Sv. Ján a Pavel, mučeníci(26. 6.)
|
||||||
| Konštancia, dcéra cisára Konštantína Veľkého, bola na orodovanie sv. Agnešy od nebezpečnej nemoce oslobodená a učinila sľub večného panenstva. Od toho času žila utiahnuto v Ríme. Na dvore svojom mala čo správcov dvoch vznešených Rimanov, Jána a Pavla, ktorí od svojej mladosti boli horlivými kresťanmi. Zbožní títo bratia vyznačovali sa láskou k blížnym, navštevovali nemocných a chudobných a rozdávali zo svojich bohatých statkov hojné almužny, pri čom ich Konštancia štedre podporovala. Bojovní Scythi vtrhli do Thracie a ohrožovali Carihrad. Cisár Konštantín poslal proti ním slávneho vodcu Gallikana, ktorý bol predtým konsulom v Ríme a nedávno nad Peržanmi skvelé víťazstvo vydobyl. Gallikan tiahol na Dunaj a sľúbil cisárovi, že nad nepriateľmi zvíťazí, keď ho vymenuje zase za konsula Ríma a dcéru Konštanciu za manželku mu dá. Cisár znal sľub, ktorý učinila jeho dcéra a preto bol v rozpakoch. Keď to počula Konštancia, prosila otca, aby smela Gallikanove dcéry, Attiku a Arthemiu, pri sebe vychovávať, kým ich otec bojovať bude a aby Ján a Pavel s ním do vojny išli. Vôľa jej bola vyplnená. Gallikan nemohol Scythov premôcť. I radili mu Ján a Pavel, žeby urobil sľub, dľa ktorého by sa dal pokrstiť, keď mu Boh víťazstva nad Scythami popraje. Pohan Gallikan urobil sľub. Scythi boli zbití a vojvoda vracal sa so slávou naspäť do Ríma. Medzitým vychovávala Konštancia dcéry Gallikanove vo sv. náboženstve. Zpočiatku vzdorovaly mladé pohanky, pomaly daly sa ale poučiť a keď ich otec do Ríma sa vracal, boly v kresťanskej viere dokonale vyučené. Jak zadivil sa Rím, keď Gallikan odstúpil od svojej žiadosti, aby Konštancia manželkou jeho sa stala, a dal sa s dcérami svojimi pokrstiť. Prevzal úrad konsulátsky, ktorý mu cisár nanútil; no za rok ho složil, prepustil na slobodu päťtisíc otrokov, odišiel so sv. Hilariom do mesta Ostie, a vystaval tam nemocnicu, ktorú sám riadil. Nezadlho zomrel cisár Konštantín Veľký, za ním nasledovali Konštans a Konštancius. Po ich smrti zaujal r. 361 Julian odpadlík trón cisársky. Bezbožný tento pokrytec chcel zase pohanstvo uviesť do ríše rímskej. Gallikan bol prvým, ktorého začal prenasledovať; on ušiel síce do Alexandrie, ale bol tam chytený a sťatý. Ján a Pavel, ktorí vysoké úrady pri cisárskom dvore pod troma cisármi zaujímali, opustili dvor Julianov, lebo sa necítili na svojom živote istými. Julian poslal k nim poslov svojich so žiadosťou, aby sa k jeho dvoru vrátili a bývalé svoje hodnosti prijali. Pri dvore chcel ich prinútiť k tomu, aby sa svojej viery odriekli. Svätí bratia odpovedali, že chcú v súkromnosti žiť. Keď ich neskôr na svoj dvor privábil a ich osobne nahováral, aby mu pri správe krajiny pomáhali, odpovedali sv. bratia: «Tvoji kresťanskí predchodcovia Konštantín, Konštans a Konštancius slúžili rádi čo cisári Kristovi, a keď vstúpili do chrámu, odložili svoju korunu a klaňali sa Bohu so sklonenou k zemi hlavou. Keď ale svet nebol hoden takých cisárov, vzalo ich nebe do spoločnosti anjelov, a od toho času, čo si ty po Konštanciovi cisársku dôstojnosť prevzal, zanechal si cností plné náboženstvo a nasleduješ také veci, o ktorých dobre znáš, že sú nie božské. Pre túto špatnosť nepozdravili sme ťa čo cisára a nechceme brať účasi na tvojom panovaní, lebo nie sme lichí, ale opravdiví kresťania.» Julian riekol: «I ja prijal som v cirkvi posviacku a keby som bol chcel, bol by som na najvyššiu hodnosť v cirkvi vystúpil. Keď som ale poznal, jakou bláznivosťou je, potrebné a užitočné opustiť, v hnilej lenivosti a nečinnosti žiť, venoval som sa umeniu vojenskému, obetoval som bohom a vystúpil som na vrchol zemskej moci. I vy musíte uznať, že ste boli na cisárskom dvore odchovaní; preto nesmiete sa odo mňa vzďaľovať, i učiním vás prvými vo svojom paláci. Keď opovrhnete mojím nabídnutím, prinútený budem tak' jednať, žeby som nikomu ku posmechu nebol.» «Hanbu ti neurobíme,» odpovedali sv. bratia, «žeby sme niektorého človeka nad teba povyšovali, ale Boha, ktorý nebe a zem a všetko, čo na nich je, stvoril, viac poslúchame, než teba. Ľudia svetu oddaní nech sa boja tvojho nepriateľstva; my sa len bojíme, aby sme neprepadli nepriateľstvu Božiemu. I buď uistený, že nikdy na tvoj dvor a do tvojho palácu neprijdeme.» Nahnevaný cisár Julian riekol: «Dávam vám desať dní na rozmyslenie, aby ste nemuseli násilne ku mne prisť.» Ján a Pavel odpovedali: «Považuj to, ako by daný nám čas bol sa minul a čím sa vyhrážaš, že o desať dní vykonáš, urob to dnes.» — «Vy myslíte,» usmial sabohaprázdnyjulian, «ževás kresťania za mučeníkov vyhlásia.» I povstal trasúc so zlosťou na celom tele a zvolal: «Keď prijdete ku mne o desať dní, prijmem vás ako priateľov, keď neprijdete, potrescem vás ako nepriateľov vlasti!» Ján a Pavel povolali k sebe kresťanov, medzi nimi kňaza Krispa, jáhna (diakona) Krispiniana a velebnú pannu Benediktu, i rozprávali im, čo sa prihodilo, modlili sa, prijali sv. sviatosti a rozdávali majetok svoj chudobným. O desať dní prišli vojaci a poviazali ich. Keď to počul Krispus, išiel do ich domu, nebol ale dnu vpustený. Na obed pritiahol Terencian s cisárskou strážou a riekol Jánovi a Pavlovi: «Cisár posiela vám zlatú sochu Jupiterovu (Paromovu), aby ste sa jej klaňali a kadidlo zapálili . Keď nie, mám vás dať tu zoťať, lebo slušnosť požaduje, žeby tí, ktorí v cisárskom dome vychovaní boli, neboli verejne zabití.» — «Keď je Julian tvojím pánom,» odpovedali Ján a Pavel neohrozene, «žij s týmto svojím pánom v pokoji a bud s ním šťastlivý; my ale nemáme žiadneho pána okrem jediného Boha: Otca, Syna a Ducha svätého, ktorého ten v bláznovstve svojom zaprel, a pretože pred tvárou Božou je zavrhnutý, nuž chce i nás do večného zatratenia uvrhnúť.» Vojvodca Terencian hrozil im, že ich dá usmrtiť a rozkázal v dome hlbokú jamu kopať. Vyznavači Boží neklátili sa. Terencian dal im hlavy zoťať a telá ich v tej jame pochoval To stalo sa roku 362, dňa 26. júna. Na druhý deň rozhlásil cisár Julian,že tvrdohlavých bratov do vyhnanstva poslal. V noci zjavil Boh vo snách kňazom Krispovi a Krispinianovi a panne Benedikte, že sv. Ján a Pavel tajne usmrtení boli a kde sa ich telá nachádzajú. I nariekali nad tou ohavnosťou a vinili cisára čo vraha. Neľudský cisár dal ich pochytať, že oplakávajú Jána a Pavla a bohom sa rúhajú. Keď nechceli žalobu svoju odvolať a modlám obetovať, boli mučení a zabití. Mŕtve ich telá vzali nábožní kňazi a pochovali ich v dome pri hrobe sv. Jána a Pavla. Jediný syn Terencianov navštívil tajne dom sv. Jána a Pavla a zbláznil sa. I behal ulicami mesta Ríma a vykrikoval, že cisár Julian dal sv. Jána a Pavla zavraždiť. Terencian poznal príčinu tohoto nešťastia, oželel svoj skutok, dal sa pokrstiť a keď sa na hrobe sv. mučeníkov Jána a Pavla modlil, uzdravil sa jeho syn. Rozhnevaný cisár dal i týchto usmrtiť. Telá ich pochované boly v dome sv. Jána a Pavla. Zlostný odpadlík cisár Julian zahynul nezadlho v bitke; keď umieral, zvolal: «Zvíťazil si Galilejský!» Mal len 23 rokov, keď Ježiš Kristus, kráľ všetkých kráľov, zúreniu jeho konec urobil. Cisár Jovian povolal k sebe radcu Vicenta a riekol mu: «Zavolal som ťa, lebo som počul, že svätí kňazi Krispus, Krispinian a svätá Benedikta, ktorých dal Julian zabiť, v dome sv. Jána a Pavla sú pochovaní. Prosím ťa, vyhľadaj usilovne telá bratov Jána a Pavla.» A Vicent našiel so svojím synom Pamachiom ostatky svätých, ďakoval Bohu z celého srdca a oznámil to a PaveI hneď cisárovi Jovianovi, ktorý zvolal: «Všemohúci Boh obdaroval nás veľkým milostivým darom; poraď sa so znalcami, zachráň ostatky svätých v úcte a vystav na mieste domu svätých bratov chrám Pána.» Roku 380, za pápeža Damasa, dialy sa mnohé divy na hrobe sv. Jána a Pavla. Chrám ten dostal i meno sv. Pamachia, lebo ho on, priateľ sv. Hieronyma, ku cti sv. mučeníkov Jána a Pavla rozšíril a okrášlil. Roku 1669, za pápeža Alexandra VII., prenesená bola časť ostatkov sv. Jána a Pavla do chrámu v meste Aviňone (Avignon) vo Francúzsku, do Benátok, Ravenny a do Fuldy. I kráľ český Karol IV. doniesol niektoré ostatky svätých bratov do Prahy už r. 1559 a daroval ich biskupovi Danielovi z Lipy. Jednu časť dostal i arciknieža Rudolf IV. Rakúsky a daroval ju r. 1360 chrámu sv. Štefana vo Viedni. Ľud ctí sv. bratov čo patrónov proti búrke. Sv. Ján a Pavel vyobrazujú sa v rímskom rúchu, s mečom v ruke. Poučenie. Pokrytstvo je ohavný hriech. Čoho schopný je pokrytec, keď dosiahne cieľ svoj, vidíme na odpadlíkovi kresťanskom, cisárovi Julianovi. Vychovávaný v kresťanstve, tváril sa na vysokých školách čo horlivý kresťanský mladík. Pre svoju domnelú nábožnosť obdržal od biskupa i prvú nižšiu posviacku kňažstva. Keď stal sa cisárom, složil náličnicu domnelého kresťanstva a stal sa zúrivým pohanom. Áno, pokrytstvo je nebezpečným hriechom. Pokrytstvom šírily sa všetky bludárske sekty. Arius ukazoval sa tak poníženým a tak mrtvil svoje telo, že ho všetky ženy v Alexandrii za svätého držaly. Nestor a Eutyches zdánlivou pobožnosťou svojou pobláznili celý Východ; Pelagia držal svet za pobožného kňaza. Luther a a Kalvín hlásali neprestajne o oprave v cirkvi, o napravení a zpätuvedení viery a mravného života. A čo boly ciele ich namáhania?! Preto Ježiš Kristus prísno karhá pokrytcov — farizeov a zákoníkov: «Beda vám pokrytci, vy ste ako obielené hroby, zvonku krásni, vnútri plní hniloby a červov. Beda vám, vy zatvárate pred ľuďmi nebo, sami doň neidete, ktorí ale dnu chcejú, tých ta nepustíte. Beda vám pokrytci, vy odbavujete dlhé modlitby, zožierate ale domy vdov; jedávate zeleniny a čmely, prestupujete ale hlavné články zákonu. Umývate starostlivé pohár a misu zvonku, vnútri ste ale plní krádeže a nečistoty, vy hadi a pokolenie jašterčie!» Preto obávali sa i svätí bratia Ján a Pavel pokrytca Juliana a opustili cisársky dvor, na ktorom pod troma cisármi vysoké úrady zastávali. Julian čo cisár odhodil pravú vieru. Keď odberal kresťanom majetky, posmieval sa: «Váš Kristus hovorí v evanjeliume: kto sa nevzdá všetkého, čím vládne, nemôže byť mojím učeníkom.» Kresťanov menoval potupne «Galilejskými,» dal icn mučiť a zabíjať. Svätí Ján a Pavel sa teda báli, aby pri dvore takého vladára neboli pozbavení sv. viery a radšej umreli smrťou mučeníckou. Julian zahynul v zúfalstve, sv. Ján a Pavel žijú v nebesiach. Modlitba. Ó Bože, popraj nám milosti na prímluvu svätých svojich mučeníkov Jána a Pavla, aby sme sa ničím nedali odviesť od povinnej vernosti ku Ježišovi a Jeho cirkvi, aby sme i my podieľ mať smeli na sláve nebeskej. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.