Alžbeta narodila sa r. 1271 a pri sv. krste dostala meno po svojej tetke, sv. Alžbete, kňažne Uhorskej. Jej otec bol kráľ Peter III. z Aragonie, matka Konštancia, dcéra Meginfrida, kráľa zo Sicilie a vnuka cisára rímského Fridricha II. Jakub I., jej starý otec, ktorý stal sa svätým pre jeho cnosti a menovaný bol víťazným pre vydobytie Majorky a Valencie, vychovával nábožné, útle dieťa až do šiesteho roku, v ktorom zomrel. Alžbeta bola taká krásna, že keď dorástla, menovali ju «zúfalstvom maliarov»; no, väčšia bola krása jej duše. Od starého otca naučila sa nado všetko túžiť po cnosti a nebeských veciach. Najmilšou jej zábavou bola modlitba. Už čo osemročné dievčatko počala telo svoje postami mrtviť, bojovala proti svojej vôli, dusila v sebe samoľúbosť, potlačovala v sebe náchylnosť ku svetským márnosťam. Chudobní menovali ju svojou matkou, otec anjelom strážcom svojho kráľovstva.
V dvanástom roku svojom vydala sa za Dionysia, kráľa Portugalského. Keď opúšťala dom otcovský, riekol jej otec: «Boh, ktorý ťa povolal k tomuto manželstvu a o to sa postaral, že ako kráľovná z môjho domu vychádzaš, nech ťa zachráni od každého nebezpečenstva na ceste. Dcéra moja, ideš do cudzej zeme. Ja som ťa vychoval a vzdelal. Nemám ti nič inšieho povedať. Neznám žiadne stvorenie, ktoré by sa mohlo s tebou porovnať ani dľa rozumu, ani dľa srdca.» Radosť nad jej príchodom do zeme bola veľká v Portugalsku. Ale povýšenie na trón nezmenilo myseľ svätej kráľovnej. Každodenne vstávala zavčasu, aby sa modlila a rozjímala, potom išla na sv. omšu, i prijímala často Božie telo. Žila jednoducho, postievala sa prísno a často. Kráľ Dionvsius nebol nábožným, ale cnosti manželkine naplňovaly ho hlbokou úctivosťou, že jej prekážky nerobil. Keď jej povinnosti dovoľovaly, pracovala s dvornými dámami svojimi na rúchach chrámových, alebo šila šaty pre chudobných. Po skromnom obede chodievala do kaplnky a tam modlievala sa v slzách. Keď ju kráľ napomínal, aby sa postami nemučila, hovorila: «Mrtvenie seba nikde nie je také potrebné ako na tróne, kde každá vec naše náruživosti budí a živí.»
Sv. Alžbeta najviacej vyznačovala sa láskou ku chudobným a nešťastným. Štedre podporovala chudobných a vyhľadávala ich v núdznych príbytkoch. Zvláštnu starosť mala o chudobné panny, ktoré boly v nebezpečenstve hriechu, i dopomáhala im, aby vydaly sa slušne. Po celej krajine zakladala nemocnice. V meste Koimbre vystavala neďaleko svojho paláca špitál, v ktorom nemocných sama opatrovala. Keď raz chudobným ženám nohy umývala, nachádzala sa medzi nimi jedna, ktorá mala na nohe ohyzdnú ranu. Kráľovná umyla jej nohu a poľúbila: rana zahojila sa. Raz niesla v zástere mnoho peňazí, aby ich rozdelila medzi chudobných. Stretol ju kráľ Dionys a pýtal sa, čo by niesla? Sv. Alžbeta odpovedala: «Ruže!» — «Čo, ruže?» pýtal sa kráľovský manžel a usmial sa, lebo bola zima. A keď zásteru odhalila, boly v nej skutočne prekrásne ruže. Také zaľúbenie mal Boh v jej skutkoch.
Keď dosiahla Alžbeta sedemnásť rokov, daroval jej Boh dcéru, menom Konštanciu. Túto vydala za Ferdinanda IV., kráľa v Kastílii. Nezadlho po výdaji dcérinom, roku 1313, dňa 18. novembra, cestovala Alžbeta s manželom svojím do Santaremu. Keď prišla do Azembiny, pribehol k nej pustovník a riekol: <Oj pani moja, kráľovná z Kastílie, dcéra tvoja Konštancia umrela, i zjavila sa mi v noci často v mojej pustovni a riekla mi, aby som ti povedal, aké pokánie činiť má v očistci, žeby si jej pomáhala a síce nasledovne: ty máš každý deň behom celého roku svätú omšu kroz čistého a nábožného kňaza obetovať, ako to sv. matka cirkev nakladá.» Nikto neznal pustovníka, ktorý po tých slovách zmizol. I zavolala k sebe zbožného kňaza menom Mendesa, aby tento každý deň behom roku za jej umrelú dcéru Konštanciu sv. omšu slúžieval. Po roku bývala Alžbeta v Koimbre a tu zjavila sa jej v noci dcéra Konštancia a riekla: «Pani matka moja! Osvobodená som už od pokuty, ktorú som trpela, a idem na to miesto, kde žiadne trápenie sužovať ma nebude. Nech je Boh chválený na veky!» Keď ráno chystala sa na svätú omšu, prišiel k nej staručký kňaz Mendes a riekol: «Ó pani, za koho mám budúce sv. omšu slúžiť, lebo už minul sa rok, v ktorom som dľa tvojej vôle za tvoju dcéru sv. omšu služieval.» «Zabudnula som na to, že už rok sa minul. Teraz vidím jasne, že moja dcéra svoje vysvobodenie obeti sv. omše ďakovať má.»
Sv. Alžbetu veľmi zkúšal všemohúci Boh. Manžel Dionys, ktorého milovala a ctila, bol jej neverným, žil pohoršlive s druhými ženami. Ona zarmucovala sa veľmi nad jeho hriešnym živobytím, najmä, že Boha uráža a ľudu svojmu pohoršenie dáva. Modlievala sa neprestajne za jeho obrátenie, bola trpezlivá, starala sa i o nemanželské deti kráľovského manžela svojho. Konečne bol hriešny kráľ láskou čistej a svätej manželky svojej premožený, vstúpil do seba, žil cnostné v kajúcnosti a miloval manželku svoju.
Po mnohých rokoch musela Alžbeta zase ťažkú zkúšku podstúpiť. Kráľ zamiloval si Sancha, jedného zo svojich nemanželských synov a zavdal príčinu, že riadny nástupca trónu Alfons, syn svätej jeho manželky Alžbety, s mnohými nespokojnými velikášmi sa spojil a roku 1317 verejne proti otcovi povstal. Sv. Alžbeta zarmucovala sa veľmi nad tým, že syn proti otcovi bojuje, i napomínala syna, aby sa s otcom smieril. Utrhači udali ju u kráľa, že je so synom proti kráľovi spojená. Rozhnevaný kráľovský manžel pozbavil ju dôchodkov a vypovedal do mesta Alankeru. Trpezlive znášala i túto biedu. Niektorí veľmoži radili jej, aby pomstila sa na manželovi; ona ale neprestávala syna prosiť, aby smieril sa s otcom. Pri rozhodnej bitke objavila sa na bojisku a tak dlho syna s plačom prosila, že otcovi sa poddal. I vzala syna za ruku a viedla ho k otcovi do tábora. Kráľ hrdinskou touto mysľou bol tak pohnutým, že ju ku svojmu boku láskavé povolal a syna na milosť prijal.
Že kráľ od toho času celkom nový život viedol, bola ďalšou príčinou i táto udalosť. Alžbeta vyvolila si jedného cnostného a nábožného panoša za svojho almužníka, ktorý núdznym jej podporu donášal. Druhý panoš závidel mu jeho vyznačenie, i riekol kráľovi, že ten panoš s kráľovnou dôverne obcuje a hriešny život vedie. Zaslepený kráľ uveril to a uzavrel, že panoš musí zomrel I zavolal hlavného dohliadača nad kráľovskými vápenicami tajne k sebe a naložil mu, aby panoša, ktorý k nemu prijde s otázkou, «či vyplnil rozkaz kráľov,» — chytil a ho do rozpálenej pece hodil. Na druhý deň ráno poslal kráľ panoša s tou otázkou ku vápeniciam. Nábožný panoš netušil nič zlého a nebezpečného, a keď išiel popri kostolíku, kde slúžila sa práve sv. omša, vkročil dľa obyčaje dnu, aby sa pomodlil. Medzitým poslal zvedavý kráľ druhého panoša, toho, ktorý bol nevinného u kráľa očiernil, ku vápeniciam, aby opýtal sa dozorcu, či rozkaz kráľov vyplnil. Sotva prišiel zlostný mladý pomluvač k dozorcovi a spýtal sa ho, či vyplnil rozkaz kráľov, pochytil ho dozorca a vhodil do rozžiarenej pece. Kým sa to stalo, dokončená bola sv. omša a zbožný nevinný panoš poberal sa k vápeniciam i opýtal sa dozorca, či rozkaz kráľov vyplnil. Dozorca prisvedčil a panoš vrátil sa na dvor a vyriadil kráľovi, že dozorca rozkaz jeho vyplnil. Kráľ zadivil sa, keď videl pred sebou almužníka manželkinho živého. Dal zavolať dozorcu a dozvedal sa na celú udalosť; i bol presvedčený, že Boh nevinnosť ochraňuje a zlosť tresce. Od toho času ctil svätý život Alžbetin až do svojej smrti.
Nezadlho po tom ochorel kráľ Dionys nebezpečne. Sv. Alžbeta bola pri jeho bolestnej posteli vo dne v noci, aby ho ošetrovala a ku šťastnej hodinke smrti pripravovala. Svojím napomínaním a svojimi skrúšenými modlitbami pohla manžela svojho k opravdivému pokániu nad svojím predošlým hriešnym životom. Pohnutý v základe svojho kajúceho srdca prijal sv. sviatosti zomierajúcich, i zomrel odovzdaný do milosti Božej dňa 6. januára r. 1325. Po slávnostnom pohrabe manžela složila kráľovské rúcho, obliekla kláštorské a verejne oznámila velikášom zeme, že stala sa mníškou sv. Kláry. I putovala do Kompostelly, ztade vstúpila v Koimbre do kláštora Klarissiek, aby tam složila reholný sľub. Biskupi radili jej, aby v svete zostala, že tak lepšie bude môcť pôsobiť ku blahu blížnych. Poslúchla a ubytovala sa v jednom dome blízo kláštora. Od tohoto času žila len Bohu a slúžila chudobným.
Z pokoja svojho vyrušená bola vojnou, ktorá povstala medzi jej synom Alfonsom, kráľom Portugalským, a medzi synom jeho sestry, kráľom Kastilským. Hneď išla rozvadených pokrvných smieriť. Sotva ich úplne smierila, onezdravela ťažko a súdila hneď, že blíži sa jej posledná hodinka. I usporiadala svoje zemské záležitosti a plná dôvery v Božie milosrdenstvo pripravovala sa ku smrti. Dala sa zaniesť do kostola, vyspovedala sa skrúšene, prijala Božie telo a sviatosť posledného pomazania. V bolestiach svojich neprestajne modlila sa: «Maria, matko milosrdenstva — matko milostivá! Ochraňuj ma pred nepriateľmi a prijmi ma k sebe v hodinu smrti!» Keď umierala, modlila sa apoštolské vyznanie viery a modlitbu Pána. V náručí svojho syna Alfonsa a nevesty vypustila ducha svojho dňa 4. júla r. 1336 v 65. roku požehnaného života svojho. Telo jej pochované bolo v chráme kláštorskom v Koimbre. Na hrobe sv. Alžbety stály sa mnohé divy a zázraky. Roku 1612, dňa 8. júla pozdvihli jej telo, ktoré bolo posiaľ neporušené, a uložili ho do nádhernej rakve. Pápež Urban VIII. vyhlásil ju za svätú roku 1625, dňa 13. januára a naložil jej pamiatku svätiť v deň 8. júla.
Modlitba.
Vypros nám u Boha, svätá Alžbeto, milosť a ten dar, aby sme srdečne o mier a pokoj pečovali a dľa tvojho sv. príkladu i okolo seba svätý pokoj šírili. Amen.
|