Sv. Ladislav, kráľ uhorský(27. 6.)
|
||||||
| Béla I, ktorý roku 1061 stal sa kráľom uhorským, vzal si za manželku kráľovskú princeznú Ricu (Richesu) vo svojom vyhnanstve v Poľsku. Tu narodil sa mu syn Geyza a r. 1031 syn Ladislav. Nábožná matka vychovávala Ladislava vo všetkých kresťanských cnosťach, ktorými sa už v útlej mladosti vyznačoval. Každý obdivoval jeho lásku k nevinnosti, útly súcit s chudobnými a veľkú jeho nábožnosť. Keď otec Béla 1. povolaný bol za kráľa uhorského, žil Ladislav na skvelom kráľovskom dvore veľmi nábožne. Po smrti otcovej r. 1063 chceli velikáši synov Geyzu a Ladislava posadiť na otcovský trón. Biskup Desider naklonil ich, aby mladistvému Salamonovi, synovi kráľa Andreja I., kráľovskú korunu ponechali. Salamon nemiloval pokoj a viedol nešťastné vojny; i pozbavili ho Uhria koruny a r. 1074 vyvolili Geyzu za kráľa svojho. Ladislav pomáhal bratovi Geyzovi vo všetkých výpravách vojenských. I premohli divokých Kumánov. Že Boh poprial im víťazstva, zamýšľali vo Vacove vystavať chrám ku cti preblahoslavenej Panny Márie. Keď jedného dňa hľadali miesto, kde by ten chrám vystavali, a kaplnku sv. Petra prezerali, uzreli neďaleko na poli jeleňa, ktorého parohy ohnivá žiara otáčala. Jeleň bežal do hustej hory, vojaci za ním; keď ho prenasledovali, skočil do Dunaja a zmizol. Ladislav divil sa tejto udalosti: «To bolo zjavenie, anjel Boží!» «Čo znamená tá žiara okolo jeho parohov ?» pýtal sa Geyza. «Brat môj,» odpovedal Ladislav, «to neboly parohy, ale krýdla a čo ty žiarou menuješ, bolo skvelé perie. Tam, kde stál, naznačil nám Boh miesto, na ktorom chrám postaviť máme.» I vystavali chrám, obdarovali ho statkami a zlatým náradím. Roku 1077 zomrel kráľ Geyza a Ladislav bol jednohlasne za kráľa vyvolený; lebo chudobní a bohatí oslavovali jeho nábožnosť, spravodlivosť, veľkodušnosť, múdrosť, udatnosť, láskavé srdce a cnostný život. Všetok ľud zaplesal radosťou, keď kráľom zostal, len Ladislav smútil, že Salamon musel mu ustúpiť. Ladislav prevzal vládu, nedal sa ale slávnostne korunovať, kým sa priateľsky so zosadeným kráľom Salamonom nevyrovná. Láskavý Ladislav zklamal sa v nádeji. Zlostný a nepokojný Salamon chcel Ladislava usmrtiť. Ladisiav bol upozornený, dal uväzniť Salamona. a bratsky s ním nakladal. Salamon uznal Ladislava za kráľa a tento dal sa roku 1081 korunovať. Nezadlho zase začal Salamon nepokoje robiť a násilne chcel sa zmocniť kráľovskej koruny, padol však do rúk Ladislavových, ktorý ho roku 1083 na Vyšehrade uväzniť dal, kde sa veľmi láskavé s ním zachodilo. Salamon zdál sa byť napraveným a kráľ pustil ho na slobodu. Odišiel do Moldavy ku kniežaťu Kuteskovi, ktorému dcéru svoju chcel dať za manželku. Kumáni pod svojim kniežaťom Kuteskom vtrhli do Uhorska a chceli Salamona na trón kráľovský posadiť. Ladislav zbil ich roku 1086 pri Munkáči a Salamon ušiel na Prut ku divokým Pečencom. I nevedomo, kde zomrel. Od toho času požíval Ladislav pokoja na svojom kráľovskom tróne. I usiloval sa, aby v krajine poriadok urobil, mravy pozdvihol a vieru svätú upevnil. Povolal snem, na ktorom s pomocou biskupov výborné zákony vydal, ktorými poddaní sa zaväzovali, aby príkazy Božie a cirkevné zachovávali a plnili. Poklady, ktoré nepriateľom premoženým odňal, vynakladal na stavanie chrámov a ku skutkom kresťanskej lásky. V každom ohľade usiloval sa nasledovať svojho slávneho predchodcu, sv. Štefana. K nemu mal každý poddaný prístup. Rozopry svojich poddaných vyrovnával nie ako sudca, ale ako otec. Každý človek našiel v ňom obranca práva. Vo svojom paláci žil veľmi prísno. Mrtvením tela svojho namáhal sa prekaziť, aby sa telo neprotivilo duši. Postieval sa často a veľmi prísno. Pri jiedle bol vôbec veľmi striedmy. Víno nikdy nepil. Dom Boží bol mu milší, než paláce veľmožov. Celé hodiny modlieval sa denne. Bol chudobným, vdovám a sirotám tešiteľom, štedrým otcom. Proti nepriateľom bol veľkodušným a milostivým. Keď sa jednalo o práva sv. cirkvi a vlasti, bol neohrozeným a prísnym. Pohanstvo celkom vykorenil. Zakladal biskupstvá a opátstva, ktoré bohato nadelil. Staval chrámy a kostoly, medzi ktorými najznamenitejší je Veľkováradský. Vo vojne a bitkách bol sv. Ladislav udatným, ba bohatierskym. Keď roku 1089 kráľ chorvátsky Zvonimír zomrel a vdovu kráľovu velikáši chorvátski prenasledovali, išiel sv. Ladislav sestre svojej na pomoc, zbil nepriateľov a keď jeho sestra nad nespokojnými poddanými panovať nechcela, pripojil Chorvátsko k Uhorsku. Keď Kumáni pod svojim vodcom Kopulčom do krajiny vtrhli, premohol ich celkom, zajal mnohé rody a usadil v prostriedku Uhorska. Na sneme v Sabolči, ktorý roku 1092 držal, vydal prísné zákony proti pohanom a bludárom. Keď Rusíni kráľa poľského Vladislava napadli, išiel r. 1093 pokrvnému svojmu do Haliče na pomoc a premohol Rusínov. Povesť o svätom a bohatierskom kráľovi šírila sa po celom svete. Keď cisár Henrik IV. vzdoroval pápežovi Gregorovi VII., ponúkali nemecké kniežatá cisársku korunu sv. Ladislavovi; on ju ale neprijal, lebo netúžil po svetskej sláve, ale po spasiteľnom živobytí. Slávny pustovník Peter z Amiensu vrátil sa zo Svätej Zeme a povzbudzoval svojimi zápalistými kázňami v Taliansku a Nemecku, aby sa kresťania zbroje chytili a sväté miesta, kde Ježiš Kristus žil a zomrel, z rúk divých, neveriacich Zeldčukov vyslobodili. I pápež Urban II., ktorému Peter ukrutnosti nepriateľov Kristových opisoval, vyzýval kresťanských panovníkov, aby hrob Spasiteľov vydobyli. Králi: Francúzsky, Anglický a Španielský shromaždili 300.000 vojska križiackeho a vyzvali sv. Ladislava, aby ho proti neveriacim do poľa viedol. Sv. Ladislav prijal vodcovstvo; ale neprekročil ešte ani hranice krajiny, keď nebezpečne ochorel. I povolal velikášov svojich k sebe, ustanovil nástupcu svojho trónu, poručil svoje majetky chrámom a chudobným, i zomrel, odovzdaný do vôle Božej, dňa 30. júla r. 1096. Telo jeho pochované bolo s veľkým smútkom vo Veľkováradskom chráme. Krajina uhorská smútila za ním a oplakávala ho za tri roky. Pri jeho hrobe stály sa mnohé zázraky. Pápež Celestín III. vyhlásil ho r. 1198 za svätého a ustanovil jeho sviatok na deň 27. júna, ktorého dňa ostatky jeho vyzdvihnuté a prenesené boly. Sv. Ladislav vyobrazuje sa ako kráľ s berlou v ruke. Poučenie. Sv. Ladislavovi neležalo nič tak veľmi na srdci, ako sláva Božia a šťastie vlasti. Mocný kráľ nevážil si bohatstva, ani slávu svojej udatnosti; a keď krajinu svoju usporiadal, rozširoval kráľovstvo Božie na zemi, viedol poddaných svojich ku vzdelanosti, cnosti a zbožnosti. Ačkoľvek Salamon viackrát siahal mu na život a trón, hotový bol vždy mu odpustiť, keď pokánie činil, vykázal mu znamenité dôchodky, modlil sa za neho, áno bol by mu i trón popustil, keby sa nebol obával, že v krajine nepokoje povstanú. Tým objavil svoje spanilé a ušľachtilé srdce. Bohatstvo a kráľovská moc nebezpečné sú duševnému spaseniu; ony často vedú človeka k násilenstvám a ťažkým hriechom. Dôkaz toho máme na Salamonovi, ktorý pred sv. Ladislavom kraľoval. Túžba po panovaní a po bohatstvách priviedla ho k tomu, že ľud proti zákonite vyvolenému kráľovi búril, že sa s nepriateľmi vlasti spojoval a s ich vojskami vlasť napádal. Jak inakšie jednal zbožný Ladislav. On žil vlasti, skromne, ponížene, svojmu a svojich poddaných duševnému spaseniu. Nebeské kráľovstvo na zemi rozširovať bolo jeho úlohou života. Kresťane, i ty máš toto kráľovstvo na zemi vyhľadávať. Veď si povolaný do kráľovstva Božieho; je to dedičstvo, ktoré ti nebeský Otec prisľúbil. Nie je treba, aby si bol bohatým, učeným, mocným. Len cnostný život robí medzi ľuďmi rozdiel. Naše kráľovstvo nie je z tohoto sveta, lebo tu sme len pútnikami. Na zemi viesť musíme boj, aby sme v nebi boli korunovaní. Hriešnik nazdáva sa, že v tomto živote kvitne mu šťastie. Kresťane, hľadaj ho v nebesiach! Nariekaj tu so svätými, trp s Ježišom: a budeš panovať na večnosti! Modlitba. Ó Bože, ktorý si sv. kráľa Ladislava, svojho vyznavača, mnohými zázrakami oslávil; ráč nás na jeho prímluvu a skrze jeho zásluhy od všetkého zlého chrániť a niekedy večného blahoslavenstva účastných učiniť. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.