý už v materinskom živote milosť Ducha svätého obdržal a za predchodcu Pánovho posvätený bol. Pred príchodom Spasiteľovým zabudla väčšia časť Židov na Boha svojho a žila v hriechoch a neprávosťach. Cudzie národy pohanské usadili sa medzi nimi. Žiaden prorok neobjavil sa, aby ich k Bohu zpät priviedol. V tomto smutnom čase panoval nad Židmi cudzinec, kráľ Herodes z Askalonu. V meste kňazskom Hebrone, štyri hodiny cesty od Jeruzalema vzdialenom, v hornatej krajine Judska, bývali nábožní manželia Zachariáš a Alžbeta, o ktorých sv. Písmo hovorí: «Boli oba spravodliví pred Bohom a chodili vo všetkých prikázaniach a spravodlivosťach Pána bez úhony.» Zachariáš bol nábožným kňazom z pokolenia Abia, z ôsmej tých štyriadvadsať tried, na ktoré synovia Aronoví podelení boli, aby dľa poriadku konali kňazskú službu vo svätyni chrámu. Alžbeta pochádzala z kňazského rodu Áronovho. Zbožní manželia žili v šťastnom manželstve. Nemali dietok, ani nádeje na potomkov, lebo boli už veľmi starí. V mladom veku prosievali Boha, aby ich dietkami obdaril, a žialili, že ich stará kňazská rodina vymre. Na Zachariáša padol lós dľa obyčaje kňazskej, aby vo svätyni chrámu Jeruzalemského obetu konal. Sostúpil do Jeruzalema a jedného dňa išiel do svätyne, aby tam dľa predpisu kadidlo zapálil. Žiaden človek nemal prístupu do svätyne, ktorá bola záclonou zastrená, krom obetujúceho kňaza. Mnoho ľudu bolo vonku, keď Zachariáš dnu vstúpil. I zapálil kadidlo na zlatom oltári, ktorý sa vo vnútornosti svätyne nachádzal, a odbavoval svoje modlitby. Zrazu zjavil sa mu anjel Gabriel na pravej strane zápaľného oltáru. Zachariáš naľakal sa a svätá bázeň napadla ho. Anjel riekol mu: «Neboj sa, Zachariášu, lebo je vyslyšaná tvoja modlitba; a Alžbeta, tvoja manželka, porodí tebe syna a nazveš meno jeho Ján: a bude ti radosť a veselosť, i mnohí z jeho narodenia radovať sa budú. Bude veľký pred Pánom: a víno a opojný nápoj nebude piť, a Duchom svätým naplnený bude ešte v živote svojej matky; a mnohých zo synov israelských obráti k Pánu Bohu. A on predojde pred ním v duchu a moci Eliášovej: aby obrátil srdce otcov ku synom a neveriacich k opatrnosti spravodlivých, aby pripravil Pánu dokonalý ľud.» I riekol Zachariáš: «Po čom to poznám? Veď ja som starý, i moja manželka zostarala sa vo svojich dňoch.» Anjel odpovedal mu: «Ja som Gabriel, ktorý stojím pred Bohom, a poslaný som, aby som k tebe hovoril a tie veci ti zvestoval. A hľa, budeš nemým a nebudeš môcť mluviť až do dňa, v ktorom sa tie veci stanú; preto že si neuveril mojim slovám, ktoré sa naplnia svojim časom.» Ľud čakal v predsieňach a divil sa, že Zachariáš tak dlho v chráme sa baví. A keď vyšiel zo svätyne a nemohol hovoriť, poznal ľud, že videnie mal v chráme. A on dával im znamenie a ostal nemým. Keď odbavil svoju službu v chráme, odišiel do svojho domu. Alžbeta počala v živote svojom dľa slov anjela a tajila za päť mesiacov. I ďakovala Bohu: «Tak mi učinil Pán v dňoch, v ktorých shliadol, aby odňal moje pohaneniemedzi ľuďmi. V šiestom mesiaci navštívila preblahoslavená Panna Maria príbuznú svoju Alžbetu a keď ju pozdravila, zaplesalo nemluvniatko v živote Alžbetinom, i naplnenobolo Duchom svätým. Veď blízkosť vteleného Spasiteľa sveta posvätila Jeho predchodcu v materinskom lone, i cítil božstvo Toho, ktorému mal cestu pripravovať. Preto zvolala Alžbeta: «Požehnaná ty medzi ženami a požehnaný plod života tvojho! A zkade mi to, aby prišla matka Pána môjho ku mne?» Alžbete naplnil sa čas, aby porodila. I porodila syna. Susedia a pokrvní radovali sa nad tým, že Boh preukázal jej tak veľké milosrdenstvo. A keď v ôsmy deň prišli ho obrezať, chceli ho nazvať dľa otca Zachariášom. Alžbeta riekla: Nie, ale Jánom menovať sa bude!» Keď sa pýtali otca Zachariáša, napísal na daštičku: «Ján je meno jeho!» A hneď otvorily sa jeho ústa a rozviazal sa mu jazyk, i velebil Boha. Susedia naľakali sa a zvolali: «Čo bude z dieťaťa tohoto?» Zachariáš, naplnený Duchom svätým, prorokoval: «Požehnaný Pán Boh israelský, že navštívil a učinil vykúpenie svojho ľudu, ako sľúbil skrze ústa svätých prorokov svojich, ktorí sú od vekov: vyslobodenie od našich nepriateľov a z ruky všetkých, ktorí nás nenávidia; aby učinil milosrdenstvo s otcami našimi a rozpomenul sa na svoju svätú smluvu, na prísahu, ktorú prisahal Abrahámovi, našemu otcovi, že nám dá, aby sme bez strachu, z ruky našich nepriateľov súc vyslobodení, slúžili Jemu, v svätosti a spravodlivosti pred ním po všetky dni svoje. A ty, dieťa, prorokom Najvyššieho nazvané budeš; lebo predojdeš pred tvárou Pána, pripravovať cesty Jemu, aby udelené bolo umenie spasiteľné ľudu jeho na odpustenie ich hriechov skrze srdečné milosrdenstvo Boha našeho, v ktorom navštívil nás, vyjdúc s výsosti, osvietiť tých, ktorí vo tme sedia a v tôni smrti: ku riadeniu našich nôh na cestu pokoja» Dieťa rástlo, stalo sa mocným na tele i na duchu. Rodičia vychovávali ho na púšti a tam žil sv. Ján, kým nemal tridsať rokov. Živil sa kobylkami a lesným medom. Rúcho mal z veľblúdej srsti a kožený pás okolo bedier. Vlasy si nikdy nestrihal. Spával na holej zemi. Zvery púšte boly mu spoločníkami. Roku 15, za panovania cisára Tiberia stalo sa slovo Pánovo k Jánovi na púšti. A chodil po všetkej krajine Jordánskej a hlásal krst pokánia k odpusteniu hriechov. On bol hlasom volajúceho na púšti: «Pripravujte cestu Pána, rovné čiňte chodníky Jeho!» A zástupom, ktoré sa k nemu hrnuly, privolával: «Čiňte hodné ovocie pokánia. Už sekera ku koreňu stromov je priložená. Preto každý strom, ktorý nenesie dobré ovocie, vyťatý a na oheň uvrhnutý bude.» A keď sa ľud pýtal, čo má robiť, odpovedal Ján: «Kto má dva odevy, nech dá jeden tomu, ktorý žiaden nemá; a kto má pokrmy, nech učiní podobne.» A tak učil a pokrstil mnoho tisíc ľudí. Mnohí držali ho za Messiáša a preto im riekol: «Ja krstím vás síce vodou; ale prijde silnejší než ja, ktorému nie som hoden rozviazať remienky na obuve jeho: ten vás krstiť bude Duchom svätým a ohňom.» Tak pripravoval Ján ľud na príchod Spasiteľa. A keď Kristus Pán ku Jordánu prišiel a do vody vstúpil, aby Ho Ján krstil, otvorilo sa nebe a Duch svätý vznášal sa v podobe holubice nad hlavou Ježišovou a zavznel hlas: «Ty si Syn môj milý, v ktorom sa mi zaľúbilo.» Tak zjavila sa najsvätejšia Trojica toho dňa ľudu a Nový Zákon vstúpil do života. Ján predstavoval Starý Zákon, on bol prísnym Israelitom a zachovával zákon Mojžišov. Ale tu bol už čas, v ktorom zákon tento prestať mal. Berla kráľovská odňatá bola od pokolenia Júdovho, Rimania zaujali krajinu a odovzdali vládu nad ňou Idumejčanovi Herodesovi, ktorý platil daň cisárovi rímskému. Vojaci rímskí držali krajinu obsadenú a ich vodcovia vymenúvali najvyšších kňazov. Lud túžobne očakával zasľúbeného Messiáša, ktorý ho mal z poroby vyslobodiť. Preto účinkovaly slovájánove tak blahonosne na ľud, preto bolo jeho svedectvo o Pánu Kristovi také skvelé. Ale predsa nechápal ľud dostatočne slová Jánove, keď o Ježišovi riekol: «Hľa, Baránok Boží, hľa, ktorý sníma hriechy sveta!» I dokončil Ján svoje poslanie. Nezadlho karhal Ján kráľa Herodesa, že pojal manželku bratovu k sebe. A Herodes hodil ho do väzenia. Keď ho neskôr na slobodu prepustil a Ježiš Kristus učil, odišiel Ján do Samarie, aby mu i tam cestu pripravoval. Mnohí učeníci nasledovali ho a pozastavili sa nad tým, že i Kristus krstí. I riekol im Ján: «Vy sami svedectvo mi dávate, že som riekol: Ja nie som Kristus, ale poslaný som pred Ním. On musí rásť, ja ale sa umenšiť. Kto je zo zeme, zo zeme je a o zemi mluví. Kto z neba prišiel, nado všetkých je.» Herodes dal Jána do pevného hradu Macherus zavreť. Ztadeto prišli dvaja Jánovi učeníci k Ježišovi a pýtali sa ho, či je On Messiáš. A Kristus Pán odpovedal im: «Iďte a zvestujte Jánovi, čo ste slyšali a videli. Slepí vidia, kriví chodia, málomocní sa očisťujú, hluchí slyšia, mrtví z mŕtvych vstávajú, chudobným sa evanjelium zvestuje.» I obrátil sa Ježiš k ľudu a riekol: «Čo ste vyšli na púšť videť? Proroka? Iste hovorím vám, i viac než proroka!» A sv. Ján bol skutočne najväčším prorokom Starého Zákona, ktorý osobne ukázal ľudu prišlého na svet Spasiteľa. A ako iní mnohí proroci, dokonal i sv. Ján život svoj smrťou mučeníckou. Keď král Herodes proti Arabom tiahol a v pevnosti Macherus sa zastavil, dával tu veľkú hostinu. Dcéra Herodiady tancovala pred hosťami a rozveselila tak kráľa, že sa zaprisahal, že jej každú žiadosť vyplní. Pomstivá Herodias riekla dcére, aby žiadala od kráľa hlavu sv. Jána. Kráľ zľakol sa síce, ale že sa zaprisahal pred dvoranmi, myslel, že musí jej zločinnú žiadosť vyplniť. I rozkázal sv. Jána zoťať. Učeníci Jánovi pochovali jeho telo a oznámili smrť jeho Spasiteľovi. Pamiatka narodenia sv. Jána Krstiteľa slávená bola už v prvých časoch kresťanstva, a to preto, že bol pred svojím narodením posvätený. Smrť jeho mučenícka oslavuje sa vo sv. cirkvi dňa 29. augusta; narodenie jeho slávi sa dňa 24. júna. Sv. Ján Krstiteľ vyobrazuje sa v rúchu z veľblúdej srsti, ako krstí Krista Pána, alebo ako hlása pokánie. Poučenie. Sv. Ján Krstiteľ opustil vo svojej útlej mladosti svet a išiel na púšť, aby tam pokánie činil. Pokrm jeho bol lesný med a kobylky. Odieval sa drsným rúchom. Kázal pokánie nie len slovom horlivým, ale i svojím životom. Poctený bol, že mohol Spasiteľa v Jordáne pokrstiť. Keď vytýkal Herodesovi jeho zločinný život, dal ho tento zoťať. Sv. Ján bol už v živote matkinom posvätený. Prečo teda činil pokánie na púšti ? Tým chcel nám dokázať, že niet človeka, ktorý by nemal pokánie činiť. Kresťane, či nasleduješ sv. Jána v pokáni? Či zdá sa ti to byť ťažkým? Hľa, sv. Ján býval od mladosti na púšti a činil pokánie! Začni i ty zavčasu, a presvedčíš sa, jak príjemné je to, keď človek z lásky k Bohu rozkoše sveta opustí a pokánie činí. Modlitba. Ó Bože, ktorý si dnešný deň skrze narodenie sv. Jána Krstiteľa nám zasvätil, popraj svojmu ľudu milosti duševných radostí a spravuj jeho myšlienky na ceste k večnému spaseniu. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.