Tento zriedkavý muž Boží narodil sa v mestečku, Kastro Nuovo menovanom, v kráľovstve neapolskom, roku 1521 z vážnej kresťanskej rodiny, i menoval sa pôvodne Lancelot Avellino a len vtedy, keď vstúpil do rádu Theatínov, začal sa nazývať Andrejom Avellinom. Už ako útly chlapček prejavoval zárodok cností, z ktorých dalo sa. uzatvárať na budúcu svätosť života jeho. Matička vychovávala ho nábožne. Ešte ani zreteľne slová nevyslovoval, už modlieval sa s ňou sv. ruženec. A milosť Božia pôsobila popri vychovávaní rodičovskom mohutne a divotvorne na tohto sv. chlapca. Ustavične zaoberal sa skrze modlitbu a sv. rozjímanie s milostivým Bohom. Keď iní chlapci po uliciach mestečka sa ihrali a preháňali, staval si zbožný Avellin doma oltár a prespevoval pred ním nábožné piesne. Keď zbožní rodičia zbadali, že synčok má vlohy a vôľu k učeniu, poslali ho na verejné školy do blízkeho mesta Senisie; lebo chceli ho venovať podľa túžby srdca jeho stavu duchovnému.
Ako študent v Senisii vynikal všestranne nad ostatných rovesníkov svojich. I vyrástal v takého prekrásneho mladíka, že mimovoľne ľudia na neho oči obracali, keď do školy ulicami kráčal. Preto podstúpil ťažkú skúšku: nie jedna ľahkomyseľná ženská usilovala sa, aby ho lichotením alebo i darmi sviesť mohla. Najnáruživejšie po ňom túžila istá vdova. Najprv posielala mu dary; ale svätý mládenec neprijal ich. Potom poslala k nemu nestudnú ženu, ktorá nahovárala ho, aby ju navštívil; ale sv. mládenec odkázal bezbožníci, že si radšej oči vylúpi, než by zhrešil. I vbehla k nemu v noci do izbičky, keď práve na kolenách kľačal a skrúšene sa modlil. Zbožný a cnostný mládenec preľakol sa veľmi, krv od hanby poliala tvár mu a nebol v stave ani slovíčka prehovoriť; i vstúpil do vedľajšej izby a zamkol za sebou dvere. Takýmto spôsobom, ako i horlivou modlitbou a sv. rozjímaním zachránil sa pred všetkými nástrahami hriešnymi a zachoval telo i dušu svoju nepoškvrnené, čisté. I prijal nižšie posviacky z rúk biskupských, aby podobným pokúšaniam ušiel. Keď v meste Senisii dokončil štúdie, chystal sa na vysoké školy do Neapolu. Medzitým zaoberal sa i vyučovaním mládeže. Prišiel do mestečka Nova Rokka, svolal mládež a vykladal jej pravdy náboženstva kresťanského. Potom išiel s ňou do chrámu ku sv. omši a popoludní opakoval s mládežou to, čo ráno prednášal, pomodlil sa so všetkými dietkami loretánske litánie a prepustil ich. Takto zachádzal s mládežou za dlhší čas každodenne. V nedeľu vodieval mládež po chrámoch. Takýmto spôsobom napravil v spomenutom meste pokazenú driev mládež a dietky a skrze nich i rodičov. Ale i diabol ho pokúšal. Jedna dcérka vzácnych rodičov, ktorá tiež chodila k nemu na cvičenie, poklesla. Zlí ľudia pripisovali pád nešťastnice mladému sv. učiteľovi. Navedení zlými jazykami pokrvní siahali na život jeho. I odišiel na vysoké školy do Neapolu.
Na vysokých školách neapolských venoval sa bohosloveckým vedám, svetskému a cirkevnému právu. I vyznačoval sa takou usilovnosťou, že nezadlho složil prísné skúšky zo svetského a cirkevného práva a doktorský klobúk si vydobyl. Ale i počas štúdií v Neapole číhaly na sv. mládenca svodnice; aby nástrahám ich vyhnul, menil často obydlie svoje tak, že ho nájsť nemohly. Keď dokončil i bohoslovecké vedy, vysvätil ho biskup za kňaza.
Biskup ponúkal novo vysvätenému učenému kňazovi výnosné dôstojenstvá. Zlý duch vzbudil v ňom žiadosť po cti a po bohatstve, i chcel už prijať výnosné postavenie; ale spovedný otec jeho z rádu Theatínov, menom Marioni, odhovoril ho od toho a učený mladý kňaz prijal iba úrad advokáta pri súde duchovnom. Úrad svoj pravotársky zastával skvele; ale postavenie toto sv. muža netešilo, lebo srdce jeho nemohlo výlučne Bohu slúžiť a pomaly stydnúť počalo. I stalo sa, že mladý pravotár Avellin zastával priateľa. Pri pojednávaní pred súdom vyklzlo sa mu lživé slovo a následkom toho vyhral pravotu priateľovu. V noci rozpamätal sa pravotár Avellin na slová Ducha svätého (Kniha múdrosti 1,11.): «Ústa, ktoré mluvia lož, zabíjajú dušu!» I preľakol sa veľmi, složil úrad svoj pravotársky, i začal veľmi kajúcne žiť a Bohu horlivé slúžiť.
Arcibiskup poslal ho na vinicu Pána; i pracoval Avellin horlivé po dedinách v správe duchovnej, najmä vyučoval vo sv. náboženstve zanedbanú mládež a viedol ju k mravnosti a k cnosťam kresťanským. Požehnané bolo ovocie,, ktoré účinkovanie zbožného kňaza Avellina v okolí donášalo. Prísny a svätý život horlivého kňaza obrátil na seba pozornosť arcibiskupovu, ktorý mu naložil, aby obnovil kleslú kázeň mníšok v kláštore u sv. Michala v Neapole. Horlivý sluha Boží plnil žiadosť arcipastierovu svedomite, i vykorenil všetky nadužívania, ktoré sa v kláštore boly zahniezdily. Ale mníšky, ktoré samotu kláštorskú nevyvolily si pre posvätenie svoje, lež z časných ohľadov, nenávidely ho, ba vzdorovaly poriadkom jeho. Na rozkaz arcibiskupa ubytoval sa v tom kláštore. Svetárske mníšky nemohly zniesť prísny zátvor kláštorský; jedna z nich najala šľachtických mladíkov, aby ho zabili. A skutočne, keď sv. Avellin jedného dňa pripustiť nechcel niekoľkých šľachtických mladíkov do kláštora, oborili sa títo na neho, bili ho a iba milosti Božej ďakovať mohol život svoj, ktorá divotvorne z rúk zúrivých vrahov vyslobodila ho. Ťažko ranený sv. Avellin hľadal útočište u Theatínov, kde bol opátom spovedný otec jeho Marioni. Pod starostlivou opaterou zbožných mníchov vyzdravel za krátky čas, i odpustil vrahovi, ktorý mu do tváre dve ťažké rany bol zasadil, ba vyprosil pre neho u miestokráľa i omilostenie.
Už dávno túžil sv. Avellin po samote, v ktorej by život svoj Bohu mohol venovať. I vstúpil roku 1556 do sboru Theatínov v Neapoli a stal sa vzorom ich. Pri skladaní slávnostného sľubu prijal meno sv. apoštola Andreja a od toho času menoval sa Andrej Avellin, i nasledoval sv. apoštola, patróna svojho, na ceste kríža. Vtedy mal 35 rokov veku svojho. A od toho času tak rýchle po ceste k dokonalosti najvyššej kresťanskej kráčal, že všetci bratia obdivovali ho. Nielen že až na poslednú písmenu plnil ťažké pravidlá rádu, lež pridal si ku sľubom kláštorným ešte dva nové, že bude sa v trpezlivosti a v zapieraní seba cvičiť a bez ustania proti všetkým žiadosťam svojim a proti vlastnej vôli či samoláske bojovať. A pokora u sv. Andreja Avellina bola od toho času taká veľká, že žiadnej chvály nezniesol. On hovorieval: «Chvála ľudská je krádež cti Božej.» Naproti tomu bol veľký milovník potupy a uponížovania a preto rád hovorieval o nízkom rode svojom, dával si potupné mená a rád by bol poklesky svoje celému svetu zjavil. Podobne veľká bola i poslušnosť jeho. On hovorieval: «Nič nie je nebezpečnejšieho nad vlastnú vôľu a preto máme sa denne modlievať: zbav nás tohoto zlého.» Počas prípravných rokov sv. Andreja Avellina býval v kláštore šialenec, ktorý niekedy tak veľmi zúril, že tých chcel poškrtiť, ktorí ho obsluhovali. Nikto z bratov mníchov nechcel šialenca obsluhovať; ale sv. Andrej Avellin znášal z lásky k Bohu všetky príkoria a opatroval starostlivé šialenca, kým sa neuzdravil. Keď bratia ľutovali trýzneného sluhu Božieho, riekol: «Tí, ktorí ma ľutujú, posmievajú sa Pánovi, ktorý mi dáva, o čo Ho prosím. Trápenie nie je nič zlého, a len vtedy stáva sa zlým, keď neradi trpíme.» Veľká bola láska jeho i oproti nepriateľom. Vnuka jeho, zbožného a cnostného mládenca, zavraždil istý bezbožník úkladné. Sv. Andrej Avellin znal vraha a nevyzradil ho súdu; a keď bol predsa vrah odkrytý, prosil svätý brata svojho, aby sa nad ním nepomstil, a sudcu, aby ho omilostil.
Po složení slávnostného sľubu stal sa sv. Andrej Avellin správcom novicov, ktorých ku dokonalosti kresťanskej viedol. Veľký počet kňazov a svetských, ktorých na vysoký stupeň dokonalosti pozdvihol, dokazuje, že sv. Andrej Avellin znal zriedkavé umenie, ako treba ľudí na svätých pretvoriť. Úrad duchovného správcu novicov zastával za desať rokov. Potom konal po rozličných kláštoroch rozličné služby. Konečne bol predstaveným v mnohých kláštoroch. A všade, kdekoľvek pôsobil, rozširoval požehnanie Božie. Najprvší mužovia toho veku vyhľadávali sv. Andreja Avellina, aby sa s ním vo vážnych záležitostiach radili. Slávný kardinál Pavel z Arezzo a sv. Karol Borromejský sverili mu vážné veci. V Piacenzi založil arcibiskup nový kláštor pre Theatínov a sv. Andrej Avellin bol ustanovený za predstaveného; i účinkoval v tomto meste ako spovedný otec tak požehnane, že nie jednu svetársku pannu a ženu z pádu povzniesol a na cestu cnosti upravil. Vyrovnal spory a nepriateľstvá, smieril najväčších nepriateľov. Všetci dobre zmýšľajúci kresťania považovali sv. Andreja Avellina za posla Božieho; iba bezbožníci nenávideli ho. I očiernili niektorí zlostníci pokorného sluhu Božieho u vojvodcu z Parmy, že je pokrytcom a že iba pred svetom skviet sa chce. Vojvodca z Parmy navštívil sv. Andreja Avellina v kláštore. Ako sa zadivil, keď v izbičke pokorného sluhu Božieho našiel iba tvrdé lôžko, drevený stolec, hlinenú nádobu na vodu, obrazy svätých a drevený krížik.
Ako predstavený v kláštore žil svätý, ako by bol najposlednejším z bratov. Vždy vyvolil si jedného z mladších bratov, o ktorom vedel, že je dokonalý, za vodcu svojho, a dal sa od neho v duchovnom ohľade vodievať, ako dieťa povoľné. Hoci bratia nazývali sv. Andreja Avellina «anjelom v tele ľudskom» pre čistotu života jeho a svätosť, predsa považoval sám seba za najväčšieho hriešnika a často vzdychával bolestne, že od spravodlivého Boha ďo zatratenia večného bude odsúdený. Telo svoje mŕtvil veľmi prísne. V jedle bol taký striedmy, že sa zdalo, akoby bolo nemožno, aby bol živý. Od toho času, čo stal sa Theatínom, nepožíval žiadneho mäsitého pokrmu, ba ani rýb, vajec, mlieka. Jediným pokrmom jeho bola strova, najmä bôb. Keď ho v starobe bratia napomneli, aby v chorobe záživnejšie pokrmy užíval, riekol: «Znám, že ma staroba moja od pôstu oslobodzuje; avšak keď si pomyslím na hriechy svoje, ktorými som Boha obrážal a na lenivosť svoju, nuž mám dosť príčiny, aby som telo svoje karhal a tak rozhnevaného Boha udobril.» Najčastejšie rozjímal o umučení Pána Ježiša Krista. A častoráz cez deň zvolal: «Ach, ako málo je to, čo trpím a konám, keď to porovnávam s tým, čo Pán Ježiš Kristus trpel a konal pre mňa! Ó keby som bol hoden, že by som Mu ku cti bol prútami bičovaný a klincami prebodnutý na kríži život svoj hriešny dokonať mohol!» A keď slúžil sv. omšu, rozpálený býval láskou Božou celý a tvár jeho skvela sa ako tvár anjela Serafína. A milostivý Boh poprial sv. Andrejovi Avellinovi zvláštné milosti. V Neapoli žila toho času ženská, ktorú svet považoval za svätú; pod zásterou zbožnosti lákala k sebe mládencov a panny. Toto pokrytstvo bolo tajené dlho; ale sv. Andrej Avellin poznal, že dom domnelej svätuškárky je peľachom hriechu, i vystríhal ľahkovernú mládež pred svodkyňou.
V spovedelnici nemohol sv. Andrejovi Avellinovi nikto odolať a veľké veci spasenia preukázal ako spovedný otec. Raz povolali ho k nemocnému. Na ceste riekol sv. Andrej Avellin k poslovi: «Ty si ma zavolal, aby som vyslyšal hriechy iného. A o to sa nestaráš, aby si svedomie svoje od neprávosti očistil.» I pošopkal poslovi ťažký hriech, ktorého sa tajne dopustil. A doložil: «Dobre si to rozváž, lebo pomsta Božia je blízka!» Prestrašený hriešnik prosil sluhu Božieho, aby ho hneď vyspovedal. Takto pôsobil pokorný sluha Boží až do vysokej staroby svojej medzi veriacimi.
Sv. Andrej Avellin staral sa i o napravenie kázne cirkevnej medzi duchovenstvom. Pričinením jeho pozakladali biskupi družstvá, pozostávajúce zo svetského kňažstva, ktoré spoločne bývalo bez toho, aby sa ku životu kláštorskému slávnym sľubom bolo zaviazalo.
V týchto družstvách pôsobil sv. Andrej Avellin veľmi požehnane. S ním spojil sa sv. Karol Borromejský, aby ducha opravdive apoštolského takýmto družstvom medzi kňazmi svojimi vzkriesil.
Chýr o svätosti života pokorného sluhu Božieho niesol sa široko-daleko. Vysoko postavení mužovia i jednoduchí ľudia vyhľadávali sv. Andreja Avellina, aby sa s ním v záležitostiach duchovných radili. Veď milostivý Boh oslavoval verného sluhu svojho s času na čas mimoriadnymi darami, keď poprial, že na prostredkovanie jeho divy sa dialy a niejednu vec budúcu predpovedal. Chudobu miloval veľmi a vždy bol rád, keď mu niečo chybovalo. Keď postretol chudobného človeka, bolelo ho to, že je nie takým chudobným, ako ten.
Takto účinkoval spasonosne sv. Andrej Avellin až do osemdesiateho ôsmeho roku veku svojho po mnohých kláštoroch rádu Theatínov, ktoré pozakladal a zveľadil. Dňa 10. novembra roku 1608 chystal sa k odchodu z tejto márnej zeme; lebo už dávno bol predpovedal hodinku smrti svojej. Celú noc ztrávil bol na modlitbách a potom išiel veľmi slabý do chrámu, aby svätú omšu slúžil. Keď prišiel k oltáru, napomínal ho kostolník, aby sa vrátil do sakristie. Ale túžba jeho po Sviatosti oltárnej to nedopustila. I prežehnal sa a začal hovoriť: «lntroibo ad altare Dei (Chcem vstúpiť k oltáru Božiemu).» Miništrant neodpovedal mu, lebo videl, že pre veľkú slabosť sv. omšu nebude môcť dokončiť. Svätý začal druhý raz odriekať tie slová; miništrant zase mlčal. A po tretí raz začal sv. Andrej Avellin odriekať slová vstupnej modlitby, vtedy poklesol na schody oltáru, lebo ranila ho mŕtvica na jazyk a na ľavý bok. Bratia odniesli ho do kláštorskej izbičky, tam prijal pri úplnom povedomí sv. sviatosti zomierajúcich, požehnal bratov, pohliadol hore, zašepkal: «K nebu, k nebu!» a nebeský pokoj zažiaril na tvári jeho, keď odovzdal dušu svoju Stvoriteľovi svojmu.
Telo sv. Andreja Avellina bolo pochované v kláštorskom chráme sv. Petra v Neapoli. Na hrobe jeho stály sa mnohé divy a zázraky. Pápež Innocent X. vriadil ho roku 1624 do soznamu blahoslavených a Klement XI. roku 1712 vyhlásil ho za svätého. V Neapolskú býva ctený ako patrón proti porážke.
Svätý Andrej Avellin vyobrazuje sa v rúchu rádu Theatínskeho, ako stojí pred oltárom s rozprestreným v rukách ručníkom,, na ktorom je nápis: «Introibo ad altare Dei.»
Poučenie.
Sv. Andrej Avellin nastúpil cestu dokonalosti, keď ho prestrašily slová svätého Písma: «Ústa, ktoré mluvia lož, zabíjajú dušu.» On poznal, že človek má život svoj riadiť nielen podľa priradenej spravodlivosti, lež i podľa sv. Evanjeliumu, ktoré zakazuje i každé nepravé slovo a požaduje sväté úmysly. I zapieral seba a pracoval bez ustania na spasení duševnom svojom a blížnych svojich. A pracoval príkladom prísneho a svätého života svojho, slovom i spisami. Hoci «neustále sa modlil,» ako súčasný životopisec jeho poznamenáva, napísal predsa veľký počet vzdelávajúcich spisov, ktoré vyšli po smrti jeho v piatich sväzkoch. V jednom spise svojom hovorí,, že nenašiel lepšieho prostriedku vo všetkých namáhaniach, než že sa odhodlal «nikdy sebe v tomto biednom živote pokoja nepopriať.» A od vstúpenia do rádu Theatínov neriekol žiadneho nepotrebného slova, na nič nadarmo sa nedíval: všetko budiio v ňom zbožné myšlienky. Kedykoľvek slabé a chorľavé telo mu dovolovalo, nemal pokoja ani nedbal na zotavenie, lež pracoval na spasení blížnych svojich a konal skutky lásky. Keď mu hovorili, aby sa šetril ohľadom na starobu svoju, obyčajne riekol:
«K nebu, k nebu!» Tak žil a horlil svätý Andrej Avellin pre česť a slávu Božiu ustavične; lebo mal vždy pred očami smrť, a po smrti prísneho a spravodlivého Sudcu. Kresťane, nasleduj svätého Andreja Avellina. Pamätaj, čo hovorí sv. Bernard: «Pretože ťa smrť všade očakáva, máš ju i ty, keď si múdrym, všade očakávať.» Ty máš tak žiť, ako žil sv. Andrej Avellin, a žiadneho ťažkého hriechu sa nedopúšťať; máš premáhať samolásku svoju, nepopriať biednemu životu svojmu pokoja v službe Božej a blížnych svojich; i vždy pamätať na smrť a túžiť po kráľovstve Božom.
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si sv. vyznavača Svojho Andreja Avellina učinil tak horlivým, že každodenne v dobrom usilovne postupovať si umienil, popraj nám skrze zásluhy jeho a orodovanie, aby sme i my účasť brali v tej milosti, že by vždy to, čo je dokonalejšieho, sme konali a slávy Tvojej šťastne dôjsť mohli. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen. |