Sv. Kristína, panna a mučenica

(24. 7.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


Sv. Kristína narodila sa pri konci tretieho storočia v mestečku Tyre na ostrove jazera Bolsena, v krajinke Tuscii, v Itálii. Jej otec Urban pochádzal zo staroslávnej rodiny Aniciov a bol plukovníkom cisárskej telesnej stráže. Bol to horlivý a surový pohan, ktorý kresťanov vo svojom dome často hrozne mučieval. Útla Kristína musela sa dívať často na ukrutné muky, ktorými trápení bývali kresťania v dome otcovom. Stálosť, trpezlivosť a tichosť mučených kresťanov dojímaly veľmi nevinné srdce útlocitej Kristíny, že tajne mnohé slzy nad ich trápením vylievala. Dvanásťročné dievča žiadalo si znať to previnie je, pre ktoré tak neľudsky mučení boli. Od kresťanských žien dozvedela sa pravú príčinu a nemala pokoja, kým vo viere kresťanskej dokonale vyučená a pokrstená nebola. Pri sv. krste prijala významné meno Kristína.

Od toho času, čo prijala sv. krst, bola celkom premenená. Keď počula, že pohanský otec mučiť dáva zase kresťanov, zavierala sa do svojej izby, modlievala sa za nich a za neho a plakávala horko nad jeho blúdením. Voňavé veci, ktoré jej slúžky k obetovaniu bohom donášaly, vyhadzovala von oknom, hľadela do neba, vzdychala, modlila sa a plakala. Slúžky divili sa: «Čo ti je, veliteľko naša, že plačeš a bohom tymianu neobetuješ? Nahnevajú sa na teba a na dom otcov.» Kristína ich pokarhala: «Čo to hovoríte, slepé a hluché duše? Či neobetujem živému Bohu, ktorý stvoril nebo a zem?» Slúžky padlý pred ňou na kolená a hovorily: «Mocná a vznešená veliteľko naša, ako môžeš cudzého Boha vzývať a Jemu obetovať? Keby to vedel tvoj otec, usmrtil by svoje otrokyne, že sme ťa priviedly k povere tej, pre ktorú toľkých dal umučiť a zabiť. Kde sa skryjeme ?» A Kristína riekla: «Prečo dáte sa mámiť diablovi? Utiekajte sa k Pánu Ježišovi, osvobodí vás od zlých duchov a budete večne žiť.» V tom vstúpil do izby Urban a otrokyne oznámily mu, že dcéra jeho plakáva a bohom neobetuje. Pohanský otec riekol: «Dcéra moja, čo to má byť? Prečo opovrhuješ bohami predkov našich? Alebo či snáď i ty už klaniaš sa tomu, ktorého Židia ukrižovali ? Milá moja jediná dcéro, o ktorej šťastie jedine sa starám a bohov svojich vzývam, obetuj domajším bohom, aby nehnevali sa na nás.» Kristína riekla: «Menuj ma dcérou toho, ktorý ma učil, že mám nebeskému Bohu obetovať.» Pohan myslel, že mieni jeho boha, pristúpil k nej a objal ju: «Neobetuj len tomu jednému bohu, ale všetkým, aby neboli urazení.» Kristína riekla: «Pravdu si povedal: lebo tak treba. A ja obetujem Otcovi, Synovi a Duchu svätému, aby trojjediný Boh na zemi bol oslávený. Áno trojjedinému Bohu, Pánovi neba a zeme klaniam sa, Toho ctím a vzývam, a radostne donesiem obetu svojho života pre Jeho oslávenie.» Zadivený Urban býtal sa: «Dcéro moja, teda klaniaš sa trom bohom ?» A ona odpovedala: «Klaniam sa len nebeskému Bohu, ktorý je v podstate jeden nerozdielny; prečo teda natískaš mi cudzích bohov? Pošli mi nevinné dary, budem ich obetovať.» A zaslepený otec poslal jej rozličné drahocenné dary. Ona vybrala si biele rúcho, obliekla ho a chystala sa k nastávajúcemu boju. Niekoľko dní trvala doma na modlitbách a vo svätom rozjímaní. I roztrepala strieborných a zlatých bôžkov a striebro i zlato rozdala chudobným.

Pohanské otrokyne oznámily Urbanovi, čo jeho dcéra urobila s darovanými bôžkami. I nahneval sa tak veľmi, že zaprel všetok svoj otcovský cit, utrýznil ju vlastnoručne a kričal: «Nezdarné dieťa, ako si mohla bohov tak zneuctiť?» A Kristína smelo riekla: «Tvoji bohovia sú bezvládné mŕtve sochy, ktoré nikomu spomôcť nemôžu. Len jeden je Boh, Stvoriteľ neba i zeme. Tohoto vzývam a i ty musíš ho poznať a Jemu sa klaňať, keď nechceš byť zatrateným.» Pohan zaprel každý otcovský cit a mučil zbožnú dcéru svoju ukrutne. Myslel, že ju premohol.

Jedného dňa súdil Urban pochytaných kresťanov vo svojom dvore a dal ich hrozne mučiť. Kristína zastala verejne mučených a riekla: «Viera, pre ktorú títo svätí ľudia tak vytrvale trpia, musí byť svätá. Uznajte to modlári!» Urban chcel dokázať, že nikomu neodpustí, kto priznáva sa ku kresťanstvu; i dal vojakom rozkaz, aby jeho vlastnú dcéru do krve bičovali. Katovia mučili útlu pannu tak, že krv cedila sa z nej a kusy tela na zem padaly. Svätá panna obracala počas mučenia oči k nebu, modlila sa hlasno a trpela ako baránok všetky bolesti z lásky k ukrižovanému Spasiteľovi. Tyranský otec zhrozil sa sám, keď videl útlu dcéru svoju takú ztrýznenú; kusy tela a preliata krv dcérina zdály sa mu privolávať, aby nasýtil sa telom a krvou tej, ktorej dal život. I rozkázal katom, aby ju do väzenia zaniesli. Zúfalstvo pokúšalo sa o jeho zaslepenú myseľ. Keď o tom matka svätej panny počula, roztrhla od žiaľu svoje rúcho a bežala s rozpustenými vlasami ku svojej milovanej dcére do väzenia. S veľkým plačom volala: «Dcéra moja, smiluj sa nado mnou; lebo pre teba zahynem. Len jedinkú ťa mám; načo mi bohatstvo bez teba?» I nahovárala ju, aby vôľu otcovu vyplnila a bohom krajinským aspoň na oko obetovala. Kristína nemohla zapreť svojho Spasiteľa ani na okamžik; i riekla matke: «Ten, ktorého meno nosím, posilnil ma v boji a dal mi zvíťaziť nad tými, ktorí pravého Boha neznajú. Matko moja, poznaj ho a budeš večne žiť!» Pohanský otec a cisársky sudca dal zase doviesť svoju dcéru pred súdnu stolicu. Kresťanské ženy vykríkly, keď ju uzrely: «Ó Bože, pomáhaj Kristíne, svojej služobnici!» Otec prosil ju: «Smiluj sa nado mnou, Kristína; veď si mojou jedinou dcérou. Obetuj bohom, aby ti pomáhali a osvobodili ťa od bludu, v ktorom žiješ. Keď to neurobíš, musíš dľa zákonov zomrel: a nie si mojou dcérou.» Pokojne odpovedala svätá panna: «Dobre si riekol, že nie som tvojou dcérou; lebo čo narodilo sa tebe, je len telo, otec mojej duše je Boh, pre ktorého trpím a ktorý ju do svojej slávy vezme.» A pohanstvom rozumu a srdca pozbavený otec rozkázal dcéru svoju na železné kolo priviazať, olejom poliať a oheň pod ňu podložiť. Svätá panna riekla, keď ju katovia na kolo viazali: «Ó nešťastný, zaslepený otče, či nevieš, že Ježiš Kristus, Syn Boha živého, s neba na zem sostúpil, aby nás vysvobodil? Pre Neho trpím tieto muky a On môže ľahko ukrutnosť tvoju zahanbiť. Boh pomáhal svojej služobnici: oheň nedotkol sa jej tela; ale rozháňaný tuhým vetrom, ktorý schytil sa náhle, popálil mnohých okolo stojacich pohanov. Zaslepený pohanský otec nepoznal v tomto zázraku prst Boží. Rozkázal, aby Kristíne na hrdlo skalu priviazali, a do hlbiny morskej ju hodili. Ale svätá mučenica neutonula so skalou na hrdle, lež plávala po vrchu vôd. Neľudský otec dal ju vytiahnuť na breh a hodiť do žalára. Ukrutný pohan zomrel v noci náhlou smrťou.

Svätá Kristína oplakávala nekajúcnu smrť pohanského otca a prosila milostivého Boha, aby i ju čo skôr k sebe povolať ráčil.

Po smrti Urbanovej prevzal vládu v meste nový vladár, menom Dio, zúrivý pohan. Ihneď rozkázal vojakom, aby sv. Kristínu do chrámu Apollovho zaviedli, žeby mu obetovala. Keď Kristína pred modlu stúpila, modlila sa vrúcne k Bohu, a modla padla, roztrepala sa na kusy a zabila miestodržiteľa Dia a mnohých žretcov pohanských.

Nový miestodržiteľ Julian považoval všetky divy, ktoré stály sa pri mučení svätej panny, za jej čarodejnícke skutky; i dal ju do ohnivej pece hodiť. Ale Boh zachránil služobnicu svoju. Zarytý pohan hodil ju do jamy, ktorá bola hadami naplnená. Hadi skryli sa do dier pred svätou a nedotkly sa jej. Dal ju teda vytiahnuť a do väzenia zaviesť. V noci poslal k nej pohanské ženy, aby odviedly ju od kresťanskej viery. Keď vkročily do jej väzenia, našly sv. Kristínu na kolenách, ktorá hlasno ďakovala Bohu, že jej poprial pre meno Jeho trpeť a zázrakami sa osláviť. Pohanské ženy tak boly dojaté, že stály sa hneď kresťankami.

Ráno dal si Julian sv. Kristínu predvolať a riekol: «Kristino, čas rozmýšľania, ktorý som ti poprial, vypršal; i hovorím ti naposledy: obráť sa k bohom!» Svätá odpovedala: «Od tohoto času nebudeš mať pokoja ani na tomto svete, ani na druhom.» I obrátila oči k nebu a zvolala: «Pane môj a Bože môj! Shliadni na služobnicu svoju, i popraj milostivé, žeby som dokončila svoje utrpenie!» Tieto slová naplnily srdce zlostného necitného pohana besnotou. Rozkázal, aby jej vojaci jazyk vyrezali. A svätá riekla slávnostne: «JuIian, ty chceš úd mojho tela, ktorým som Boha chválila; tu ho máš, ale i ty oslepneš!» I ponúkla katom jazyk, ktorí jej ho vyrezali. Zverský pohan rozkázal, aby ju o kôl priviazali a do nej strieľali. Vojaci posiali útle telo jej streľkami a tak odovzdala svoju krásnu dušu svojmu Stvoriteľovi dňa 24. júla roku 310 po Kristu Pánu. Kresťania vzali jej telo, pomazali ho masťami a pochovali slávnostne. Neskôr prenesené boly pozostatky svätej do mesta Palerma v Sicílii, kde až podnes čo patrónka krajiny tej ctená býva.

Sv. Kristína vyobrazuje sa čo mladá deva, v ruke má streľky, pri nohách hadov.

Poučenie.

Sv. Kristína prišla k poznaniu svätej viery a jej nadzemskej moci, keď videla neohrozene zomierať mučeníkov, ktorých jej pohanský otec na rozkaz cisárov dal mučiť a usmrcovať. Boly to pre ňu hrozné dni trápenia, ktoré jej vlastný otec, zaslepený domnele obrazenou pýchou, zapríčinil. Každý cit otcovský oproti svojmu jedinému dieťaťu vyrval zo svojho srdca a rozkázal ho najukrutnejšie katovať, to dieťa, ktoré nedopustilo sa žiadneho priestupku. Svätá Kristína znala, že pohanskými predsudkami zaslepený jej otec hotový je i ku najdivokejším skutkom oproti vyznavačom pravej viery, preto obetovala tak pokojne mladý svoj život za učenie božského Spasiteľa. Ona vedela, že získa si tým utrpením večné blahoslavenstvo. Preto zvelebovala pri tých najväčších mukách Boha za tú milosť, že jej dal trpeť pre meno svoje. I vyslyšal jej modlitbu, poprial jej milosť svoju, že mohla zachovať presvedčenie svoje do smrti.

Málo je ľudí na svete, ktorí by tak vytrvale a stále vyhľadávali večné blahoslavenstvo, ako sv. Kristína. Najviac je ľudí, ktorí len svoj časný prospech na očiach majú a zaň často všetko obetujú. Skúpy túži po bohatstve a sháňa sa za ním každým možným spôsobom; udusuje v sebe každý lepší cit lásky k blížnému, ako pohanský otec Urban udusoval rodičovský cit oproti sv. Kristíne a dopúšťal sa na útlej nevinnej dcére svojej najdiabolskejších ukrutností, že sa obával o svoje výnosné postavenie. Pyšný túži po svetskej chvále a zapredáva pre ňu svoje kresťanské presvedčenie, prestupuje Božie a cirkevné zákony. Rozkošník vyhľadáva len okamžité radovánky a nedbá, že si pri tom dušu usmrcuje. Kresťane, neobzeraj sa po ľuďoch v živote, lebo na nich nemôžeš sa spoľahnúť. Dôveruj v Bohu, On ťa neoklame. Vyhľadávaj česť Božiu, ako sv. Kristína. Rozjímaj, aký úmysel máš pri každom svojom podujatí. Keď starať sa budeš o česť Božiu vo svojom pudujímaní, pracuješ pre svoj prospech, lebo zabezpečíš svoje duševné spasenie.

Modlitba.

Ó Bože, popraj nám milosti, žeby sme na prímluvu sv. Kristíny, Tvojej vernej služobnice, vždy sa usilovali česť Tvoju vyhľadávať, a čistým a zbožným životom blahoslavenstvo duše svojej si zabezpečiť mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.