Že je možno človekovi popri najväčších starosťach svetských i na dušné svoje spasenie pamätať, pri boku manželky ako anjel nevinne žiť, pri všetkej sláve svetskej najpokornejším byť a popri veľkých bohatstvách stať sa svätým: toho skvelým príkladom je sv. cisár Henrik II.
Henrik, ktorého súveký svet Pobožným menoval, narodil sa 6. mája r. 972 v Abachu v Bavorsku. Otec jeho bol Henrik, vojvoda bavorský a jeho matka Gizela, dcéra kniežaťa Konráda z Burgundu. Nábožní rodičia sverili syna svojho sv. Volfgangovi, biskupovi v Rezne, aby ho vychovával. Biskup miloval zbožného a cnostného učeníka ako syna a Henrik ctil ho čo svojho otca. Keď r. 995 jeho otec zomrel, stal sa Henrik vojvodom bavorským. Za manželku pojal si zbožnú Kunigundu, dcéru vojvodu Sigfrída z Mét, ktorú sv. cirkev čo svätú ctí. Oba manželia zložili v deň svatby slávnostný sľub panenskosti, ktorý až do smrti svedomite zachovávali, tak že mohol sv. Henrik na svojej smrteľnej posteli ku pokrvným manželkiným o nej povedať: «Túto sverili ste mi vy a cirkev čo pannu, a teraz vraciam vám ju čo nepoškvrnenú pannu naspäť.» Keď i otcovský jeho priateľ sv. Volfgang zomrel, žialil Henrik za ním veľmi a navštevoval často jeho hrob, aby sa pri ňom modlil. Jednej noci, keď modlil sa tak pri hrobe sv. Volfganga v chráme sv. Emmerama, zjavil sa mu svätý a riekol: «Prizri sa dobre na nápis hrobový. Na hrobe stálo napísané: «Post sex,» t. j. «Po šiesti.» Henrik myslel, že po šiesti dňoch umre. I pripravoval sa hneď ku smrti. Keď minulo šesť dní, myslel na šesť týždňov, potom na šesť mesiacov. Prešlo šesť rokov, ale nezomrel; no proroctvo vyplnilo sa. Roku 1002 zomrel cisár Otto III. a Henrik bol za rímského cisára vyvolený.
A Henrik II. začal blahonosne panovať. On stal sa vzorom pre všetkých panovníkov, ktorí sa môžu od neho učiť, ako treba dľa vôle Božej šťastne riadiť národy. Neunavene pracoval na blahu svojich poddaných. Ustavične cestoval a kam prišiel, potlačoval láskavosťou svojou neporiadky a zneužívania, podporoval chudobných, obdarúval chrámy, kláštory a iné dobročinné ústavy. So svojou manželkou sv. Kunigundou založil biskupstvo v Bamberku, a vystaval tam veľkolepý chrám. Pápeža, biskupov a kňazov veľmi si vážil, ľud bránil proti všetkým nespravedlivosťam. Svätá viera bola pravidlom všetkých jeho skutkov. On bol presvedčený, že nemožno vládnuť nad žiadnym ľuďom bez náboženstva, že jedine kresťanská pravá viera môže urobiť ľud šťastným a cnostným a že cisár má byť ochrancom sv. cirkvi, aby na zemi rozširovalo sa kráľovstvo Božie. Ačkoľvek bol cisárom, považoval sa za služobníka všetkých; preto hovorili ľudia, že pod purpurom cisárskym nikdy neskrývala sa taká pokora. Okolo seba shromažďoval najzbožnejších mužov, a tých menoval svojimi priateľmi, ktorí ho upozornili na jeho chyby a slabosti. Takíto boli sv. Odilo opát, sv. Poppo opát a sv. Burkhard, biskup vo Vormse a iní.
Ako cisár prinútený býval i vojny viesť; ale nikdy nebral do ruky zbraň, len keď jednalo sa o obranu sv. cirkvi, o ochranu svojich poddaných a o blaho vlasti. Preto poprial Boh víťazstvo zbrani jeho. Proti premoženým nepriateľom bol láskavý a milosrdný. V Nemecku premohol nepriateľov, ktorí ho zvonku napadli; opravil porúchané chrámy a kláštory. Potom tiahol do Itálie, aby tam nespokojencov utíšil a cirkvi i krajine pokoj vydobyl. Po víťazstve išiel so svojou manželkou sv. Kunigundou, s mnohými biskupami a velikášmi do Ríma, kde ho r. 1014 sv. Otec Benedikt VII. slávnostne privítal a za cisára u hrobu sv. Petra korunoval. Henrik potvrdil darovanie územia rímského, Ravenny a iných zemí, ktoré jeho predkovia svätej stolici pápežskej boli udelili. I navrátil sa cez Alpy do Nemecka, ktoré nepriateľ ohrožoval. Henrik musel zase vojnu viesť. Keď rozhodná bitka mala sa pri Merseburku počať, bol práve Veľký piatok. Zbožný panovník vydal ráno nasledujúci rozkaz vojskám svojim: «Zdá sa mi, že v deň, v ktorom Stvoriteľ pre svoje tvory, Pán pre svojich sluhov poviazať, bičovať a ukrižovať sa dal a zomrel, aby svoju lásku preukázal, bolo by neverou, keby sme počali bitku, v ktorej má byť vylievaná krv kresťanská. Vojsko nebilo sa. Arcibiskup z Kôlňu bol v tábore prítomný. Posvätil chrismu a v sobotu spovedalo sa a prijímalo celé vojsko Božie Telo. A pri najväčšej pobožnosti slávené boly v tábore sviatky veľkonočné. Po Veľkej noci napadol nepriateľa a zvíťazil slávne. Potom tiahol do Itálie, ktorú diví Saraceni, spojení s nevernými a úskočnými Grékmi pustošili, a premohol ich víťazne. V Ríme bol sv. Otcom radostne vítaný. A vojny tieto neohlušily túžbu jeho, aby starať sa mohol o vlastné svoje duševné spasenie.
Jeho nábožnosť nemala hraníc. Noci trávieval na modlitbách a vo sv. rozjímaní. Kde len mohol, prítomný býval pri sv. omši, prijímal s túžbou sv. sviatosti. Nežnou oddanosťou choval sa ku Panne Márii. Ju vyvolil si za patrónku. Kedykoľvek bol v Ríme, vždy navštevoval jej chrám, «Santa Maria Maggiore» menovaný. Jej poďakoval sa i teraz za vydobyté víťazstvo nad Saracenmi. Keď potom v Strasburgskom chráme videl, že kanonici, vtedy bratia Panny Márie zvaní, veľmi nábožne sa modlia a sv. omšu slúžia, mal takú radosť, že sa chcel koruny cisárskej zrieknuť a do toho kláštora vstúpiť. So slzami v očiach prosil cisár Henrik mníchov, aby ho medzi seba prijali. Opát rádu Richard riekol: «Ty chceš byť teda dľa* príkladu Kristovho poslušným až do smrti ?» «Áno,» odpovedal Henrik, «z celého
srdca chcem!» A opát Richard riekol povýšeným hlasom: «Prijatý si medzi mníchov dľa svojej vážnej vôle. Starosť o tvoje duševné spasenie berem ja na seba, a teraz ti rozkazujem mocou poslušnosti, ktorú si oproti mne podlžný, v mene Božom, aby si ty, môj zbožný a verný synu, zase prevzal riadenie krajiny, ktorú ti prozreteľnosť Božia sverila a rozširoval svojou opaterou a láskavosťou náboženstvo a blaho národov! Dokáž, že si sa naučil zomierať a nes kríž svoj zmužile!» A pokorný sluha Boží poslúchol opáta a niesol svoj ťažký panovnícky kríž odhodlane a vytrvale.
Sv. Henrik má veľké zásluhy i o celkovité pokresťanenievlasti našej, Uhorska. Vojvoda Vajk pýtal za manželku sestru Henrikovu Gizelu. Svätý cisár privolil k tomu, keď Vajk sľúbil, že v Uhorsku vieru Kristovu upevní a pozdvihne. Vajk bol už predtým pokrstený a prijal meno Štefana. I vyvrátil v krajine pohanstvo do základu a založil desať biskupství. Za to dal mu pápež Silvester II. korunu kráľovskú a apoštolský kríž. A zbožná Gizela pomáhala sv. Štefanovi pri jeho apoštolskom diele.
Roku 1023 slávil Henrik sviatky vianočné v Bamberku a tu ochorel nebezpečne. A keď jeho nemoc neprestávala, dal sa zaviesť na zámok Grona pri Halberštate a pripravoval sa skrúšene ku svojej smrti. A tu usnul v Pánu, dňa 14. júla r. 1024 vo svojom 52. roku, keď bol 22 rokov cisársku korunu nosil. Pochovaný bol v Bamberku v chráme, ktorý sám vystaval. Na jeho prímluvu stály sa mnohé divy. Pápež Eugen III. vyhlásil ho r. 1152, dňa 14. marca za svätého. Neskôr bolo i telo jeho manželky, sv. Kunigundy pri jeho boku pochované.
Svätý Henrik II. vyobrazuje sa v rúchu cisárskom, ako drží v ruke vzorku kostola.
Poučenie.
Sv. Henrik vážil si čo mohutný cisár sv. vieru nado všetko a o nič sa tak nestaral, ako o oslávenie Boha a rozšírenie kráľovstva Božieho na zemi. On spoliehal sa vo svojich vnútorných a zovnútorných bojoch vždy len na Boha, na Jeho jednorodeného Syna Ježiša Krista a na orodovanie Panny Márie. I zvíťazil jak nad svojimi slabosťami, tak nad svojimi mnohými nepriateľmi. Nikdy nezabudol pri svojej moci a sláve, že bude museť niekedy počet vydávať zo svojich skutkov tak, ako ten najmenší jeho poddaný. Preto bol pokorným. Preto dával dobrý príklad zbožnosti a každej cnosti svojim poddaným. Kresťane, nasleduj tohoto veľkého sluhu Božieho v svojom skromnom živote. Nezabúdzaj pri svojich každodenných starosťach pracovať na svojom duševnom spasení; ži cnostné v stave, do ktorého ťa prozreteľnosť Božia povolala: zachovávaj príkazy Božie a miluj blížného svojho v pokore ako seba samého. A i na tebe vyplní sa, ako na sv. Henrikovi, slovo sv. Písma (Sirach 31, 8—11): «BlahosIavený (bohatý), ktorý nalezený je bez poškvrny: a ktorý po zlate sa nesháňal, ani nedúfal v peňazoch a pokladoch. Kto je ten, a budeme ho chváliť? Lebo učinil divné veci v živote svojom. Kto zkúšaný je v tom a dokonalým uznaný, tomu bude sláva večná; lebo mohol prestúpiť a neprestúpil: zlé činiť a nečinil. Preto utvrdené je bohatstvo jeho v Pánovi á almužny jeho velebiť buďe všetko shromaždenie svätých.»
Modlitba.
Ó Bože, popraj nám, žeby sme ako sv. Henrik, Tvoj vyznavač, žiadnym pokušením premožení neboli, ale vždy po tom t túžili, aby sme na jeho prímluvu účastnými boli Tvojej zvláštnej milosti. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
|