Vo štvrtom storočí skvel sa ako hviezda prvej veľkosti na obzore sv. cirkvi svätý Martin, biskup v gallickom meste Túre (Tours).
Súveký spisovateľ cirkevný Sulpicius Severus hovorí, že svätý Martin narodil sa roku 316 v meste Sabarii (teraz Kôszeg, Kamenec, Stein am Anger) v Pannonii (v zadunajskom Uhorsku) z pohanských rodičov. Otec jeho bol sa vyšinul z obecného vojaka na hodnosť tribúna či plukovníka vojenského. Ako útle dieťa dostal sa svätý Martin s rodičami svojimi do mesta Pavie v Itálii, kde sa mu dostalo prvého starostlivého vychovávania a vzdelávania. Hoci rodičia jeho boli pohanmi, predsa strážili nad synkom svojím, aby nemravnými pohanskými vojakmi pokazený nebol. Ešte viac strážilo nad ním oko milosrdenstva Božieho. Nadaný chlapček ošklivil si pohanské nemravy, povery a obyčaje, chránil sa i najmenšieho hriechu a túžil po poznaní pravdy. Častoráz počul o zriedkavých cnostiach kresťanov, ba obdivoval ich vlastnými očami, i zatúžil po náboženstve kresťanskom. Zvedavosťou ponúkaný vklzol sa ako desaťročný chlapec do shromaždenia kresťanov a dojímavé služby Božie zatriasly mohutne mysľou a srdcom jeho. I počal bez vedomia pohanských rodičov do shromaždenia katechumenov či čakancov svätého krstu chodievať a pravdám sv. náboženstva Kristovho sa usilovne učiť. Za dva roky učil sa vtipný a zbožný chlapček sv. náboženstvu, i bol tak oduševnený pravdami náboženstva kresťanského a tak rozpálený láskou k pravému Bohu, že chcel na niektorú púšť odísť, ako pustovník prísny kajúcny život viesť a tým spôsobom večnú odmenu v budúcom živote si zabezpečiť. Ale duchovný predstavený katechumenov odradil neskúseného dvanásťročného Martina od toho predsavzatia; i dal sa sv. Martin nahovoriť, že ostal ešte za tri roky v Pavii ako katechumen pod správou zbožného kňaza, ktorý ho na ceste ku spravodlivosti a dokonalosti kresťanskej s veľkým úspechom viedol. Avšak nenadále bol vykázaný zbožnému mladíkovi Martinovi iný úkol života. V pätnástom roku veku svojho mal obdržať sviatosť krstu a mal byť prijatý do sboru pravoverných kresťanov. A hľa, cisár rímsky Konštantín I. vydal rozkaz, aby všetci schopní synovia starých a vyslúžilých vojakov do radov bojovných vriadení boli. Hoci zbožný Martin stav vojenský si ošklivil, predsa musel sa stať vojakom; lebo vlastný otec jeho, ktorého mrzelo tiché a utiahnuté živobytie synkovo a ktorý čo najvyššie cenil stav vojenský, sám oznámil vrchnosti, že syn jeho Martin súci a schopný je ku službe vojenskej. Takým spôsobom bol vriadený pätnásťročný Martin do jazdeckého pluku, ktorý odchádzal do Gallie (Francúzska).
V krátkom čase stal sa nadaný, usilovný a svedomitý mladík dôstojníkom pri cisárskej jazde. V hluku života vojenského, medzi pohanskými a surovými bojovníkmi, ktorí mnohých neprávostí sa dopúšťali, zachoval sa zbožný mladík Martin čistým, neporušeným bojovníkom Kristovým; pod železným pancierom (oružím) jeho bilo kresťanské srdce, plné lásky k Bohu a ku biednym blížnym. Nikto nepočul mladého dôstojníka zlorečiť, alebo neslušné slová hovoriť. K podriadeným vojakom bol láskavým, oproti predstaveným svojim choval sa slušne a pokorne: a tak vážili si ho všetci a ctili i pohania, hoci vedeli, že je horlivým kresťanom. Sluhu svojho, ktorý mu bol k službám pridelený, ctil ako brata. V jedle a v nápoji nepreberal si, lež bol veľmi striedmy a tak mohol zo skromného platu svojho ubiedených blížnych svojich štedre napomáhať. Životopisec jeho naznačil niejeden skvelý skutok milosrdenstva, ktorý sv. Martin v mladom veku svojom blížnym preukazoval. Toho času udal sa známy príbeh života sv. Martina pred bránou mesta Amianu (Amiens), ktorý podnet zavdal umelcom, že by ho ako zvláštneho hrdinu kresťanskej lásky vyobrazovali. V tuhej zime, keď mnohí ľudia od zimy a od hladu vo Francúzsku mreli, ponáhľal sa sv. Martin s oddelením jazdy rímskej do mesta Amianu. Keď vchádzal do brány, uzrel žobráka, ktorý polonahý, zimou zkrahnutý o smilovanie prosil. Nikto nepovšimol si bedára, ktorý na celom tele od zimy a od hladu sa triasol. Mladý zbožný dôstojník Martin bol už rozdal chudobným všetky peniaze, ktoré u seba mal. Nemal ničoho pri sebe okrem zbroja a vrchného vojenského rúcha, bez ktorého nemohol sa zaobísť. Ale súcit s trpiacim blížnym podal mu do ruky meč; i prieťal mečom plášť svoj na dve polovice, z ktorých jednu podal polonahému zkrahnutému žobrákovi, druhou odial ramená svoje. Keď to videli niektorí z pohanských dôstojníkov, posmievali sa sv. Martinovi surovými vtipami; ale našli sa i takí pohanskí vojaci, ktorí obdivovali štedrotu kresťanského dôstojníka a boli pohnutí k tomu, že i srdcia ich zacítily lásku k biednym a súcitne podporovali potom nešťastných blížnych svojich. V noci zjavil sa svätému mládencovi Pán Ježiš Kristus, Vykupiteľ božský, odiaty polovicou plášťu, ktorú sv. Martin žobrákovi včerajšieho dňa bol daroval, i riekol anjelom, ktorý Ho sprevádzali: «Týmto rúchom zaodial Mňa Martin, hoci iba začiatočník vo sv. viere, i zachránil Mňa pred zimou.» Toto zjavenie Božie preniklo srdce zbožného osemnásťročného Martina tak veľmi, že hneď ráno nasledujúceho dňa prosil kresťanského kňaza, ktorý sa v meste nachádzal, aby mu sv. krst udelil a do sv. cirkvi ho prijal. Od toho času, ako prijal sviatosť krstu, túžil ešte vrúcnejšie po dokonalosti kresťanskej, i vzýval milostivého Boha neprestajne, aby mu zjavil, jakú cestu má nastúpiť, že by duševné spasenie svoje zabezpečil; lebo služba vojenská prekážala veľmi snahe po vyššej dokonalosti. Na domluvu priateľa ostal ešte pri vojsku za niekoľko rokov. Ale keď po smrti cisára Konštantína Veľkého nástupca jeho Konštancius podporoval bludárov arianských a utláčal sv. cirkev, nechcel sv. Martin v cisárskom vojsku viacej slúžiť. Cisár Konštancius ponúkal vyslúžilcom peňažnú odmenu, keď ďalej budú slúžiť. Sv. Martin neprijal odmenu a žiadal o prepustenie zo stavu vojenského. Toho času napádali bojovní Nemci a iné germánske národy Galliu, ktorá Rimanom bola podriadená. Plukovník riekol svätému Martinovi, že preto žiada o prepustenie, pretože rozhodná bitka s nepriateľmi sa blíži a on sa smrti bojí. Svätý Martin riekol: «Pane, daj ma strážiť až ku rozhodnej bitke a vtedy postav ma na čelo pluku bez zbroja a štítu; i nech bude zbrojou mojou jedine zástava so sv. krížom. Takto ozbrojený vrhnem sa do radov barbarov a dokážem ti, že sa nebojím ani nepriateľa, ani smrti.» Tak ostal sv. Martin ako dôstojník pri vojsku, kým nepriatelia neboli premožení a do hôr svojich sa neuchýlili.
I obsiahol prepustenie od vojska a utiahol sa do samoty, kde na modlitbách a vo svätom rozjímaní bohumilý život viedol.
Toho času žil v meste Piktaviume, teraz Poatiere (Poitiers), muž Boží, menom Hilarius, ktorý viedol veľmi prísny život, učenosťou svojou sa preslavoval a blud Ariov mohutne napádal a vyvracal a ktorý neskôr v tom meste slávnym biskupom sa stal. Sv. Hilarius prijal s radosťou zbožného mladého muža medzi učeníkov svojich. A sv. Martin venoval sa celkom vedám sv. náboženstva, službe Božej a prísnemu zapieraniu seba samého.
Tak žil sv. Martin za dlhší čas pod duchovnou správou sv. Hilariusa, keď dopočul, že rodičia jeho Itáliu opustili a do rodného mesta svojho v Pannonii sa navrátili. I rozlúčil sa so svätým Hilariusom a vybral sa za rodičmi do vlasti, aby jak ich, tak i druhých pohanov na sv. vieru obrátil. Pri lúčení sľúbil sv. učiteľovi svojmu, že sa k nemu zase časom svojim navráti. Na ceste prepadli vo vrchoch Alpských zbožného pútnika zbojníci. Pretože sv. Martin nemal žiadne poklady, pozdvihol jeden z nich meč svoj, aby ho zavraždil. Svätý Martin pozrel vážne na vraha a neľakal sa smrti. Túto neohroženosť zbadal druhý lúpežník, i zachytil ruku vrahovu, odviedol sv. Martina na stranu a pýtal sa ho na meno a na stav jeho. Sv. Martin odpovedal: «Ja som kresťan, sluha živého Boha.» Zbojník pýtal sa ďalej: «A nebojíš sa v tomto veľkom nebezpečenstve ?» Sv. Martin riekol vážne: «Prečo by som sa mal ľakať, keď som presvedčený, že pod ochranou Božou stojím a že mi bez dopustenia Božieho nič zlého stať sa nemôže? Ale ty a súdruhovia tvoji, ktorí neprávosti páchate a nevinnú krv ľudskú vylievate, máte sa všetkým právom obávať pomsty Božej, ktorá vás iste neminie!» Zbojník zblädol a triasol sa na celom tele. Sv. Martin napomínal ho, aby do seba vstúpil, vo sv. náboženstve dal sa poučiť, i aby prijal sv. krst Kajúcny hriešnik bol tak dojatý napomínaním sv. muža, že hneď opustil krvavých súdruhov, išiel so sv. Martinom, dal sa pokrstiť, a vstúpil do kláštora, kde bohumilý život svoj dokonal.
Sv. Martin prišiel šťastlivé do rodného mesta Sabarie v Pannonii a začal horlivé ohlasovať slovo Božie. I podarilo sa mu, že za krátky čas dala sa matka jeho pokrstiť a s ňou i veľké množstvo pohanov vstúpilo do lona sv. cirkvi; iba otec jeho zostal pohanom až do smrti svojej a nijak nechcel opustiť povery a obyčaje pohanské, v ktorých bol odchovaný a sa i zostaral. Za mnohé roky pôsobil sv. Martin vo vlasti svojej na vinici Pánovej, i obrátil veľké množstvo pohanov v Pannonii na vieru Kristovu. Toho času zúrili prívrženci bludára Aria proti pravoverným kresťanom po celej ríši rímskej, lebo cisár Konštancius veľmi ich zastával. I v Pannonii pozdvihli bludárski Ariáni pyšné hlavy svoje a prenasledovali krvavé každého horlivého katolíka. Sv. Martin postavil sa neohrožene proti bezbožným kacierom, vyvracal jasne a učene bohaprázdny blud ich a skvele zastával učenie sv. cirkvi o božstve Pána Ježiša Krista. Kacieri zúrili proti sv. Martinovi, prenasledovali ho všemožne, a keď nemohli odolať učenosti a horlivosti jeho, ubičovali ho a vyhnali z vlasti. Horlivý sluha Boží odišiel do Itálie, pretože počul, že i v Gallii Ariáni zúria proti pravoverným kresťanom a že i učiteľa jeho a priateľa sv. Hilariusa, biskupa " meste Piktaviume (Poitiers) krvavé prenasledujú. I usadil sa v pustom kraji neďaleko mesta italského Milána a ohlasoval slovo Božie. Ale ani v Itálii nemal sv. Martin od Ariánov pokoja, i tam prenasledovali ho tak dlho, kým sa neutiahol na ostrôvok, Gallinaria menovaný, ktorý proti mestu Genue v mori ležal. Na tomto ostrôvku vyhľadal si sv. Martin v pustých vrchoch jaskyňu, utiahol sa s jedným zbožným kňazom pred pomstivým arianským biskupom Auxenciom do tej pustovne a živil sa s ním biedne zelinami a ovocím lesným. Konečne uslyšal sv. Martin, že priateľ jeho sv. Hilarius, biskup piktaviumský, z vyhnanstva svojho vo Frygii, kam roku 356 bol vypovedaný, na prestol svoj sa navracia. I vybral sa hneď do Gallie a odprevadil učiteľa svojho do mesta Piktaviumu (Poitiers), kde ich mešťania roku 360 s radosťou privítali. Sv. Martin ostal iba za krátky čas u sv. Hilariusa biskupa, ktorý ho chcel za kňaza ku boku svojmu vysvätiť. Pokorný sluha Boží zdráhal sa prijať dôstojnosť kňazskú a prijal iba jednu z nižších posviacok, i stal sa exorcistom. Sv. biskup videl, že pokorný učeník jeho Martin túži po samote a po kajúcnom živote, i neprekážal mu, ale bol mu po ruke, že neďaleko mesta Piktaviumu (Poitiers) malý kláštor vystaval, v ktorom sa usadil s niekoľkými zbožnými mužmi, aby s nimi viedol prísny život mníšsky. To bol počiatok mníšskeho života v Gallii; lebo driev boli neznámi v Gallii cirkevní mužovia, ktorí by spoločenský zbožný život boli viedli. Kláštor Ligugis (Ligyžé, Ligugé) stal sa veľmi slávnym pod správou prvého opáta svojho, sv. Martina.
V tomto prvom gallickom kláštore žil sv. Martin s bratmi svojimi veľmi prísny život; avšak hoci bol život jeho skrytý pred ľuďmi, oslávil ho milostivý Boh a oznámil zadivenému svetu mnohými divami a zázrakami. Vznešená kresťanská rodina odovzdala sv. Martinovi synáčka svojho, aby ho vo sv. náboženstve dôkladne vyučil a potom aby mu sviatosť krstu udelil. Jedného dňa navštívil sv. Martin priateľa svojho sv. Hilariusa v meste Piktaviume, ktoré iba dve hodiny cesty bolo vzdialené, aby sa s ním poradil v záležitosti kláštora svojho. A hľa, zomrel chlapček bez toho, aby bol sv. krst obdržal. Keď sv. Martin vrátil sa do kláštora, našiel bratov svojich s plačom a nariekaním stáť pri mŕtvole chlapčeka, ktorý sverený bol opatere ich. Nenadalá smrť nepokrsteného chlapca dotkla sa tak veľmi citlivého srdca sv. Martina, že horko zaplakal, smúíacích bratov odstránil, k mŕtvole sa hodil a tak dlho milostivého Boha s plačom prosil, kým mladík k životu nebol vzkriesený. Tento syn vznešených rodičov žil potom dlhé roky na svedectvo divu a zázraku, ktorý milostivý Boh na prímluvu sv. Martina učinil. Podobne vzkriesil sv. Martin jedného obesenca. A všemohúci Boh oslávil verného sluhu Svojho ešte i mnohými inými divami a zázrakami a oznámil svetu, že v ňom má zvláštné zaľúbenie. Po celej Gallii niesla sa slávná povesť o svätom opátovi Martinovi.
Roku 371 uprázdnila sa biskupská stolica v meste Túre (Tours). Duchovenstvo a veriaci ľud žiadali si jednosvorne sv. Martina za biskupa. Avšak keď zbadali, že pokorný sluha Boží neprijme túto vysokú dôstojnosť a kláštor svoj na žiaden spôsob neopustí, použili úskoku. Jedného dňa prišiel do kláštora posol s prosbou, že by sv. Martin nemocnú ženskú navštívil, ju vyspovedal a potešil. Keď sv. Martin túto žiadosť vyplnil, obstali mešťania z Túru dom nemocnej a chceli sv. muža sebou odviesť, aby sa biskupom ich stal. Sv. Martin zbadal nástrahu i schoval sa v dome nemocnej za posadu (chlievik) husaciu; ale husi prezradily ho gagotom svojim. Preto vyobrazuje sa sv. Martin, s husou pri boku svojom. Mešťania vyviedli sv. Martina násilím z úkrytu, priviedli ho s jasotom do Túru a prinútili ho, že sa dal vysvätiť za biskupa. A sv. Martin ostal i ako biskup pokorným, chudobným mníchom. Aby si požehnanie Božie vyprosil, utiahol sa do chudobnej chyžky pri chráme biskupskom a neustále trval na modlitbách, vo sv. rozjímaní a usilovne čítaval sv. Písmo a spisy sv. Otcov cirkevných, aby úradu biskupskému zodpovedať mohol. Ale pokorný sluha Boží nemal od ľudí ani v tomto skromnom úkryte pokoja. I vyvolil za obydlie svoje iné miesto, ktoré bolo asi dve míle od mesta Túru (Tours) vzdialené a medzi riekou Loarou (Loire) a veľkými bralami ležalo ukryté. Ku tomuto pustému miestu viedla iba jedna úzka strmá cestička. Tu vystavil sv. Martin drevený kláštor, z ktorého neskôr povstalo slávné opátstvo Marmutierske (Marmoutiers) a to jedno z najväčších v Gallii (Francúzsku).
V krátkom čase shromaždilo sa okolo sv. Martina biskupa osemdesiat učeníkov, z ktorých niektorí, ako učiteľ ich, v drevených chyžkách, iní v jaskyňach nedostupných skál žili. Sv. Martin slúžil im za príklad ako kresťan a ako biskup. Mnísi so sv. biskupom nemali žiadneho osobného majetku, nesmeli niečo kúpiť, alebo predávať, nosievali drsné rúcho zo srsti veľblúdovej, postievali sa každodenne až do západu slnca, a potom požívali skromné jedlo; za nápoj slúžila im voda. Mladší bratia obrábali pole a odpisovali spisy náboženské a učené; starší mnísi venovali sa modlitbe a sv. rozjímaniu. Sv. Martin vyučoval mníchov svojich príkladom svojím, kresťanskou pokorou a tichosťou. Keď ho obrazil niekto z mníchov alebo z veriacich, toho vážil si a miloval ešte viac než driev. Vždy mal myseľ svoju k Bohu obrátenú a poučovanie svoje prednášal s takou dôstojnosťou a s takým posvätením a pomazaním, že mohutne pôsobil na srdcia všetkých učeníkov. I odchoval veľké množstvo zbožných mužov, ktorí neskôr na biskupské stolice boli povolaní a okrasou sv. cirkvi v Gallii (Francúzsku) sa stali. Vždy bol veselej mysle; nikdy nebol znepokojovaný a k hnevu povzbudený a nebeský pokoj žiaril s tvári jeho; lebo srdce jeho bolo preplnené zbožnosťou, pokojom a milosrdenstvom, prekypovalo láskou k Bohu a k blížnym. Každá vec upomínala sv. Martina na všemohúceho a milostivého Boha a slúžila mu za predmet rozjímania a poučovania. Raz uzrel ostrihanú ovcu. I riekol radostne si biskup: «Táto ovca vyplnila prikázanie s v. Evanjelia: mala dve vrchné rúcha, z ktorých jedno dala tomu, ktorý nič nemal. Podobne čiňme i my, bratia moji!» Druhý raz uzrel pastiera sviň, ktorý veľmi núdzne bol zaodiaty. I riekol sv. Martin mníchom: «Pozrite Adama, z raja vyhnaného! Vyzvlečme i my starého Adama, ktorého tento človek predstavuje, a oblečme na seba nového!» Keď raz prišiel sv. Martin k potoku, kde vtáci za rybami sliedili a ich lovili, riekol k učeníkom svojim: «Hľa, obraz nepriateľov spasenia nášho! Ukrývajú sa v nástrahe, aby duše naše uchvátili a ukoristili.»
Zriedka opúšťal sv. Martin samotu kláštornú a to stávalo sa vtedy, keď išlo o starosť otcovskú ohľadom svereného stáda a o súrné záležitosti sv. cirkvi. Pokorný muž Boží vedel vystúpiť rozhodne a neohrožene ako biskup a to proti komukoľvek, keď to požadoval prospech blížnych. Cisár Valentinian I. a brat jeho Valens klonili sa k bludu Ariovmu a prenasledovali pravoverných kresťanov. Tak dal už roku 370 cisár Valens 80 katolíckych kňazov pre vyznávanie učenia sv. cirkvi upáliť. Horlivý biskup, sv. Martin, hneď po nastúpení na stolicu biskupskú (roku 371) vybral sa ku cisárovi Valentinianovi I. do Trevíru (Trieru), aby ho pokarhal a napomenul, aby pravoverných kresťanov neprenasledoval. Cisár bol síce vlažným katolíkom; ale miloval poriadok a pokoj v ríši svojej. Avšak manželka cisárova Justína bola oddaná bludu Ariovmu, i popudzovala Valentiniana I. proti pravoverným biskupom. Tak poštvala Justina, cisárskeho manžela svojho, i proti sv. Martinovi, ktorý na dvor cisárov do Trevíru prišiel. Valentinian I. naložil sluhom, aby horlivého biskupa pred neho nepripustili. Márne žiadal sv. Martin dvoranov tri razy, aby ho k cisárovi pripustili. Horlivv sluha Boží zarmútil sa veľmi, že v prospecn sv. cirkvi s cisárom shovárať sa nemôže; i obliekol kajúcne rúcho, posýpal sa popolom a postil sa, modlil a vzdychal s plačom k Bohu, aby sa nad ním smiloval. Na siedmy deň zjavil sa mu Spasiteľ a napomenul ho, aby smele do paláca cisárskeho išiel. Sv. Martin išiel hneď ráno do paláca. A hľa, dvere otvorily sa mu samy od seba, i stál pred cisárom. Cisár rozpálil sa hnevom a zavolal na sluhov, ako sa opovážili proti príkazu jeho biskupa pred trón cisársky pripustiť. I chcel s nehroženým sluhom Božím surovo nakladať. A hľa, hrozný strach zalomcoval zúrivým cisárom; lebo zpod trónu jeho vyšľahovaly plamene. I sostúpil s trónu objal sv. Martina a sľúbil, že všetko vyplní, o čo sv. biskup žiadať ho bude. A tak" sa i stalo. Cisár vyplnil žiadosť sv. Martina ohľadom voľnosti sv. cirkvi a častoráz povolal ho na dvor, aby sa s ním radil a vždy uhostil ho pri stole svojom.
Roku 386 cestoval sv. Martin zase do Trevíru ku cisárovi Maximusovi, aby prosil o milosť pre zajatých kresťanov, ktorých cisár na smrť odsúdil. Cisár povolal sv. Martina ku stolu svojmu. Ale sv. biskup neprijal pozvanie, pretože vraj nemôže obcovať s panovníkom uchvátiteľom, ktorý dvoch cisárov okradol a síce Graciana o život a Valentiniana II. o najkrajšie územia (provincie). Cisár Maximus riekol ku ospravedlneniu svojmu, že on trón cisársky neuchvátil, lež ku prijatiu purpuru a berly bol prinútený, a že nepriatelia jeho iba na poli bitky život utratili. I zahrozil sv. Martinovi, že keď s ním a s biskupom Ithaciom ako biskup obcovať nebude, výrok smrti nad odsúdencami (Priscillianistami), za ktorých sv. biskup prosiť prišiel, dá ihneď previesť. Sv. Martin ponáhľal sa k cisárovi a oznámil mu, že ho z obcovania cirkevného nevytvorí, a že s Ithaciom biskupom, ktorý naliehal na usmrtenie kacierov, obcovať bude, keď väzňov na slobodu prepustí. A tak sa i stalo. Láskavý biskup prekazil vraždenie kacierov a usiloval sa ich dobrotkou sv. cirkvi získať. Na to išiel sv. Martin i ku stolu cisárovmu, odprevádzaný jedným kňazom svojím. Pri obede bol konsul Liodius, brat cisárov, ujec jeho a mnoho dvoranov. Sv. Martin bol usadený po boku cisárovom, sprievodca jeho medzi pokrvných Maximusových. Toho času bolo obyčajou, že prostred hostiny prišiel sluha, čašník, a podal pohár vína tomu, ktorý bol pri stole najvzácnejší a keď sa ten napil, podal ho tomu, ktorý bol v dôstojnosti najblížší po ňom. Čašník podľa obyčaje podal pohár vína cisárovi Maximusovi, ale tento rozkázal sluhovi, aby ho podal sv. Martinovi. Keď sv. Martin víno z pohára okúsil, nepodal ho cisárovi, ale kňazovi svojmu, ktorého považoval za najdôstojnejšieho pri stole cisárovom. Všetci hostia zadivili sa a sám cisár obdivoval sv. biskupa, ktorý pri stole najväčšieho mocnára ukázal, že dôstojnosť kňazská je na svete najvyššia a to vykonal, čo by druhý biskup nebol sa opovážil ani pri stole mešťanostu urobiť. Od toho času vážil si cisár Maximus sv. Martina veľmi vysoko; ale ešte väčšmi ctila ho cisárovná. Kedykoľvek cisárovná sv. Martina k stolu povolala, vždy chystala sama jedlá, prikryla stôl a obsluhovala sama úctivé a radostne sv. biskupa. Po hostine sobrala sama obrusy (prikrývadlá) a posbierala ostatky obedu, a prechovávala ich ako drahocennú pamiatku.
Divno je človekovi, že sv. Martin, ktorý všetkých ľudí viac než seba miloval, mohol mať i nepriateľov a utrhačov. Medzi kňazmi jeho nachádzal sa dákysi Brikeius, ktorý sv. Martina veľmi nenávidel a to tak, že ostatní kňazi radili sv. biskupovi, aby ho ako ľahkomyseľníka od seba odstránil. Sv. Martin to neurobil, ale napomínal poblúdenca, aby sa na pokánie dal. Jedného dňa pýtal sa na ulici cudzinec Brikcia: «Kde že býva sv. Martin ? Nemocný som a ufám, že na prímluvu jeho budem uzdravený.» Ľahkomyseľný Brikeius odpovedal zadivenému cudzincovi: «Keď potrebuješ toho blázna, pozri, tamto stojí. Pozri len, ako tam stojí, oči k nebu otvára, ako by bol bez rozumu.» Sv. Martin priblížil sa k posmešníkovi a riekol pokojne: «Dobre tak, Brikcie!» Lahtikár zahanbil sa a tajil všetko. Sv. Martin riekol láskavé: «Dobre som všetko počul. A predsa ubezpečujem teba, že Boh vyslyšal modlitbu moju: ty budeš po smrti mojej nástupcom na biskupskej stolici. Chystaj sa už teraz k tej dôstojnosti; lebo, hovorím tebe, budeš ťažký kríž znášať.» Brikeius stal sa po smrti sv. Martina biskupom v meste Túre (Tours). Vtedy otvorily sa mu oči, i žil veľmi kajúcne, bol horlivým biskupom, znášať musel mnohé krivdy a zomrel r. 444 ako svätý.
V okolí mesta Túru (Tours) žili za času sv. Martina ešte mnohí pohania. Horlivý biskup nemal pokoja, kým všetkých nepokrstil. Rúcal pohanské modly a pozotínal stromy, ktorým poverčivý ľud úctu božskú vzdával. Jedného dňa chcel sv. Martin vyvrátiť modlársky chrám a posvätený strom pri ňom. Najvyšší žretci a niektorí pohania protivili sa svätému biskupovi a konečne riekli: «Keď tak veľmi dôveruješ Bohu svojmu, ktorého menuješ pravým a všemohúcim, nuž zotneme sami tento strom; ale ty musíš tam stáť, kde ti miesto vykážeme. Sv. Martin dôveroval v Boha, dal sa poviazať a na tú stranu postaviť, na ktorú sa strom chýlil a spadnúť mal. Strom zoťatý klesal, sv. Martin prežehnal sa znamením sv. kríža, padajúci naň strom prehodil sa v povetrí, ako by bol víchrom býval zachvátený, i dopadol na zem na druhej strane. Pohania vykríkli zadivení a prosili sv. biskupa, aby na nich ruky složil a ich ku sv. krstu chystal. Podobne účinkoval sv. Martin i v obdalnejších krajoch: všade padaly modly a povstávaly chrámy kresťanské.
Sv. Martin vysoko vážil si ľudí, ktorí seba zapierali. Sám viedol až do najvyššej staroby svojej veľmi prísny život. Spával na holej zemi a často trávieval celé noci na modlitbách. Pokrm jeho bol jednoduchý a skoro vždy sa zapieral prísnym pôstom, aby pokúšaniam diabla mohol odolať. Toho času žila v Gallii veľmi zbožná kresťanská panna na vonkovskom statku svojom. Chýr o svätom jej živote dostal sa i k sv. Martinovi. Keď horlivý biskup do toho kraja zavítal, v ktorom sv. panna žila, chcel uctiť zásluhy jej i obmýšľal, že ju navštívi. Avšak sv. panna bola složila slávnostný sľub, že u seba neprijme žiadneho muža. Sv. Martin oznámil zbožnej panne úmysel svoj, aby ju príchodom svojím neprekvapil. Ale sv. panna odkázala horlivému biskupovi, že ho prijať nemôže. Sv. Martin pochválil vytrvalú obozretnosť múdrej panny, ktorá sľub svoj bez ohľadu na osoby zachováva a prijal pokrm, ktorý mu ako dar poslala. I oslavoval prísné zapierame a pokánie zbožnej panny. I učeníkom svojím odporúčal častoráz odriekanie sa sveta a prísné zachovávanie nevinnosti. Raz ukázal im lúku, ktorej čiastka bola od volov a od kráv vypasená, čiastka od sviň rozrýpaná a čiastka ostala nedotknutá a ako krásny pokrovec bola kvetinami pokrytá. Sv. Martin riekol mníchom: «Tá čiastka lúky, ktorá je ešte posiaľ zelená, ale má kvietky vypasené, je obraz stavu manželského. Tá čiastka, ktorá je rozrýpaná od ošípaných, značí necudnosť a smilstvo. A tá čiastka, ktorá posypaná je voňavými kvietkami, je sv. stav panenský a mládenecký. Smilstvo zasluhuje prísny trest, manželstvo náleží medzi veci dovolené, panenstvo a mládenectvo je vecou slávy.»
Sv. Martin dožil popri mnohých obťažných prácach a vytrvalom snažení po rozšírení slávy Božej na zemi a upevnení sv. cirkvi, popri prísnom zapieraní seba, popri mnohých protivenstvách a pokúšaniach vysoký vek požehnaného života svojho. Mal už osemdesiatštyri roky, keď mu milostivý Boh zjavil, že blíži sa konec pozemského putovania jeho. Ponavštevoval farnosti biskupstva svojho, i napadla ho v obdialnom kraji veľká slabosť. Uchýlil sa do fary a povolal k sebe kňazov a mníchov, aby ich ku zbožnosti napomenul a od nich sa odobral. Všetci prítomní učeníci žialili nad odchodom milovaného majstra a otca svojho, a so slzami v očiach hovorili: «Otče, prečo chceš nás opustiť? Komu ponecháš starosť o synov svojich? Pažraví vlci napadnú stádo tvoje a kto nás obháji, keď nebude hlavného pastiera ? Známe, že túžiš po spojení s Pánom Ježišom Kristom; ale veď odplata tvoja je poistená, keď bude i život pozemský tebe predĺžený! Ach, daj sa pohnúť k útrpnosti biedou našou, hľaď na nebezpečenstvá, ktorým nás ponechávaš i neopúšťaj nás!» Sv. Martin slzami a prosbou učeníkov svojich dojatý, pozdvihol oči k nebu a modlil sa: «Pane, keď som ľudu Tvojmu ešte potrebný, neodhadzujem sa od práce, nech sa stane svätá vôľa Tvoja!» Slabosť a zimnica zväčšovaly sa a predsa ležal sv. Martin na holej zemi posypanej popolom, odiaty do drsného kajúcneho rúcha cez celú noc a modlil sa vrúcne k Bohu. Učeníci chceli podložiť pod boľavú hlavu jeho trochu slamy; ale svätý riekol: «Popol má byť lôžkom zomierajúceho kresťana, a ja obávam sa, aby som vám iný príklad nedal.» Dvaja kňazi chceli ho na druhú stranu obrátiť, aby mu úľavu spôsobili, svätý nedovolil a riekol: «Bratia moji, nechajte ma, nech radšej zomierajúc do neba pozerám, než po zemi, aby duch môj, ktorý je na ceste k Bohu, od pravej cesty sa neuchýlil.» Tešil sa z trpkosti zápasu smrteľného, pozeral ustavične k nebu, prespevoval radostné žalmy a tak odovzdal čistú dušu svoju do rúk Stvoriteľových dňa 11. novembra roku 400. Čo sv. Martin zomieral, kľačal priateľ jeho a životopisec Sulpicius Severus v izbičke svojej a modlil sa, i zjavil sa mu svätý v bielom skvelom odeve a s vyjasnenou tvárou vkladal na neho ruky a požehnával ho. Zjavenie zmizlo a nezadlho prišla do kláštora zpráva, že sv. biskup dokonal.
Telo sv. Martina skvelo sa po smrti nebeskou žiarou, i odniesli ho v slávnostnom sprievode nariekajúcich veriacich a 2000 mníchov do sídelného mesta Túru (Tours) a bolo neďaleko mesta pochované. K hrobu jeho, ktorý nezadlho bol preslávený mnohými divami a zázrakmi, putovávali veriaci nielen z Gallie (Francúzska), ale i zo všetkých okolitých krajín.
Poučenie.
Sv. Martin objavoval v živote svojom «ľkú bázeň Božiu, horlivosť v službe Božej, prísné zapieranie seba a milosrdenstvo oproti blížnym svojim. Aby záležitosti biskupstva svojho a sv. cirkvi šťastne mohol pokonať, používal k tomu zvláštné prostriedky: utiekal sa k milostivému Bohu skrze pôst, kajúcne rúcho, zapieranie seba a skutky milosrdenstva. Kresťane, nasleduj sv. Martina. I ty máš dosť príležitosti, aby si konal skutky milosrdenstva duchovného i telesného. Duchovné skutky milosrdenstva sú: hriešnikov karhať; neumelých poučovať; pochybujúcim dobre radiť; zarmútených tešiť; nespravodlivosť trpezlive znášať; tým, ktorí nás obrážajú, radi odpúšťať a konečne po siedme — za živých a mŕtvych Bohu sa modlievať. Kresťane, to čiň a budeš nasledovať sv. Martina. Ale on konal i telesné skutky milosrdenstva; i tie sú sedmoré: lačných kŕmiť, smädných napájať, nahých odievať, väzňov vysvoboďovať, nemocných navštevovať, pocestných do domu prijímať a mŕtvych pochovával I ty, kresťane, môžeš, ako sv. Martin, ku pomoci prispievať telu ľudskému telesnými skutkami milosrdenstva. K tomu zaviazaní sme už i prirodeným zákonom lásky. Už v Starom Zákone nachádzame veľmi pekné príklady tejto obetovavej lásky k blížnym. Keď Tobiaš (Kniha Tobiašova 1.) s mnohými Židmi bol uväznený v meste Ninive, povolil mu kráľ Salmanasar, že by po meste slobodne chodil. A čo robil Tobiaš v meste? Sv. Písmo hovorí: «Tobiaš každý deň chodieval k priateľom svojim a tešil ich ako mohol; lačných kŕmil z majetku svojho, nahým dával odev, mŕtvych a pobitých usilovne pochovával.» A milosrdný i trpezlivý Job (Kn. Job, 30.) hovorí: «Plakával som niekedy nad tým, ktorý bol trápený a ľútosť ukazovala duša moja k chudobnému.» Keď chudobná Rutli (Kn. R. 2.) na poli Boozovom klasy sbierala, uzrel ju Booz a milosrdenstvom hnutý dovolil jej nielen klasy sbierať, ale rozkázal žencom, aby jej i niektorý snop dali, že by si zbožie vymlátila, chleba napiekla a sa nasýtila. A v Novom Zákone hovorí Kristus Pán (Mat. 25, 34—40.), že čokoľvek chudobným a núdznym udeľujeme, Bohu to dávame: «Poďte požehnaní Otca môjho, vládnite kráľovstvom vám pripraveným od ustanovenia sveta: lebo som lačnel a dali ste Mi jesť; smädný bol som a dali ste Mi piť; pocestným bol som a prijali ste Mňa; nahý bol som a priodiali ste Mňa; nemocný bol som a navštívili ste Mňa; v žalári bol som a prišli ste ku Mne .... Amen, pravím vám, čokoľvek ste učinili jednému z bratov týchto Mojich najmenších, Mne ste učinili.» Najmenší bratia sú chudobní a núdzni. Preto zbožní predkovia naši toľko nemocníc a domov pre chudobných vystavali, že pamätali na tie slová Spasiteľove.
Modlitba.
Ó Bože, ktorý znáš, že my nijako z vlastnej moci nemôžeme sa udržať, popraj milostivé, aby sme na prímluvu sv. vyznavača a biskupa Tvojho Martina proti všetkému zlému boli ochránení a posilnení. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho.. Amen. |