Roku 249 vyvolený bol za cisára rímskeho Decius, ktorý narodil sa roku 201 v Srieme (Sirmium), v terajšom Horvatsku. Nasledujúceho roku vydal rozkaz, aby v celej rímskej ríši kresťanstvo do základu vykorenené bolo. Kresťania mali bohom obetovať, ktorí by to neurobili, mali byť mučení a usmrtení, biskupi a kňazi jednoducho pozabíjaní a ich chrámy rozváľané. Mnohí vlažní kresťania obetovali od strachu pred ukrutným mučením pohanským bôžkom.
Toho času žili v Ríme dvaja zbožní kresťania, Abdon a Sennen. Oba narodili sa v Persku a pochádzali zo vznešených a bohatých rodín. Od svojej mladosti priznávali sa ku kresťanskému náboženstvu, vyznačovali sa v nábožnosti a v bohumilých cnosťach. Vo svojej domovine bojovali proti Rimanom. V bitke boli zajatí a do Ríma dovedení. Kresťania dozvedeli sa o nich, i vyprostredkovali u cisára Filipa, ktorý mal kresťanku, Marciu Otaciliu Severu, za manželku, že boli na svobodu prepustení. I kúpili si v Ríme dom, usadili sa v ňom a a viedli bohoľubý život.
Keď roku 250 začal nový cisár Decius ukrutne prenasledovať kresťanov a mnohí zo strachu zapreli Krista, vyznávali Abdon a Sennen verejne a neohrozene sv. vieru v Božieho Spasiteľa. Bez strachu navštevovali uväznených kresťanov, povzbudzovali ich k vytrvalosti a stálosti; karhali tých, ktorí zo strachu modlám obetovali; podporovali opustené kresťanské siroty a vykonávali všetky možné skutky milosrdenstva.
Jedného dňa sbierali mŕtve telá mučeníkov na popravnom mieste, aby ich počestne a po kresťansky pochovať mohli. To videli zúriví pohania. Hneď išli ku cisárovi Deciovi a žalovali: «Tí, ktorým víťazný cisár daroval život a svobodu, sbierajú kosti kresťanov a pochovávajú ich v svojom dvore. Neklaňajú sa bohom, i nedbajú na tvoj rozkaz, aby im obetovali.» — «Kto sú to tí?» pýtal sa zúrivý nepriateľ kresťanov, Decius. A žalobníci riekli: «Abdon a Sennen, na svobodu prepustení Peršania.» Decius rozkázal hneď vojakom, aby ich chytili a pred neho priviedli.
Keď Abdon a Sennen pred Decia postavení boli, riekol zúrivec: «Či ste zabudli na milosť, vy blázni ? A či ste nepočuli, že tí, ktorí neklaňajú sa bohom, majú byť daní sudcom, a keď zaslúžia, že majú byť pokutovaní ?» Abdon riekol pokojne: «My sme nikým iným neboli osvobodení, jedine milosťou živého Boha, ktorý sa uponížiť ráčil a na zem prišiel, aby nás vysvobodil.» Decius rozkázal, aby hodení boli do žaláru a ťažko okovaní. Táto pokuta nenastrašila zmužilých obrancov sv. viery, ba oduševnila ich tak, že sa radovali a chválu vzdávali Bohu, že ich hodných učinil pre Neho trpel Tak zvolal Abdon ku Sennenovi: «Vidíš, teraz začína oslávenie, ktoré sme od Pána dúfali!» Za dlhší čas sedeli svätí vyznavači vo väzení a odovzdaní do vôle Božej očakávali nastávajúce mučenie a smrť.
Decius viedol ustavičné vojny s Gothami a inými nepriateľmi. Keď raz vracal sa z vojenskej výpravy do Ríma, počul, že senátor Galba zomrel. I umienil si, že pri jeho pohrabe zavďačí sa Rimanom zvláštnym divadlom. Toho času bolo veľké množstvo kresťanov v Ríme väzneno, medzi nimi staručký pápež Fabián so všetkým svojím kňazstvom. Kresťania museli byť veľmi početní v Ríme, lebo Decius povedal, že radšej bude trpeť v Ríme ešte druhého cisára, nežli pápeža. I naložil, aby pápež, poprední kňazi a Abdon so Sennenom z väzenia von z mesta vyvedení boli, a pred ním pri jeho slávnom vstúpení do Ríma kráčali. Keď Decius s takýmto sprievodom vstúpil do Ríma, svolal celý senát, dal predviesť všetkých uväznených kresťanov a riekol ku shromaždeným senátorom: «Ctihodní otcovia! Počuj ma celé shromaždenie! Bohovia a a bohyne odovzdali mi do ruky svojich najväčších nepriateľov a spolu nepriateľov vlasti a celej rímskej ríše.» I zavolal najvyššieho žretca Klaudia, aby doniesol trojnôžku a kadidlo. Keď stalo sa to, rokázal vojakom, aby priviedli sv. pápeža Fabiána, Abdona a Sennena, vznešené panny rímské Anatoliu a Viktóriu, Parthenia, kancelára cisárovnej a jeho cisárskeho úradníka Kalozera. I riekol ku kresťanským väzňom: «Obetujte bohom a buďte Rimanmi. Keď to urobíte, môžte užívať statky svoje v ríši rímskej; rozmnožujte v pokoji svoje bohatstvá, majetky a dôstojenstvá, a starajte sa o seba, ako viete.»
Nejeden svetár bol by považoval toto cisárske oslovenie za veľkú milosť a šťastie; i bol by vyplnil milerád cisárovu žiadosť a prijal skvelé dary z jeho rúk. Inak smýšľali vyznavači Kristovi! Im bola drahocennejšia večnosť, než časnosť, Boh viacej, než zemský cisár, sväté náboženstvo a viera viac, než bohatstvá a priazeň svetská. A jednohlasne zvolali svätí mučeníci Abdon a Sennen: «My obetovali sme sa nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. Tvojím bohom nebudeme a nemôžeme obetovať!» Decius rozkázal ich hneď ukrutne mučiť a divé zvery na nich prichystal Abdon a Sennen riekli smele cisárovi: «Čože odkladáš? Čiň, čo zamýšľaš. My dôverujeme a dúfame v Boha, Ježiša Krista, ktorý je dosť mocným, že tvoje namáhanie, ba i teba zničí!» To bola reč stálej, nezlomnej viery! Obidvaja svätí hrdinovia znali úlohu svojho života; znali, že Boh je najvyššie dobré, a k čomu sú na zemi stvorení.
Pohanský cisár naložil vladárovi Valerianovi, aby väzňov Abdona a Sennena hneď do divadla zaviesť dal, aby ich nútil, žeby slncu, čo bohu sa klaňali a keby nechceli slncu obetovať, aby ich divým zverom v divadle predhodil. Valerian dal si doviesť Abdona a Sennena do chrámu boha slnca, ktorý neďaleko divadla (amfiteatru) stál, a riekol k nim: «Rozpamätajte sa na svoj rod a rodičov, i obetujte slncu predpísanú obetu. Keď to neurobíte, máte vedeť, že pod zubami divých zverov život svoj dokonáte.» Neohrození bojovníci Boží zvolali: «Veď sme už hovorili, že my klaniame sa jedine Ježišovi Kristovi. Pred modlami, rukami ľudskými utvorenými, nikdy klaňať sa nebudeme Valerian rozkázal ich vyzliecť, násilne pred oltár slnca zavliecť a všemožne nútiť, aby modle obetovali. Všetko nútenie a mučenie bolo márne. Dobrotlivý Boh neopustil svojich služobníkov a posilňoval ich. I volali slávnostne: «Čiň skôr, čo si zamyslel!» Valerian dal ich hrozne palicovať. Keď to nespomohlo, dal ich do divadla zaviesť. Veľké množstvo pohanov očakávalo krvavý výjav. Keď svätí mučeníci vstupovali do preplneného divadla, zvolali k Valerianovi: «V mene Pána nášho Ježiša Krista, ktorý teba, nečistý duchu, trestať bude, hotoví sme prijať korunu!» I prežehnali sa znamením svätého kríža a stali si do prostred divadla. Z povýšených lavíc vykrikovali na nich so všetkých strán zdivočilí pohania, v klietkach revaly krvožížnivé divé zvery.
Valerian zvolal s povýšeného miesta: «Vypusťte dvoch medveďov a dvoch levov!» Divoké zvery šľahajúc piesok chvostami a divoko revajúc skočily do prostred divadla. Ábdon a Sennen obrátili zraky k nebu a modlili sa. Šelmy ľahly si ako krotkí baránkovia k nohám svätých, ako by ich boli chceli strážiť a proti nápadom brániť. Pohania s úžasom hľadeli na toto zriedkavé divadlo. Valerian vo veľkom zmätku kričal: «Oj, to nie je nič inšieho, ako čarodejníctvo!» Nikto neopovážil sa ku sv. mučeníkom pristúpiť, lebo divé šelmy hrozily každému blížiacemu sa divadelnému sluhovi smrťou. Valerian potratil hlavu. O chvíľu zpamätal sa, žeby do nemilosti u cisára upadol, i rozkázal gladiatorom, aby vrhli sa na zvery a na svätých mučeníkov a ich svojimi krátkymi mečmi pokľali. Gladiatori boli otroci, ktorí museli sa bud medzi sebou, alebo s divokými zvermi biť. Ktorý sa vyznačil, bol pochválený a na svobodu prepustený. Títo gladiatori pobili sv. Abdona a Sennena.
To stalo sa dňa 30. júla roku 250 po Kristu Pánu. Mŕtve ich telá kúpiliod gladiátorov kresťania a diakon Kvirín pochoval ich tajne vo svojom dome. Za panovania Konštantína Veľkého prenesené boly ich ostatky na hrobitov, menom Poncian, ktorý nachádzal sa neďaleko rieky Tibera, na ceste do Porta, kde ich kresťania slávnostne pochovali. Mnohé divy dialy sa na ich hroboch.
Svätí Abdon a Sennen vyobrazujú sa v rúchu perskom s korunou pri nohách a meče v rukách.
Poučenie.
Svätí Abdon a Sennen dokázali svojím svätým životom a svojou bohatierskou smrťou, čo znamená Bohu slúžiť. A Boh oslávil ich milosťou svojou. Na ich modlitbu skrotené boly divé šelmy a nič im neublížily, ba proti nápadom nepriateľov ich brániiy. Na tento vidomý zázrak uverilo mnoho pohanov a veľký počet vlažných kresťanov bol vo viere posnnený. Dar zázraky činiť poprial Boh nielen apoštolom, ale i mnohým svätým. V prvých časoch kresťanskej cirkvi mnohí svätí mučeníci a vyznavači rozličné divy konali znamením sv. kríža, vkladaním rúk na nemocných, alebo vzývaním najsvätejšieho mena Ježiš. Tieto mnohé zázraky boly príčinou, že hlavatí Židia a zarytí pohania všemohúcnosť pravého Boha uznali, v Neho uverili a Jemu sa klaňali. A práve preto udelil Boh túto milosť apoštolom a prvým kresťanom, že zázraky činiť mohli, aby sv. vieru a cirkev rozšíril a upevnil. Bez týchto zázrakov neboli by sv. apoštolovia, ich nasledovníci a iní hlásatelia slova Božieho ani Židov, ani pohanov na vieru nenávideného a potupeného Ježiša Krista, ktorý ohavnou smrťou kríža dokonal, priviedli. Kým slepé pohanstvo nad celým svetom panovalo, kým kresťanstvo nebolo celému svetu známo, boly zázraky potrebné. A Boh konal ich skrze svojich vyvolených, a sv. cirkev rozšírila sa po celom svete.
Kresťane, často počuješ pýtať sa za nášho času ľudí, vraj osvietených, ľudí bez Boha a náboženstva, prečo Boh teraz zázraky nerobí? I odpovedz tým ľuďkom, že Kristus ešte i dnes je ten istý všemohúci Boh, ktorý čo nevidomá hlava žije vo sv. cirkvi a pôsobí posiaľ zázraky, ačkoľvek nie tak časté a všeobecne známe, ako za prvých časov kresťanstva. Pohanstvo v Európe je zlomené a katolícka cirkev, na skale sv. Petra založená, pevne stojí a rozširuje sa po celom svete. Najväčší zázrak teraz je vidomý v tom, že sv. cirkev tak sa rozšírila a neporušene zachovaná je vzdor všetkým búrkam a bezbožným bludárom, ktorí s času na čas od nej sa odlúčili, a ako časom povstali, tak i časom zanikli a zanikajú. I dnes dejú sa početné divy a zázraky tam, kde katolícki vierozvestovia pohanom sv. Evanjelium ohlasujú. Kto chceš sa o tom presvedčiť, čítaj spisy o pôsobení katolíckych misionárov v Číne a Japáne v Asii, v Afrike, v Amerike a na ostrovoch Veľkého oceánu.
Modlitba.
Ó Bože, prosíme Teba, popraj nám na prímluvu sv. Abdona a Sennena, ktorých si takou bohatou milosťou ozbrojiť ráčil, aby sme i my vo viere posilnení a od všetkého duševného zlého osvobodení boli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
|