Sv. Bonaventura, učiteľ cirkvi

(14. 7.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


Jeden z najväčších učiteľov sv. cirkvi, ktorí evanjelickou jednoduchosťou a pri tom najhlbšou a najzákladnejšou učenosťou sa vyznačili, je serafinský učiteľ — sv. Bonaventura.

Sv. Bonaventura, tento vzor a ozdoba učenosti a zbožnosti vo sv. cirkvi, narodil sa r. 1221 v Bognarei, v Toskansku, v Itálii, zo starej šľachtickej, zbožnej rodiny. Otec menoval sa Ján Fidenza, matka Maria Ritelli. Vo svojom štvrtom roku upadol malý Ján, ako bol pokrstený, do nebezpečnej nemoce, tak, že lekári na jeho uzdravení pochybovali. Zbožná matka Maria obrátila sa s prosbou ku sv. Františkovi z Assisi, žeby jej chorého synáčka navštívil a ho požehnal, aby sa mu zdravie navrátilo. Svätého Františka pohly bolestné slzy matky Márie; vyplnil jej prosbu a modlil sa nad nemocným. Syn Ján uzdravil sa hneď a sv. František zvolal: «O buona ventura!» to jest: «Oj, šťastlivá udalosť!» Preto menovali rodičia synka svojho Jána — Bonaventura a prisľúbili sv. Františkovi, že keď doraste, do jeho rádu vstúpi a svoj život Bohu zasvätí. Keď malý Ján k rozumu prišiel, vysvetlila mu nábožná matka, čo jeho nové meno Bonaventura značí a zavčasu priúčala ho modlitbe a nábožnosti, pokore a poslušnosti. Ako mladík robil neobyčajné pokroky vo vedách.

Roku 1243 vstúpil do rádu sv. Františka. Čo novic vyznačoval sa veľkou zbožnosťou a nadobyčajnými vlohami duševnými. Denne rozjímal umučenie Pána a klaňal sa najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Predstavený kláštora poslal ho po odbavenom prípravnom roku na svetochýrne vysoké školy do Paríža, kde Alexander Hales, nepremožiteľný učiteľ menovaný, a po ňom tiež slávný Ján de la Rochelle vedochtivú mládež vyučovali. Na učení tomto vynikal Bonaventura nie len zriedkavými vedami, ale i zbožnosťou a cnosťami. Slávný Hales hovoril o ňom: «Je on pravý Israelský a tak sa zdá, že hriech Adamov naň neprešiel.» Vo svojej pokore neopovažoval sa ku stolu Pána pristupovať. O niekoľko rokov prednášal Bonaventura už sám na vysokých školách o knihách svetochýrneho Petra Lombarda. V Paríži obznámil sa Bonaventura so sv. Tomášom Akvinským a spriatelil sa s ním srdečne. Toho času písal už mnoho. Sv. Tomáš obdivoval jeho učenosť a jeho spisy, v ktorých zračilo sa Božie pomazanie. I pýtal sa ho, z jakej knihy čerpal svoju vedu a výmluvnosť? Sv. Bonaventura viedol sv. Tomáša Akvinského ku ukrižovanému Spasiteľovi a riekol: «Toto je prameň, z ktorého čerpám vedu!» S najväčšou pokorou plnil v kláštore najnižšie služby a obsluhoval najhnusnejších nemocných. Keď to videl blahoslavený fráter Egýd, riekol: «Vám učeným dal Boh vznešené dary, s ktorými môžete Mu slúžiť a Jeho meno oslavovať pred ľuďmi; ale čo môžeme my prostí ľudia činiť ku Jeho cti ?» Svätý učenec odpovedal: «Vy môžete Boha z úprimného srdca milovať, a toto je jediné, čo sa Jemu opravdivé ľúbi. A ja ešte viac poviem, že totižto nábožná ženička Boha viac milovať môže, než slávný učenec bohosIovia.» Blahoslavený brat Egýd bežal do záhrady, zastal si u vrát a volal: «Poďte sem vy prostí a neučení ľudia; poďte vy nábožné ženy, poďte vy všetci a milujte Pána nášho Ježiša Krista. Vy ho môžete milovať a viac milovať, než otec Bonaventura a najzručnejší učenci bohoslovia!

Predstavený rádu sv. Františka naložil Bonaventurovi, aby sa dal za kňaza vysvätiť. Dlhý čas chystal sa k tomuto vážnemu kroku pôstom, modlitbou a inými skutkami pokánia, lebo držal sa za nehodného túto dôstojnosť prijať. Keď bol posvätený, blížil sa vždy s bázňou a strachom k oltáru. A keď sv. omšu slúžil, videť bolo na jeho slzách a celom zovňajšku city najhlbšej pokory a vrúcnej lásky. Keď ohlasoval slovo Božie, zapaľoval tým istým ohňom lásky srdcia svojich poslucháčov. To isté zračí sa v početných spisoch jeho. Najlepšie prejavuje svoju detinskú a ožiarenú myseľ v rozjímaní o umučení Ježiša Krista, ktoré napísal na žiadosť svätého kráľa francúzskeho Ludvika IX., ktorý ho vysoko ctil a často o radu prosieval. V jeho radách pre život, ktoré napísal pre sv. Izabellu, sestru kráľovu, a pre jej kláštor v Paríži, ďalej v knihe o riadení duše a v rozjímaniach na každý deň v týždni, ktoré napísal na žiadosť zbožných ľudí, zračí sa a dýcha taký nadzemský pocit, že i to najzatvrdelejšie srdce dojaté a láskou k Bohu a blížnému rozohriate býva.

Roku 1255 dosiahol sv. Bonaventura s jeho priateľom, sv. Tomášom Akvinským, hodnosť doktora na vysokých školách parížskych. O rok na to povolal ho pápež Alexander IV. do Ríma, kde bratia rádu sv. Františka nového svojho generála voliť malí. Sv. Bonaventura bol za hlavného riaditeľa rádu Františkánskeho jednohlasne vyvolený. Upadol od strachu do mdloby a na kolenách prosil otcov, aby hodnejšieho vyvolili. Ale prítomný pápež potvrdil tú voľbu a rozkázal mu, aby z poslušnosti oproti cirkvi dôležitý ten úrad prijal.

Čo generál rádu úradoval za 18 rokov veľmi požehnane a stal sa jeho druhým zakladateľom. Hneď uspokojil všetky roztržky v ráde, ktorý bol už od prvotnej kázne odstúpil. On účinkoval láskavosťou, tvrdou prísnosťou a trestom. Sám predchádzal bratov príkladom. Nikto nepoznal, že je hlavou rádu, lebo všetkých prevyšoval najhlbšou pokorou. O všetkých staral sa otcovsky. K národom pohanským posielal missionárov zo svojho rádu, aby im zvestovali sv. vieru. Sám ohlasoval slovo Božie všade, kamkoľvek prišiel v úradných povinnosťach, a to s takým zdarom, že i najzatvrdlivejší hriešnici pokánie činili. V celom svete pôsobil mnohými spisami, ktorými sv. vieru bránil, meno Spasiteľovo oslavoval a ľud ku pokániu povzbudzoval. Keď spisoval život sv. Františka, chcel ho navštíviť sv. Tomáš Akvinský. Keď počul, čo sv. .Bonaventura píše, vrátil sa odo dverí jeho izbičky a riekol: «Nechajme svätého v pokoji, lebo by bolo hriechom znepokojovať ho, keď píše život svätého.»

Roku 1265 vymenoval ho pápež Klement IV. za biskupa do Jorku (Yorku) v Anglicku. Sv. Bonaventura prosil sv. Otca na kolenách, aby ho nechal žiť v jeho chudobe. Keď po smrti tohoto pápeža kardináli o voľbe jeho nástupcu sa radili a nemohli sa usrozumeť, usniesli sa na tom, že toho za pápeža vyvolia, ktorého sv. Bonaventura za hodného uzná. Bol vyvolený Gregor X., rodom Nemec. Pápež Gregor chcel mať okolo seba učených ľudí, i vyvolil Bonaventuru za kardinála. Pokorný sluha Boží býval vtedy v kláštore Mugello neďaleko Florencie. Poslanci pápežovi, ktorí niesli mu vymenovanie a kardinálsky klobúk, našli sv. Bonaventuru v kuchyni, ako práve stolové a chrámové náradie umývať pomáhal. Keď mu riekli, že mu pápež rozkazuje, aby prijal kardinálsky klobúk, prosil ich pokorne, žeby klobúk na stenu zavesili, kým svoju robotu nedokoná! Keď dokončil prácu so svojimi bratmi, riekol: «Tak, bratia moji, keď sme vykonali povinnosť najnižšieho brata, musím teraz ešte skloniť šiju pod jarmo tejto hodnosti. No, verte mi, povinnosti kláštorské sú ľahké a spasiteľné, kdežto tie, ktoré visia na vysokých hodnosťach, ťažké sú a veľmi nebezpečné.»

Nezadlho povolal pápež sv. Bonaventuru do Ríma a posvätil ho za biskupa do Albana. Pod ním odnesené bolo telo sv. Antona do Padovy. Keď sv. Bonaventura videl, že jazyk tohoto svätého po tridsiatidvoch rokoch neporušeným zostal, zvolal: «Oj požehnaný jazyk, ktorý si Boha chválil a iných Boha chváliť učil! Teraz ukázalo sa, jakú zásluhu si u Boha si vydobyl.»
Roku 1274, dňa 7. mája zasadnúť mal cirkevný snem v Lyone. Pápež požiadal zvláštne sv. Bonaventuru, aby pripravil sa ku snemu tomuto. I sišlo sa do Lyonu 500 biskupov, 70 opátov a 1000 iných hodnostárov cirkevných. Kráľ Jakub z Aragonie, mnohí kniežatá a poslanci gréckeho cisára Michala Paleologa navštívili tento vážny snem, na ktorom pojednávať sa malo, ako by sa grécka cirkev s rímskou sjednotiť a kázeň cirkevná napraviť mohla. Pápež Gregor X. predsedal a sv. Bonaventura mal hneď pri ňom miesto. Sv. Bonaventura bol dušou celého snemu. Svojou láskavosťou a základnými dôvodami získal Grékov, že sjednotili sa s rímskou cirkvou. Gregor X. slúžil sám vo sviatok svätého Petra a Pavla slávnostnú sv. omšu, pri ktorej naložil, aby odspievalo sa sv. Evanjelium grécky a latinsky. A sv. Bonaventura kázal pri tejto príležitosti so silou a posvätením o jednote viery u prítomnosti veľkého počtu ľudu a všetko tešilo sa, že cirkev sjednotená bude.

Radosť tá všeobecná dlho netrvala; lebo pri treťom zasedaní snemu ochorel sv. Bonaventura a tak oslabol, že sám pápež Gregor X. udelil mu sviatosť posledného pomazania. S nebeskou tichosťou a radosťou pozeral svätý na kríž, ktorý v ruke držal a v noci zo 14. na 15. júla roku 1274 usnul v Pánu. Smrť jeho pôsobila veľký zármutok. Pápež, kardináli, biskupi a iní hodnostári cirkevní odprevádzali telo jeho do hrobu. Pochovaný bol vo františkánskom kostole. Mnohé zázraky stály sa na prímluvu služobníka Božieho. Pápež Sixtus IV. vyhlásil ho r. 1482 za svätého a Sixtus V. r. 1588 za učiteľa cirkvi. Keď roku 1562 v Lyone veľký hlad povstal, olúpili kalvíni hrob sv. Bonaventury, spálili v kacierskej besnote jeho pozostatky na námestí a hodili popol do rieky; len hlava zachovala sa.

Sv. Bonaventura vyobrazuje sa v rúchu františkánskom s kardinálskym klobúkom a s krížom v ruke.

Poučenie.

Sv. Bonaventura čerpal svoju hlbokú učenosť z pohľadu a rozjímania ukrižovaného Spasiteľa. On rozjímal o piatich ranách Krista Pána. Naučil sa milovať Boha, lebo poznal, ako Boh miloval nás, keď vlastnému Synovi dal za hriechy naše na potupnom dreve kríža zomierať. A láska sv. Bonaventury ku Spasiteľovi bola tak veľká, že jeho početné spisy i dnes tú istú lásku v tých rozpaľujú, ktorí ich čítajú. Láska k ukrižovanému Spasiteľovi podala sv. Bonaventurovi do ruky pero, aby stal sa najväčším učiteľom cirkvi svojho času. O ňom a jeho spisoch hovorí učený Gerson: «On bol jasno svieťace a horiace svetlo vo tmách.» On napísal 300 spisov rozličného obsahu, ktoré na rozkaz pápeža Sixta roku 1588 v Ríme tlačou vyšly. Dva sväzky obsahujú komentáry na sv. Písmo, tretí jeho kázne a reči, štvrtý a piaty komentáry na pôvodcu knihy príslovia, slávného to učiteľa Petra Lombarda, šiesty, siedmy a ôsmy sväzok jeho menšie pojednania. Z menších jeho pojednaní najznamenitejšie dielo je «Hexameron,» alebo vyloženie, ako Boh za šesť dní svet stvoril. O jeho spisoch hovorí iný učenec: «Kto chce byť učeným a nábožným, nech drží sa jeho spisov.» Kresťania, jakú že lásku ty máš k Bohu? Čo činíš ty pre Ježiša Krista, ktorý za teba toľko učinil a pretrpel? Jestli si učencom, učenosť tvoja bez lásky k Bohu a blížnemu nemá žiadneho významu! Sv. Bonaventura povedal: «Nábožná ženička môže Boha viacej milovať, nežli slávný učenec bohoslovia.» Pohľad na ukrižovaného Spasiteľa naučil sv. Bonaventuru pokore. Z pokory nechcel žiadnu hodnosť prijať a keď bol k tomu donútený, konal tie najnižšie služby. Keď ho kardináli oslovili, aby im poradil pápeža, mohol seba navrhnúť, boli by ho vyvolili. On to neučinil. Kresťane, čo že by si ty v takom páde učinil ? Rozjímaj o pokore sv. Bonaventury, obracaj často svoj zrak na ukrižovaného Spasiteľa a buď pokorným. Sv. Bonaventura píše: «Pokora má štyri stupne. Prvý je: svetom opovrhovať; druhý: žiadnym človekom neopovrhovať; tretí: sebou samým opovrhovať; štvrtý: nedbať, lež spokojným byť, keď nami iní opovrhujú.»

Modlitba.

Ó všemohúci Bože, Ty rozdavaču každej milosti, ktorý si sv. Bonaventuru zvláštnou múdrosťou a učenosťou vyznačil, vpusť i do našich sŕdc lúč Svojej milosti, žeby sme vo vede spasenia vždy viac pokračovali a ňou k Tebe vedení boli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.