Žiaden rád vo sv. cirkvi nekonal toľko pre Boha a duševné spasenie ľudstva, ale ani žiaden nebol od nepriateľov cirkvi tak posudzovaný, nenávidený a prenasledovaný, ako rád Jezuitov, ktorý sv. Ignác z Lojoly založil.
Sv. Ignác narodil sa vo Španielsku, na zámku Lojole roku 1491. Otec jeho menoval sa Don Bertrand, pán z Oznazu a Lojoly, a bol jeden z najvzácnejších šľachticov v krajine; matka, Donna Mariana, pochádzala zo staroslávnej šľachtickej rodiny. Sv. Ignác bol najmladším z trinásti ich detí, z ktorých bolo osem synov a päť dcér. Pri krste svätom dostal meno Enneko či Innigo a neskôr len prijal meno Ignác. Ako dieťa daný bol do výchovy ku svojej tetke Donne Márii de Guevara, ktorá ho veľmi nábožne vychovávala. Bol mladík pekne zrastený, ducha ohnivého, a ačkoľvek veľmi prchlivý a ctižiadostivý, bol predsa dobromyseľný, vľúdny a šľachetný. Obľúbil si básnictvo a sám napísal prekrásnu báseň ku cti sv. Petra, ktorého mal vo veľkej úctivosti.
Keď bol stavu svojmu primerane vychovaný, daný bol čo panoš ku dvoru kráľa Ferdinanda V., kde sdokonálil sa pod vedením jedného pokrvného vojvodu v šľachtickej výchove. Ačkoľvek bol pri dvore pre svoju telesnú a duševnú krásu veľmi obľúbený, zhnusil sa mu život ten; lebo jeho živý a ohnivý duch túžil po inom zamestnaní, než bolo korenie sa pred veľmožmi a hravé obsluhovanie nádherných dvorských žien. Vo svojom dvadsiatomšiestom roku opustil kráľovský skvelý dvor a vstúpil do vojska. I vyznačil sa smelosťou a udatnosťou pri vojsku v krátkom čase, že stal sa veliteľom pevnosti Pampelony. Roku 1521 vypukla vojna medzi Karolom V., kráľom španielskym a Františkom I., kráľom francúzskym, z ktorých každý chcel byť cisárom nemeckým. Francúzske vojsko vtrhlo cez vrchy Pyreneje do Španielska a obľahlo Pampelonu, ktorú bránil Innigo Lojola. Udatný veliteľ hájil zmužile na čele svojho vojska pevnosť proti napadajúcemu nepriateľovi. Prostred boja porúchané boly hradby a veliteľ pevnosti stál neohrozene na zrúcaninách a odrážal britkým mečom smelých napádateľov. I odtrhla sa skala z hradby a poranila mu ľavú nohu; kosť pravej nohy roztrepala mu guľa delová a Ignác klesol polomŕtvy na zem. Jeho vojaci stratili odvahu i odovzdali pevnosť do rúk Francúzov. Veľkodušný nepriateľský veliteľ ctil si udatnosť raneného Ignáca, i dal ho zaniesť na otcovský hrad Lojolu. Ranený Ignác bol taký slabý, že lekári zúfali nad jeho uzdravením. I dal sa v predvečer slávnosti sv. Petra a Pavla zaopatriť sviatosťami zomierajúcich. Zimnica prestala, sily vracaly sa mu, i dal si odňať vyčnievajúcu kosť na nohe. Nebezpečenstvo pominulo; ale musel ešte dlho ležať, kým uzdravil sa celkom. To bolo po sláve túžiacemu a netrpezlivému svetákovi veľmi nepríjemné. Z dlhej chvíle žiadal ošetrovateľa, aby mu doniesol zábavné knihy. Neboly len niektoré romány pri ruke; tie prečítal rýchlo. I doniesol mu ošetrovateľ knihu «Život Ježiša Krista a Svätých», ktorú spísal Ludolf Saxo. Ignác čítal niekedy z knihy pre ukrátenie času a zábavu, ačkoľvek mu to nebolo po chuti. Čím však ďalej čítal, tým viacej ľúbilo sa mu to čítanie; i čitával celé dni. Zahrúžil sa do rozjímania bolestného utrpenia Spasiteľovho a o hrdinskej vytrvalosti Svätých a Svätíc Božích.
I ozvalo sa svedomie Ignácovo. Vnútorný hlas zdal sa ho pýtať: «Čo učinili svätí?! Títo mali tú istú priradenosť, čo ty. Prečo by si ty to nekonal, čo oni konali? Čo si učinil posiaľ ty z lásky ku svojmu Spasiteľovi, ku spáse svojej duše?» Veľmi často volal: «Nie je dosť, že Bohu slúžim; treba je, aby Ho všetky srdcia milovaly a všetky jazyky zvelebovaly!» Čítaniu života Spasiteľovho a životov svätých má sv. Ignác ďakovať svoje obrátenie. Od toho času modlieval sa vždy: «Vezmi si, ó Pane, všetku moju svobodu. Vezmi si moju pamäť, rozum a celú vôľu. Čo mám a čím vládnem, všetko si mi daroval. Všetko to vraciam Tebe naspäť a ponechávam Tvojej vôli, aby si tým vládnul. Popraj mi len lásky k Tebe a milosti, a ja som dosť bohatým a nežiadam nič inšie okrem toho.»
I oplakal kajúcnymi slzami svoj predošlý svetársky život. Kajúcnosť a sebazapieran e zbožných pustovníkov, ktorí pochadza i zo vznešeného rodu, ho dojímaly najviac. I on stať sa chcel pustovníkom. Ale jeho pridŕžanie sa sveta a náklonnosť ku istej kastílskej slečne boly ešte veľké; i nemohol sa rozhodnúť, čo má robiť. Možno, žeby bol vrátil sa do sveta, keby sa nebol presvedčil, že svetárské rozpomienky a pocity zanechávajú jeho srdce studené a pusté, keď medzitým rozjímanie spásonosných vecí sladkým uspokojením myseľ jeho naplňovalo. Často vstával v noci, keď všetko spalo, pokľakol si pred obraz preblahoslavenej Panny, prosil ju srdečne o prímluvu u Boha, aby odpustené mu boly hriechy a obsiahol milosť. Keď modlil sa raz tak, zatriasol sa hrad Lojola, všetko sklo na oknách sa rozbilo a jedna stena rozpukla sa. Druhý raz zjavila sa mu Panna Maria, s Ježiškom na rukách, veľkým svetlom ožiarená. Toto zjavenie pôsobilo tak na neho, že očistené bolo jeho srdce od všetkých zemských pocitov. A útecha i nebeský pokoj zavítaly do jeho predtým nepokojného srdca.
Keď celkom ozdravel, zamýšľal svet opustiť; ale starší brat to pobadal a chcel ho podržať v svete skvelom. Jedného dňa dal si Ignác osedlať koňa, riekol, že ide navštíviť vojvodu z Navarry, a cestoval do kláštora Montferrato. Cestou obnovil dobré svoje predsavzatie, urobil sľub čistoty, i uzavrel, že bude konať «všetko ku väčšej cti a sláve Božej. To stalo sa i heslom neskôr založeného rádu jeho. I prišiel k dedinke Naverette, ktorá ležala na úpätí vrchu pod kláštorom Montferrato. Tam kúpil si dlhé plátené rúcho, pás, sandály, pútnickú palicu a tekvičnú lahvicu (čutoru), zavesil to všetko na sedlo a prišiel do kláštora Montferrato. V kláštore složil všeobecnú spoveď, ktorá trvala za tri dni, pred benediktínskym mníchom Donom Jánom Chanonesom, i venoval sa slávnostným sľubom službe Božej. V deň zvestovania Panny Márie r. 1522 prijal Sviatosť oltárnu, zavesil meč svoj v chráme na jednom stĺpe pri oltári, rozdal svoje bohaté rúcho chudobným a vybral sa v kajúcnom rúchu na pút do Jeruzalema. Po ceste vyžobral si pokrm. Tak prišiel do nemocnice sv. Lukáša v mestečku Manrese. I opatroval za dlhší čas nemocných, a viedol taký prísny život, že si zdraviu veľmi poškodil. Keď obyvatelia mestečka jeho prísny a zbožný život videli, začali ho veľmi zvelebovať a po jeho vznešenom rode pátrať.
Sv. Ignác opustil tajne nemocnicu, ukryl sa v jaskyni v blízkych vrchoch, bičoval sa tam, každý deň modlieval sa za sedem hodín neprestajne a živil sa chlebom a vodou. Niekedy mu napadio: «Ako budeš môcť taký život viesť za päťdesiat rokov, ktoré ešte snáď žiť budeš ?» A sám si odpovedal: «Ty, ktorý takto hovoríš (myslel na zlého ducha), či mi môžeš poistiť jednu hodinu života? Či nie je Boh Pánom našich dní ? A keby som takto i za päťdesiat rokov žil, čože sú tieto roky oproti odplate večnej ?» I zdvojnásobnil svoje modlitby a zapieranie seba. Ale i pri tom mal trápenie ducha. Úzkostlivosť odňala mu zaľúbenie v modlitbe a kajúcnosti, i zdálo sa mu, že každý jeho krok je hriešnym, že všeobecná spoveď nie je mu platná. Bol by zúfal. Ale modlil sa a čím opustenejším zdál sa byť, tým viacej vinul sa k Bohu. Pokušenie prestalo. Veľká jeho kajúcnosť podryla mu zdravie. Jedného dňa našli ho ľudia polomŕtveho ležať pred jaskyňou a zaniesli ho do blízkeho kláštora Dominikánov, kde vyzdravel. Tu napísal, ačkoľvek vo vedách bohosloveckých ešte nezbehlý, chýrnu knihu o duchovných cvičeniach, ktoré v jaskyni konal, pod menom «o duchovnom cvičení,» ktorá bola v Ríme tlačená a r. 1548, dňa 31. júla od pápeža Pavla III. potvrdená. O tejto znamenitej knihe riekol učený Ľudovít de Ponte, že ju Ignácovi Duch svätý diktoval.
Asi za rok žil sv. Ignác v najväčšej chudobe a pokore v Manrese; i zatúžil byť vodcom druhých, aby i oni zahoreli takou láskou k Bohu, ako on. Preto vybral sa do Svätej Zeme, aby sväté miesta ponavštevoval a neveriacich na kresťanskú vieru obracal. Keď r. 1523 z ďaleka uzrel Jeruzalem, zaplakal od radosti a svätej hrôzy. Navštívil všetky sv. miesta a rozjímal o milosti Božej, ktorá sa tam stala. Obracanie neveriacich nedarilo sa mu, lebo nemal k tomu potrebnej učenosti. Vysadol teda na loď a prišiel začiatkom roku 1524 do Benátok; ztade cestoval do Španielska, usadil sa v meste Barcelone a začal chodiť do školy. Ačkoľvek tridsaťtriročný, učil sa so žiačikami počiatky latinskej reči. Jeho učbár Hieronym Ardebala radil mu, aby čítaval spisy Erasma, ktoré po celej Európe vo veľkom chýre stály. Toho času čítaval i knihu «o nasledovaní Krista.» Pri tom učení modlieval sa na kolenách päť hodín denne, každý ôsmy deň prijímal sv. sviatosti, postieval sa prísno a rozdával hojné almužny.
Roku 1526 odišiel na vysoké školy do Alkaly, kde živil sa almužnou a v nemocnici býval. V tomto meste žil vysokopostavený muž, ktorý veľmi pohoršiivý a nemravný život viedol. Ignác išiel k nemu a hovoril smele: «Veľmi vážna záležitosť vede ma k vám; jedná sa o vaše duševné spasenie. Čo myslíte, že ste preto na svete, aby ste žili, jakoby ani neba, ani pekla nebolo? Či je večné spasenie takou malichernou vecou, že nezaoberáte sa s ňou ? Keby v tom okamžení, keď s vami hovorím, smrť vás prekvapila, čo by bolo z vás? Aký vývod dali by ste, nehovorím z toho mnohého dobrého, ktoré tak zle upotrebujete, ale z toľkých duší, ktoré ste do zahynutia priviedli a denne do záhuby privádzate? Vysokopostavený nemravný hodnostár okríkol svätého, nadával mu do bláznov, chcel ho oblokom vyhodiť a privolal svojich sluhov. Ale sv. Ignác nedal sa mýliť i karhal ho i pred sluhami. Horlivou rečou svojou premohol hodnostára, ktorý do seba vstúpil a pokánie činil. Toto obrátenie veľkého hriešnika narobilo hluku v celej krajine. A sv. Ignác pokračoval vo vyučovaní malej a veľkej mládeže. Pre toto svoje účinkovanie bol za kaciera vyhlásený a do vyšetrovania daný. Inkvisicia osvobodila ho od obžaloby, odsúdila ho ale na štyridsaťdva dni do väzenia, že opovážil sa čo svetský človek katechismus deťom a dospelým v nemocnici vykladať. Jedného dňa prišiel akýsi boháč z okolia zámku Lojoly, menom Martin Sanz, do Alkaly, a počul o svätom živote Ignácovom. Zbadal, že svätý denne nosieval pokrm chudobnej nemocnej vdove. I šiel k nej a pýtal sa, kto by bol ten muž, ktorý práve od nej odišiel. Nemocná odpovedala: «Kto je, neznám; každý deň donáša mi pokrm a bez neho bola by som dávno od hladu zhynula. A Martin Sanz riekol: «Povedzte mu, že niekoho znáte, ktorý by mu ku jeho dobrým skutkom peniazami pomáhal. Naradovaná nemocná rozprávala Ignácovi, čo cudzinec hovoril. Sv. Ignác riekol: «Sestra moja, ako som mohol, tak som vás posiaľ podporoval. Božia prozreteľnosť bude vám pozatým iným spôsobom na pomoci. I neprišiel k nej viacej.
Toho času zapríčinily dve nerozumné ženy sv. Ignácovi veľkú nepríjemnosť. Obe boly vdovy a žily veľmi svetársky. Matka menovala sa Maria z Rado, jej dcéra, ktorá bola veľmi krásna, Velasquez. Sv. Ignác obrátil ich na cestu cnosti. Vo svojej horlivosti umienily si, že pôjdu na pút. I obliekly sa do žobráckeho rúcha a chcely po celom Španielsku žobrať, nemocných opatrovať a sväté miesta navštevovať. Sv. Ignác odrádzal tento krok šľachtickým paniam. Nedbalý na radu a tak putovaly do Kvadelupy a na iné miesta. Keď dozvedeli sa to ľudia v Alkale, hovorili všeobecne: «Ignác naviedol ich ku tomu kroku. Doktor Tiret, ktorý bol učbárom na vysokých školách a prv dôverne s mladou vdovou Velasquez obcovával, rozhneval sa na sv. Ignáca a žaloval ho u generálneho vikára v Alkale, že si osobuje čo svetský človek duchovné práva a že mieša sa do duchovnej správy. Generálny vikár odsúdil sv. Ignáca, aby bol uväznený. Chytili ho a viedli verejne do väzenia. Ulicou išiel práve Don Francesko z Borgie, syn vojvodov z Gandie, so skvelým sprievodom. Sv. Ignác kráčal pokorne a vážne medzi hulákajúcimi uličníkami, keď ho ten mladý veľmož stretol. Vznešený Borgia bol veľmi dojatý a to pohlo ho, že neskôr taký vážny a zbožný život viedol. Uväznie je sv. Ignáca narobilo hluku v Alkale. Všetci lepší ľudia zastávali ho. Ale predsa presedel sv. Ignác sedemnásť dní vo väzení. Konečne navštívil ho generálny vikár vo väzení, aby ho vypočul. I pýtal sa: «Či je to jediná príčina, pre ktorú vás uväznili ?» Medzitým vrátily sa vdovy s púti a potvrdily, čo sv. Ignác vikárovi povedal. Dňa 1. júna r. 1527 bol z väzenia vypustený.
I opustil Alkalu a išiel do Toleda, kde mládež vo viere vyučovať začal. I tu ho uväznili, kým ho vikár zo Salamanky po dvadsiatidvoch dňoch z väzenia nevysvobodil. Odišiel teda r. 1528 do Paríža, aby tam vo vedeckom vzdelaní pokračoval. Tu tiež žil z almužny a veľmi kajúcne. Okolo seba shromaždil zbožných mladíkov, ktorí s ním každú nedeľu a sviatok spoločne sa modlievali a skutky milosrdenstva vykonávali. Jeden učbár obžaloval ho u riaditeľa vysokých škôl, že mládež svádza a od učenia ju odťahuje.
Predstavenstvo odsúdilo ho, aby bol verejne potrestaný. Sv. Ignác išiel ku riaditeľovi a vyrozprával mu pokorne, ako má sa vec. Tento nehovoril nič, pojal svätého muža do siene, v ktorej mal byť pokutovaný a riekol: «Tento je svätý, ktorý len spásu duší má pred očima a hotový je pretrpeť i najpotupnejší trest.» A sv. Ignác mal veľké zadosťučinie je; všetko ho ctilo. Toho času prednášal na vysokých školách parížskych veľmi učený mladý učbár, menom František Xaverský, ľúbomudrctvo, ktorý bol pre svoju učenosť všestranne obdivovaný a ktorý túžil po veľkom vyznačení. Sv. Ignác získal tohoto učenca, aby oduševnil sa za vyšší, nebeský cieľ. Nezadlho pridružili sa k ním iní nadaní a zbožní mladíci, ako vysokoučený a zbožný Pierre le Févre, ostrovtipný a učený Jakub Lainés, zručný Alfonz Salmeron, výtečný lekár Bobadilla a Šimon Rodriguez.
Keď sv. Ignác dokončil vysoké učenie, zaumienil si, že s týmito a podobnými zbožnými a vysokoučenými mladíkmi založí spoločnosť, ku prevedeniu veľkých spásonosných zámerov. Všetci títo mladí, bohatstvom na duchu a hlbokosťou mysle nadaní, zbožní mladíci sišli sa v podzemnej kaplnke chrámovej na vrchu Montmartre (vrch Márie) v Paríži. Bolo to roku 1534 v deň nanebevzatia Panny Márie. Nedávno za kňaza posvätený Pierre (Peter) le Févre slúžil sv. omšu, Všetci prijali Sviatosť oltárnu. Spolu složili sľub, že svet opustia a svoj život obracaniu neveriacich venovať budú. I umienili si, že pôjdu do Svätej Zeme, aby tam slovo Božie hlásali. Keby nemohli za rok z Benátok do Jeruzalema sa dostať, chceli do Ríma ku sv. Otcovi cestovať a jemu svoje služby ku spáse človečenstva smerujúce ponuknúť a za tie služby žiadne dary ani dôstojenstvá neprijať.
To bol počiatok založenia rádu Jezuitov.
Sv. Ignác onezdravel a lekári radili mu, aby odišiel do Španielska. Keď lúčil sa so svojimi zbožnými súdruhami, napomínal ich srdečne, aby vzdelávali sa vo vedách a prísnym zbožným životom chystali sa ku veľkému dielu, kým on sa uzdraví. Šťastne prišiel do svojej vlasti na otcovský zámok Lojolu. S radosťou prijala ho rodina. Vyučoval malých i starých vo svätom náboženstve, ktorí v zástupoch denne k nemu na zámok sa shromažďovali. Pyšný jeho brat, Don Garcia Lojola, nemohol to vystáť. Jedného dňa mu riekol, že nikto na katechismus neprijde. A svätý riekol: «Keby len jedno dieťa na katechismus prišlo, bude to pre mňa dostatočné poslucháčstvo. Raz držal ku svojim poslucháčom krásnu kázeň. V reči povedal príčinu, prečo prišiel do rodného kraju, aby totiž svoje svedomie pre jeden priestupok mladosti utíšil a nevinnému mužovi za jeho utrpenie dostiučinil. Rozprával, že jedného dňa s ľahkomyseľnými mladíkmi, akým i sám bol, do záhrady išiel, mnoho ovocia pobral a veľkú škodu spôsobil; nato bol chudobný jeden človek ako zlodej do väzenia a ku vynáhrade odsúdený. A povýšeným hlasom riekol: «Celé shromaždenie nech zná, že chcem nevinnému dosti učiniť a že mu darúvam dva majere, ktoré mne náležia.» I menoval toho človeka a prosil ho verejne za odpustenie. Keď proti nádhere ženskej a hráčom v karty a kôstky kázal, poodkladaly ženské svoje nádherné a necudné šaty a hráči pohádzali svoje karty a kôstky do rieky. Vykorenil bohorúhavé kliatby a nepravé prísahy a napravil mnohých hriešnikov na cestu spasenia. Celý kraj sa premenil. Keď zotavil sa celkom, rozdal majetok svoj chudobným a opustil otcovský zámok Lojolu.
Roku 1536 prišiel do Benátok, kde ho jeho zbožní súdruhovia očakávali. Cisár a republika Benátska viedli vojnu s Turkami a preto nemohli sa odobrať do Svätej Zeme. Išli do Ríma ku sv. Otcovi Pavlovi III., ktorý ich láskavé prijal. I prosil sv. Ignác pápeža, aby dovolil, žeby boli za kňazov vysvätení. Sv. Otec privolil a pápežský nuncius Veralli posvätil ich v Benátkach za kňazov a prijal od nich sľub čistoty, chudoby a poslušnosti. Zprvu obsluhovali, ako dosiaľ, nemocných v dvoch hlavných nemocniciach Benátskych. Bratia rozišli sa neskôr po okolí, aby hlásali ľudu pokánie. Niektorí išli do Vicenzy, iní do Verony a sv. Ignác odišiel s Petrom le Févrom a Lainezom zase do Ríma, kde mládež vyučovali a svojimi kázňami mravy ľudu rímského napravili.
Aby práca ich trvácny osoh donášala, rozhodol sa sv. Ignác nový rád založiť, ktorého hlavným účelom by bolo, ku cti a sláve Božej pracovať na spáse a kresťanskej osvete človečenstva. Tento rád založil sv. Ignác r. 1540 pod menom «družstvo Ježišovo a predostrel jeho pravidlá pápežovi, ktorý ich i potvrdil. Sv. Ignác povolal súdruhov svojich do Ríma; tu složili v chráme sv. Pavla slávné sľuby rádu, ku ktorým ešte štvrtý pridal, totiž sľub úplnej poslušnosti oproti pápežovi, ktorým sa zaviazali, že všade pôjdu, kamkoľvek ich námestník Kristov k duchovnej práci pošle. Bratia rádu vyvolili sv. Ignáca proti jeho vôli za prvého generála rádu. Hneď vystaval prvé kollegium jezuitské v Ríme. Tak konečne sriadil sa rád Jezuitov, ktorí toľko ľudí v širokom svete na vieru Kristovu obrátili, v našej vlasti sv. vieru upevnili, keď blud Lutherov a Kalvínov silou mocou sa natískal, a i podnes tých najzbožnejších a najučenejších mužov do celého sveta k duševnej spáse človečenstva zpomedzi seba vysielajú.
Sv. Ignác dožil sa potešenia, že rád jeho rozšíril sa nezadlho po všetkých čiastkach sveta. Portugalský kráľ žiadal hneď od neho šesť Jezuitov, aby obracali Indov na pravú vieru. Sv. Ignác nemohol mu viacej poslať, ako dvoch, Šimona Rodrigueza a Františka Xaverského, z ktorých prvý v Portugalsku, druhý v Indii tak požehnane pôsobili, že kráľ hneď dve jezuitské kollegia vo svojom kráľovstve založil. I pápež požiadal sv. Ignáca o učeníkov jeho, ktorých upotrebil čo bohoslovcov na sneme Tridentskom. Cisár Ferdinand a iní vladári chceli Jezuitom dať biskupstvá; ale sv. Ignác to nedovolil, lebo bratov svojich bol zaviazal, že nikto po cirkevných hodnosťach túžiť nebude, ani ich neprijme. Uložil im za úkol, aby vychovávali mládež vo vedách a nábožnosti. Odporúčal riaditeľom škôl po celej Európe, aby mládež privykali k opravdivej pobožnosti, tichosti a pokore skrze základné učenie vo vedách, aby ich denne k sv. omši vodili a raz za mesiac spovedávali, aby vyučovanie s modlitbou počínali a pri každej príležitosti lásku k Bohu a Jeho sv. náboženstvu do sŕdc vštepovali. Všetkých bratov zmýšľania, rečí a skutkov malo byť heslom: «Všetko ku väčšej sláve Božej!»
Za pätnásť rokov riadil sv. Ignác, čo generál, rád Jezuitov. Láskavosťou svojou vydobyl si srdcia všetkých bratov. On svietil im ako priťahujúci vzor vo všetkých cnosťach, ktoré požadoval od svojich podriadených. Slabosti telesné množily sa a on obracal zrak svoj k nebeskej vlasti. I prosil Boha, aby ho od sväzkov pozemských osvobodiť ráčil. Napadla ho ľahká zimnica. Lekári nebadali v nej žiadne nebezpečenstvo; ale on dal sa zaopatriť sv. sviatosťami zomierajúcich. Dňa 30. júla r. 1556 zavolal k sebe svojho tajomníka, otca Polonkosa a riekol: «Moja hodina prišla, iďte ku pápežovi a poproste ho o požehnanie pre mňa a o odpustky pre moje hriechy, aby moja duša pri strašnom tomto odchode viac dôvery mala, a povedzte sv. Otcovi, — keby som prišiel na miesto, kde moje modlitby niečo môžu, ako to od milosrdenstva Božieho úfam, — že nepremeškám, za neho sa modliť, ako som to činil, keď som mal ešte viacej za seba sa modliť.» Polonkos pýtal sa zadivený: «Ako že, otče môj, či je možno, aby sme vás už stratili ?» A sv. Ignác riekol pokojne: «Iďte, a proste o pápežské požehnanie pre druhého otca.» V noci modlil sa neprestajne. Keď bratia ráno k nemu prišli, našli ho zomierajúceho. Polonkos bežal k pápežovi s prosbou o požehnanie. Keď sa vrátil, vychádzalo slnko. Sv. Ignác složil ruky, pozdvihol oči k nebu a vzdychol: «Ježiš a Maria!» A tíško usnul, dňa 31. júla r. 1556 v deň piatočný, v 65. roku veku svojho. Pri smrti bol rád jeho už v dvanásti krajinách založený a mal sto kollegií. Jeho učeníci Anton Kriminalis, Peter Korrea a Ján de Soza dosiahli ešte za života zakladateľovho korunu mučenícku, prvý vo Východnej Indii, druhí dvaja bratia v Brasilii.
Telo sv. Ignáca pochované bolo v jezuitskom chráme v Ríme, kde ho Boh oslávil mnohými zázraky. Pápež Pavel V vyhlásil ho r. 1609 za blahoslaveného a Gregor XV. r. 1622 za svätého.
Sv. Ignác z Lojoly vyobrazuje sa v kňazskom rúchu, s najsvätejším menom Ježiš na prsách a s knihou v ruke.
Poučenie.
Sv. Ignác trpel mnoho v živote svojom. Na neho vsťahujú sa slová apoštola národov, sv. Pavla (II. Tim. 3, 12): «Všetci, ktorí chcejú pobožné živí byť v Kristu Ježišovi, protivenstvo trpeť budú.» Ako apoštol národov, bol i sv. Ignác pre Krista prenasledovaný. Pokutovali ho, že mládež vyučoval v katechismuse. Na vysokých školách uväznili ho, že nedele a sviatky so svojimi bratmi duševnými zvláštnou pobožnosťou svätil. A tieto pokuty boly preto ťažké, že ich sv. Ignác nezaslúžil; lebo to, čo činil, bolo dielo bohumilé, a jeho predstavení zle ho porozumeli. Také isté prenasledovanie trpí i rád, ním založený. Niet potupy a hany, niet zločinu a ničomnosti, ktoré by sa rádu Jezuitov nečinily a nepripisovaly. A predsa bol rád tento od Boha a cnostných kresťanov najviacej ctený, lebo najviac pracoval ku rozšíreniu slávy Božej na zemi a ku spaseniu pokolenia ľudského. Keď je prenasledovanie znakom pravého učeníctva Kristovho, nuž tento znak nosia na sebe učeníci sv. Ignáca, Jezuiti. Nikdy nemal rád tento pokoja. Keď v jednej krajine víťazne bojoval a pracoval na rozšírení kráľovstva Božieho, v inej krajine vypuklo prenasledovanie proti nemu. I u nás vykrikujú kaderi a neznabohovia proti Jezuitom, že kazia ľudí, že sú nepriatelia svetla, osvety a človečenstva. Kresťane, rozváž si, či to možno veriť? Úkol Jezuitov je: väčšia oslava Božia, podporovanie spásy duší, povýšenie a rozšírenie sv. cirkvi, potlačenie nevery a bludov, kde sa ukážu, a obrana pravdy, kde sa robí na ňu útok. A prostriedky k tomu používajú Jezuiti: modlitbu, pokánie, čistý život, kázanie slova Božieho, vedu a mučeníctvo. Preto je požehnaná práca Jezuitov, preto zúri proti ním peklo! Jezuiti sú majstri modlitby, kázania, vedy a umenia. Sv. cvičeniami obrátili milliony hriešnikov a pohanov. Vyše tisíc Jezuitov zomrelo smrťou mučeníckou za sv. vieru. Niet vedy, ktorú by nepestovali a v nej nevynikali. Ich gymnasia sú najlepšie na svete. Preto už Melanchton, spolupracovník Lutherov, zvolal: «O veh, o veh! Ako to pôjde s tým novým evanjeliumom ? Celý svet naplňuje sa Jezuitmi.»
Modlitba.
Ó Bože, popraj nám na prímluvu svätého Ignáca milosť opravdivej duševnej horlivosti a vrúcnej lásky. O to prosíme Ta skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.
|