V meste Bethsaide, pri Genesaretskom jazere v Galileji, žil rybár Zebedeus s manželkou, Salome menovanou. Zbožní a pracovití títo manželia mali dvoch synov, Jakuba a Jána, ktorí oba stali sa apoštolmi Kristovými.
Sv. Jakub Starší alebo Väčší menovaný, aby sa rozoznával od sv. Jakuba, apoštola a prvého.biskupa.Jeruzalemského,.narodil.sa.z.menovaných.rodičov.v.Bethsaide,pravdepodne dvanásti rokami pred Kristovým narodením. Rodičia, menovite Salome, žena veľkých cností, ktorá Spasiteľa všade nasledovala a smelosť mala, že ho s Pannou Máriou a Máriou Magdalénou až na vrch Golgathu ku smrti odprevádzala, vychovávali synov svojich veľmi zbožne. Svätý Jakub a brat sv. Ján pomáhali otcovi svojmu, keď odrástli, pri rybárstve, z ktorého živili sa poctivé.
Keď Ježiš Kristus po jazere Genesaretskom jedného dňa sa plavil, uzrel oboch bratov, ako práve siete vymývali, i povolal ich k úradu apoštolskému. Sv. Matúš píše o tom takto (4, 18—22): «Keď chodil Ježiš podľa mora Galilejského, uzrel dvoch bratov, Šimona, ktorý menuje sa Peter, a Ondreja, brata jeho, ako púšťajú siete do mora, lebo boli rybári, i hovoril im: Poďte za mnou, a učiním vás rybármi ľudí. A oni hneď opustili siete a išli za ním. A odíduc, ztade uzrel iných dvoch bratov, Jakuba, syna Zebedeovho, a Jána, brata jeho, na lodi so Zebedeom, otcom ich, ako vyplakujú svoje siete: i povolal ich. A oni hneď opustili siete i otca, a išli za ním.» Po niekoľko mesiacoch vyvolil si Ježiš zo svojich učeníkov dvanásť apoštolov a prikázal im, aby Židom ohlasovali, že priblížilo sa nebeské kráľovstvo, a aby nemocných uzdravovali (Mat. 10.). Medzi nimi bol i sv. Jakub Väčší a jeho brat Ján.
Spasiteľ vyznačoval láskou a dôverou svojou popri Petrovi týchto dvoch bratov nad všetkých ostatných apoštolov. Peter, Jakub a Ján boli svedkami, keď Ježiš uzdravil svokru Petrovu a keď z mŕtvych vzkriesil dcéru Jairovu. Ich samých troch vzal sebou na vrch Tábor, kde Jeho oslávené premenenieuzreli. A tí istí traja apoštolovia boli svedkami Jeho krvavého potu pred umučením na vrchu Olivetskom. Jakuba a Jána nazval Ježiš Bonaerges, to jest «synovia hromového blesku», lebo slová ich mocne hrmely a srdcia prerážaly, keď slávu Jeho národom hlásali, a horlivosť ich a ohnivá myseľ pre Neho boly také mocné, ako hromový blesk, ktorým nikto odolať nemohol.
O tejto ich ohnivej povahe píše sv. Lukáš (9, 51—56): «I stalo sa, keď doplňovaly sa dni vzatia Jeho (keď sa blížila doba Jeho smrti a oslávenia), a on utvrdil tvár svoju (t. j. pevne si umienil ísť do Jeruzalema, ačkoľvek dobre vedel, čo Ho tam očakáva; lebo bola vtedy slávnosť stánkov), aby išiel do Jeruzalema. I poslal poslov pred sebou; a oni išli a vstúpili do mesta Samaritánskeho, aby Mu pripravili (hospodu). A neprijali Ho, preto že zjavno bolo, že ide do Jeruzalema (a horšili sa, že neslávi sviatky s nimi). Keď to videli učeníci Jeho, Jakub a Ján, riekli: Pane, keď chceš, nech povieme, aby oheň sostúpil s neba a spálil ich (ako to Eliáš urobil)? A obrátil sa (Ježiš),potrestal ich a riekol: Neviete, čieho ste ducha. Syn človeka neprišiel duše zatratiť, ale spasiť (t.j. Eliáš jednal duchom prísnosti a spravodlivosti zákonitej, vy ale povolaní ste jednať v duchu mojej dobrotivosti a lásky evanjelickej).
Ako iní apoštolovia, boli i Jakub a Ján podrobení slabosťam rozumu a srdca, ačkoľvek denne mali pred očima príklad, a počúvali učenie Ježiša Krista. Len Duch svätý osvietil ich, aby pochopili učenie Spasiteľovo. Preto nie je div, že apoštolovia, posiaľ Duchom svätým ešte neosvietení, hádali sa o prednosť medzi sebou a že matka Jakubova a Jánova, Maria Salome, Krista Pána žiadala, aby jej synom udelil prvé miesto vo svojom kráľovstve. Svätý Matúš píše o tom takto (20, 20—23): «Vtedy pristúpila k Nemu matka synov Zebedeových so synmi svojimi, klaňala sa a prosila niečo od Neho. I riekol jej: Čo chceš? Riekla Jemu: Riekni, nech títo moji dvaja synovia sedia jeden na pravici Tvojej a druhý na ľavici v Tvojom kráľovstve. Odpovedal jej Ježiš a riekol: Neviete, o čo prosíte. Či môžete piť kalich, ktorý ja piť mám? Riekli Jemu: Môžeme. Hovorí im: Kalich zaiste môj piť budete: ale sedeť na pravici mojej alebo na ľavici, nie je moje dať vám, ale ktorým pripraveno je od Otca môjho.» A obrátil sa Ježiš k ostatným apoštolom a riekol (Luk. 22, 24—30): «Kráľovia národov panujú nad nimi, a ktorí moc majú nad nimi, menujú sa dobrodincami. Ale vy nie tak: lež kto je väčší medzi vami, nech je ako menší; a kto ako predný, nech je ako služobník. Ja som medzi vami ako ten, ktorý slúži. A ja spôsobujem vám, ako spôsobil mne môj Otec, kráľovstvo, aby ste jedli a pili za mojím stolom v mojom kráľovstve a sedeli na stoliciach a súdili dvanástoro pokolení israelských.» A Jakub, Ján a ostatní apoštolovia poznali z týchto slov, že život tento nepodáva odmenu, ale je boj, a že do nebeského kráľovstva jedine dostať sa možno pokorou a utrpením.
A ako Kristus Pán predpovedal, stalo sa. Jakub a Ján pili z kalicha utrpenia. A Jakub bol prvý z apoštolov, ktorý umrel mučeníckou smrťou.
Keď po nanebevstúpení Duch svätý osvietil a posilnil apoštolov, rozišli sa z Jeruzalema, kde prvú cirkev založili, a ohlasovali sv. Evanjelium po všetkom Judstve. Sv. Jakub pracoval s ohnivou horlivosťou na rozšírení kráľovstva Božieho, o ktorom teraz už inak smýšľal, najprv v Judstve a Samarii medzi rostratenými dvanásti kmeňmi židovskými s dobrým prospechom. Jeho slová padaly ako hromový blesk na srdcia zatvrdelých Židov a veľké množstvo ich prijalo sv. krst a učenie spásy. Nedbal na vladárov židovských, ktorí zakazovali, aby nekázalo sa viac v mene Ježiša, ale tešil sa z toho, že bol pre Spasiteľa svojho bičovaný.
Keď sv. Peter o tri roky po na nebevstúpení Spasiteľovom pokynutie s neba obdržal, aby apoštolovia i pohanom sv. Evanjelium ohlasovali, rozišli sa po celom svete. Sv. Jakub odišiel do Španielska a hlásal sv. Evanjelium v hlavnom meste Saragosse, ako to sv. Izidor a sv. Hieronym dokazujú. Mnoho pretrpel neohrozený a ohnivý sluha Boží v tejto krajine; ale podarilo sa mu mnohých pohanov obrátiť, ktorých vo sv. viere dokonale vyučil, za kňazov a biskupov posvätil a ich rozposlal, aby v celej krajine náboženstvo lásky neveriacim pohanom hlásali. Blahodarnému účinkovaniu týchto učeníkov Jakubových podarilo sa časom celé Španielsko na vieru Kristovu obrátiť. Zo Španielska išiel sv. Jakub do Gallie (Franzúzska) a Veľkej Britanie (Anglicka) a rozširoval v tých pohanských krajinách horlivé nebeské kráľovstvo. Roku 42. navrátil sa naspäť do Jeruzalema, kázal sv. Evanjelium po všetkých krajoch Judska, i obrátil veľké množstvo Židov, Samaritánov a pohanov na sv. vieru Kristovu.
Keď v Jeruzaleme obrátil povestného čarodejníka Hermogenesa a mnohí poprední Židia prijali sv. krst, rozpálil sa hnevom veľkým hlavný kňaz židovský Abjathar na sv. Jakuba. A ako za času Krista Pánovho urobil jeho zlopovestný predchodca, najal i Abjathar za peniaze ľudí, ktorí vodrali sa medzi poslucháčov apoštolových a ich ku nepokojom pobúrili. Akýsi farizej Josiaš išiel s Abjatharom ku židovskému kráľovi Herodesovi Agrippovi, vnukovi Herodesovmu, ktorého rímský cisár Kaligula za panovníka nad Židmi ustanovil, i žiadali ho, aby sv. Jakuba čo buriča ľudu dal chytiť a potrestať. Vojac chytili horlivého apoštola, keď práve na námestí Jeruzalema kázal a zaviedli ho pred Herodesa Agrippu. Bezbožný kráľ chcel sa židovským kňazom a farizejom zavďačiť, i odsúdil sv. Jakuba, aby bol mečom sťatý.
Cirkevný spisovateľ Eusebius rozpráva dľa strateného písma sv. Klemensa Alexandrinského, že sv. Jakub na ceste ku svojmu usmrteniu divy robil. Keď ho z Jeruzalema na vrch Golgothu viedli, uzrel ho jeden nemocný, ktorý pred domom sedel a na lámku veľmi trpel, i zvolal: «Ó sluho Najvyššieho, pomáhaj mi; lebo trpím veľké bolesti!» Sv. Jakub zastal, pozrel naňho a riekol: «V mene Pána nášho Ježiša Krista, Ukrižovaného, pre ktorého som na smrť vedený, povstaň zdravý a zvelebuj svojho Vykupiteľa!» A nemocný vstal a zveleboval veľkým hlasom Boha, a ktorého s neba soslal, Ježiša Krista. Keď zázrak tento videl farizej Josiaš, ktorý najviac zapríčinil, že Herodes Agrippa sv. Jakubu na smrť odsúdil, oželel svoj zločin, padol ku nohám svätého a zvolal so slzami v očiach: «Ó sluho pravého Boha, odpusť mi zločin môj a popraj mi s tebou zomreť!» Sv. Jakub zahľadel sa na neho a pýtal sa: «Či veríš v Ježiša Krista, ktorý bol ukrižovaný? Či veríš, že je Syn Boží?» A farizej Josiaš volal hlasno: «Verím a vyznávam, že Ježiš ukrižovaný je pravý Syn Boží.» Najvyšší kňaz židovský Abjathar zvolal nahnevaný: «BIázne, čo robíš! Opusť tohoto Jakuba a preklínaj Krista, ktorého my všetci preklíname!» Josiaš odpovedal pokojne: «Kliatba spočívala dlho na mne a spočíva na tebe, národe Israelský, že si prenasledoval Syna Božieho; ja ale budem spasený skrze Ježiša Krista.» A najvyšší kňaz obrátil sa k zástupu a zvolal: «Či počujete, či môžte také rúhanie sa bohu ticho počúvať?» Zbúrení Židia pochytili Josiaša, ubili ho a Abjathar vymohol hneď u kráľa, že i Josiaš bol na smrť odsúdený.
Keď sv. Jakub na vrch Golgothu bol privedený a k nemu na smrť odsúdeného Josiaša priviedli, pýtal si vody. Prosbe jeho bolo vyhoveno. I obrátil sa sv. apoštol ku Josiašovi: «Či veríš v Ježiša Krista, Syna Boha živého?» Josiaš odpovedal: «Áno, verím.» A sv. Jakub pýtal sa: «Či chceš v Jeho mene byť pokrstený?» Josiaš riekol: «Áno, pane, chcem.» A sv. Jakub pokrstil ho: «Eusebius, ja ťa krstím v mene Boha Otca, i Syna i Ducha svätého.» I objal ho, poľúbil a riekol: «Pokoj s tebou!» I odhalil svoj krk a bol sťatý; za nim nasledoval sv. Eusebius, predtým zarytý farizej Josiaš.
Toto stalo sa dňa 25. júla r. 44. po Kristu Pánu. Sv. Jakub bol teda z apoštolov prvý, ktorý svojho nebeského Majstra v smrti nasledoval a z kalicha Jeho pil. Telo jeho bolo pochovano v Jeruzaleme, o krátky čas ale do Španielska preneseno, kde na rozkaz kráľa Alfonsa Cudného v Iris-Flavii, v terajšej Kompostelle, v chráme ho uložili. Boh oslávil horlivého služobníka svojho mnohými zázrakami, najmä počas vojny s Maurami, že Kompostella stala sa chýrnym miestom pútnickým.
O sv. Jakubovi tvrdí sa ešte, že živý bol v svobodnom stave a veľmi prísno. Rúcho nosil chudobné, jedlo jeho bolo skromné a nikdy mäsitý pokrm nepožíval. Pre jeho cnostný život ctili ho i nepriatelia.
Sv. Jakub Väčší vyobrazuje sa, ako drží ruky nad pokrstencom, kat s mečom pri jeho boku.
Poučenie.
Sv. apoštol Pavel píše (I. Kor. 4, 9): «Myslím, že Boh nás apoštolov za najposlednejších určil, ako ku smrti odsúdených; lebo sme divadlom učinení svetu i anjelom i ľudom.» Tieto slová apoštola národov potvrdily sa na sv. Jakubovi Väčšom. On prvý z apoštolov určený bol mučeníckej smrti a stal sa príkladom svojou trpezlivosťou a odovzdanosťou do vôle Božej, svojou horlivosťou a ohnivou vytrvanlivosťou, v plnení svojho apoštolského úradu, anjelom i ľuďom. On vydal i svedectvo, že apoštolovia považovali sa za najmenších v kráľovstve Božom a vzdor všetkým utrpeniam a trápeniam s pokorou a poslušnosťou vykonávali rozkazy Pána a Majstra svojho nebeského.
Jaknáhle počul sv. Jakub tie slová Kristove: «Nasledujte ma, učiním vás rybármi ľudí,» — opustil rybársku loď, siete a všetko, čo mal, áno i svojho otca, i nasledoval Spasiteľa. Kresťane, či teba nepovoláva Ježiš Kristus už dávno do svojej služby a k posväteniu tvojej duše? A ty posiaľ pridŕžaš sa sveta! Tvoj majetok, náklonnosti a žiadosti sú siete, ktoré ťa zamotaly a prekážajú, aby si do služby Božej vstúpil. Roztrhaj tieto väzby. Svetské rozkoše, ktoré ťa tešia a pútajú, nezasluhujú, aby tvoje srdce celkom zaujaly, ktoré srdce stvorené je, aby Boha milovalo Sv. Jakub Väčší plnil svoje povolanie po nanebevstúpní Spasiteľovom horlivé a neunavene, ačkoľvek ťažká práca jeho nebola vždy korunovaná žiaducím výsledkom. Ale on bol vždy spokojný s tým požehnaním, ktoré Boh jeho prácam apoštolským poprial. Kresťane, či i ty sväté a bezohľadne plníš požiadavky svojho povolania? Keď tvoje práce dochádzajú prajného výsledku, ďakuj za to Bohu; keď nie, buď spokojný, ako sv. Jakub. On vrátil sa do svojej vlasti, v ktorej preto, že národu sv. vieru ohlasoval a mnohým k večnému spaseniu dopomohol, mučeníckou smrťou umreť musel. Kresťane, i ty buď vždy pripravený, že obsiahneš zlé za to dobrodenie, ktoré si blížnym svojim preukazoval. Tí, ktorí Boha nasledujú, nikdy, nie sú bez trápenia a utrpenia.
Modlitba.
TÓ Bože, popraj nám milosti, žeby sme na prímluvu sv. Jakuba, apoštola Tvojho, tak živí boli ako on a život v službe Tvojej dokončili. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
|