|
Roku 166 pred narodením Krista Pána dal kráľ židovský Antioch sedem bratov a ich matku, ktorá ich pri hroznej smrti k vytrvanlivosti napomínala, v meste Antiochii ukrutne umučiť preto, že nechceli zákon Boží prestúpil Bratia títo zmužili a bohatiersky podstúpili smrť mučenícku, ako nám to rozpráva kniha Machabejská (II., hl. 7.) vo sv. Písme Starého Zákona. Podobnú hrdinskú myseľ a veľkosť duše obdivovať musíme pri kresťanskej matke, menom Felicitas, pred ktorej zrakom sedem jej synov sťrašnú mučenícku smrť podstúpilo za sv. vieru Spasiteľovu.
V prostred druhého storočia, keď Antonin bol rímským cisárom, žila v Ríme veľmi nábožná a cnostná bohatá vdova, ktorá zo staroslávného rodu pochádzala, menom Felicitas. Mala sedem synov, ktorých menáboly: Január, Felix, Filip, Silván, Vitalis, Alexander a Marcial. Po smrti svojho vznešeného manžela nechcela sa znovu vydať, ačkoľvek sa o jej ruku mnoho ženíchov uchádzalo. Ona zotrvávala v stave vdovskom, aby tak nemýlená službe Božej a skutkom milosrdenstva oproti blížnym, ako i zbožnej výchove mladých svojich synkov venovať sa mohla. S celou materinskou starostlivosťou vynasnažovala sa, aby nadzemské učenie Kristovo do ich útlych sŕdc zaštepiť mohla. Jej čistý a svätý život, krásny príklad nábožných synáčkov povzbudzovaly všetkých kresťanov rímských ku bázni Božej. I mnohí pohani prijali vieru kresťanskú, keď videli, aké ovocie ušľachtilých mravov a spanilých cností ona u svojich vyznavačov prináša.
Keď pohanskí žretci (nepraví kňazi) videli, že chrámy, modlám vystavané, ostávajú prázdne a počet vyznavačov sv. učenia Kristovho sa rozmnožuje, rozhnevali sa veľmi. Zlosť svoju pohanskú vyliať chceli na hlavu šľachetnej a bohatej vdovy. Išli ku cisárovi Antonínovi a hovorili: «Vdova Felicitas taká je bezočivá a opovážlivá, že nie len verejne so svojím celým domom bohami opovrhuje a Boha kresťanského vyznáva, ale svádza i druhých ku svojej viere tak, že mnohí opustili službu bohov. Nešťastie a nevysloviteľná bieda zastihne vlasť, jestli táto potupa odstránená nebude. Na tebe, cisáru, záleží, by si udobril bohov, keď túto vdovu a jej synov prinútiš, aby im pokorne obetovaIi.» Cisár, aby zúrivcov utíšil, naložil v ich prítomnosti miestodržiteľovi Ríma, Publiovi, aby vec vyšetril a matku i synov prinútil, žeby bohom obetovali.
Na druhý deň predvolal Publius zbožnú Felicitu a jej mladistvých synov pred svoju súdnu stolicu. Publius, ktorý nemal zlé srdce, ale cisárov rozkaz plniť musel, dojatý bol veľmi, keď uzrel útlocitú a šľachetnú matku a jej krásnych synov, ktorí ju ako Boží anjelia obklopovali. Pohan domluval vznešenej vdove vľúdne, aby vyplnila vôľu cisárovu. Márne! I zahrozil jej mučením, jestli vieru svoju nezapre a krajinským bohom obetovať nebude. Felicitas riekla: «Ja som kresťanka, i neľakám sa tvojej hrozby, ani svodnými slovami u mňa nič nevykonáš!» Publius kričal rozhnevaný: «Nešťastná, ukrutná matko! Keď nebojíš sa smrti, mala by si aspoň šetriť synov, ktorých najväčšiemu mučeniu vydávaš.* Svätá vyznavačka mierne odpovedala: «Moji synovia budú večne žiť s Ježišom, jestli verne vytrvajú vo svojej viere; jestli by ale takí slabí boli, žeby modlám obetovali, nech zahynú večne.» Keď sv. Felicitas tieto slová povedala, dal ju Publius i so synmi do žalára zaviesť.
Na druhý deň zasadol Publius na verejnom námestí za sudcovský stôl a rozkázal kresťanskú rodinku pred seba doviesť. Myslel, že keď poraní materské srdce, že nakloní všetkých k obetovaniu nepravým bohom. Miestodržiteľ zklamal sa v nádeji. Keď objavili sa udatní bojovníci Boží pred chrámom, bohu vojny venovanom, kde shromaždilo sa veľké množstvo pohanov, začali sami pohania ľutovať bolestnú vznešenú matku a jej krásnych synov. Publius počul to a láskavé oslovil Felicitu: «Maj milosrdenstvo so svojimi synmi, ktorí v kvete svojho života stoja a ku najvyšším hodnosťam v krajine postúpiť môžu.» Svätá matka odpovedala slávnostne: «Tvoj súcit je bezbožný, tvoje napomenutie nespravodlivé! Keby som ťa počúvala, bola by som najukrutnejšou matkou. Synáčkovia moji,» obrátila sa ku zbožným deťom svojim, «pozdvihnite oči svoje k nebesiam: tam je vaša opravdivá vlasť, tam očakáva vás Ježiš, čo dobrý pastier, a všetci Jeho svätí. Vytrvajte v láske ku Nemu a bojujte neohrozene za spasenie svojich nesmrteľných duší. Nebojte sa tých, ktorí len telo zabíjajú, ale duši uškodiť nemôžu!» Pohania boli pohnutí, niektorí však, huckaní žretcami, zúrili. Zahanbený Publius rozkázal vojakom, aby sv. Felicitu zauškovali, a zvolal: «Pozrite, ona opovažuje sa v mojej prítomnosti rozkazy cisárove znevažovať a bohom sa rúhať.»
I rozkázal Felicitu do žalára odviesť, jej synov ale po jednom pred svoj súd privádzať; i myslel, že ich sľubami, alebo hrozbami ku zapreniu viery kresťanskej privedie. Január, najstarší z bratov, bol prvý, ktorý bol pred súd dovedený. Pohanský sudca sľuboval mu tie najskvelejšie vyznačenia; no, hrozil mu i najukrutnejšími mukami, keby vzdoroval a bohom krajinským neobetoval. Mladík pokojne ho počúval a konečne riekol: «Človeče, ty chceš ma ku hriechu zviesť; lebo to, čo mi radíš, je nerozum a bláznovstvo. Môj Boh posilní ma, že tvojich sľubov a hrozieb sa neľakám.» Necitný pohan dal múdreho mládenca prútami šľahať a do žalára odviesť. I priviedli vojaci druhého brata, ktorý menoval sa Felix. Sudca nahováral, ako prvého, aby modlám slúžil. Felix odpovedal rozhorčený: «My kresťania poznáme len jedného Boha, ktorému sa klaniame, a žiadne trápenie a mučenie nesmie nás nakloniť, žeby sme vieru svätú opustili, keď nechceme večne nešťastnými byť.» Podobne rozprávali i ostatní zbožní mladuškí bratia.
Sila a moc živého Boha ukázala sa najmä pri najmladších dvoch svätých bratoch, Alexandrovi a Marcialovi, aby zahanbení boli čo najviacej neveriaci pohania. Útli a mladuškí chlapci oznamovali a hlásali slávu živého večného Boha a oslávili svojím neohrozeným a stálym vyznaním pravdu sv. viery. A keď ich sudca Publius hrešil, že prečo radšej poslúchajú radu naničhodnej matky, ako rozkazy cisárove, ktorý by ich veľkými milosťami obohatil, odpovedal Alexander: «Ja som kresťanský chlapec, a mám Ježiška v srdci. Tomuto sa modlievam a vyznávam ho ústami, lebo On je pravý Boh, ktorý nás vo svojom nebi večne šťastných učiní.» A Marcial riekol: «Nie je to ešte tak dávno, čo mi nábožný kňaz svätý krst udelil a ma napomenul: Dieťa, buď verné svojej viere, i vyznávaj svojho Ježiška, keby ťa i mučili. On vylial za teba svoju krv na kríži, i nežiada od teba nič inšieho, len aby si Ho milovalo! Choď mi z očú so svojimi smiešnymi bôžkami, ktorí sú mrtví a nepraví!»
Pohania škrípali zubami od hnevu a hanby; mnohí rozmýšľať začali o zaslepenosti svojej pohanskej. Kresťania tešili sa nad víťazstvom svätých sedmoro bratov. Publius zavrel i týchto do žalára a predložil písomne cisárovi celé súdobné pojednávanie. Keď cisár Antonin súdobnú listinu prečítal, odsúdil svätých bratov, žeby medzi rozličných sudcov v meste podelení a ukrutnými mukami trápení a usmrtení boli.
A tak sa i stalo. Sv. Januára dal bičovať sudca povrázkami, na ktorých olovené guľky pripevnené boly. Sv. Felix a sv. Filip zabití boli ťažkými palicami. Sv. Sylvana shodili s jedného brala do priepasti. Svätí Vitalis, Alexander a Marcial ponúkli smelo svoje detské hlávky katovi, ktorý ich i postínal.
A svätá Felicitas musela sa dívať na túto ukrutnú smrť svojich svätých synov, ktorú i ona o štyri mesiace neskôr podstúpila. Jej pamiatku slávi sv. cirkev dňa 23. novembra.
Svätí bratia podstúpili smrť mučenícku roku 150 po Kristu Pánu. V Ríme, v salarnej ulici stál kostol ku cti svätej mučenice Felicity a jej sedmoro synov, svätých bratov vyznavačov a mučeníkov.
Svätí sedmoro bratia mučeníci vyobrazujú sa, ako obklopujú svoju matku s palmovými ratolesťami v rukách.
Poučenie.
O týchto svätých hovoril vo svojej homilii v deň ich pamiatky sv. Gregor Veľký: «Felicitas, ktorá mala sedem detí, bála sa viac na zemi ich nechať, ako iné matky boja sa, že ich prežijú. Ona bola mučenicou v najvyššom stupni, lebo trpela všetko to, čo znášalo jednokaždé jej dieťa. Dľa poriadku času bojovala ona ôsma; avšak ona bola mučená behom celého tohoto krvavého výstupu; ona počala mučeníctvo pri svojom najstaršom synovi, a dokončila ho len svojou vlastnou smrťou. Obdržala korunu pre seba a pre všetkých tých, ktorých na svet porodila. Keď ich videla mučiť, nestratila svoju vytrvalosť. Čo matka cítila všetko, čo príroda v takých okolnosťach pociťuje; vo svojom srdci tešila sa citami, ktoré jej nádejou vnuknuté boly. Nech nás aspoň hanba zakryje, keď vidíme, jak veľmi vzdialení sme od cnosti tejto svätej, a ako udusujeme v srdci svojom kroz zlé náchyľnosti vieru v sebe. Často zarmucuje nás už jedinké slovo; najmenší nezdar nás rozhnevá a kormúti, a smelou dušou svätej Felicity nemohly ani muky, ani smrť zatriasť. Neprestajne plačeme, jestli Boh deti, ktoré nám daroval, od nás odberá; kde medzitým Felicitas sa zarmucuje, keby jej deti nezomreli pre Ježiša Krista, i raduje sa, že skrze svoju krv svoju vieru potvrdzujú. U mučenice Felicitas zvíťazila viera nad telom a krvou, a u nás nie je vstave viera, aby zkrotila výbuchy našich náruživostí a odtrhla naše srdcia od tohoto zkazeného sveta.»
Že svätí bratia za svätú vieru, ačkoľvek takí mladí ešte, hrdinskou smrťou zomierali, to mali svätej matke svojej ďakovať, ktorá všetku starosť svoju na to vynakladala, aby ich od najútlejšej mladosti ku poznaniu pravej viery priviedla a za bohumilý život oduševnila. Za našich Časov málo nájde sa takých matiek, jakou bola sv. Felicitas, najmä v bohatých a vyššie postavených rodinách. Premnohé rodiny nestarajú sa mnoho o duševnú výchovu svojich detí. Matky z lepších rodín sverujú dietky svoje dojkám a slúžkam; keď sú väčšie, najmú im vychovávateľa, alebo posielajú ich zavčasu von z domu a sverujú ich často nesvedomitým cudzím rukám. A tak rastú dietky medzi cudzími bez lásky a útlocitu. Behom času odcudzujú sa také deti celkom svojim rodičom. Ako môžu takí rodičia žiadať, aby ich opravdivé a útlocite milovaly, ich vôľu za svätú držaly? A či div, že také deti často o Bohu a cnosti pochopu nemajú? Takí rodičia zriedka nachádzajú požehnanie Božie na svojich deťoch. Jaká práca, taká pláca! Často zkazia i rodičia dietky svoje v kruhu rodinnom. Deti nasledujú to, čo na rodičoch vidia, menej to, k čomu ich títo napomínajú. Keď otec je hriešny a výstupný, keď matka len po rozkošach a zábavkách sa sháňa a domácne povinnosti zanedbáva, keď deti len zvady a zlorečenie každodenne počúvať sa navyknú: ako môžu byť také dietky cnostné vychované? Príroda maličkých je taká, že skôr osvoja si necnosť, ako cnosť. Prečo nemá naša mládež vieru a nábožný cit? Prečo usiluje sa už pred časom vyznačovať sa zlosťou a neláskou oproti rodičom ? To je ovocím neopatrnej a ľahkomyseľnej výchovy. Kresťania, zbožné a cnostné vychovávame tvojich detí, ktoré ti Boh doprial, nie je veľmi ťažkou úlohou. Buď cnostný a bohabojný a staraj sa starostlivé, aby i deti tvoje také boly. S matkiným mliekom majú dietky ssať lásku k Bohu a blížnému. Keď matka túto lásku má, ľahko jej bude možno tú lásku vštepiť i do útleho srdca miláčka svojho. Múdry kráľ Šalamún hovorí o takej matke, jakou bola sv. Felicitas (Prísl. 31, 28): «Povstávajú synovia jej, a za najblahoslavenejšiu ju vyhlasujú.»
Modlitba.
Shliadni milostivé na nás, všemohúci Bože, a vyslyš naše prosby, žeby sme nie len stálosť, ktorú Tvoji oslávení mučeníci vo svojom vyznávaní dokázali, i my obdivovali, ale na ich prímluvu mohutne v dobrom pokračovali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
|