Sv. Pantaleon, mučeník

(27. 7.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907.


Svätý Pantaleon narodil sa v meste Nikomedii, v krajinke Bythinii, v Malej Asii. Jeho otec Eustorgius bol ľutý pohan, matka Eubula horlivá kresťanka, ktorá od svojho manžela pre svoju sv. vieru a nábožný život veľmi mnohých trpkostí zažiť musela. Jaknáhle útly Pantaleon, ktoré meno znamená toľko, čo «všetok ako lev,» ku rozumu prichádzať začal, vštepovala mu starostlivá matka Eubula sväté učenie Kristovo do nevinného srdca. Ale Boh povolal zbožnú matku zavčasu k sebe. Eustorgius udusoval každý kresťanský pocit a myšlienku v srdci synovom a vynakladal všetku svoju starosť na to, aby z neho učeného muža vychoval. Zaopatroval mu najučenejších ľúbomudrcov, ktorí veľkými vlohami nadaného mladíka vo všetkých možných vedách vyučovali. Keď Pantaleon mládenecký vek dosiahol, venoval sa výhradne lekárskym vedám, v ktorých také pokroky činil, že nad všetkých rovesníkov vynikal a chýr o jeho nadaní až na dvor cisársky zaletel. Toho času panoval na Východe cisár Galerius Maximinian, ktorý si dal predstaviť Pantaleona a pre jeho veľké vlohy a krásnu telesnú postavu veľmi si ho zaľúbil. Od tohoto času učil sa Pantaleon vedu lekársku na útraty cisárske a mal voľný prístup na skvelý, ale i nemravný dvor Maximinianov. Tak udusený bol v ňom pomaly cit kresťanský a do zapomenutia prichádzalo vyučovanie vo sv. viere, ktoré Pantaleonovi zbožná matka do útleho srdca bola vlievala. Pantaleonovi bol svet otvorený, i sníval len o skvelej budúcnosti.

Pantaleon chodieval do lekárskej školy popri malom domčeku, v ktorom staručký kňaz, menom Hermolaus, býval. Zbožný kňaz smútil nad poblúdením krásneho a duchaplného mládenca. Znal on dobre, že bol Pantaleon v útlom veku kresťansky vychovávaný a že mu teraz veľké nebezpečenstvo hrozí. I zaumienil si, že všetko vynaloží, aby ho Bohu a sv. cirkvi získal. Kedykoľvek Pantaleon popri zbožnom kňazovi prechádzal, oslovúval ho tento veľmi láskavé. A mládenec obľúbil si rozhovor so vznešeným starcom. Jedného dňa oslovil Hermolaus Pantaleona, aby ho v domčeku navštívil. Vľúdny mladík nemohol odopreť žiadosť starcovu, išiel za ním, i rozpriadol sa medzi nimi rozhovor. Hermolaus vypytoval sa Pantaleona na jeho rodné mesto, na rodičov, na mladý vek a prvú výchovu. A dobrosrdečný mládenec rozprával mu otvorene, že jeho dobrá matička, ktorá bola kresťankou, už zomrela, že jeho otec klania sa krajinským bohom. Keď Pantaleon celý svoj život vyrozprával, pýtal sa ho starec: «A koho ty, milý synu, nasledovať budeš vo viere, otca, či matku ?» Mládenec odpovedal: «Matička, kým žila, napomínala ma, aby som v jej viere žil i zomrel. Ľúbila sa mi tá viera a bol som k tomu i odhodlaný, čo si matka priala. Keď ona zomrela, nútil ma otec, aby pridŕžal som sa jeho viery; lebo chce mať zo mňa veľkého pána pri cisárskom dvore.» Hermolaus pýtal sa pokojne: «Čo sa učíš?» Pantaleon riekol: «Vedu Eskulapa, Hippokrata a Galena; lebo to žiada odo mňa otec. Môj učiteľ uisťuje m;;, že keď si tú vedu osvojím, liečiť budem ľudské nemoce.» Hermolaus riekol: «Ver mi, dobrý mladíku, veda Eskulapova, Hippokratova a Galenova je veľmi malicherná a kto ju upotrebuje, málo osoží. A bohovia, ktorých ctí Maximinian, sú bájky, mámenie a klamstvo pre slabých duchov. Jediný pravý Boh je Kristus. Keď budeš v Neho veriť, nemusíš len Jeho meno vzývať a budeš liečiť nemoce a pomáhať nosti. On bol ešte slabý k tomu vážnemu nemocným; lebo On poprial slepým zrak, mŕtvym život a malomocným zdravie. Jedného dňa. Už samé dotknutie Jeho rúcha uzdravilo nemocnú ženu, ktorá dvanásť rokov trpela. Ale, načo ti mám všetky Jeho divy vypočitovať? Bola by to taká práca, ako keby som ti chcel piesok morský, hviezdy nebeské, kvapky vôd morských vypočítať. I teraz pomáha svojim, potešuje ich v trápeniach a povznáša v zármutkoch. V šťastí a nešťastí nečaká na naše prosby, ale pomáha nám svojím prispením. Tým, ktorí Ho milujú, podáva moc, aby mohli zázraky robiť, a život, ktorý nikdy neprestane.» A slovami starcovými dojatý mladý učenec odpovedal: «To isté počul som od svojej matičky; vídal som ju, ako sa modlievala a vzývala Boha, ktorého ty oznamuješ.» Od tohoto času navštevoval zbožného kňaza každý deň a učil sa poznávať pravú vieru Kristovu.

V srdci mládencovom nastal boj pravdy s bludom. «Čo povie otec, keď stanem sa kresťanom ?» pýtal sa Pantaleon. «A ako budem sa môcť ukázať na cisárskom dvore? Kto bude radiť sa s lekárom, ktorý je kresťan ?» Takéto myšlienky odrádzaly Pantaleonovi, aby nestal sa verejne nasledovníkom Kristovým. Ale nemal viac pokoja. Vnútorný hlas hovoril mu, aby neobzeral sa o svet a jeho márnosti. On bol ešte slabý k tomu vážnemu kroku .Jedného dňa uzrel na ceste dieťa, ktorého tielko jedovatý hadotáčal. Pantaleon zhrozil sa nad tým pohľadom. I napadlo mu, že by mohol skúsiť moc Ježiša Krista, ktorú kňaz Hermolaus tak veľmi zvelebuje. I modlil sa a riekol: «V mene Ježiša Krista vstaň!» A hada preklial: «Tebe nech stane sa, čo si urobil dieťaťu!» A had odkrútil sa z mŕtveho dieťaťa, kŕčovito sa odhodil a rozpučil. Dieťa otvorilo očičky na osvoboditeľa a usmialo sa. Pantaleon vzal ho na ruky a zaniesol k Hermolausovi a rozprával, aký div urobil Boh na jeho prosbu. Nebeská radosť dojímala jeho srdce, zveleboval Boha so svätým kňazom a prosil ho, aby bol vo viere dokonale vyučený a pokrstený. Hermolaus vyučoval ho za sedem dní vo sv. náboženstve a pokrstil ho.

Od toho času bola najväčšia túžba jeho, aby i otca ku poznaniu učenia Kristovho prieviesť mohol. Jedného dňa roztrepať chcel všetkých bôžkov vo svojej izbe; ale úcta k otcovi zabraňovala mu to. I riekol sám k sebe: «Usilovať sa budem, aby som ho presvedčil o sv. učení Božieho Spasiteľa a o ničomnosti pohanských modiel.» I kládol otcovi rozličné otázky o náboženstve, na ktoré mu otec odpovedať nemohol; opisoval mu šetrnými slovami modloslužbu, ako rozumného človeka nedôstojnú. Raz ukazoval mu na modly domáce: «Otče, tieto vždy tu stoja, a nikdy si nesadnú; tieto zase ustavične sedia a nikdy nevstanú.» A otec začal rozmýšľať o ničomnosti pohanských bôžkov. I privedený bol do jeho domu slepý, ktorý žiadal, aby ho lekár Pantaleon uzdravil. Pantaleon zavolal otca a pýtal sa slepého, čo by žiadal. Slepý: «Celý skoro svoj majetok vynaložil som, aby ma lekári uzdravili; i pozbavili ma o toho trochu svetla, ktorým som ešte vládal. Prosím tedy teba, navráť mi zrak, ten najdrahší dar nebeský.» A Pantaleon pýtal sa: «Keď si skoro celý svoj majetok lekárom rozdal, ktorí ťa neuzdravili, čo že dáš mne, keď ti zrak navrátim?» Slepý zvolal: «Všetko, všetko ti dám, čo ešte mám!» Pantaleon riekol slávnostne: «Otec svetla navráti tebe zrak skrze mňa. Čo mne sľubuješ, rozdaj chudobným.» Otec Eustorgius ohlásil sa: «I tvoj slávný učiteľ Eufrosinus liečil tohoto a nemohol mu navrátiť zrak. Ako že ty, jeho žiak, budeš to môcť učiniť? Nevystavuj sa posmechu iných lekárov, drahý synu!» Pantaleon dôveroval v Boha a riekol: «Žiaden z lekárov neliečil tak tohoto slepého, ako ho ja liečiť budem. Buď, otče, trpezlivým a presvedčíš sa.» I modlil sa Pantaleon vrúcne k Bohu, aby ráčil skrze uzdravenie tohoto nemocného oči jeho otcovi otvoriť, žeby poznal pravú vieru a vyznával sv. učenie Kristovo. I dotknul sa oči slepého a zvolal: «V mene Ježiša Krista, otvorte sa!» A slepý hneď videl a zveleboval Boha. Zázrak tento účinkoval tak na otca Eustorgia, že dal sa vo viere vyučiť a prijal sv. krst.

Eustorgius zomrel nezadlho ako zbožný kresťan a Pantaleon dedil po ňom veľký majetok. Hneď prepustil otrokov a staral sa o ich zaopatrenie; predal čiastku statkov a rozdal utržené peniaze medzi chudobných. Čo lekár bol veľmi hľadaným. Tí najbohatší ľudia radili sa s ním vo svojich nemociach. Ktorého nemocného Pantaleon raz navštívil, tam nebolo treba iného lekára. Z veľkých svojich dôchodkov živil chudobné vdovy, siroty a občerstvoval núdznych. Ani jeden dom smútku neobišiel, každému pomáhal na tele a na duši. A kresťanská cirkev začala prekvitať v celom okolí, v ktorom zbožný slávný lekár Pantaleon žil a účinkoval.

Pohanskí lekári a žretci naľakali sa, že utratia výnosnú výživu; i dlho radili sa, jakoby nenávideného Pantaleona odstránili. I napadlo im, že pred rokami jedného slepého zázračne uzdravil, ktorý verejne vyznal, že ho Pantaleon vzývaním mena Ježiš uzdravil. Preto uzavreli, že Pantaleona ako kresťana u cisára Maximiniana obžalujú. Išli ku cisárovi a riekli: «O cisáru, ten, ktorého si dal lekárstvu vyučiť, opovrhuje tebou a lieči takých, ktorí odriekli sa bohov našich a Ježišovi Nezaretskému sa klaňajú a tvrdia, že nie náš boh Eskulap, ale Kristus ich uzdravil. Tu von stojí taký jeden, ktorého sme chytili a k tebe priviedli. Keď ho pred cisára postavili, pýtali sa ho: «Ako uzdravil Pantaleon tvoje oči ?» Uzdravený odpovedal: «Vzýval meno Ježiš a ja som hneď prehliadol.» Lekári a žretci pýtali sa: «Čo myslíš, kto ťa uzdravil, naši bohovia, či Ježiš?» Uzdravený riekol: «Počuj, slávný cisáru! Celý svoj majetok dal som týmto lekárom a neuzdravili ma. Pantaleon uzdravil ma vzývaním mena Ježiš. Ráč rozsúdiť, kto ma uzdravil, či Eskulap, či Ježiš ?» Cisár riekol: «Nebuď pošetilým a nespomínaj to meno, lebo je zjavno, že ťa bohovia vyliečili.» Neohrozený kresťan riekol: «Nie som pošetilým, ale tí, ktorí myslia, že mŕtve modly, čo sebe zrak dať nemôžu, iných uzdravujú.» Cisár nahneval sa, a rozkázal, aby hlavu smelého kresťana hneď kat zoťal.

A cisár Galerius Maximinian dal si zavolať Pantaleona. I riekol mu cisár: «Čo som počul o tebe, Pantaleone, nie je nič dobrého. Opovrhuješ mocným Eskulapom a inými bohami a držíš Ježiša ukrižovaného za jediného pravého Boha. Snáď si nezabudol, jakú milosť si odo mňa požíval? Ľudia hovorievajú mnoho hlúpeho; preto zavolal som ťa, aby som počul z tvojich úst, čo je vo veci. Obetuj bohom, ako svedčí sa na vlastenca.» Pantaleon riekol slávnostne: «Skutky, o slávný cisáru, sú vierohodnejšie, ako slová. Viera a pravda sú tu potrebné. Komu klaniam sa ja, ten stvoril nebo i zem, vzkriesil mŕtvych k životu, navrátil zrak slepým, narovnal kulhavých, očistil prašivých, a to stalo sa na Jeho slovo. Bohovia, ktorým klaniate sa vy, sú mrtví a bezvládni. Nalož, láskavý cisáru, nech žretcovia a lekári bohov vzývajú; ja budem vzývať pravého Boha. A ten, ktorý vyslyší vzývanie a uzdraví nemocného, nech je jediným Bohom.»

Táto reč ľúbila sa cisárovi Maximinianovi. I rozkázal, aby do súdnej siene donesený bol ťažko nemocný,' ktorý na lámku trpel. Pohanskí žretci museli vzývať bohov, či chceli alebo nie. Jeden vzýval Paroma (Jupitera), druhý Eskulapa, tretí Dianu. Nemocný vzdychal neprestajne. Namáhanie žretcov a pohanských lekárov bolo márne. I pristúpil Pantaleon k nemocnému a hlasno modlil sa k Bohu: «O Bože, vyslyš modlitbu moju a volanie moje ráč k sebe pripustiť! Neodvracaj odo mňa tvár svoju v deň, v ktorý Teba vzývam; i preukáž tým, ktorí Teba neznajú a klaňajú sa ničomným modlám, že Ty všetko môžeš svojou mocou!» Keď túto modlitbu dokončil, chytil nemocného za ruku a zvolal: «V mene Pána Ježiša Krista, ktorý tých pozdvihuje, čo sú ponížení, buď zdravý!» A nemocný povstal hneď uzdravený a zveleboval trojjediného Boha. Pohania divili sa nad mocou mena Ježiš; ale pohanská pýcha a závisť žretcov a lekárov prekážaly im, aby v Ježiša Krista boli uverili.

Cisár počúval radšej žretcov, než by presvedčiť sa bol dal Pantaleonovi, lebo i zázrakmi. I riekol Pantaleonovi: «Obetuj bohom a ver mne! Alebo či zabúdzaš, že každý, kto bohami pohŕda, trápený a usmrtený býva? Rozpamätaj sa na Anthyma. Mám útrpnosť s tvojou mIadosťou.» Pantaleon neobetoval bohom, ale zveleboval živého Boha. Rozhnevaný cisár rozkázal, aby ho kati o stĺp priviazali, do krve bičovali a telo jeho horiacimi lúčami pálili. Keď ho ku stĺpu viazali, riekol: «Nemysli si, cisáru, že bojím sa mučenia. Smrti sa nebojím; ba žiadam si pre Krista, Syna Božieho, zomrel I zvelebujem blahoslavenú smrť Anthymovu!» Keď ho mučili, modlil sa hlasno k Bohu a velebil Jeho milosrdenstvo, že mu dal pre slávu Jeho trpel A znášal «všetok ako lev» ukrutné muky. Keď pohanský cisár videl, že ho mukami ku pohanskej povere neprivede, dal ho hodiť do vody. Pantaleon nezatopil sa. Dal ho hodiť medzi divé zvery; tie sa ho nedotkly. Mnohí pohania obrátili sa a boli pokrstení.

I zdalo sa, že je cisár premožený; lebo začal lichotiť Pantaleonovi. Vypytoval sa ho, kto ho v tej divotvornej viere vyučil, že toľké muky pre ňu hotový je znášať. Pantaleon vyznal, že ho zbožný kňaz Hermolaus sväté učenie dokonale poznať naučil. Zlostný pohan poslal hneď vojakov, aby svätého starca vyhľadali a k nemu doviedli. Keď Hermolaus uzrel Pantaleona, riekol: «Čože robíš tu, syn môj, čo ťa sem priviedlo ?» Pantaleon riekol pokojne: «Cisár rozkázal.» A svätý starec riekol slávnostne: «Znám, že je tu čas, aby sme pre Krista trpeli a zomreli; lebo dnes v noci bolo mi to zjaveno.» Cisár pýtal sa starca, či má ešte iných učeníkov okrem Pantaleona. A svätý muž menoval Hermippa a Hermokrata. Ukrutný cisár odsúdil všetkých na smrť. Pantaleon hodený bol do vriaceho oleja; keď nestalo sa mu nič, bol s Hermolausom; Hermippoin a Hermokratom zoťatý. Pohanskí vojaci, ktorí dívali sa na ich smrť, uverili v Krista a velebili verejne Boha. I tí podstúpili mučenícku smrť.

To stalo sa dňa 27. júla r. 305. Telá sv. mučeníkov pochovali zbožní kresťania. Cisár Konštantín Veľký dal preniesť telo sv. Pantaleona do Carihradu a vystaval k jeho pocte veľkolepý chrám. Roku 802 dostala sa hlava sv. Pantaleona do mesta Lyonu vo Francúzsku a iné jeho ostatky do Sv. Dyonisu. Sv. Pantaleon ctený býva čo patrón lekárov.

Sv. Pantaleon vyobrazuje sa priviazaný ku palmovému stromu, ku ktorému obe ruky klinom sú pribité.

Poučenie.


Sv. Pantaleon bol dobrým lekárom. On liečil telesnú, ale i duševnú nemoc, a stal sa veľkým dobrodincom ľudského pokolenia. Boh obrátil jeho slovom a príkladom mnohých pohanov a hriešnikov. Každý hriešnik je slepec, ktorý nemá zrak pre večné blahoslavenstvo a pre muky pekelné. Hriešnik nevidí márnosť sveta, ani zlosť neprávosti. Hriešnik vidí len domnelý blesk statkov pozemských, len klamné radosti rozkoší a slávy. Večnosť ho nedesí! A predsa, jak hrozné je to slovíčko — večnosť. Kresťane, predstav si, žeby hriešnik k pokutám pekelným odsúdený bol, kým jeden mravec všetok piesok z brehu morského odnosí. Mravec ten by len jedno zrnko piesku za tisíc rokov z brehu morského odniesol. Nuž by ten mravec od smrti Kainovej podnes len šesť lebo sedem zrniek piesku bol odniesol. Koľko tisíc a tisíc rokov je potrebno, aby ten mravec jedno pobrežie pieskové odnosil? Kedy v tejto nepomysliteľnej budúcnosti zavíta tá doba, v ktorej bude môcť hriešnik ten povedať, že mravec ten morský piesok odniesol?! No, ani vtedy nebude večnosť ešte zakončená! Ona trvať bude, ten nekonečný rad nesčítateľných tisícov rokov neprestajne. A to je večnosť pekelných múk, ktoré každý hriešnik nekajúcny zasluhuje. Hriešnik to vie a predsa hreší, lebo je duševne slepým, nemocným, ba mŕtvym.

Sv. Pantaleon to znal, preto znášal, ako iní sv. mučeníci, všetky hrozné muky s radosťou, než by bol ťažký hriech spáchal. On vedel, že keby zaprel Krista a stal sa pohanom, bola by ho očakávala večná smrť. Vedel, že hriešnik je na duši mŕtvy, pretože pozbavený býva milosti Božej. A kresťane, ver, že ľahšie je telesne mŕtveho častokrát ku životu priviesť, než mnohého hriešnika ku pokániu nakloniť a ku spaseniu obrátiť.

Modlitba.

Ó Bože, popraj nám na prímluvu sv. Pantaleona, mučeníka a vyznavača svojho, aby nám naše telo od každého nebezpečenstva zachráneno a naša duša od každého hriechu očistená a zachovaná bola, žeby sme v Tvojej milosti život svoj dokonať mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.