Sv. Gregora Barbariga, biskupa a vyznávača(17. 6.)
|
||||||
|
Plné meno tohto svätca bolo Gregor Ján Gašpar (tal. Gregorio Giovanni Gaspare) Barbarigo.
Narodil sa v Benátkach 16. septembra 1625 v zámožnej rodine ako najstarší zo štyroch detí. Keď mal šesť rokov, zomrela mu matka. Ďalej ho vychovával múdry a nábožný otec, ktorý ostal jeho pomocníkom a dôverníkom po celý život.
Otec chcel chlapca čo najlepšie pripraviť do života a ten zas prejavoval široký okruh záujmov. Na vyučovanie latinského a gréckeho jazyka ako aj hudby a šermu mal domácich učiteľov, kým filozofiu a matematiku ho učil sám otec. Gregor patril medzi prvých členov Benátskej akadémie, ktorú založili okolo r. 1643 na prípravu "dobrých kapitánov na zemi i na mori".
V auguste 1643 odcestoval aj s bratancom Pietrom Duodom do Münsteru (v Nemecku) ako tajomník Alvisa Contariniho, benátskeho vyslanca na vestfálskom mierovom kongrese.
Mladý Gregor bol nábožný ako jeho otec, ale nemal v úmysle byť kňazom. Podobne ako jeho otec aj on sa denne modlieval akýsi skrátený breviár - "Malé hodinky Panny Márie". Pri takejto modlitbe ho raz videl a obdivoval v kolínskom dóme pápežský nuncius Fabio Chigi (č. Kidži). Z obdivu vzniklo dlhodobé priateľstvo, ktoré malo rozhodujúci vplyv na Gregorov ďalší život. Nuncius sa stal jeho duchovným vodcom; uviedol ho do asketiky sv. Františka Saleského a povzbudil ho k dôkladnejšiemu štúdiu latinčiny, cirkevných dejín a k štúdiu teológie. Mladý muž k tomu pripojil ešte svoje obľúbené predmety: matematiku, astronómiu, zemepis a kartografiu.
Popritom všetkom si stačil plniť aj povinnosti sekretára benátskeho vyslanca. Ba vedel si nájsť čas aj na študijno-kultúrne cesty do Haagu, Hamburgu, Kodane, Amsterdamu. Ako spolupracovník vyslanca Contariniho sa oboznámil so svetom diplomacie a politiky. Tieto nezvyčajne široké záujmy vedel zvládnuť vďaka mimoriadnym rozumovým schopnostiam a húževnatej cholerickej povahe.
Gregor Barbarigo sa vrátil z Nemecka r. 1648. Pokračoval v službách Benátskej republiky, ale pritom pokračoval aj v písomnom styku s nunciom Chigim. Keď sa tento stal kardinálom, Gregor ho v zime r. 1653 navštívil v Ríme a radil sa s ním o svojej budúcnosti. Kardinál mu odporúčal dosiahnuť doktorát z práva a potom znovu prísť do Ríma.
Gregor šiel do Padovy, kde sa dva roky venoval intenzívnemu štúdiu práva. Okrem toho navštevoval na padovskej univerzite prednášky z lekárskej anatómie, z matematiky, gréčtiny, latinčiny a teológie. Konečne na jar 1655 sa rozhodol pre kňazstvo. Dňa 5. apríla prijal nižšie svätenia od benátskeho patriarchu Gianfrancesca Morosiniho. V septembri toho istého roku dosiahol doktorát práva a 21. decembra ho benátsky patriarcha vysvätil za kňaza. Mal vtedy už 30 rokov.
Dva mesiace po kňazskej vysviacke sa vybral do Ríma, ako bol sľúbil kardinálovi Chigimu, ktorý sa medzitým (v apr. 1655) stal pápežom s menom Alexander VII. V Ríme sa Gregor Barbarigo stal úradníkom rímskej kúrie a pápežským prelátom. Okrem úradných povinností sa venoval doplňovaniu vedomostí. Študoval matematiku, cirkevné dejiny, latinčinu, gréčtinu a teológiu.
V lete 1656 vypukol v Ríme mor. Preláta Barbariga poverili starosťou o zdravotnú situáciu v chudobnom Zátiberí (Trastevere). Jeho úlohou bolo dozerať na to, aby patriční zriadenci odvážali mŕtvych a izolovali chorých. Okrem toho poskytoval hmotnú pomoc tým, ktorí nevychádzali z domov zo strachu pred nákazou.
Niekedy v máji alebo v júni 1657 ho pápež vymenoval za biskupa diecézy Bergamo v severnom Taliansku. Pó duchovných cvičeniach, ktoré si vykonal u rímskych jezuitov, prijal biskupskú vysviacku 29. júla toho istého roku. Svoje veci v Ríme predal, aby ich nemusel sťahovať. Pred nastúpením do biskupskej služby v Bergame šiel najprv do rodných Benátok. Tam ho však tuhá zima a karanténa zadržala dlhšie, ako rátal. Do Bergama prišiel až v marci 1658.
Stav diecézy ho nepotešil. Nedostatky videl najmä medzi duchovenstvom. Preto mu venoval najviac pozornosti. Požiadal všetkých kňazov, aby sa medzi 13. májom a 20. septembrom 1658 dali preskúšať zo spôsobilosti na spovedanie. Skúšal on a generálny vikár. Kňazi si mohli vybrať jedného alebo druhého. Kto neprešiel úspešne skúškou alebo na ňu neprišiel, nesmel spovedať. Zväčšil počet dekanátov a nariadil konať každý mesiac kňazské rekolekcie. Pre kňazov zaviedol duchovné cvičenia a pre ostatných veriacich ľudové misie. Zreorganizoval kňazský seminár. Chcel, aby do duchovnej služby prichádzali dobre pripravení mladí duchovní pastieri. Celkove mu bol vzorom sv. Karol Boromejský, takže sa hovorilo, že v Miláne majú mŕtveho sv. Karola (zomr. 1584), kým v Bergame je živý.
Patričnú starostlivosť venoval aj jednotlivým farnostiam. V priebehu dvoch rokov vykonal vizitáciu všetkých 279 farností diecézy.
V apríli 1660 pápež Alexander VII. vymenoval biskupa Gregora Barbariga za kardinála. Nový kardinál zvolal na začiatok septembra diecéznu synodu. Nevydal na nej nové rozhodnutia, ale poukázal na dobré smernice starých synod, na ktoré sa zabudlo a ktoré treba uviesť do života.
Začiatkom r. 1663 pápež povolal kardinála Barbariga do Ríma. Chcel ho mať pri sebe ako osobného poradcu a ako odborníka pri riešení ťažkých prípadov na cirkevnom súde. Diecézu mohol spravovať len prostredníctvom listov, ktoré posielal generálnemu vikárovi. V januári 1664 sa mu podarilo od pápeža dostať dovolenie vrátiť sa do Bergama.
No nezdržal sa tam dlho. V marci 1664 ho pápež preložil na uprázdnený dôležitý biskupský stolec v Padove. Prišiel ta v júni. Ale už predtým písomne požiadal arcikňaza katedrálnej kapituly, aby v jeho mene prevzal vedenie katedrály. Chcel takto prejaviť kapitule dôveru. Ale arcikňaz po dohode s kanonikmi zneužil túto dôveru tým, že v kardinálovom mene prisahal, že "bude zachovávať a dbať o zachovávanie zákonov a štatútov najdôstojnejšej kapituly a zvykov tejto cirkvi". Kanonici jednoducho nechceli, aby sa dotýkal ich vychodených chodníčkov. Kardinál si ľahko predstavil, aké ťažkosti ho čakajú.
V slávnostnej nástupnej homílii povzbudzoval veriacich, aby sa nebáli obracať sa naňho, keď potrebujú pomoc. To ho neobťažuje. Avšak keď vidí, ako sa duše rútia do pekla, lebo nechcú použiť spasiteľné prostriedky, ktoré im ponúka, keď vidí hriešne príležitosti a pohoršenia, ktorým nemôže zabrániť, to sú jeho žiale, trápenia a slzy.
Duchovnú obnovu kňazov a veriach, ktorú mohol v Bergame iba začať, sa usiloval naplno rozvinúť počas svojho 33-ročného pôsobenia v Padove. Šesťkrát musel cestovať do Ríma na voľbu nového pápeža. Okrem toho si ho pápež Inocent XI. ponechal tri a pol roka v Ríme (od júla 1676 do februára 1680). Vymenoval ho za vizitátora mužských a ženských kláštorov, za člena rímskych kongregácií koncilu, šírenia viery a iných. Okrem toho navštevoval chorých a vyučoval katechizmus. Pobyt v Ríme využil aj na to, aby urovnal dlhoročné spory s kanonikmi a aby obnovil diplomatické styky medzi Sv. stolicou a Benátkami.
Po návrate z Ríma s novou energiou a s novými skúsenosťami pokračoval v obnove svojho biskupstva. Pomerne vera pozornosti venoval výchove nových kňazov. Namiesto malého starého seminára, kde našiel dvanásť bohoslovcov, vybudoval nový pre 200 kandidátov kňazstva. Seminárske pravidlá prevzal od sv. Karola Boromejského, kým spôsob vyučovania zase od jezuitskej rehole.
Keďže od r. 1663 bol protektorom Ilýrov v Dalmácii a Albánii, prijal výzvu, aby vo svojom seminári pripravoval misionárov pre Blízky a Stredný východ. Preto r. 1678 zaviedol vyučovanie gréčtiny a zatým aj iných východných jazykov. Dal vytlačiť príručky v gréčtine a arabčine. Rok po jeho smrti (1698) vyšiel zo seminárskej tlačiarne po arabsky dokonca celý Korán.
Je ťažké v krátkosti opísať jeho neuveriteľne bohatú činnosť. Po ľudsky hodnotené mohol byť spokojný. A predsa, keď sa mu v polovici júna 1697 v plnom pracovnom nasadení zlomili sily a cítil, že sú už pri konci, pochytila ho úzkosť z účtovania pred večným Sudcom. Azda bol priveľmi naučený spoliehať sa na svoje sily a teraz cítil ťarchu zodpovednosti za všetko, čo sa nepodarilo v jeho živote alebo v živote jeho kňazov a vetriacich. Preto ho jeho dôverník povzbudzoval, aby sa odpútal od svojej vôle a odovzdal sa do Božej vôle a do Božieho milosrdenstva. Recitoval s ním ďakovnú modlitbu "Teba, Bože, chválime", pričom zvlášť zdôraznil slová "V teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený na veky!"
Kardinál Gregor Ján Gašpar Barbarigo zomrel 18. júna 1697 vo veku 72 rokov. Pochovali ho v biskupskej krypte v Padove. Pápež Klement XIII. ho v júli 1761 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Ján XXIII. v máji 1960 za svätého. Jeho sviatok stanovil na 17. júna.
|
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.