Sv. Imrich narodil sa roku 1007 v Ostrihome. Otec jeho bol sv. Štefan, I. kráľ uhorský, ktorého pamiatku sv. cirkev, ako patróna krajiny uhorskej, dňa 20. augusta zvláštnym sviatkom oslavuje (Viď Legendu sväzok III., str. 780—786). Matka menovala sa Gizela, i bola dcérou Henrika, vojvodcu bavorského, a sestrou cisára, sv. Henrika II.; a ako jej sv. manžel, podobne i ona bola bohabojná a cnostná. Mladý kralevič zdedil od zbožných a vznešených rodičov svojich všetky cnosti kresťanské; lebo bol veľmi starostlivé od najútlejšej mladosti vychovávaný. Zodpovedal v každom ohľade menu svojmu, ktoré pri sv. krste obsiahol: lebo bol usilovný (Emerich = usilovný) — v službe Božej, vo vedách, v zapieraní seba, v láske oproti blížnym. Už ako útly chlapček opúšťal o polnoci lôžko svoje a modlieval sa až do rána žalmy Dávidove, ktoré na láskavé srdce jeho podivne učinkovaly. O nesrozumiteľných miestach v žalmoch čítaval výklady alebo pohružoval sa v sv. rozjímanie o nich, i rozohnal srdce svoje tak veľmi, že ako ten svätý spevec i on nebeskými pocity bol oduševnený. Zbožný chlapček myslel, že tichá nábožnosť jeho ostane skrytá; ale služobníci zjavili tajnosť jeho kráľovi. Sv. Štefan pozoroval tajne nočnú pobožnosť vznešeného synka svojho, i vylieval slzy vrúcej radosti nad tak včasnou zbožnosťou a svätosťou prekvetajúceho synka svojho.
Dobrotivý Boh poprial mladuškému kralevičovi mimoriadné milosti. Keď mal sv. Imrich štrnásť rokov, poslalo mu milostivé nebo zvláštneho vodcu, aby pod dozorom jeho na ceste dokonalosti kresťanskej vytrvale kráčať mohol. Bol to opát sv. Gerhard, ktorému r. 1021 ďalšie vychovávame a vzdelávanie zbožného a nadaného synka svojho sveril. Sv. Gerhard (Gellért) pochádzal zo vznešenej šľachtickej rodiny benátskej a bol opátom jedného kláštora sv. Benedikta v hornej Itálii. Podujal bol pút do Svätej Zeme a vystúpil na loď. Avšak protivné vetry zahnaly loď na breh Dalmácie. Tu sišiel sa s mníchom, ktorý pochádzal z kláštora sv. Martina na vrchu Pannonskom v Uhrách; tento nahovoril sv. opáta, aby s ním do Uhorska išiel a potom do Svätej Zeme putoval. Opát privolil. I vydali sa na cestu a sv. opát navštívil v Pečúchu biskupa Maura (Mórica), ktorý ho pri sebe podržal. V tomto biskupskom meste preslávil sa sv. opát skvelými kázňami svojimi a hlbokou učenosťou. Biskup Maurus (Móric) predstavil ho kráľovi sv. Štefanovi. Sv. kráľovi zaľúbil sa zbožný a učený muž, i riekol mu: «Dobrý mužu, upusť od úmyslu svojho, a neputuj do Svätej Zeme, ostaň u nás; neobanuješ. Radšej tu u nás ohlasuj slovo Božie ľudu môjmu; posilňuj veriacich; obracaj neveriacich a polievaj novú štepnicu Božiu .... Nechci do Jeruzalema ísť, lebo ťa neprepustím. Hľa, dám ti biskupstvo v meste Marošskom.» Sv. Gerhard ostal v Uhorsku; lebo uznával, že ústami sv. Štefana mluví k nemu vôľa Božia. Prijal dôstojnosť biskupskú. Ale sv. Štefan povolal ho nezadlho na dvor kráľovský a ustanovil ho vychovávateľom synka svojho, sv. Imricha. Pod vodcovstvom tohoto zbožného a učeného muža rástol syn kráľovský v milosti Božej na tele i na duchu. Vyučovaním, modlitbami, zapieraním seba dospieval na vysoký stupeň dokonalosti. Keď jedného dňa sv. mládenec navštívil chudobný chrám v susedstve, pokľakol pred oltár a pokládol naň všetky drahocenné veci, ktoré u seba mal, aby za ne ošarpaný dom Boží okrášlený byť mohol. Raz vošiel večerom do chrámu sv. Jura vo Vespríme, sprevádzaný sluhom, i hodil sa na kolená pred oltárom a prosil Boha, aby mu zjaviť ráčil, čo má robiť, čo by Mu bolo najmilejšie, ako by k najvyššej dokonalosti dostať sa mohol? I ožiaril sa chrám a počul tieto slová: «Mládenecká nevinnosť je najdrahšia a najsvätejšia vec. Žiadam od teba duševnú a telesnú nevinnosť. Toto obetuj Mne a zotrvaj v tom až do smrti!» Sv. Imrich zvolal: «Bože a Pane môj! Ty si panovníkom celého sveta a podporou slabosti ľudskej, ktorý bereš duše pohlavárov a hrozný si pred obličajom kráľov sveta: vyplň vo mne vôľu Svoju!» Nadzemská, posiaľ nepocítená blaženosť naplnila myseľ a srdce sv. mládenca, i pocítil nebeskú útechu, že slávnostne prisľúbil čistotu svoju Bohu obetovať. A tento slávnostný sľub i po celý život svoj svedomite plnil. Keď sv. Štefan jedného času navštíviť išiel so sv. Imrichom kláštor mníchov Benediktínov na vrchu Pannonskom, vyjšli oproti ním, podľa vtedajšej obyčaje, všetci mnísi so sv. krížom v ruke a vítali ich úctivé. Cestou bol vychvaľoval sv. Štefan synovi svojmu zbožnosť, učenosť a hlbokú pokoru mníchov sv. Benedikta, a najviac zveleboval Maura, ktorý všetkých cnosťami svojimi prevyšoval. Sv. Imrich objal každého mnícha a pobozkal, ale nie rovnako; jedných bozkal raz, druhých dvaráz, tretích triráz, štvrtých štyriráz a jedného, Maura, ktorého nikdy nevidel a nepoznal, i sedemráz. Keď to sv. otec Štefan zbadal, zadivil sa veľmi. I pýtal sa na zpiatočnej ceste syna svojho po príčine, prečo rozličným spôsobom vyjavil prítulnosť a úctu svoju jednotlivým mníchom, i prečo zvlášte pobozkal jedného až sedemráz? Svätý korunný princ riekol, že ten rozdielny počet bozkov zodpovedá spôsobu a času, ako jednotliví mnísi zachovávali zdržanlivosť, neporušenosť nevinnosti, a že neznámeho Maura preto sedemráz pobozkal, pretože hneď vedel, že tento mních je najzbožnejší a že nevinnosť mládeneckú svoju nikdy v najmenšom, ani len myšlienkou, nenarušil. A keď sv. Štefan pýtal sa sv. syna svojho, z čoho na neporušenosť Maurovu uzaviera, riekol sv. Imrich, že Maurus pri pohľade na kráľa ticho sa modlil a oči svoje k nebu povzniesol. Hľa, tak zachovával sv. Imrich nevinnosť mládeneckú, že podľa vnuknutia Božieho poznával i u blížnych svojich tajomstvo bezúhonnej čistoty duchovnej a telesnej.
Sv. Štefan určil jediného syna svojho, sv. Imricha za nástupcu svojho na tróne kráľovskom, a preto naliehal na neho, aby do stavu manželského vstúpil. A hľa, objavila sa veľká prekážka oproti slávnostnému sľubu ohľadom nevinnosti mládeneckej. I národ, ktorý si jediného syna kráľovho pre zriedkavé cnosti, pre lásku jeho ku spravodlivosti a náboženstvu, pre útle, ľudomilné srdce a pokojné smýšľanie jeho veľmi obľúbil, volal: «Nech nikto iný, než tento svätý mládenec, nad nami nekraľuje po smrti otca jeho!» Touto všeobecnou žiadosťou ľudu podporovaný a núkaný k tomu i nádejou, že sv. Imrich po smrti jeho kresťanstvo v krajine upevní a povznesie a mravnosť i cnosti kresťanské medzi ľudmi rozšíri i do rozkvetu všeobecného privedie, nahováral sv. Štefan zbožného syna svojho, aby si vzal za manželku Ciču (Chichu), spanilomyseľnú dcéru Kresimíra, kráľa Horvatska a Dalmácie. Sv. mládenec hovoril, že mu nemožné do stavu manželského vstúpiť, pretože slávnostný sľub milostivému Bohu složil, že do smrti v slobodnom stave žiť bude. Sv. kráľ schvaľoval konanie syna svojho, ale predsa naliehal naň, aby v záujme pokoja občianskeho a upevnenia sv. cirkvi v mladistvom kresťanskom kráľovstve do stavu manželského vstúpil. A keď i hodnostári cirkevní a národ naň naliehali, privolil sv. Imrich po dlhom rozjímaní z poslušnej lásky k milovanému otcovi a ohľadom na blaho svätej cirkvi a vlasti, i vstúpil do stavu svätého manželstva s dcérou Kresimírovou.
Celá vlasť zaplesala nad tým sv. sväzkom. Veď mala za kráľa spravodlivého a svätého muža, ktorý rozširoval šťastie a požehnanie medzi ľudom a dával mu i po smrti svojej nádeju, že pod panovaním syna jeho Imricha blažený bude. Mladá manželka sv. Imricha bola nielen telesne, ale i duševne prekrásna a milostná. Ozdobená bola všetkými cnosťami kresťanskými a mala tie zriedkavé a vznešené vlastnosti, ktoré ku šťastnému a spokojnému životu manželskému sa požadujú. A sv. Imrich prežíval s manželkou svojou v nebeskom pokoji. Pred sobášom bol oznámil spanilomyseľnej neveste svojej, že iba v tom páde ku sv. oltáru s ňou pristúpi, keď privolí, aby mohol sľub svoj, Bohu daný, i v manželskom stave plniť; lebo že mládenecká neporušenosť nad všetky svetské ohľady mu je drahšia a svätejšia. Zbožná a šľachetná kráľovská panna pristala na prejavenú žiadosť jeho a nikto netušil z rodiny o tajnom uzavretí oboch sv. duší. V manželskom stave závodili vzájomne medzi sebou v nábožnosti a v konaní skutkov milosrdenstva. Žili spolu ako dvaja anjeli v telách ľudských. Obaja umlčali smyselnosť a krehkosť ľudskú prísnym zapieraním seba, aby sa tým viacej Bohu posvätili. Oba slúžili poddaným občanom vlasti skvelým príkladom, kresťanským smýšľaním a čistou iskrenou láskou.
Sv. Štefan chcel ešte za života svojho za kráľa dať korunovať sv. Imricha a panovanie mu odovzdať, aby v prácach ustatý posledné dni svoje výlučne službe Božej mohol venovať. I napísal skúsenosti svoje panovnícke v knihe, ktorú chcel mu ako závet svoj poručiť. Tento spis objavuje horlivosť apoštolskú a múdrosť panovnícku sv. Štefana, i obsahuje desať prekrásnych naučení, ako má sv. Imrich, nádejný nástupca jeho na stolici kráľovskej, Bohu slúžiť a poddaných svojich oblažiť. Prvých päť naučení týkajú sa svätého náboženstva a sv. cirkvi; i vyzýva v nich sv. Imricha, aby obom verne slúžil. I hovorí: «Pretože na vysokú dôstojnosť kráľovskú iba takých treba pozdvihnú! ktorí sú uvedení do katolíckej viery: preto medzi napomenutia kladieme vieru na prvé miesto. Predo všetkým nakladám, radím, navrhujem teda, milý synu môj, keď chceš mať korunu v úctivosti, ochraňuj tak starostlivé apoštolskú katolícku vieru, že by si bol príkladom pre poddaných svojich, i aby ťa duchovenstvo právne kresťanským mužom mohlo nazvať.....Tí, ktorí nepravému učeniu veria, alebo ktorí vieru neplnia a neokrašľujú dobrými skutkami (lebo bez týchto viera je mŕtvá), nemôžu ani tu panovať so cťou, ani neobsiahnu korunu večného života. Avšak keď máš štít (poklad) viery, neobídeš sa bez šišiaku (koruny) blahoslavenstva. Takýmito zbrojami budeš bojovať šťastne proti každému vidomému i nevidomému nepriateľovi ... Po viere v palote kráľovskej patrí druhé miesto cirkvi... Táto je, milý synu, v krajine našej nová a mladá; preto treba je starať sa bedlivejšie a pozornejšie naveky, aby to dobré, ktoré milosť Božia bez milosrdenstva nám nehodným udelila, skrze nedbalosť alebo neobozretnosť pokazené nebolo a na zmar nevyšlo ... S horlivou snahou máš sa starať, že by cirkev so dňa na deň sa rozmáhala i aby nebola obrážaná;... aby si takto korunu svoju skvelejšou a život svoj šťastnejším učinil.» A o biskupoch hovorí: «Milý synu, oni nech sú radcami tvojimi. Ochraňuj ich, ako blesk oka svojho; keď máš dôveru ich, neboj sa nepriateľa svojho.» Konečne odporúča mu cvičenie sa v nábožnosti a v cnostiach a to robí vrelými slovami. V druhej časti kládol na srdce zbožnému synovi svojmu múdrosť panovnícku, ako má zachádzať s veľmožmi, i cudzincov hájiť, ako nestranne má panovať, i ako si má ctiť obyčaje a staré ustanovizne predošlých panovníkov. Medzitým prozreteľnosť Božia inak naložila so sv. Imrichom; i nemohol plniť a uskutočniť tieto prekrásné naučenia.
Slávnostné korunovanie sv. Imricha za kráľa uhorského malo sa diať dňa 2. septembra roku 1031. Všetky prípravy sa dokončily. A hľa, osem dní pred korunovaním bol sv. Imrich divým kančom ťažko ranený (Ann. Hildesheimenses ad ann. 1031.) a po ťažkej nemoci, na deviaty deň o 9. hodine v pondelok umrel (Chr. ung. pol. Mon. Pol. Hist. I. 508); dňa 3. septembra roku 1031, v 24. roku požehnaného veku svojho. I bol v Stolnom Belehrade slávnostne pochovaný. V budúcu nedeľu potom zomrela i panenská manželka jeho (Katona H. cr. R. H. I. p. 331; Chr. ung. pol. I. c.). Sv. Štefan a s ním celá vlasť uhorská žialila za sv. Imrichom. A ústa sv. Štefana nikdy viac nepohly sa k úsmevu. Na hrobe sv. Imricha stály sa mnohé' divy; následkom tých a skvelých cností jeho vyhlásil ho pápež Gregor VII. roku 1083 za svätého. A sv. Ladislav, kráľ uhorský, vystavil ostatky jeho v hlavnom chráme v Stolnom Belehrade k verejnej úcte vďačných veriacich kresťanov, čo stalo sa 5. novembra spomenutého roku a preto slávi sa pamiatka jeho tohoto dňa až po dnešný deň.
Milostivý Boh zjavil oslávenie neporušeného mládenca mnohými divy. Podľa uhorského dejepisca Bonfina (De rébus hungaricis II. 2.) za panovania sv. Ladislava žil Nemec, menom Konrád, veľmi roztopašné a výstupne. Časom smiloval sa Boh nad hriešnikom. Vstúpil do seba, i uzavrel, že pôjde do Ríma, aby si od sv. Otca primeranú pokutu a odpustenie ťažkých hriechov svojich vyprosil. Keď prišiel Konrád do Ríma, bol predstavený sv. Otcovi a previnenie svoje skrúšene oznámil, dal mu tento rozhrešenie a naložil i podľa ťažkých hriechov primeranú pokutu. Riekol kajúcnikovi, že by všetky miesta ponavštevoval, kde sa nachádzajú ostatky svätých, kým jeho, na papieri naznačené hriechy smazané nebudú. Konrád pristal ochotne a pokorne na túto pokutu za hriechy svoje, ponavštevoval sväté miesta v Palestíne a inde, a po mnohom putovaní navrátil sa do Uhorska. Prišiel do Stolného Belehradu, hodil sa pri hrobe sv. Štefana na kolená, i riekol s prosbou, že sa nepohne z tohoto miesta, kým nedosiahne odpustenie ťažkých hriechov svojich. Sotva vyriekol toto rozhodnutie svoje, upadol do tichého spánku. I zdalo sa mu, ako by videl sv. kráľa Štefana, ktorý hovoril: «Id k hrobu sv. Imricha, ktorý nie je ďaleko; lebo Pán Boh udeľuje ohľadom na mládeneckú nevinnosť jeho, ktorú vždy zachovával, mimoriadné milosti na orodovanie jeho!» Konrád prebudil sa, išiel k hrobu sv. Imricha, pokľakol, i začal sa skrúšene modliť a o prímluvu svätého mládenca u milostivého Boha prosiť. Keď modlitbu svoju dokončieval, roztrhlo sa kajúcne rúcho, ktorým sa odieval a hriechy, ktoré mal na papieri naznačené, boly smazané. I poznal, že sa Boh nad ním smiloval a oznámil ten div sv. Ladislavovi.
Sv. Imrich vyobrazuje sa ako mládenec, v kniežacom rúchu odený, a na stupňoch oltára kľačiaci, na ktorý ukladá vojvodskú korunu svoju a iné drahocennosti.
Poučenie.
Keď pozorujeme život sv. Imricha, zdá sa nám, ako by bol nemal žiadnu vlastnú vôľu; lebo všetko, čo konal, dialo sa to výlučne podľa vôle Božej. On obetoval samolásku svoju celkom milostivému Bohu. Keď slávnostne prisľúbil Bohu večnú mládeneckú nevinnosť svoju, prosil všemohúceho Boha: «Vyplň vo mne vôľu Svoju!» Ani láskavý sv. otec jeho Štefan, ani záujem verejného blaha vlasti, v ktorej mal byť kráľom, ani prospech sv. cirkvi, ktorá mala nájsť v ňom ako v panovníkovi opravdivé katolíckom, vzrastu a upevnenia, nepriviedli ho k tomu, že by sľub svoj zrušil. Zaprel seba, samolásku svoju podrobil vôli Božej a tak vyvolil si najlepšiu stránku; lebo predo všetkým vyhľadával duševné spasenie svoje a slávu Božiu. Kresťane, rozváž si, čo hovorí svätý Anton: «Samoláska zvykláva rozsudok, zatemňuje myseľ, zachmuruje rozum, podvracia vôľu, zatvára cestu spasenia, nič nezná o Bohu, nepoznáva blížného, zaháňa cnosti, kopí hriechy, zapríčiňuje sváry, vyhľadáva iba zovňajšie vyznačenie, teší sa nad pádom ľudí, zanedbáva príkazy Božie, hovie smyselnosti, vyhľadáva smyselné zábavy, zatvára nebe, otvára brány pekla a naplňuje mesto Babylon zatratenými dušami.» Tohoto obával sa sv. Imrich, zapieral seba, samolásku svoju a plnil svedomite až do smrti sľub svoj, Bohu daný.
Čo je sľub? Je dobrovoľná, Bohu daná prípoveď, že človek konať chce niečo takého, čo samé v sebe dobré, človekovi možné a Bohu milé je, alebo že varovať sa bude človek toho, čo by Bohu sa proti vilo, lebo aspoň nie tak dobré je, než varovanie sa jeho. Kresťane, keď Pánu Bohu niečo prisľúbiš, povinný si to zachovávať. V 5. knihe Mojžišovej čítame slová Božie: «Ty zachováš sľub svoj takým spôsobom, ako si prisľúbil!» To je vôľa Božia, Ladislav, kráľ uhorský, s Amuratom, cisárom Tureckým, pokoj uzavrel; ale nezadlho zrušil ho a tiahol proti Turkom do boja. Turecké vojsko začalo v bitke ustupovať, utekať. Keď to zbadal Amurat, vzal do ruky úpis pokoja, vyzdvihol ho oproti krížu, ktorý na zástave vojska kresťanského sa nachádzal a zvolal: «Toto je písmo, ktorým som ja kresťanom a oni mne pokoj sľúbili. Ježišu Kriste, keď si pravý Boh, pomsti tú neveru, ktorej sa oni nado mnou dopustili.» Sotva Amurat tieto slová vyriekol, povstal medzi vojskom krešťanským veľký neporiadok, i dalo sa do úteku a Turci zvíťazili. Tak tresce spravodlivý Boh už na tejto zemi tých, ktorí daný sľub rušia. V 5. knihe Mojžišovej 23. čítame: «Keď niečo sľúbiš Pánu Bohu svojmu, nebudeš odkladať splniť; lebo požaduje to Pán Boh tvoj, a keď premeškáš, pripočítané bude za hriech.» Kresťane, nasleduj sv. Imricha!
Modlitba.
Bože, ktorý si blahoslaveného Imricha, skvejúceho sa svetlom mládeneckej nevinnosti, do sboru svätých Svojich povýšil, udeľ, prosíme Teba, aby sme toho, ktorého si sebe posvätil, ustavičnú pomoc u Teba pocítili. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen. |