Cirkevný dejepis nepripomína, kde a kedy narodil sa sv. Apollinaris. Len keď okolo 40. roku po Kristu Peter z Antiochie do Ríma prišiel a viacej kresťanov, ktorých k apoštolskému dielu vyvolil, sebou doviedol,; bol medzi nimi i Apollinaris menovaný. Niektorí myslia, že patril medzi tých 72 učeníkov, ktorých si Spasiteľ okolo seba bol shromaždil. Sv. Peter posvätil ho v Ríme za biskupa a poslal ho do mesta Ravenny v Itálii, aby tam sv. Evanjelium pohanom ohlasoval.
Bolo to roku 46, keď biskup Apollinaris do Ravenny prišiel. Ubytoval sa u jedného pohanského vojaka, menom Herenea, ktorý mal slepého syna. Že ho vojak vďačne prijal do hospody, zavolal k sebe slepého i modlil sa: «Ó Bože, ktorý si na každom mieste prítomný, popraj milostivé, aby toto mesto Tvojho Syna, Pána nášho Ježiša Krista poznalo, keď nie len tieto oči osvietiš, ale i vnútorné oči pohanov otvoríš, žeby skôr poznali, že Ježiš je Tvoj Syn a Boh a ja žeby som tu úrodnú pôdu pre svoje slová našiel.» I prežehnal znamením sv. kríža slepého mladíka. Hneď dostal zrak, i padol so svojimi rodičami k nohám biskupovým, uveril v Ježiša Krista i s rodičami a sv. Apollinaris pokrstil ich v blízkom potoku.
Vojakov dôstojník mal nemocnú manželku, ktorú žiaden lekár uzdraviť nemohol. Herenej rozprával svojmu predstavenému, ako sv. Apollinaris vrátil zrak jeho slepému synovi. Dôstojník zavolal biskupa a prosil ho, aby uzdravil jeho manželku. Svätý riekol: «Ja som slabý a hriešny človek, a nie som v stave niečo vykonať; ale v mene Ježiša Krista, Syna Božieho, ktorého som sluhom, môžu sa veľké veci stať.» I vzal nemocnú za ruku a riekol: «V mene Pána nášho, Ježiša Krista, vstaň a uver v Neho, že je opravdivý Boh!» Nemocná vstala uzdravená a zvolala: «Verím, že niet iného Boha, ako toho, ktorého Apollinaris ohlasuje!» Týmto zázrakom obrátil sa dôstojník a jeho celý dom. Sv. Apollinaris býval od tohoto času v dome dôstojníkovom, hlásal slovo Božie, uzdravoval nemocných a mnohí pohania prijali sv. krst. Tak rozširovala sa sv. cirkev v meste Ravenne a sv. biskup posvätil behom dvanásti rokov ku svojmu boku svojich učeníkov Adhereta a Kalocera za kňazov, bohatého Marciana a ľubomudrca Leokadia za diakonov. Šiesti učeníci prespevovali s ním vo dne a v noci chválospevy a žalmy.
Pohanskí žretci badali, že chrámy bohom venované vždy viacej prázdne zostávajú a že svojej živnosti pozbavení sú, i oznámili miestodržiteľovi Saturninovi, do jakého nebezpečenstva Apollinaris náboženstvo krajinské privádza. Saturnin, ktorý dostal od cisára Nera rozkaz, aby kresťanov prenasledoval, rozkázal vojakom, aby biskupa Apollinarisa pred neho doviedli. Saturnin pýtal sa: «Kto si ty ?» Apollinaris odpovedal: «Ja som kresťan a služobník Kristov.» Saturnin pýtal sa ďalej: «A kto je Kristus?» «Syn Boha živého, skrze ktorého každé stvorenie žije na nebi, na zemi, i v mori,» vysvetľoval horlivý sluha Boží. Saturnin hovoril: «Či ten poslal teba k nám, aby si vyprázdnil chrámy našich bohov ? Či neznáš hromovládneho Paroma (Jupitera), ktorý obýva kapitol (zámok) nášho mesta a ktorému máš sa klaňať?» Apollinaris riekol: «Neviem, čo je to za obyvateľa a neznám ani jeho chrám.» I zvolali prítomní žretci: «Poď s nami a pozri nádherne ozdobený chrám; tam nájdeš i nepremožiteľného Paroma!» Miestodržiteľ rozkázal, aby vojaci a žretci Apollinara do chrámu toho zaviedli. Keď svätý biskup uzrel modlu zo striebra a zlata, usmial sa: «Modle tejto klaňať sa nemôžem; ale dajte mi ju a dobre ju upotrebím. Ako tešiť sa budú chudobní, keď takú štedrú almužnu dostanú! To by bolo prvé dobrodenie, ktoré by od Paroma, ktorého vy bohom menujete, obdržali. Ako tu stojí, je len na potupu človečenstva, ktoré sa nemej modle klania a tým verejne svoje bláznovstvo objavuje. Vy sami, ktorí nazývate sa kňazmi jeho, neveríte v božstvo tejto modly, ale chcete len, aby sa jej ľud klaňal a vaše dôchodky rozmnožoval.» Pohanskí žretci zúrili pri týchto slovách, bili ho do tváre päsťami a keď videli, že ho miestodržiteľ na smrť neodsúdil, zbúrili ľud, vyvliekli ho von z mesta; kameňovali ho a nechali ho na brehu morskom ležať. Učeníci jeho prišli, aby telo jeho pochovali; ale jak zaradovali sa, keď ho našli živého. I vzali umučeného sv. biskupa svojho, zaniesli ho ku kresťanskej vdove, ktorá opatrovala ho starostlivé, tak že o šesť mesiacov celkom ozdravel.
Jeden bohatý pohan, menom Bonifác, onemel, a žiaden lekár nemohol mu spomôcí Manželka jeho dozvedela sa, že služobník Boží, ktorý už mnohých ľudí uzdravil, u tej vdovy žije. I dala ho prosiť, aby do Ravenny prišiel a jej muža uzdravil. Apollinaris prišiel k Bonifácovi a našiel ho nemého. I modlil sa: «Ó Pane Ježišu Kriste, ktorý si zamknul ústa tohoto človeka, aby nemohol viac modly o.pomoc volať, otvor jeho ústa, žeby budúce len Teba vzýval a veril, že si živý Boh na veky.» «Amen,» riekli prítomní kresťania. A Bonifác preriekol a vzdával chválu Bohu: «Niet iného Boha, len toho, ktorého sv. Apollinaris ohlasuje!» Toho dňa dalo sa 500 pohanov pokrstiť. Pohanskí žretci zase zúrili, pochytili ho, i vyhnali z mesta a kričali: «Čo i nemocných uzdravuješ, neopováž sa do mesta prísť, lebo ťa zabijeme!
Apollinaris hlásal slovo Božie v okolí Ravenny, slúžil svätú omšu pod stánkom, keď medzitým kňaz Kalocer cirkev v meste riadil. Neskôr odišiel Apollinaris do krajinky Emiliany, a hlásal tam s prospechom slovo Božie. O niekoľko rokov vrátil sa naspäť do Ravenny. Toho času podriadená bola Ravenna a jej okolie rímskému veľmožovi Rufovi. Keď tohoto dcéra nebezpečne onemocnela, zavolal Rufus sv. Apollinara k nemocnej dcére. Práve keď sv. biskup do paláca konsulovho vstupoval, zomrela dcéra jeho a celý dom nariekal. Rufus privítal svätého Apollinarisa zúfalými výčitkami. Svätý biskup slávnostne riekol: «Prisahaj mi, pane, na spásu cisárovu, že venuješ dcéru svoju službe Spasiteľovej, keď ju k životu privedem». Rufus odpovedal: «Keď jej život navrátiš, budem zvelebovať Boha a venujem dcéru svoju Jeho službe.» A sv. biskup modlil sa s dôverou ku Spasiteľovi nad zomrelou: «Pane Ježišu Kriste, ktorý si môjmu učiteľovi, apoštolovi Petrovi, milosť poprial a všetko mu vyplnil, o čo Teba prosil: priveď k životu túto dievku, pretože si Stvoriteľom všetkých vecí a okrem Teba žiadneho Boha niet.» A ku zomrelej riekol: «Čo že ležíš tu? Vstaň a vyznaj svojho Stvoriteľa!» I vstala a zvolala: «Veľký je Boh, ktorého Jeho sluha Apollinaris ohlasuje a niet iného Boha!» A celý dom konsulov dal sa pokrstiť. Pohania oznámili cisárovi Nerovi, čo stalo sa v dome Rufovom a ako zmáha sa kresťanská viera v meste a ako pohanské chrámy sú opovrhované. Nero poslal svojho námestníka Messalina do Ravenny, aby pôvodcu toho nebezpečenstva do vyhnanstva poslal alebo smrťou potrestal.
Messalin povolal k sebe sv. Apollinarisa a pýtal sa ho: «Ako sa voláš a zkade si?» Svätý odpovedal: «Menujem sa Apollinaris a prišiel som z Ríma.» — «Čím zaoberáš sa?» — «Kresťan som a učeník apoštolov.» — «Kto je Kristus?» — «Syn večného a všemohúceho Boha.» — «Či hovoríš o tom Kristovi, ktorý vydával sa za Boha a ktorého Židia pred tridsiati rokami ukrižovali ? Keby bol býval Bohom, nebol by sa dal pohaniť a usmrtil Ako môžeš ho teda k bohom pripočítať ?» Sv. Apollinaris odpovedal pohanovi: «Kristus, o ktorom hovorím, bol Boh a je na veky. On chcel ľudí od zlých duchov osvobodiť; preto sa zjavil, telo ľudské na seba vzal a narodil sa z Márie Panny.» Messalin skočil mu do reči: «To som počul už v Ríme, ale ťažko tomu uveriť.» Sv. Apollinaris pokračoval: «Počuj, sudca, čo ti poviem! Ako Boh zdržoval sa Kristus v tele, robil veľké a mnohé zázraky a Židia ho čo človeka prenasledovali a ukrižovali. On trpel ako človek, lebo nemohol trpeť ako Boh, ktorý tela nemá a je večný. Ako taký vstal tretieho dňa z mŕtvych, zjavil sa mnohým a vystúpil na nebo. On dáva tým, ktorí v Neho veria, takú moc, že v Jeho mene zlých duchov z ľudí vyháňajú a mŕtvych kriesa k životu.» Messalin riekol: «Mňa nepresvedčíš, aby som v cudzieho Boha veril, ktorého zákony krajinské neuznávajú. Ale dosť o tom; iď a obetuj Paromovi zápaľnú obetu; lebo prisahám ti na česť cisárovu, že ťa dám ubičovať a vyhnať z krajiny.» Neohrozený sluha Boží riekol povýšeným hlasom: «Nedbám, daj ma zaviesť k modle; ale nemysli, že jej obetovať budem. Hotový som Bohu svojmu obetu života priniesť!» Pohanskí žretci kričali: «Ci počuješ, vladáru, že opovažuje kňazom sa menovať? Vyžeň mu tú opovážlivosť!» Messalin rozkázal sv. biskupa bičovať. Sv. Apollinaris riekol: «Ja som kresťan; čiň, čo sa ti ľúbi.» A keď ani po bičovaní modle obetovať nechcel, dal ho pohan na škripci natiahnuť. Neohrozený sluha Boží medzi mučením volal: «Vyznávam, že Ježiš Kristus, Pán náš, je pravý živý Boh a žiaden iný!» Keď to Messalin počul, pýtal sa svätého: «Povedz mi, jakú odplatu očakávaš za toto trápenie?» A sv. biskup odpovedal: «Písané stojí, že kto vytrvá až do konca, spasený bude, a kto v Kristovi zomre, žiť bude. To je odplata kresťanov.» Mnohým mučením oslabol svätý celkom. Kresťania tešili sa nad jeho stálosťou. Keď trochu k sebe prišiel, pýtal sa Messaliria: «Ty bezbožník, či ozaj neveríš v Ježiša Krista? Neujdeš večnému zatrateniu!» Messalin rozkázal, aby ho vojaci po ústach bili. I dal ho potom hodiť do tmavého žaláru, aby tam hladom zahynul. Žretci zbúrili pohanov, ktorí okolo dvesto kresťanov v meste pobili. Boh neopustil svojho služobníka v žalári, ale poslal anjela svojho, aby ho kŕmil. Na štvrtý deň počul Messalin, že sv. Apollinaris ešte žije. Preto dal ho tajne okovať, na loď vyložiť a do vyhnanstva odplaviť, aby na niektorom pustom mieste zahynul.
Loď zachvátená bola na mori veľkou búrkou. I zahnána bola ďaleko od miesta, na ktorom mali vojaci sv. Apollinarisa s jeho dvoma kňazmi vysadiť. Konečne narazila na skaly a roztrepala sa. Pri živote ostali len: sv. Apollinaris, jeho dvaja kňazi a dvaja pohanskí vojaci, ktorých morské vlny na breh vyhodily. Vojaci riekli ku sv. biskupovi: «O pane a otče, kam sa podieme, čo budeme robiť?» Sv. biskup riekol: «Dajte sa pokrstiť a budete žiť.» A pohania vyučení boli vo svätej viere a boli pokrstení. Sv. Apollinaris cestoval po Môsii, kam bol vlnami morskými zalmaný a ohlasoval slovo spasenia. Raz prišiel k jednému boháčovi, ktorý bol málomocným (prašivým), i pýtal sa ho: «Či chceš byť uzdravený ?» Nemocný odpovedal: «Chcem z celého srdca.» A sv. biskup pýtal sa: «Či veríš v Boha? Ver v Ježiša Krista, Syna Jeho!» A nemocný odpovedal: «Ten nech je mojím Bohom, ktorý ma uzdraví.» Sv. Apollinaris vzýval meno Ježiša Krista, dotknul sa nemocného a ten hneď ozdravel, i prijal sv. krst. Mnohí pohania nasledovali jeho príklad. Z Môsie išiel sv. Apollinaris do Trácie. V tejto krajine mali pohania modlu, ktorá im budúce veci predpovedala. Keď sv. biskup mnohých pohanov obrátil, neodpovedali žretci dlho skrze modlu na otázky, ktoré jej ľud pohanský predkladal. Konečne dal sa počuť hlas modly: «Či neviete, že prišiel sem učeník apoštola Petra? Kým toho trpeť tu budete, nedám vám odpovede.» Poverčivý ľud pohanský sbičoval sv. Apollinarisa a jeho súdruhov, vysadil ich na loď, aby ta boli zavezení, odkiaľ prišli. Šťastne dostali sa naspäť do Ravenny.
Kresťania tešili sa veľmi, keď po troch rokoch uzreli svojho najvyššieho pastiera. A sv. Apollinaris požíval teraz za dlhší čas pokoja. Sv. cirkev prekvitala, pohania boli tichí. Ale zrazu začali pohania zase zúril Keď jedného dňa sv. biskup v dome istého vznešeného mešťana sv. omšu slúžil, vodrali sa pohania do kresťanského shromaždenia, odvliekli svätého od oltára do chrámu modly Apolla, aby ho prinútili, žeby modle obetoval. Veľké množstvo ľudu sbehlo sa ta. Svätý pomodlil sa pravému Bohu, povstal a riekol k modle Apollovi: «Buď prekliaty a zničený, aby na tvojom mieste pravý Boh ctený bol!» A modla spadla a roztrepala sa na kusy. Kresťania zaplesali od radosti. Pohania škrípali zubami a zavliekli sv. Apollinarisa ku miestodržiteľovi Taurovi, aby ho na smrť odsúdil, i kričali: «Zabij tohoto starého zlostníka, ktorý všetko naše hubí!» Taurus pýtal sa svätého: «Jakou čarovnou mocou zničil si nášho boha? Či asnád nejaký boh býva v tebe?» Sv. Apollinaris riekol: «Vo mne neprebýva božstvo; ale Ježiš Kristus, pravý Boh pôsobí skrze mňa to, čo vy obdivujete. Taurus riekol: «Mám slepého syna, keď mu navrátiš mocou svojho Boha zrak, budem i ja v Neho veriť.» I doviedli sluhovia jeho slepého syna. Sv. Apollinaris modlil sa najprv ticho, potom zvolal: «V mene Pána Ježiša Krista otvor oči a prehliadni!» A slepý prehliadol. Prítomní pohania vykríkli: «Opravdivý je to Boh, ktorý také veci činí!» a veľmi mnohí dali sa pokrstiť. Aby pokrstený Taurus sv.biskupa pred zlostnými pohanskými žretcami zachránil, odviedol ho v noci na svoj statok neďaleko Ravenny, kde od toho času služby Božie sa konaly.
Pohanskí žretci žalovali sv. Apollinarisa u cisára Vespasiana, ktorý vtedy po Nerovi panoval, že celý ľud skoro zviedol. Cisár naložil prísno novému miestodržiteľovi, aby sv. biskupa do vyhnanstva poslal. Taurus chcel svätého do pokojného kraju tajne dať odviesť; pohania dozvedeli sa to, prepadli sprievod na ceste, umučili sv. biskupa a nechali ho polomŕtveho ležať. S nariekaním odniesli zbožní kresťania umučeného do Blízkeho domu a ošetrovali ho starostlivé. Svätý mučeník prebral sa trochu, napomínal veriacich ku vytrvanlivosti a zbožnému životu a po siedmi dňoch usnul v Pánu dňa 23. júla roku 75. po Kristu Pánu. Skoro za 29 rokov riadil čo biskup cirkev v Ravenne.
Telo sv. Apollinarisa pochovali zbožní kresťania do mramorového hrobu pri starom prístave námorskom, menom Klassika; neskôr prenesené bolo do hlavného chrámu v Ravenne.
Sv. Apollinaris vyobrazuje sa v biskupskom rúchu, modla roztrepaná a kyjak u jeho nôh.
Poučenie.
Sv. Apollinaris nasledoval vo všetkom majstra svojho, sv. Petra, a nebeského svojho Spasiteľa. Kristus bol mu, čo vyvolenému sluhovi, živým príkladom pokory a lásky. V pokore znášal všetko utrpenie pre Krista a Jeho sv. cirkev. Lásku k blížnym dokazoval neohrozeným hlásaním slova Božieho a karhaním neveriacich, útechou zarmútených a trpezlivosťou oproti každému. Na neho poťahuje sa to, čo píše Tertullian: «Jaká podobnosť je medzi filosofom a kresťanom, odchovancom Grécka a učeníkom neba, medzi človekom, ktorý sháňa sa po skutku úcty a medzi človekom, ktorý hľadá svoje spasenie, medzi tým, ktorý len slovami je cnostným a tým, ktorý cnosť skutkom dokazuje ?» Kresťane, takýmto vyvoleným Božím máš i ty byt I ty máš skutkami preukazovať cnosť svoju. Napomínaj tých, ktorí sú ti podriadení a neporiadni v rečiach alebo v mravoch. Sv. Augustín hovorí: «Upomínaj sebe rovných, starších pros, mladších karhaj trestom. Teš zarmútených so súcitom a poskytuj im prostriedky potrebné. Každý deň máš k tomu mnoho príležitostí. Buď trpezlivým s každým človekom a položením. Každý človek dáva ti príležitosť, aby si bol trpezlivým, niektorý svojou zlosťou, iný dobrým úmyslom. Na tomto svete je mnoho nepríjemného a trpezlivosť je prostriedkom proti nemu. Keď nebudeš takto žiť, nebudeš vyvoleným Kristovým!»
Modlitba.
Ó Bože, veriacich duší odplatiteľu, ktorý si tento deň pamiatke mučeníckej smrti sv. biskupa Apollinarisa posvätil: popraj nám, služobníkom svojim, ktorí slávnú pamiatku jeho ctíme, aby sme na jeho orodovanie odpustenie hriechov dosiahli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
|