Sv. Ján Gualbert, zakladateľ rádu

(12. 7.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


V meste Florencii v krajine Italskej žila na konci desiateho storočia zemanská rodina Gualbertov. Otec rodiny bol vysokopostaveným úradníkom pri vojsku. Roku 985 narodil sa mu syn, ktorý pri sv. krste dostal meno Jána. Druhý syn menoval sa Hugo. Bohatý otec dal oboch synov vo vedách dokonale vzdelať a určil ich vojenskému stavu. Mladí a bohatí vojenskí dôstojníci žili svetársky. Rodičia nebránili im taký život, ba boli na nich pyšní, že majú svetom obľúbených synov. Ján zvláštne požíval rozkoše svetské a keď sa v ňom začalo svedomie ozývať, opájal ho novými rozkošami. Mnohí pohoršovali sa nad jeho hriešnym a bohaprázdnym životom. Nikto nemohol ho napraviť, až Boh smiloval sa nad ním.

Jeden šľachtic zabil jeho brata Huga v súboji. V časoch tých panovala ešte nekresťanská obyčaj krvopomsty. Otec zúril a prisahal vypomstiť sa na vrahovi. Áno, naložil i synovi Jánovi, aby vraha na každom mieste vyhľadával a kde ho dopadne, aby ho zabil. Jedného dňa vracal sa Ján Gualbert so svojou ozbrojenou čatou z jedného zámku do Florencie. Na úzkej ceste vo vrchoch postretol pomstou rozpálený Ján vraha bratovho. Keď ho uzrel, rozpálil sa hnevom tak, že hneď ostrý meč vytiahol. Šľachtic nemohol dať sa na útek, cesta bolo skalnatá a úzka, boky vrchov po oboch stranách cesty strmé. Vrah videl, že smrti neujde, skočil s koňa, pokľakol na zem, složil krížom ruky na prse a úpenlive prosil, aby mu pre Krista Pána, ktorý dnes, (bolo to na Veľký piatok pred Veľkou nocou,) zomierajúc lotrovi kajúcemu na kríži odpustil a za svojich vrahov sa modlil, život daroval. Pohľad na nešťastníka v jeho pokore dojal srdce divokou pomstou rozpáleného Jána; i pustil meč, podal ruku nepriateľovi a riekol: «O čo prosíš v mene Ukrižovaného, nesmiem ti dnes odopreť a odpúšťam ti. Modli sa za mňa, aby i mne Boh odpustil.» I objali sa oba a každý išiel v pokoji svojou stranou.

Táto udalosť spôsobila v Jánovi veľkú premenu. Zahrúžil sa do seba, spomnel si na svoje mnohé hriechy, rozpamätal sa, že i on je vrahom nie len svojej duše, ale i mnohých, ktorých ku hriechu priviedol. A takto do seba pohrúžený a bez seba prišiel ku benediktinskému kláštoru sv. Miniate. I vstúpil do kláštora, hodil sa na kolená pred Ukrižovaným a prosil kajúcne za odpustenie svojich ťažkých hriechov. Keď tak so slzami v očiach na Spasiteľa hľadel, zdálo sa mu, jakoby Ježiš Kristus hlavu svoju k nemu naklonil a svoju úľubu na známosť mu dal, že vrahovi svojho brata odpustil. I uzavrel hneď, že odriekne sa sveta, pokánie činiť bude a do služby Božej vstúpi.

Milosťou Božou obrátený Ján Gualbert riekol ku svojmu sluhovi: «Iď do hostinca, do ktorého obyčajne chodievame, opatri kone a prichystaj, čo je potrebné.» Sluha odišiel. Ján Gualbert vrátil sa dnuká do kláštora, padol pred opátom na kolená a prosil ho o prijatie do kláštora. I vyrozprával mu, čo ho pohlo ku tejto prosbe. Keď opát počul, ako milosť Božia obrátila pyšného a hriešneho dôstojníka, chcel ho zkúšať a riekol: «Nesmieš zabúdzať, že tu tvrdo žijeme a že zdravý a mladý čerstvý človek na kláštorskú chudobu nie ľahko privykne.» Ján odpovedal: «Nehľadám svetskú rozkoš, ktorá chytro pomine, i nestarám sa o silu telesnú, ktorá každým dňom mizne.» Opát dovolil mu do kláštora vstúpiť a za nielkoľko dní vo vlastnom rúchu tam žiť.

Keď počul otec, čo sa stalo, ponáhľal sa do kláštora, aby syna od tohoto kroku odhovoril. Ján nechcel ukázať sa otcovi na oči, lebo sa bál, že bude museť vrátiť sa do sveta. Opát zavolal ho k sebe a riekol: «Jáne, tvoj otec je tu a chce ťa videť. Iď k nemu a rozprávaj sa s ním.» Ján prosil: «Nechaj ma, otče môj, nechaj ma tu, lebo nemôžem žiadosť tvoju vyplniť. Keby som išiel k otcovi, vzal by ma násilne z kláštora a prinútil by ma, žeby som išiel s ním.» Márne čakal otec pred bránou kláštora a zvolal hnevive: «Keď syna svojho naspäť nedostanem, rozbúram celý kláštor!» Ján pochytil staré rúcho mníške, utekal s ním do kostola, obliekol si ho, ostrihal si vlasy, položil svoje skvelé rúcho vojenské na oltár a postavil sa do radu ostatných mníchov, ktorí nad horlivosťou šľachtického mládenca veľmi sa divili. I otvorily sa kláštorské dvere. No keď otec videl svojho syna v mníšškom rúchu, trhal od bolesti so seba svoj odev a menoval sa najnešťastnejším otcom. Opát tíšil výbuch bôľu jeho, otec uspokojil sa, dal mu požehnanie, áno domluval mu, aby vo svojom bohumilom predsavzatí pevne stál a vytrval až do svojej blahoslavenej smrti. Nato bol Ján prijatý medzi kláštorných bratov.

Ako novic, vyznačoval sa mrtvením svojich náruživostí, pokorou a poslušnosťou, že stal sa všetkým mníchom vzorom a príkladom zbožného života. Tak stal sa mníchom. Pôstom zkrotil svoju smyselnosť, modlitbou upevnil sa v snažení po cnosti, poslušnosťou zapieral svoju vôľu tak, že si ho všetci bratia obľúbili. Opát zomrel a mnísi vyvolili jednohlasne Jána Gualberta na jeho miesto. Pokorný mních nechcel prijať túto dôstojnosť. I vyvolený bol akýsi Ubertus, ktorý dávno po tejto hodnosti túžil a mníchov k tomu účeľu uplatil. Keď Ján poznal jeho ducha a videl, že uplatením (simoniou) dosiahol tú hodnosť, nechcel s ním obcovať a opustil preto s jedným bratom kláštor, hľadajúc iný útulok, kde by Bohu slúžiť mohol. I prišiel k jednému zbožnému starcovi, menom Teuzon, ktorý vo Florencii v jednej chyžke býval a vo veľkej vážnosti stál. I riekol k nemu: «Prosím ťa, otče, čo mám teraz robiť ? Bojím sa žiť pod opátom, ktorý stal sa vinným uplatenia (simonie), a neviem si rady.» Starý pustovník odpovedal: «Čo mi hovoríš, ľúbi sa mi; ale určitú radu v tejto záležitosti nemôžem ti dať. Aby si pod takým opátom žil, nemôžem ti radiť. Keby si ale išiel do iného kláštora v tomto kraji, nuž by si ty, ktorý ušiel pred uhryznutím hada, pred hryzením levov ukryť sa nemohol.» Ján Gualbert prosil: «Neopúšťaj ma, otče môj, daj mi radu, lebo statočne budem sa toho držať, čo mi ty poradíš.» Starec riekol: «Iď a udaj zločinný skutok toho človeka, aby predišlo sa zlému.»

Ján starca počúval, išiel do Kamaldoly, do kláštora neďaleko Arezza, na apeninských vrchoch sa nachádzajúceho, ktorý sv. Romuald založil, a tam udal predstavenému simoniu Ubertusovu. A ztade putoval ďalej so svojím súdruhom. Na ceste postretli chudobného pútnika, ktorý o almužnu prosil. Ján riekol bratovi: «Siahni do kapsy, brat môj, rozdeľ chlieb, ktorý máme, a daj polovicu tomuto chudobnému. Súdruh odpovedal: «Tento pôjde dnes z domu do domu a dostane zo všetkého v hojnosti a nepotrebuje nášho daru. A z čoho budeme my živí, keď nemám len jeden chlieb ?» Ján pokarhal ho: «Neodkladaj, brat môj, a daj mu hneď!» Chudobný vzal chlieb, ďakoval a natešený išiel ďalej. Postretli druhého žobráka a tomu dal Ján druhú polovicu chleba; potom riekol bratovi: «Iď do mesta a pýtaj niečo pre nás.» Mních počúval, chodil od dvier ku dverám, vrátil sa a riekol: «Hľa, ten, ktorému si dal chlieb, chodí po celom meste a žobre. Ja som dostal takým spôsobom len tri vajcia.» To videl a počul jeden pastier, ktorý v meste o tom rozprával. I doniesol nezadlho Jánovi chlieb, vajcia a iné veci. Keď to Ján videl, riekol bratovi: «Tu, brat môj, vezmi, čo si dal.» I prišli do tichého údolia, Vallis Umbrosa (údolie tône) menovaného, ktoré v biskupstve Fiesole, pol dňa cesty od Florencie vzdialené leží a svoje meno od tône okolitých vysokých vrchov a mohutných košatých stromov dostalo. V tomto milom údolí našiel dvoch pustovníkov, Pavla a Gunthelma, učeníkov sv. Romualda, u ktorých ostal. Vystavali si chyžky, žili prísno a kajúcne dľa pravidiel prvotných sv. Benedikta.

Nábožnosť a svätý život Jána Gualberta priťahovaly k nemu do toho tichého údolia mužov a mládencov, mníchov a svetských so všetkých strán, ktorí ho žiadali, aby pod jeho správou k dokonalosti kresťanského života vedení boli. Zbožná opátka Itta zo sv. Hilaria darovala Jánovi to údolie, ako i mnoho peňazí; i vystaval tu s jej podporou kláštor pre svojich učeníkov, ktorým predpísal pravidlá sv. Benedikta s niektorými dodatkami. Keď cisár Henrik III. do Itálie cestoval, išiel s ním i biskup z Paderbornu, a tento posvätil kláštor. Pápež Alexander II. potvrdil roku 1070 tento nový rád. Svätý zakladateľ tohoto rádu vnikol do sŕdc ľudských hlboko a veľmi bol prísnym pri prijímaní údov do neho. Kto chcel byť prijatým, musel sa podrobiť prísnej jednoročnej zkúške pokory a sebazapierania. Pravidlá rádu boly prísné; no príklad, aký dával opát svojim bratom, ponúkal viacej ku plneniu ťažkých predpisov, než výmluvnosť, krásné a učené reči. Mnísi radi nasledovali svätého opáta svojho v láske k samote, chudobe, mlčanlivosti a pokore. Pri každom kláštore založil nemocnicu pre chorých, ktorých sám láskavé opatroval. Oproti chudobným bol veľmi štedrý; často všetky zásoby kláštora im rozdal.

A rád «Šedých bratov,» ako ich ľud menoval, došiel takej obľuby, že sv. Ján Gualbert ešte za života svojho dvanásť nových kláštorov založil a iné opravil, ako opátstva Passignano pri meste Siene, sv. Reparata pri Florenci, sv. Fidelis pri Sturmi atď. Jeho mnísi nosili rúcho šedej barvy z hrubého súkna. Mlčanlivosť museli prísno zachovávať. Pôsty boly časté. Pokora a poslušnosť boly hlavnými cnosťami, ktoré rád požadoval od údov svojich. Svätý zakladateľ neprijal z pokory ani nižšie posviacky kňažstva. A stav kňazský mal v takej úctivosti, že nedovolil mníchom za kňazov sa dať vysvätiť, o ktorých vedel, že dopustili sa pred svojím vstúpením do kláštora ťažkého hriechu.

Dobrotivý Boh oslávil pokorného sluhu svojho zázrakami už za živa. Jedného dňa prišiel ku sv. Jánovi Gualbertovi vojak, ktorý bol sluhom pri istom dôstojníkovi v Kastel Karliane, ktorého opát ešte za času svojho vojenského stavu znal. Svätý pýtal sa vojaka, čo robí jeho pán. Vojak odpovedal: «Oj, otče, môj pán je už od dvoch mesiacov veľmi chorý.» Sv. Ján Gualbert vzal chlieb, prežehnal ho, a poslal dôstojníkovi. Dôstojník jedol z chleba a bol hneď uzdravený. O štyri dni prišiel sám ku sv. opátovi a ďakoval mu za uzdravenie.

Nad svojimi kláštormi strážil sv. Ján Gualbert veľmi prísne, aby jeho mnísi od prvotnej kázne sa neuchýlili. Jedného dňa navštívil kláštor Mosketta. Keď videl, že je kláštor ozdobený a chudobu neprezradzuje, zavolal opáta a riekol mu: «Ty si vystaval palác, v ktorom ako vzácni páni bývate. Mnoho peňazí, ktorými sa mohlo vyživiť množstvo chudobných, vynaložil si naň. To ale tak ostať nemôže a neostane!» I obrátil oči svoje k nebu a modlil sa, volajúc: «Ó Bože, ráč potrestať vysokomyseľnosť a porúčaj stavania!» A netrvalo dlho, i rozvodnil sa potok okolo kláštora tečúci, zaplavil celý kraj a podmyl nádherný kláštor tak, že sa zrútil. Raz mu oznámili, že v jednom jeho kláštore bol prijatý bohatý mladík, ktorý všetok svoj veľký majetok kláštoru daroval a pritom pokrvných svojich ukrátil. Keď presvedčil sa o tom sv. Ján, bežal do kláštora, dal si listinu ukázať a roztrhal ju, i prosil Boha, aby ráčil potrestať veľký hriech, ktorý narušil kláštorskú chudobu. Nasledujúceho dňa uderil hrom do kláštora, podpálil ho a väčšia časť jeho ľahla popolom. Sv. Ján Gualbert bol najväčším nepriateľom simonie (svätokupectva), ktorá toho času ničila kázeň a bázeň cirkevnú.

V 88. roku požehnaného života svojho upadol sv. Ján Gualbert do ťažkej nemoce, keď práve kláštor Passignano navštívil. S radosťou pripravoval sa na príchod Pána, prijal s najvrúcnejšou pobožnosťou sväté sviatosti zomierajúcich, shromaždil okolo seba všetkých opátov svojich kláštorov a napomínal ich srdečnými a horúcimi slovami, aby plnili svedomite pravidlá rádu. Niekoľko dňami pred svojou smrťou uzrel mládenca pri sebe stáť. On myslel, že ho všetci vidia, i riekol ku mníchom: «Prečo že ste nezavolali tohoto brata sebou ku stolu ?» Bratia zadivili sa: «O kom že hovoríš, otče?» Sv. Ján Gualbert odpovedal: «O tom krásnom mládencovi, ktorý k nám prišiel a s nami vchádza a vychádza. Zkade je? A ako sa volá?» I riekol mu sv. Letus, opát z Passagnana: «Či nevieš, že je s vrchu Pána a menuje sa Benignus?» Sv. Ján Gualbert porozumel, že myslí na anjela jeho strážca, uspokojil sa a zadriemal na chvíľu. I prebudil sa, pýtal papier a pero a napísal: «Ja Ján, verím a vyznávam tú vieru, ktorú apoštolovia ohlasovali a svätí Otcovia v snemoch potvrdzovali; ako má byť verená, zachovával som ju celým srdcom a bránil som ju zmužile slovami a skutkami.* I usnul v Pánu v kláštore Passignano, dňa 12. júla roku 1073. Roku 1193 vyhlásil ho pápež Celestín III. za svätého.

Sv. Ján Gualbert, zakladateľ rádu, vyobrazuje sa v šedom mníšskom rúchu, s obrazom Krista Pána v ruke.

Poučenie.

Sv. Ján Gualbert zanechal nám krásny príklad, jak láskavé máme sa chovať k nepriateľom, k tým, ktorí nám ublížili na cti, ukrivdili a uškodili na majetku. Sv. Ján odpustil svojmu nepriateľovi a to bol základ jeho svätého života a večného blahoslavenstva. Láskavý Spasiteľ kázal milovať nepriateľov a im zo srdca odpúšťať. On sám dal nám prekrásny príklad, keď nebeského Otca za tých prosil, ktorí ho ukrižovali. A sám Boh odpúšťa všetkým ľuďom, kedykoľvek o odpustenie prosia, jakokoľvek veľké sú ich previnenia a hriechy. Kresťania, či potrebuješ viac dôkazov, aby si bol presvedčený, že máš nepriateľov milovať? Kto vo svojom srdci prechováva nenávisť a pomstu, nezasluhuje meno kresťana. Preto píše sv. Ján (I. 3, 15): «Každý, kto nenávidí brata svojho, vrah je, a viete, že žiaden vrah nemá života večného v sebe zostávajúceho. Po tom poznali sme lásku Božiu, že on život svoj za nás položil: i my máme za bratov životy klásť.» Ťažko je to síce pri urážkach a krivdách udusiť hnev a pomstivosť, odpúšťať nepriateľom a za nich sa modliť. Ale Spasiteľ to žiada, kto chce byť Jeho učeníkom a nasledovníkom. On i hrozí sa nám, že nám neodpustí, keď blížnym neodpustíme. Kresťania, čo povieš na to ty, ktorý každý deň sa modlievaš: «Otče, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom!» Ty odpúšťaš na oko nepriateľovi, v srdci ale prechovávaš hnev. Kresťania, keby ti Boh len na oko odpustil, čo by bolo s tebou? Keď láskavý Spasiteľ od nás žiada lásku ku nepriateľom, popraje nám i milosti, aby sme tento veľký a krásny príkaz Jeho zachovávali. A keď budeš, kresťane, tento príkaz lásky k blížnym plniť, sľubuje ti Ježiš Kristus, že ťa uzná za svoje dieťa, ktoré má právo na Jeho dedičstvo.

Modlitba.

V dôvere na prímluvu svätého opáta Jána Gualberta prosíme a vzývame Teba, ó milosrdný Bože, o milosť, žeby si nám darovať ráčil srdce láskyplné, tiché, smierlivé, aby sme nepriateľom svojim vždy odpúšťali a opravdivými kresťanmi sa stali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.