Svätá Zem je veľmi hornatá krajina. Málo je tam neveľkých rovín, len kde-tu medzi holými skalami vidno zelené údolie, malé ako záhradka. Všetko samý vrch. Keď pozreme s výšin, na ktorých leží Nazaret na vystupujúcej stene hornatého údolia, k Západu, uzreme v diaľke blýskať sa more a pred ním brdá vrchov, ktoré sa čo mohutná hrádza až do mora tiahnú — to je pohorie Karmel. Na poslednom výbežku, kde holá skalná stena kolmo do mora sa spúšťa, stojí prekrásny kláštor Karmelitánov. Nádherný mramorový kostol zdobí ho, zasvätený Panne Márii, ktorá tam naproti v Nazarete pred 2000 rokmi čo chudobná panna žila. Pohorie Karmel má mnoho jaskýň, do ktorých možno len úzkymi vchodami sa dostať. Jaskyne tieto obývali v šerej dávnovekosti prenasledovaní. Skoro 1000 rokami pred narodením Krista Pána žil na vrchu Karmel prorok Eliáš v jednej takej jaskyni a shromažďoval učeníkov svojich okolo seba. I podnes ukazuje sa dolu na úpätí vrchu jaskyňa, ktorá menuje sa «prorokovou školou», lebo vraj tu učeníkov svojich vyučoval. Na tomto vrchu uzrel Eliáš divotvorný oblak, ktorý z mora vystupoval a nad krajom celým spočinul, z ktorého užitočný dážď na vyschlú zem pršal. V jaskyňách tohoto prepamätného vrchu usadili sa po smrti Panny Márie zbožní pustovníci, aby tam nemýlení Bohu slúžiť a Spasiteľovu Matku zvelebovať mohli. Tak povstal rád Karmelitánov,' ktorý vystaval si neskôr spomenutý veľkolepý kláštor a chrám Panny Márie.
Okolo r. 1205 predpísal blahoslavený Albert, patriarcha jeruzalemský, týmto pustovníkom prísné pravidlá, ktoré požadovaly od nich chudobu, samotársky život v oddelených chyžkách, zdržovanie sa od mäsitého pokrmu, ručné ťažké práce a častú mlčanlivosť. Keď divokí Saraceni rád Karmelitánov na vrchu tom napádali, usadili sa v Sicílii, Francúzsku, Anglicku a iných europejských krajinách. Europčania poznali rád tento počas križiackych ťažení vo Svätej Zemi a povolali niektorých údov do svojich krajín. Prísny život týchto ctiteľov Panny Márie oduševnil mnohých zbožných ľudí tak, že nezadlho mnohé kláštory karmelitánske povstaly po rozličných zemiach Európy. Keď odtrhol sa Henrik VIII, kráľ anglický, od katolíckej cirkvi, zrušil v samom Anglicku štyridsať veľkých kláštorov karmelitánskych.
V tom čase, keď dvaja bohatí a zbožní Angličania niekoľko mníchov karmelitánskych zo Svätej Zeme do Anglicka doviedli, žil v grófstve Kent zbožný pustovník, menom Šimon. Pochádzal zo staroslávnej rodiny šľachtickej a bol od vznešených rodičov svojich zbožne a cnostné vychovávaný. Svet a jeho domnelá sláva nevábily zbožného mladíka; on túžil po samote, kde by jedine Bohu slúžiť mohol. Keď mal 12 rokov, utiekol z nádherného rodičovského domu na vzdialenú púšť; tam v hustej hore našiel prázdny dub, ktorý vyvolil si za obydlie. V dube tom sotva mohol sa narovnať, a predsa slúžila mu jeho dutina za lôžko, izbu a kaplnku. Pokrm jeho boly korienky, zeliny, plánky a iné lesné ovocie; nápoj poskytovaly mu pramene horské. Telo svoje bičoval tŕňami. Dňom a nocou modlil sa a rozjímal o pravdách Božích; zvláštnu úctu mal ku Panne Márii, ktorá zjavila sa mu viackrát. Tak žil za úplných 20 rokov, keď mu jeden pastier riekol, že prišli do krajiny mnísi s vrchu Karmel, ktorí veľmi prísny život vedú a Pannu Máriu obzvláštne ctia. Táto zvesť účinkovala tak veľmi na kajúcneho ctiteľa Matky Božej, že úkryt svoj zanechal a Karmelitánov vyhľadal. Keď ich našiel, prosil ich, aby ho do svojho prísneho rádu prijali. Keď odbavil noviciát, poslaný bol do Oxfordu, aby vzdelal sa tam v bohosloveckých vedách. Po dokončených štúdiách prosil predstaveného kláštora, aby smel do Svätej Zeme putovať, čo mu i dovoleno bolo.
Bosý vybral sa Šimon na ďalekú pút do Svätej Zeme. I ponavštevoval všetky miesta, ktoré posvätila noha Spasiteľova. Usadil sa v kláštore na vrchu Karmel a žil tam za šesť rokov veľmi prísno, že jeho zbožný život všetci nasledovať sa snažili. Keď navrátil sa do Anglicka, posvätený bol za kňaza a usiloval sa roznietiť všade ten oheň, ktorý horel v srdci jeho oproti Panne Márii. Roku 1215 vyvolený bol za generálneho vikára rádu Karmelitánskeho. Toho času boli Karmelitáni prenasledovaní vládami. Šimon išiel prosiť o pomoc do Ríma. Pápež Honorius III. prijal ho s otcovskou láskavosťou a potvrdil pravidlá rádu r. 1224, ako o niekoľko rokov neskôr pápež Gregor IX. Keď Saraceni začali vo Svätej Zemi Karmelitánov prenasledovať, uzavreno bolo r. 1237 v shromaždení rádu, že všetci Karmelitáni Východ opustia a do Európy sa presťahujú; čo sa i stalo. Roku 1245 bol Šimon za generála rádu jednohlasne vyvolený a pápež Innocenc IV. vzal pod svoju zvláštnu ochranu rád ten, ktorý v Európe veľmi blahodarne medzi národami k prospechu sv. cirkvi pôsobil.
Ako generál Karmelitánov sdvojnásobnil Šimon svoje modlitby, pôsty a najmä úctu ku preblahoslavenej Panne Márii. I prosil vrúcne Matku Božiu, aby mu ráčila zjavne preukázať svoju priazeň k rádu Karmelitánskemu a dala znamenie svojej stálej ochrany. Roku 1251, dňa 16. júla zjavila sa mu Panna Maria so zástupom anjelov a riekla: «Milý synu, prijmi tento škapuliar (plášťok) čo odznak svojho rádu a môjho braterstva, čo vyznačenie tvoje a všetkých Karmelitánov. Pozoruj v ňom znamenie spásy, záväzok pokoja, vysvobodenie z každého nebezpečenstva. Nato zmizla a zanechala škapuliar v rukách Šimonových.
A toto zjavenie pohlo sv. Šimona, že založil braterstvo škapuliarske. Sv. Otcovia pápež Pius V., Klemens VIII. a iní hovoria: «Sviatok našej milej Panny s vrchu Karmelu nie je bez hlboko založeného odhodlania, nie bez vážnych príčin v katolíckej cirkvi čo slávnosť uvedený.
Bratstvo škapuliarske rozšírilo sa skrze horlivosť sv. Šimona rýchlo po celom svete. Medzi prvých údov bratstva vstúpili králi, ako sv. Edvard z Anglie, sv. Ľudovít z Francúzska, sv. Angela, dcéra kráľa Českého. Skoro každý dom kresťanský nosil tento odznak úcty k Panne Márii. Udovia bratstva škapuliarskeho dosahujú plnomocné odpustky a majú účasť na všetkých dobrých skutkoch a zásluhách rádu karmelitánskeho.
Kto do bratstva vstúpiť chce, musí najprv škapuliar nosiť. Škapuliar je kúsok plátna alebo súkna s obrazom Panny Márie, ktorý nosí sa na krku a z ktorého jedna časť napred na prse, druhá nazad visí. Škapuliar je teda vidomé znamenie a vyznanie, že niekto preblahoslavenú Pannu zvláštne chce ctiť. Každý úd bratstva musí ďalej čistotu, ako to na jeho stav náleží, zachovávať, denne hodinky k Panne Márii vykonávať a vo stredu, piatok a sobotu od mäsitých pokrmov sa zdržiavať. Škapuliar, ktorý svätený býva Karmelitánmi a nosený údami bratstva škapuliarskeho, je teda štítom viery a nádeje na všemohúcu pomoc Božiu proti nepriateľom duševného spasenia, je znamením zvláštnej úcty oproti Matke Spasiteľovej a jej ochrany pre jej ctiteľov, aby sa v nich zbožnosť tak množila, ako Božia milosť a ochrana a útla láska Matky Božej oproti jej zbožným ctiteľom sa zmáha.
Sv. Šimon zomrel čo temer storočný starec v karmelitánskom kláštore v meste Bordó (Bordeaux) vo Francúzsku, dňa 16. júla r. 1265. Telo jeho pochované bolo v chráme. Hrob jeho oslávený bol mnohými zázrakmi a nezadlho ctený bol čo svätý. Pápež Mikuláš III. dovolil slávenie jeho pamiatky v meste Bordó a pápež Pavel V. rozšíril toto dovolenie na celý karmelitánsky rád.
A na poďakovanie za takú veľkú priazeň, ktorú preukázala preblahoslavená Panna Maria rádu karmelitánskemu, slávi sa podnes vo sv. cirkvi 16. júla zvláštny sviatok, pod menom Panny Márie s vrchu Karmel.
Poučenie.
Že Panna Maria je mocnou ochranou pre tých, ktorí ju ctia a vzývajú o pomoc a orodovanie, to vyslovil už v XIII. storočí sv. Tomáš Akvinský: «Maria nie je len sama v sebe, ale bola i pre všetkých ľudí vždy milosti plná. Každý svätý prijal síce milosť, aby napomáhal spásu druhých; ona ale bola tak často ňou naplnená, že ku spáse celého sveta spolu účinkovať mohla, čo po Ježišovi Kristovi je jedinou jej vlastnosťou. Preto môžeš, ó kresťane, vo všetkých nebezpečenstvách od všetkého zlého byť osvobodený a skrze orodovanie tejto preblahoslavenej Panny spasenie dosiahnuť; lebo ona je tou tajomstvennou vežou Dávidovou, z ktorej tisíce štítov dolu visia, to jest, isté prostriedky pomoci vo všetkých nebezpečenstvách; ty teda môžeš i pri všetkých dobrých skutkoch podporu a pomoc od nej dosiahnuť; lebo ona hovorí: «Vo mne je nádej života a cnosti.»
Od prvopočiatku ctení boli svätí vo sv. cirkvi pre výborné svoje cnosti a zásluhy, pre ich orodovanie za hriešnych ľudí a z vďačnosti za ich podporu u Boha. Panna Maria prevyšuje všetkých svätých. Už pri svojom narodení bola čistejšia, svätejšia a dokonalejšia nad všetkých svätých. Preto od najstarších časov kresťanstva nad všetkých svätých ctená bola preblahoslavená Panna. Sv. Bernard volá: «Milujme Máriu, milujme ju z celého srdca, jej presväté meno nech ozýva sa vždy v našich ústach a nech je v srdci našom hlboko pochované.» A sv. Peter Damian tvrdí, že ona nie je slúžka Pánova, ale pani, i hovorí: «Keď dá sa pohnúť Spasiteľ prosbami i najväčších hriešnikov, ako môže odopreť niečo svojej božskej Matke ?» Ona je i Matkou našou, i stará sa láskavé o nás, pomáha nám a vodí nás po všetkých cestách života.
Preto úcta, ktorú Panne Márii vzdáva bratstvo škapuliarske, je blahonosná. Boly časy, v ktorých škapuliar a pátričky za odznaky slúžily, ktorými ľudia vyznávali, že sú kresťania a boly to časy krásné, šťastné! Nejeden «osvietenec» pozastavuje sa teraz nad nosením škapuliaru a hovorí, že ho to nespasí. Škapuliar čo odznak bratstva Márie Panny, sám v sebe nie je síce spásonosným; ale kto ho nosí, a usiluje sa viesť život, ako sa sluší na kresťana a ctiteľa blahoslavenej Panny, ten dosahuje na orodovanie Panny Márie hojnosť milosti Božej. «Osvietenec» povie: ,Načo teda nosiť škapuliar, keď človek bez kresťanského života nemôže byť spasený?' Na to odpovedá sv. Pavel: «Keď sotva spravodlivý spasený bude, kde ostane hriešnik ?» Kresťane, vedeť máš, že ťažko je stať sa spaseným; dokým žiješ, spasenie tvoje je neisté. Preto opravdivý kresťan usiluje sa, aby sa zachránil a chytá sa každého brvna, aby nezatopil sa na nebezpečnom mori tohoto života a utieka sa ku nebeskej Kráľovnej o prímluvu a pomoc. A kto k Panne Márii sa utieka, nebýva oslyšaný. Sv. Anselm hovorí: «Keď vzývané býva meno Matky (Kristovej), a keď prosiaci nezasluhuje, aby bol vyslyšaný, nuž zasluhuje to Matka, ktorá za neho prosí a svoje zásluhy za nehodného orodovať necháva, aby bol vyslyšaný.*
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si rád karmelitánsky zvláštnou ochranou Matky Svojej, najblahoslavenejšej Panny Márie vyznačiť ráčil, popraj milostivé i nám, ktorí Jej pamiatku dnes slávne konáme, žeby sme i my pod Jej ochranou k nebeským radosťam pripustení byť zaslúžili. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho Pána nášho. Amen.
|