Sv. Kamill, zakladateľ rádu «Otcov dobrej smrti», narodil sa r. 1550 v mestečku Bacchianiku, v krajine Neapolskej v Itálii, zo zemanskej rodiny Lelliis. Otec jeho bol vojenským dôstojníkom, Matka jeho, ktorú hneď po narodení stratil, videla vo snách pred jeho narodením, že porodí chlapca, ktorý bude mať na prsách červený kríž. Toto videnie vyplnilo sa, keď Kamill neskôr založil rád, ktorého údovia dľa naloženia pápeža Sixta V. nosili na čiernom rúchu na pravej hrudi červený kríž. Otec zanedbával jeho vychovanie; sotva znal Kamill čítať a písať, keď mu otec zomrel. V 18. roku stal sa Kamill vojakom. Čo mladý vojak hrával náruživé na karty. Za krátky čas prehral všetok svoj majetok. Na väčšie nešťastie dostal rany na nohách; i opustil v 24. roku svojom vojenský stav a pracoval ako nájomník pri stavbe kostola kapucínskeho. Čo vyrobil, prehral na kartách. Bieda jeho bola veľká. Ale Boh smiloval sa nad ním. Kvardián kapucínov napomínal ho, aby sa polepšil. I začal rozmýšľať o svojom ľahkomyseľnom živote. Náhodou vstúpil do jedného kostola a počul kázeň, ktorá srdcom a svedomím jeho mocne zatriasla. Bolo to roku 1575. Zhnusil sa mu posavádny život, i očistil svedomie svoje všeobecnou spoveďou a prosil kvardiána u kapucínov, aby ho do rádu prijal.
U kapucínov žil Kamill čo brat a konal nižšie práce v kláštore. Nezadlho prepustili ho, lebo jeho rany prekážaly mu v plnení povinností. Odišiel do nemocnice a keď sa vyhojil, prosil zase o prijatie. I zase bol prepustený, lebo lekári povedali, že rany tie sú nezhojiteľné. Kamill opustil svoju vlasť a vstúpil do nemocnice sv. Jakuba v Ríme, kde za štyri roky nemocných a morovou ranou nakazených obsluhoval vo dne i v noci. Zomierajúcim poprával posteľ, utieral pot, modlitby im predriekaval a napomáhal ich ku kajúcnej smrti.
Pri obťažnej svojej práci modlieval sa neprestajne a oplakával svoje hriechy mladosti. Každú nedeľu a sviatok spovedával sa sv. Filipovi z Néri. Pre svoju horlivosť v obsluhovaní nemocných ustanovený bol za predstaveného nemocnice. Čo predstavený vídal často, ako surové zachádzajú platení sluhovia s biednymi nemocnými. I napadla mu vznešená myšlienka, že založí rád zbožných mužov, ktorí by z lásky ku božskému Spasiteľovi a pre nebeskú odmenu nemocných obsluhovali a ku šťastnej smrti ich pripravovali. I našiel niekoľkých zbožných mužov, ktorí s ním rovnako cítili a smýšľali; boli to zväčša svetskí ľudia. Sv. Filip z Néri poradil mu, aby sa dal za kňaza vysvätiť.
Kamill, ktorý sotva znal dobre čítať a písať, dal sa s veľkou pilnosťou do učenia; za niekoľko rokov dokončil bohoslovecké učenie, i bol r. 1584 za kňaza vysvätený od biskupa zo Sv. Asafa, Tomáša Goldvella, za pápeža Gregora XII. Biskup ustanovil ho duchovným správcom pri chráme zázračnej Panny Márie. Hneď sriadil pri kostole nemocnicu, povolal do nej rovnosmýšľajúcich bratov a po mnohých modlitbách a prísnom pôste sriadil rád «Otcov dobrej smrti». Bratia složili okrem troch obyčajných sľubov i štvrtý, že nemocným budú až do smrti pomáhať. On chcel, aby bratia nie len láskavé opatrovali nemocných a bolesti im uľavovali, ale aby nemocných a morovou ranou nakazených až do posledného dýchnutia neopúšťali a ich modlitbou a sv. rozjímaním ku hodnému prijímaniu svätých sviatostí pripravovali, žeby šťastne zomreť mohli. Preto obstaral pre svojich kňazov a bratov najlepšie modlitebné knihy, ktoré o pokáni a utrpení Ježiša Krista pojednávaly. Sám spísal sbierku prekrásnych modlitieb, ktoré bratia zomierajúcim predmodlievať sa museli. Pápež Sixtus V. potvrdil nový rád r. 1586 a naložil, aby bratia nosili dlhé čierne rúcho s plášťom a na prsách červený kríž.
Ako prvý predstavený rádu pracoval Kamill neunavene na jeho povznesení a premohol všetky prekážky a odpory v dôvere v milostivého Boha. Nezadlho obdržal rád kostol sv. Márie Magdalény v Ríme. Roku 1588 povolaný bol Kamill do Neapola, aby i tam kláštor založil. Išiel s dvanástimi bratmi a sriadil nemocnicu kláštorskú. Pápež Klemens VIII. potvrdil znovu rád a Kamill pracoval neunavene na jeho zveľadení.
Sám dal príklad svojim podriadeným bratom, ako svoje milosrdné dielo konať majú. Jeho srdce horelo horúcou láskou pre nemocných a umierajúcich. Najvrúcnejšou jeho túžbou bolo, aby ich pre nebo získal. Ako anjel zachádzal s nimi. V bulle, ktorou bol za svätého vyhlásený, hovorí sa, že najnežnejšia matka nemôže lepšie zachádzať so svojím jediným nemocným dieťaťom, ako zachádzal Kamill s nemocnými. Sám podával im lieky a pokrmy, obväzoval rany, čistil postele a izby, potešoval a ako len mohol uľavoval ich bolesti a trápenia. S najväčšou útlosťou a láskou opatroval tých, ktorých nikto opatrovať nechcel pre hnusnú a nákazlivú ťažkú nemoc; celé noci pri takých presedávaval, kým tak neoslabol, že ho museli bratia odniesť. Keď v Ríme mor pustošil, chodieval s bratmi svojimi z domu do domu, aby trpiacim pomáhal. Keď našiel morovou ranou zastihnutého na ulici, bral ho na ramená a zaniesol do svojej nemocnice a nebál sa smrti.
Pri svojom obťažnom diele nezabúdal na svoju dušu. Každý deň oplakával hriechy svojej mladosti. A keď ho chcel niekto zarmútiť, mohol ho len trochu pochváliť; ba ani to netrpel, aby ho niekto nazval zakladateľom rádu. I v najvyššej starobe postievai sa prísno, zapieral seba a trýznil svoje telo. Keď nemohol chodiť, vláčil sa od lôžka k lôžku, aby sa presvedčil, či niečo jeho milým nemocným nezchádza. Často opakoval slová sv. Františka: «Blahoslavenstvo, ktoré ja očakávam, je také veľké, že všetky strasti a utrpenia pre mňa sú predmetom radostí. Všetky jeho reči jednaly o láske k Bohu. Keď počul kázeň, v ktorej nebola pripomenutá láska k Bohu, hovorieval: «To je prsteň, ktorému chybuje diamant. Jeho bratia prijímali s ním každú nedeľu a sviatok sv. sviatosti, rozjímali za hodinu, boli pri sv. omši a modlievali sa pátričky.
Rád jeho rozšíril sa po celej Itálii. Roku 1607 složil Kamill úrad predstaveného rádu, lebo necítil sa byť k nemu dostatočným pre svoju slabosť a chorľavosť. Biskup z Noly vymenoval ho za svojho generálneho vikára. Čo taký neprestal ošetrovať nemocných. Roku 1613 onemocnel nebezpečne v Genue; keď ozdravel, navštevoval svoje kláštory. Priplavil sa do Civitavecchie a ztade vrátil sa do Ríma. Tu zase nebezpečne onemocnel; lekári oznámili mu, že už dlho žiť nebude. Keď to počul, riekol: «Zaradoval som sa z toho, keď mi bolo rečeno: vojdeme do domu Pána. Keď prijímal sv. sviatosti zomierajúcich a uzrel Božie Telo, zvolal: «Uznávam, ó Pane, že som najväčší hriešnik a nehodný milosti, ktorú si mi preukázal; ale vysvobod ma svojím nekonečným milosrdenstvom! Celú svoju dôveru skladám na zásluhy Tvojej predrahej krve.» Ku svojim bratom držal ešte spasiteľnú reč, potom zvolal: «Ježiš, Maria! A ticho usnul v Pánu dňa 18. júla roku 1614. Telo jeho pochované bolo pri hlavnom oltáre v kostole sv. Márie Magdalény v Ríme. Pápež Benedikt XIV. vyhlásil ho r. 1742 za blahoslaveného, r. 1746 ale za svätého.
Sv. Kamill vyobrazuje sa v čiernom rúchu svojho rádu, s červeným krížom na prsách a s anjelom po boku.
Poučenie.
Svätý Kamill starostlivý bol od svojho obrátenia až po svoju smrť, aby úcte Božej zadosť učinil; i usiloval sa vždy viacej a viacej byť pobožnejším a cnostnejším. On vykonával až do svojej staroby povinnosti jednoduchého brata rádu svojho a tak rečeno zomierajúc navštevoval nemocných, aby videl, či im niečo nezchádza. Nikdy vo svojom živote nemyslel, že pre nebo a večné blahoslavenstvo dosť vykonal a práve preto dosiahol takej dokonalosti. Kresťane, jak často si presvedčený, že žiješ nábožne a cnostné a len niektoré slabosti máš ešte premôcť. To je nebezpečné pre tvoje duševné spasenie, ty klameš sám seba. Jestli chceš byť spasený, musíš neunavene pracovať na svojom duševnom spasení, musíš neprestajne seba zapierať a skutky milosrdenstva činiť.
Sv. Kamill bol starostlivý o spásu duše svojej každého času. Táto starostlivosť a pohľad na zomierajúcich pohly ho k tomu, aby založil svoj rád, ktorý by pomáhal zomierajúcim ku šťastlivej smrti. Už sama myšlienka na smrť je človekovi hrozná. On musí zanechať tu všetko, čím vládnul, čo posiaľ jeho srdce tešilo. On vie, že telo jeho sklesne v studený hrob, kde stane sa potravou červov. On vie, že sa musí odobrať do neznámej večnosti, zkade niet návratu. A čo najviac robí človekovi myšlienku na smrť horkou, je, že nevie, kam prijde jeho duša. Kresťane, či ty nemáš nasledovať sv. Kamilla, keď vidíš brata svojho zomierať? Máš mu pomáhať, aby mal šťastnú hodinku smrti. A ako? Máš sa za umierajúceho modliť, máš mu uľaviť jeho bolesti a trápenia. Srdečne a vľúdne nahováraj ho, aby prijal sviatosti zomierajúcich a časné veci svoje usporiadal. Zomierajúci, ktorý smrť len pred sebou vidí, potrebuje útechy a povzbudenia. Preto odriekaj mu čo najsrdečnejšie a pomaly krátke modlitby alebo povzdych nútia, ktoré by rozplamenily jeho dušu láskou k Pánu Ježišovi, k dôvere v Jeho milosrdenstvo a k nádeji vo večné blahoslavenstvo. Dobre je, keď zomierajúcemu drží sa pred očima kríž; keď upomína sa vľúdne, aby ho poľúbil a nad hriechami svojimi ľútosť vzbudil. Najlepšia ale pomoc pre zomierajúcich je Modlitba. Preto pokľakni si, kresťane, pri zomierajúcom, modli sa za dušu jeho, aby šťastne dokonal: i vyplníš jeden z najkrajších skutkov milosrdenstva oproti blížnému.
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si sv. Kamilla zvláštnou láskou k dušiam, ktoré posledný boj bojujú, opatriť ráčil, popraj i nám na jeho prímluvu ducha Tvojej lásky, žeby sme v hodine smrti zlého ducha premohli a tak k nebeským radosťam prísť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
|