Sv. Karol Borromejský, ktorého sv. cirkev ako veľkého opraviteľa kázne cirkevnej zvelebuje, narodil sa r. 1538 v hornej Itálii v zámku Aróne, ktorý na južnej strane Jazera väčšieho, Lago maggiore menovaného, v čarokrásnom kraji, asi štyri míle od Milána vzdialeného, leží. Otec jeho bol Gilbert z Borrome a pochádzal zo staroslávnej šľachtickej, bohatej rodiny milánskej. Matka menovala sa Margaretha, a pochádzala z panujúcej rodiny Medicis i bola sestrou kardinála Jána Angela, ktorý pod menom Pia IV. na stolicu pápežskú vystúpil. Oba rodičia boli veľmi nábožní a oproti trpiacim blížnym horeli útlou, obetovavou láskavosťou. Už v útlej mladosti synáčkovej objavovalo sa veľké nadanie duševné a zvláštné posvätenie; preto venovali ho šľachetní rodičia službe Božej. Mladušký bohatý šľachtic Karol bol vážneho držania, tichý, veľmi pobožný, stránil sa veselých zábav detských a najmä detí rozpustilých, a nenávidel každú, i tú najmenšiu a v žarte prednesenú — lož.
Po príkladnom vychovaní domácom prešiel zbožný chlapček do Milána, kde učil sa latinskej reči a pekným umeniam a vedám. Bol príkladným žiakom, nosieval úhľadné rúcho, avšak jednoduché; lebo samoľúbosť a nadutosť veľmožská boly mu cudzími vedami. Prv, než vstúpil do veku mládeneckého, nosieval už rúcho duchovné. Strýc Julius Cesar Borromejský prepustil mladíkovi bohaté opátstvo, ktoré sa nachádzalo neďaleko Aróny. Časť dôchodkov použil svätý mladík ku vedeckému vzdelaniu svojmu, väčšiu časť venoval chudobným. V šestnástom roku svojho prešiel sv. mládenec na vysoké školy do Pavie, aby sa učil vedám bohosloveckým a cirkevnému svetskému právu. Tieto vysoké školy navštevovalo veľké množstvo študujúcich so všetkých strán sveta; medzi nimi bolo mnoho ľahkomyseľných a nemravných mladíkov. Len málo ktorý mládenec zachoval sa neporušený a nedal sa sviesť roztopašníkom. Sv. Karol Borromejský stránil sa každej hlučnej schôdzky a zábavy a s vytrvalým ohňom pestoval vedy. A pritom venoval niejednu hodinu dennú a nočnú rozjímaniu a modlitbe; pristupoval podľa príkladu rodičovského každý týždeň ku sv. spovedi a ku sv. prijímaniu. Roku 1558 zomrel zbožný otec jeho Gilbert Borromejský. A preto musel usilovný študent v Pavii učenie svoje načas pretrhnúť a do Milána odísť. Sotva že usporiadané boly záležitosti rodinné, navrátil sa vedochtivý mládenec zase do Pavie, i pokračoval horlivé v osvojení si potrebných vied. Keď učenie dokončil, obdržal dôstojnosť doktorskú (učeneckú). Odišiel na rodný zámok svoj Arónu, a chystal sa svedomite ku stavu kňazskému.
Roku 1559 zomrel pápež Pavel IV. a ujec, kardinál Ján Angelus Medicis, bol povýšený na prestol pápežský pod menom Pia IV. Rodina a celé Miláno plesalo nad touto udalosťou; iba zbožný mládenec Karol Borromejský bol ľahostajný, neprejavoval žiadnu radosť, hoci mal mnohých závistníkov; i utiahol sa do chrámu Božieho a dlho skrúšene sa modlil. Márne vyzýval ho starší brat, aby s ním do Ríma išiel a ujcovi sa poklonil; on ostal v Miláne, žil utiahnuto, modlieval sa i študoval. Avšak nezadlho bol povolaný od samého pápeža do Ríma, ktorý mu štátny úrad dal. Nezadlho bol vyvolený za kardinála a krátky čas za tým za arcibiskupa do Milána. Vtedy nemal sv. Karol Borromejský skoro ani 23 rokov, i vylieval v pokore horké slzy a prosil ujca, aby ho slabého touto vysokou dôstojnosťou neobťažoval. Ale bol nútený vyplniť vôľu pápežovu. Vtedy posmievali sa mnohí zlí a závistní ľudia pápežovi, že tú vysokú dôstojnosť mladému pokrvnému svojmu udelil a nie zaslúžilým, skúseným, vážným mužom. Avšak v krátkom čase boli zahanbení posmevači a odobrovali voľbu pápežovu. Sv. Karol Borromejský žil pri výnosnej dôstojnosti svojej veľmi jednoducho, denne rástla prísnosť jeho oproti sebe samému, celé noci trávieval na modlitbách, starostlivé plnil povinnosti svoje, riadil všetko podivnou múdrosťou, bol láskavý ku podriadeným, i pravou rukou a podporou pápežovou. Ale sv. mladý muž cirkevný nebol v Ríme spokojný. Trápilo ho to povedomie, že vysoké povinnosti svoje ako arcibiskup milánsky osobne konať nemôže.
Toho času prišiel do Ríma zbožný a učený Bartolomej, arcibiskup z Bragy. Hneď pri príchode jeho ponáhľal sa sv. Karol k nemu a riekol: «Už dávno prosím Boha usilovne, aby ma osvietil, čo mám robiť. Vidíte položenie moje. Viete, čo to znamená, keď je človek vnukom, a síce útle ľúbeným vnukom pápeža. Známo vám, čo je život na dvore rímskom. Nesčíselné nebezpečenstvá otáčajú ma; lež ja neznám ich všetky. Čože mám robiť v tomto mladom veku svojom bez skúsenosti, bez inej pomoci, než je žiadosť, aby som milosť Božiu dosiahol ? Cítim v sebe veľkú lásku ku pokániu; odhodlaný som spasenie svoje pred všetkými vecami vyhľadávať; niekedy myslím si, že okovy svoje strasiem a do kláštora sa utiahnem, aby som tam žil, ako by iba Boh a ja na svete bol.» Arcibiskup radil mu, aby ostal, kde je. Svätý Karol objal ho a riekol: «Boh priviedol vás pre mňa do Ríma, a ja som oslobodený teraz od veľkej ťarchy. Budem sa usilovať plniť svedomito vôľu Božiu.» A účinkoval výdatne pri boku pápeža v ťažkých a vážnych tých časoch. Vtedy zasedal veľavážny pre sv. cirkev všeobecný snem v Tridente. Pretože svätý Karol Borromejský stál v úzkom spojení so svätou stolicou, zúčastnil sa i osobne na všeobecnom sneme cirkevnom a pôsobil pre celú svätú cirkev. Horlivosťou jeho poponáhľali sa biskupi a panovníci častoráz pretrhovaný snem cirkevný šťastlivé roku 1563 zakončiť. Veľký vplyv mal sv. Karol i na polepšenie kázne cirkevnej, na zakladanie seminárov (ústavov vychovávacích pre budúcich kňazov, klerikov); prácou jeho a pod dozorom jeho bol vydaný roku 1566 katechismus tridentský, boly ustálené rituál a pravidlá (rubriky) obradné.
Po skončenom sneme cirkevnom dosiahol sv. Karol roku 1564 na mnohé prosby dovolenie od pápeža, že mohol za šesť rokov v sídelnom arcibiskupskom meste svojom, v Miláne, bývať. Obyvatelia privítali arcipastiera svojho s veľkou radosťou a slávou. Ale tá sláva pokorného muža Božieho netešila. Najprv navštívil arcibiskupský chrám, kde veriacim požehnanie svoje po skrúšenej modlitbe udelil, potom vstúpil len do palácu svojho. Nasledujúcej nedele držal dojímavú reč v chráme svojom. Vodcom jeho duchovným bol jezuita Ján Ribery a bohatý život jeho vnútorný začal sa rozvíjať. Svolal početnú synodu (miestny snem cirkevný) k tomu cieľu, aby to, čo v sneme Tridentskom bolo ustanovené, do života sa uviedlo. I shromaždili sa v Miláne dvaja kardináli a jedenásť biskupov. Svätý Karol naliehal najmä na to, aby nariadenia snemu Tridentského svedomite boly plnené, aby obcovanie kňazov sa napravilo, i aby slávnosť a dôstojnosť služieb Božích a udeľovanie svätých sviatostí vážne boly šetrené. I chcel navštíviť celé stádo svoje. Avšak stalo sa, že ujec jeho, pápež Pius IV. nebezpečne onemocnel. Vybral sa do Ríma. A keď tam počul, že sv. Otec iste zomre, išiel hneď k nemu a hovoril: «Svätý otče a drahý ujček môj! Všetky myšlienky vaše nech sú teraz k Bohu obrátené. Pohliadnite na Ježiša, Ukrižovaného, ktorý je jedinou nádejou našou v živote a v smrti. On, Prostredník náš, Orodovník náš je zabitou obetou za hriechy naše: On je dobrota a trpezlivosť sama. Milosrdenstvo Jeho býva dosiahnuté kajúcnosťou a slzami hriešnikov, a každému popriava On odpustenie, kto pokorným srdcom k nemu vzdychá. Zomierajúci pápež riekol mu, že všetko v prospech jeho vykoná, čokoľvek si len praje. Svätý muž odpovedal: «Čo od vás žiadam je, aby ste krátky čas, za ktorý ešte budete žiť, dobre použili; aby ste nepamätali viac na veci pozemské, ale aby ste sa zaoberali výlučne s vlastným duševným spasením, i aby ste sa čo najviac na cestu večnosti chystali.» Pápež ďakoval svätému Karolovi za napomenutie; prijal z rúk jeho sväté sviatosti zomierajúcich a usnul v náručí jeho dňa 1. decembra roku 1565 v 76. roku svojom. Svätý vnuk zomrelého pápeža Pia IV. pôsobil výdatne pri voľbe nového nástupcu svätého Petra u ostatných kardinálov v prospech Michala Ghisleriho, ktorý u ujca jeho v nemilosti býval. I bol vyvolený skutočne roku 1566, dňa 7. januára tento zbožný a výtečný muž za pápeža a prijal meno Pia V. Novo vyvolený pápež Pius V. prehováral všemožne svätého Karola Borromejského,. aby v Ríme pri boku jeho ostal a pri obťažnej správe bol mu nápomocný; ale sv. arcibiskup nedal sa pri dvore najvyššieho pastiera duchovného udržať; lebo chcel neporiadky v arcibiskupstve svojom základne napraviť. I odišiel s požehnaním pápežským do Milána.
Bolo to v apríli roku 1566, keď sa sv. Karol do sídelného mesta svojho navrátil, i začal hneď blahonosne pracovať na vinici, ktorú mu Pán sveril. Spasiteľné opravy svoje začal vo vlastnom dome, aby veriacich k nasledovaniu povzbudil. Odložil hodvábné rúcho a šatil sa jednoducho, i začal veľmi prísny život viesť. Za sluhov vyvolil si zbožných vyskúsených kresťanov, ktorí ako v práci, tak i v nábožnosti iným za príklad mali slúžiť. V noci nesmel žiaden služobník dom opustiť a zábavy vyhľadával Na svitaní shromaždovali sa všetci sluhovia v palote, v ktorej spoločne s kňažstvom a s arcibiskupom modlitby raňajšie odbavovali a žalmy k chvále Božej prespevovali. Každý sluha dostával bohatú plácu, pokrm a nápoj v dome jeho v hojnosti; ale mäsité pokrmy požívali iba za tri mesiace v roku, ba v svätvečeroch veľkých sviatkov nedostávali ani mliekový pokrm. Svätý arcipastier jedával i sám pri tom istom stole s domácimi svojimi. Neskôr začal sv. Karol ešte prísnejšie žiť. Ku koncu života svojho nejedával inšie iba chlieb a vo sviatky a pri nedeli i trochu strovy a sušené figy; nápojom jeho bola voda. V štyridsaťdennom pôste jedával raz denne varený bôb a trochu sušených fíg; vo veľkom týždni postieval sa ešte prísnejšie. Telo svoje mŕtvil všemožne. Pod biskupským rúchom nosieval drsné kajúcne rúcho, často sa bičovával. Všade sprevádzali ho dvaja kňazi, ktorí pozor dávali na skutky a reči jeho a ktorí ho upozorňovať boli povinní na každý i ten najmenší poklesok. Dôchodky svoje rozdelil takým spôsobom, že časť venoval chudobným, druhú časť vydržiavaniu chrámov a tretiu časť domácnosti svojej. Vlastný majetok svoj používal k zbožným základinám, najmä na udržiavanie seminárov, v ktorých mládencov za zbožných kňazov vychovával. Po smrti staršieho brata svojho zdedil mnohé majetky; tieto predal a vyše stotisíc zlatých rozdal chudobným. V paláci jeho nebolo strieborného a zlatého náradia a náčinia; lebo to všetko popredal pri svojom príchode do Milána a rozdal chudobným. Jaknáhle odbavil ráno s domácimi spoločné modlitby, spovedával sa potom kňazovi a tak slúžil sv. omšu. Slobodný čas od prác venoval ustavičnej modlitbe; hodinky cirkevné modlieval sa na kolenách, a to i vtedy, keď bol nemocný.
I zanedbanému arcibiskupstvu, ktoré vyše osemdesiat rokov nemalo vlastného pastiera, ale iba povereníkami bývalo spravované, venoval sv. Karol Borromejský veľkú starostlivosť. Arcibiskupstvo bolo veľmi rozsiahle; ved malo vyše 600.000 veriacich, 800 fár, 150 kláštorov. A všade bolo badať neporiadok. Roku 1566 založil v Miláne veľký seminár a iné menšie tri, aby v nich zbožných a učených kňazov mohol vychovať, ktorí by viedli pokazený ľud na cestu spasenia. Každú nedeľu a sviatok hlásal sám slovo Božie. Kňažstvu nakladal prísne, aby mládež katechismus usilovne učilo. Často shromaždoval okolo seba kňažstvo svoje a radieval sa s ním v záležitostiach správy duchovnej.
Ale nielen v Miláne, lež i po celom rozsiahlom arcibiskupstve účinkoval horlivý sluha Boží osobne. Viacráz precestoval celú diecesu svoju. Na apoštolských cestách svojich chodieval pešky, s palicou v ruke, s nošou na pleciach. Vystupoval do vrchov Alpských po neschodných pirťach a chodníkoch a požíval s horalmi suchý chlieb, alebo mlieko a gaštany. Znášal zimu, hlad, smäd a nehody povetria. Zachádzal až do nebezpečných úvalov Graubindenských vo Svajcsku, aby vyhľadával poblúdené ovce a privádzal do ovčinca Pánovho. Obrátil mnohých zatvrdelých hriešnikov. A všade, kam zavítal, rozširoval spásu a požehnanie Božie. Každý chudobný a biedny človek mal voľný prístup k sv. arcipastierovi a každého napomohol, poučil, potešil. Po celej hornej Itálii, ba i po obdialnejších krajinách bol zvelebovaný sv. Karol Borromejský ako zbožný, láskavý a horlivý otec duchovný. Zbožným a spravodlivým ľuďom bol anjelom strážcom, najvzornejším cirkevným hodnostárom; ale neľúbil sa bezbožníkom.
Zatvrdelí neverci a bezbožníci najali veľkými peniazmi zločinca, aby sv. arcibiskupa zavraždil. Podplatený zločinec striehol na príležitosť, vklzol tajne do kaplnky, v ktorej sv. Karol s domácimi svojimi sa modlil. Všetci prítomní kľačali a prespevovali ku cti Božej žalmy, keď zahučal výstrel. Vrah uskočil vo všeobecnom zmätku. Guľka zasiahla svätého. Naľakaní sluhovia pribehli k nemu; ale on pokojne kľačal, hoci myslel, že je nebezpečne ranený. I rozkázal, aby sa pokračovalo vo speve; lebo chcel, aby vrah slobodne mohol ujsť. Po odbavených pobožnostiach zbadalo sa, že guľka vnikla iba do rúcha sv. Karola a ku podivu všetkých prítomných odrela mu iba trochu kožku na tele. Vrchnosť svetská vypátrala vraha. Svätý arcibiskup robil všetko možné, aby vrahovi bolo odpustené; ale prísny zákon odsúdil k smrti bezbožného vraha.
Láska k blížnym sv. Karola Boromejského objavila sa najskvelejšie vtedy, keď r. 1576 v Miláne zúrivý mor pustošil. Veľmoži a bohatí mešťania utekali z nešťastného mesta. Sv. arcibiskup bol vzdialený v odľahlom kraji okresu svojho, keď slyšal tú smutnú zprávu. Hneď ponáhľal sa domov a keď sa blížil k bráne mesta, vybehli mu v ústret ľudia, zalamovali rukami, bedákali a prosili ho o pomoc. Pozostalý neohrožený svetský predstavený nešťastného mesta márne napomínal sv. arcibiskupa, aby sa zachránil. Svätý riekol: «Dobrý pastier dáva život svoj za ovce svoje; iba nájomník uteká, lebo nie sú ovce jeho.» Ostal v nešťastnom meste a obetoval život svoj v službe Božej a v neunavenej práci okolo morom nakazených v súkromných domoch a tých, ktorí bez všetkej pomoci na uliciach ležali; udeľoval im neohrožene sv. sviatosti zomierajúcich, prinášal im útechu a pomoc pre telo a pre dušu. Častoráz od pŕs mŕtvych matiek odtrhával živé dietky a nosieval ich do palácu svojho. Zariadil nemocnice von z mesta, do ktorých morovou ranou nakazených dával odnášať a v ktorých im každá možná pomoc poskytovaná bola. Všetky útrovy sám niesol; ba i z palácu svojho dal poodnášať do nemocníc všetko náradie a náčinie, aby nemocní úľavy dosiahli. I všetkých hrobárov a pochovávačov sám platil. Aby núdzu, ktorá následkom moru v meste medzi chudobnejším ľudom povstala, uľavil, odpredal posledné panstvo svoje Doriu, a 80.000 zlatých rozdal chudobným. Áno, predal všetko, čo mal, i lôžko svoje a spával na holých doskách. Keď mal času, šiel do chrámu, hodil sa na tvár svoju a vzdychal k Bohu o smilovanie. Doma celé noci preplakal, bičoval telo svoje až do krvi a ráno napomínal veriacich, aby pôstom, modlitbou a pokánim pokutu, ktorú rozhnevaný Boh na nešťastné mesto soslal, umenšiť pomáhali. I nariadil tri dňové pobožnosti: Chodil s povrazom okolo krku, bosými nohami, s hlavou obnaženou a popolom posypanou, s krížom v ruke v slávnostnom sprievode ulicami Milána, i vzýval milostivého Boha, aby jeho samého potrestal, len aby ušetril ľud svoj. Vyzýval i kňažstvo svoje, aby opovrhovalo smrťou, a aby mu v uľavení biedy pomáhalo. Napomínal veriacich, aby dôverovali v Boha a Mu verne slúžili. Rozplakaný ľud dával sa na pokánie. Neúmornou prácou sv. Karol celkom bol zoslabený; ale neustával pomáhať nešťastníkom a milostivého Boha vzývať. Umorený obsluhou nemocných nenachádzal častoráz doma ani kúska chleba, ktorým by bol mohol ukojiť hlad svoj. Na sviatky vianočné oznámil sv. Karol ťažko navštívenému mestu, že sa Boh nad nimi smiloval. A morová rana prestala skutočne!
Po tom dopustení Božom žil sv. Karol Borromejský ešte sedem rokov. Hoci telo jeho úmorným namáhaním bolo celkom zoslabené, zapieral seba so dňa na deň vždy prísnejšie; lebo sa považoval za najväčšieho hriešnika. Slávný kardinál a arcibiskup žil v paláci svojom ako najprísnejší pustovník. Jednoduchú strovu požíval z hlinenej nádoby. Celé noci trávieval v chráme na modlitbách. Začiatkom roku 1584 podotkol v kázni svojej, že blíži sa posledná hodinka jeho. Bolo mu to iste zjavené; ale v pokore svojej to nevyslovil. I odišiel s vodcom svojím duchovným, s jezuitom Adornom do samoty na vrch Verallo. V tejto samote trávieval denne šesť hodín v rozjímaní o umučení Pána Ježiša Krista. V noci predo dňom, v ktorý každoročne všeobecnú spoveď odbavovával, kľačal za sedem hodín na kolenách. Dňa 24. upadol do zimnice, ktorá za tri dni trvala. Spovedný otec napomenul ho, aby sa záživnejšími pokrmy nasýtil a prísné pokánie dokončil. Uposlúchol a dal sa zaviesť do Milána, kam vo slávnosť všetkých verných dušičiek zavítal. Nemoc zhoršila sa a lekári určili blízku smrť. S radosťou prijal sv. sviatosti zomierajúcich. Všetok majetok svoj poručil chrámu a chudobným. Keď cítil blízkosť smrti, dal si predčitovať umučenie Vykupiteľovo, prelieval horké slzy, požehnal prítomných, uprel zrak svoj na znamenie sv. kríža, ktoré v rukách držal, usmial sa radostne i oddal dušu svoju Pánovi so slovami: «Hľa, už idem!» To stalo sa večerom dňa 3. novembra roku 1584. Dožil iba 46 rokov požehnaného života svojho.
Nad smrťou sv. Karola Borromejského zažialilo celé mesto Miláno a celá sv. cirkev; najviac žialili chudobní, ktorých bol najláskavejším otcom. Telesné ostatky jeho boly pochované slávnym spôsobom v chráme arcibiskupskom. Na hrobe jeho stály sa mnohé divy. Pápež Pavel V. vyhlásil ho už o deväť rokov po blahoslavenej smrti za svätého a v bulle (liste pastierskom) svojej nazval ho «mučeníkom lásky, skvelým vzorom pre pastierov a pre ovce, anjelom v podobe ľudskej. Vyhlásenie za svätého lebo za blahoslaveného deje sa obyčajne len po päťdesiatich rokoch smrti, keď už málo kto z pokrvných súčasných žije. A hľa, vlastná matka dožila sa ešte toho neslýchaného šťastia, že sa modlievať mohla pred oltárom, ktorý obraz synov ozdoboval: «Svätý Karole Borromejský, oroduj za matku svoju!» Ostatky jeho odpočívajú posiaľ v chráme arcibiskupskom v Miláne v rakvi kryštálovej, že ho možno videí Okolie Milána ctí ho zasväteným sviatkom ako patróna svojho.
Sv. Karol Borromejský vyobrazuje sa v rúchu kardinálskom, s povrazom na ramená s krku visiacim; pri ňom nosičia mŕtvol alebo hroby.
Poučenie.
Sv. Karol Borromejský bol «mučeníkom lásky»; lebo ona rozprestierala sa na biedu časnú i večnú blížnych. Opovrhol sebou, trýznil seba, jedával skromne suchý chlieb, keď s druhej strany povznášal blížnych svojich, šetril ešte i vrahov, nasyťoval štedre i nehodných. Nebál sa nákazlivej nemoce, keď len mohol pomáhať opusteným, morovou ranou nakazeným veriacim svojim.
On bol «skvelým vzorom pre pastierov a ovce»; lebo nič nebolo mu ako hodnostárovi cirkevnému drahšie nad plnenie povinností svojich, nad rozkvet sv. cirkvi, nad víťazstvo pravdy učenia Kristovho a apoštolského. Horlivým pôsobením jeho dokončil sa šťastne roku 1563 všeobecný snem cirkevný v Tridente. Tak zvanými «opraviteľmi viery a mravov» veľmi otrasená bola v základoch svojich sv. cirkev v šestnástom storočí. Nepovolaní novotári popierali a zohavovali učenie Kristovo a apoštolské a mnohých vlažných kresťanov sviedli k nevere. Vystupovali ako opravitelia mravov, sami nemravní, i otvárali bludným učením svojím dokorán bránu nemravnosti. Veľmoži a prostý ľud, svetskí ľudia i duchovní žili bezbožne. Treba bola oprava mravov, treba bola nahor i nadol. Sv. Karol ukázal, ako treba opravovať mravy, ako treba sa zapierať, aby sa i druhí zapierali. Nie tak robili «opravitelia» (reformátori) nepovolaní XVI. storočia! Neopravili seba, neopravili mravy blížnych. Dôkazom toho je Luther a panovník Filip Hessenský, ktorému dovolili «reformátori» pri živote zákonitej ešte i druhú manželku si vziať, aby vraj diabol nemal nad ním moc! Opravdivá reformácia s ľudstvom stala sa uzavretím všeobecného snemu v Tridente, na ktorom sv. Karol Borromejský ako hviezda prvej veľkosti sa skvel. Čo bolo zkazeného, odpadlo od sv. cirkvi a bolo vylúčené z nej. Osviežila sa znovu učiteľmi podľa srdca Kristovho, jakými boli sv. Karol Borromejský, sv. Ignác z Lojoly, sv. František Xaverský — a kto by vypočítal tých mužov Božích, ktorí driev sami seba zapierali čo najprísnejšie, aby mohli učiť iných zapieraniu seba, mravom opravdivé kresťanským. Snem Tridentský, na ktorom pôsobil sv. Karol, vyriekol určite a nepodvratne, ktorá je pravá viera sv. cirkvi, ktorú Kristus Pán ustanovil. A čo snem vyriekol, bolo neskôr dôkladnou vedou vyložené. Vyniesol nariadenia prísnej kázne cirkevnej. Od toho času prekvetá sv. cirkev! Za odpadlíkov europských získali horliví a hrdinskí misionári v druhých čiastkach sveta skvelé náhrady. Semináry, aké uviedol a usporiadal sv. Karol Borromejský, vysielajú svojich pracovníkov na vinicu Pána do celého sveta.
Sv. Karol Borromejský bol «anjelom v podobe ľudskej». To skúsili tí, ktorí morovou ranou boli obťažení, i chudobní a núdzni. Modlitba bola mu najmilším zamestnaním. A hľa, keď počas modlitby vrah chcel ho usmrtiť, pokračuje svätý v modlitbe, aby vrah mohol uniknúť spravodlivému trestu! Iba anjel v podobe ľudskej môže tak odpúšťať nepriateľom svojim. Keď spravodlivý Boh trestal hriešnikov morovou ranou, považoval sa svätý za najväčšieho hriešnika a vzdychal k rozhnevanému Bohu, aby ho trestal a ľud Svoj ušetril. Kresťane, nasleduj lásku sv. Karola k Bohu a k blížnym; nasleduj jeho zapierame seba, i horlivosť v službe Božej! Buď horlivým dieťaťom matky svojej, sv. cirkvi!
Modlitba.
Zachovaj, ó Pane, cirkev Svoju skrze ustavičnú ochranu svätého Karola, biskupa a vyznavača Svojho, a daj, aby nás prímluva jeho, duchovno-pastierskou starostlivosťou osláveného, v láske k Tebe horlivejšími učinila. Skrze Pána nášho Ježiša Krista. Amen. |