Tak veľmi môže zbožný človek seba zapreť a jakú neobyčajnú silu duševnú prejavovať, toho živý príklad obdivujeme pri svätom Alexiovi.
V prostred IV. storočia žila v Ríme vznešená a bohatá rodina, ktorá pri všetkom svojom bohatstve zbožný život viedla. Každý deň prikrývaly sa tri stoly pre chudobných, vdovy, siroty a pocestných u rímského senátora Eufemiana a jeho manželky Aglaje. Denne modlievali sa cnostní manželia, žeby Boh popriať im ráčil potomka. A Boh vyslyšal prosbu ich a za odmenu, že starali sa rodičovský o opustené siroty, že láskavé ošetrovali chudobných a nemocných, poprial im syna, ktorý pri krste svätom dostal meno Alexius.
Príkladný krasťanský život rodičov účinkoval mohutne na výchovu Alexiovu, ktorý čo útly chlapec vynikal už láskou k Bohu a blížnym. Zavčasu poznal, že nemožno bohatstvo lepšie upotrebiť, ako keď ho človek vynakladá k uľaveniu biedy spolublížnych a tým poklady večné si zabezpečuje. Čím viac rástol chlapček, tým viac zmáhala sa jeho horúca láska k Bohu a blížnym, tým viac túžil striasť so seba okovy márnosti svetskej, aby všetko našiel u Boha. I rozhodol sa, že zavrhne všetko bohatstvo a skvelé nároky z lásky k nebeskému Spasiteľovi.
Alexius vyrástol a rodičia vyhľadali mu vznešenú a cnostnú nevestu z rodu cisárskeho, menom Sabinu. Jeho dobré a vdačné srdce neopovážilo sa protiviť vôli rodičovskej. Svatba slávila sa a Alexius zdal sa byť pri stole spokojným. Medzi všeobecnou radosťou napadly mu slová Kristove (Luk. 14, 26): «Keď ide niekto ku mne a nemá v nenávisti otca svojho i matku i ženu i synov i bratov i sestry a ešte i svoj život, nemôže byť mojím učeníkom.» A keď bol sám s nevestou vo svetlici, sňal s prsta manželský prsteň, i podal ho zadivenej Sabine s drahocenným pásom a červeným hodvábnym púzdrom, v ktorom ozdoby a drahokamy sa nachádzaly a riekol pohnute: «Vezmi tieto veci na pamiatku, a opatruj ich, kým bude vôľa Božia. Boh nech je s nami! Hľa, pozri, ako sviece, ktoré pred nami horia, nezadlho vyhasnú, tak deje sa to so zemskými radosťami. Jakokoľvek mladí a driečni, vznešení a bohatí i mocní sme, predsa všetko to zmizne. Vyhľadávajme teda tie radosti, ktoré Boh tým popraje, ktorí Ho milujú. Budeme starať sa o svoje duše a usilovať sa, aby sme svojím nepoškvrneným a čistým životom Bohu sa ľúbili.» I sdelil jej, že ujde z domu, lebo že by ľahko sľub svoj zrušiť mohol. Cnostná Sabina zamyslela sa a riekla: «Boh ochraňuj ťa, ja vyplním tvoje naučenie.» Alexius vzal si niečo zlata, odporúčal sa ochrane Božej a preblahoslavenej Panny, opustil nočnou dobou rodičovský dom, ponáhľal sa ku prístavu a vystúpil na loď, ktorá do Laodiceje sa plavila, a ztade odišiel do mesta Edesy v Sýrii, Tu vystaval si chyžku pri chráme Panny Márie, obliekol si hrubé kajúcne rúcho, rozdal chudobným všetko, čo mal a žil z práce rúk svojich. Keď nepracoval, sedával na schodoch chrámu medzi žobrákmi a modlieval sa skrúšene. Štedrí kresťania podávali i jemu hojné almužny; on rozdeľoval ich medzi žobrákov a nevládnych chudobných, sám žil o chlebe a vode. V chyžke svojej spával na zemi; ale skoro celé noci trávieval obyčajne na modlitbách a vo svätom rozjímaní.
Keď Alexius Rím opustil, divil sa celý svet; lebo keď jeho rodičia ráno do svetlice prišli, našli len plačúcu nevestu Sabinu. Keď počuli čo sa stalo, rozposlal zarmútený otec Eufemian početných sluhov, ktorých mal 300, aby syna jeho hľadali po meste a okolí. Keď vrátili sa bez neho, rozposlal ich do všetkých krajín veľkej Rímskej ríše. Tak prišli sluhovia i do Edesy. A keď vstupovali do chrámu, sedel Alexius na schodoch medzi žobrákmi. Nepoznali ho a podali mu almužnu. Alexius poznal ich a velebil Boha: «Ďakujem Ti, ó Pane, ktorý si ma povolal a dopustil, že som pre Tvoje meno od svojich sluhov almužnu dostal. Prosím Ťa, ráč dokončiť dielo, ktoré si započal.»
Sluhovia vrátili sa a hovorili, že Alexiusa nenašli. Bolestná matka Aglaja dala si doniesť do svetlice vrece, naplnené slamou, sadla si naň a žalostne nariekala. «Ako že je Boh živý,» volala, «tu budem sedávať, kým sa nedozviem, čo stalo sa s mojím synom!» Nevesta tešila ju a riekla: «Neopustím tento dom, a budem ako hrdlička vzdychať, kým sa nedozviem, čo stalo sa s mojím drahým ženíchom.» A ostala v dome zarmútených rodičov.
Alexius žil za sedemnásť rokov vo svojej chyžke v Edese. Sedával počas služieb Božích medzi žobrákmi na schodoch chrámových, prijímal každú nedeľu Sviatosť oltárnu, postil a modlieval sa pred obrazom Panny Márie. Boh zjavil svätosť svojho služobníka a ľudia valili sa k nemu, aby ho uctili a do jeho modlitby sa odporúčali. To protivilo sa jeho pokore. I opustil mesto a zaumienil si, že Svätú Zem navštívi, tam svoju pobožnosť vykoná, v meste Tarse v Cilicii sa usadí a pri chráme sv. apoštola Pavla bývať bude. V tomto úmysle vystúpil na loď. Ale Boh na ňom chcel zjaviť, ako možno je človekovi zapreť seba samého a premôcť i tie najmocnejšie city. Loď, na ktorej plavil sa Alexius do Svätej Zeme, zahnaná bola mimoriadnou búrkou morskou na italský breh blízko Rímu. Alexius poznal v tom vôľu Božiu. I uzavrel, že vráti sa do rodného mesta a v dome otcovskom nepoznaný žiť bude. I vstúpil, prísnym životom ku nepoznaniu premenený, v drsnom rúchu žobráckom do Ríma. Tu uzrel Eufemiana, ktorý obklopený mnohými sluhami z palácu svojho vystupoval. Pokorne ho oslovil a prosil: «Služobníku Boží, shliadnite na mňa a smilujte sa nado mnou, lebo som chudobný. Prijmite ma do domu svojho. Boh vás mnohé roky požehnávať bude a smiluje sa nad cudzincom, ktorého do domu svojho prijmete.» Keď Eufemian počul túto prosbu, pomyslel si na svojho strateného syna, všetky rany boľavého srdca jeho krvácaly, i riekol k slzám pohnutý ku svojim sluhom: «Ktorý z vás starať sa chce o tohoto muža? Kto to urobí, prepustím ho na svobodu a požívať bude podporu odo mňa do svojej smrti.» Nikto zo sluhov nehlásil sa. I rozkázal jednému Eufemian, aby pútnika do osamelej svetnice zaviedol a ho obsluhoval.
Alexius vyprosil si izbičku vedľa schodov, v ktorej nikým nepoznaný za sedemnásť rokov býval. Jedlá, ktoré mu sluha so štedrého stola otcovho donášal, rozdával chorým a chudobným; sám žil o chlebe a vode. Sluhovia posmievali sa mu, nadávali mu do bláznov a všeliakým spôsobom ho sužovali. Alexius zveleboval Boha za toto poníženie, ktoré znášať musel od vlastných sluhov; čo deň viacej sa postieval a mŕtvil; každodenne navštevoval chrám sv. Petra a pristupoval často ku sviatosťam. V izbičke svojej kľačiaval celé noci pred umučeným Spasiteľom a pred obrazom Panny Márie. Nadprirodený boj viedla duša jeho s citami. Denne vídal svojich milých, ako smúťa za ním, otca, matku a nevestu, ktorá v dome bývala, sľub panenstva složila a svätý život viedla. Často počúval, jak ich to sužovalo, že o ňom ničoho dozvedeť sa nemôžu. I jeho samého vplietli do reči, keďo stratenom a oplakávanom reč bola. On odpovedal, ale nepreriekol sa ani slovíčkom, ačkoľvek vždy pravdu hovoril. A takto víťazne bojoval za tých dlhých sedemnásť rokov s prirodenými citami svojimi.
Boh zjavil vernému sluhovi svojmu blížiacu sa smrť. Alexius ponáhľal sa do chrámu sv. Petra, vyspovedal sa skrúšene a prijal Telo Božie. Keď prišiel domov, poprosil sluhu o papier a pero a napísal svoj životopis, pri ktorého konci prosil svojich rodičov, žeby ráčili jeho dedičstvo na dobročinné ciele vynaložiť. Keď cítil, že blíži sa hodinka jeho smrti, vzal do jednej ruky Umučenie, do druhej opis svojho života a usnul v Pánu dňa 17. júla roku 417.
A Boh oslávil jeho posledný boj a víťazstvo! Toho istého dňa slúžil pápež Innocenc I. sv. omšu v chráme sv. Petra, pri ktorej boli cisár Honorius a Eufemian prítomní. Medzi službami Božími počul pápež Innocenc I. nadzemský hlas: «Hľadajte v dome Eufemianovom veľkého sluhu Božieho, nech oroduje za blaho Ríma a jeho prosba bude vyslyšaná!» Po sv. omši pýtal sa pápež Innocenc Eufemiana, jakého svätého muža má v dome. Sluha Eufemianov, ktorý tie slová počul a Alexiusa opatroval, odpovedal: To nikto nemôže byť inší, ako Alexius; lebo je trpezlivý ako anjel a život jeho je ako život apoštolov.» Eufemian ponáhľal sa domov a vstúpil do izbičky. Alexius ležal mŕtvy, obličaj jeho skvel sa nebeskou slávou, v jednej ruke držal umučeného Spasiteľa a v druhej zakrútené písmo.
Eufemian oznámil hneďsv. Otcovi Innocencovi a cisárovi Honoriovi, že toho svätého našiel. Oba prišli k Eufemianovi a s nimi množstvo ľudu. I preniesli mŕtvolu do veľkej nádhernej siene. Pápež pokľakol a pomodlil sa, vzal písmo z ruky mŕtveho a čítal, že ten chudobný pútnik, ten veľký svätý je Alexius, syn Eufemianov. Všetci prítomní pokrvní dali sa do veľkého plaču. Pápež Innocenc, cisár Honorius a všetok ľud pokľakli na zem pred ostatkami svätého. Na rozkaz pápežov a cisárov prenesené bolo telo svätého do chrámu sv. Petra a pre nával ľudu mohlo byť len na ôsmy deň pochované. S veľkou slávou uložené bolo telo sv. Alexiusa na vŕšku Aventine do mramorového hrobu, pri ktorom mnohé zázraky sa dialy.
Roku 1216 vyzdvižené boly ostatky sv. Alexiusa, veriaci kresťania vystavali nádherný kostol nad jeho hrobom, i uložili ich v ňom. Kostol ten nosí meno sv. Bonifáca a Alexiusa až podnes, a patrí mníchom Hieronymítom.
Sv. Alexius vyobrazuje sa v rúchu pútnickom, ako leží s krížom a písmom v rukách na smrteľnom lôžku.
Poučenie.
Sv. Alexius svieti nám skvelým príkladom, ako sa premáhať a pozemskosťou pohŕdať máme. Syn bohatých a vznešených rodičov, mladoženích cnostnej nevesty z vysokého rodu, opúšťa vtedy, keďby mohol požívať najväčšie radosti a rozkoše zemského života, nádherný dom, veľké bohatstvo, slávné postavenie v krajine, vrele milovaných rodičov, ktorí v ňom žili, švárnu nevestu a ide do cudzého sveta, aby tam čo žobrák žil. Či možno byť bohatierskejšieho sebazaprenia?! On bál sa o svoje duševné spasenie, preto ušiel pred márnosťami sveta, preto uponížil a zapieral sa tak. Kresťane, ty povieš, že tohoto veľkého svätého život nemožno ti nasledovať. Ej veru možno! Ty môžeš plniť to, čo od teba Spasiteľ žiada: môžeš byť chudobným na duchu. A on odmení túto tvoju chudobu, veď hovorí: «Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je kráľovstvo nebeské.» Chudobným musíš byť pred Bohom, chudobným na rozkoše, na pýchu a ctižiadosť. Rozvažuj, aký si hriešny, biedny a slabý, a ako uponížil a zaprel sa sám Boží Syn, Ježiš Kristus, i naučíš sa byť chudobným pred Bohom. Bez tejto chudoby neprídeš do neba.
Sv. Alexius vráti! sa čo žobrák do domu otcovského, aby zvíťazil nad prirodenou láskou bohatstva, slávy a radostí rodinných. Jaká to veľkodušnosť, jaká obrovská sila ducha! Denne vídal, čo vlastnými sluhami opovrhovaný žobrák, svojich milých rodičov, ktorí smútili za ním; vída! ich bohatstvo a vznešené postavenie; počúval plakávať opustenú nevestu za sedemnásť rokov; áno i pri smrti odoprel si potešenie, aby sa bol prezradil svojim milým. Dokázal tým, že možno i v biede a opustenosti od celého sveta žiť šťastne pre Boha. Dokázal, že pravdivé sú slová Spasiteľove (Mat. 10, 37): «Kto miluje otca lebo matku viac než mňa, nie je mňa hoden.» Kresťane, buď spokojný s biednym postavením svojím a budeš chudobným na duchu, no budeš milovať Boha. Keď obdaril ťa Boh statkami, pomysli si, že si ich nevezmeš na večnosť, že ten, kto mamonu miluje je pohan, ktorý klania sa zlatému telaťu, nemiluje Boha. Sv. Alexius bol chudobným i na láske ku pokrvným. Kresťane, i ty musíš Boha viac milovať, než pokrvných. Božský Spasiteľ chce mať celé tvoje srdce; ale nežiada od teba, aby si potlačil, ako sv. Alexius, prirodenú lásku k rodičom, pokrvným a priateľom; ale to žiada od teba, aby si Ho viacej miloval než tvory, než svoj zemský život.
Ako tešil sa sv. Alexius pri hodinke svojej smrti, keď zomieral chudobný, čistý, pokorný a nepoznaný, keď zomieral s dokonalou láskou k Bohu. Kresťane, nasleduj tohoto veľkého svätého a smrť bude ti milým anjelom vysvoboditeľom!
Modlitba.
Ó Bože, popraj nám na primluvu sv. Alexiusa, Svojho služobníka a vyznavača, milosť, žeby sme osvobodili srdce svoje od statkov tohoto sveta a od pozemských tvorov a skrze zapieranie samých seba účastnými sa stali nebeských statkov a radostí. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
|