Medzi najstálejších strážcov sv. viery, ktorú láskavý Spasiteľ sv. cirkvi a námestníkom Svojim na zemi, pápežom a biskupom sveril, patrí sv. Martin pápež. Na ňom vyplnily sa slová Spasiteľove (Ján 16, 2.), ktoré povedal apoštolom Svojim a učeníkom: «Von zo synagóg (škôl, shromaždení) vyženú vás; áno prichádza hodina, že každý, kto vás zabije, bude sa domnievať, že by tým. Bohu slúžil. Vyše tridsať prvých pápežov zomrelo smrťou mučeníckou, že neohrožene hájili sv. vieru; medzi nimi i sv. Martin.
Tento neohrožený obranca sv. viery narodil sa v Todi v Toskansku v Itálii z vážnej rodiny kresťanskej. Od najútlejšieho veku bohabojné a cnostné vychovávaný osvojil si hlbokú učenosť. Za pápeža Theodora bol za kňaza posvätený a okolo roku 640 do Carihradu (Konštantinopolu) poslaný, aby blud Monotheletov udusil. Títo bludári, na ktorých čele stáli patriarchovia carihradský Sergius a nástupca jeho Pavel, tvrdili, že Pán Ježiš Kristus mal iba jednu vôľu (energiu),, zapierali zásluhy spasenia a zapríčinili veľký neporiadok vo sv. cirkvi na Východe.. Učený kňaz Martin zastával čisté učenie sv. cirkvi a skvele porážal bezbožné domnienky bludárov. I navrátil sa do Ríma a pracoval pri boku pápeža Theodora na potlačení bludov.
Pápež Theodor zomrel roku 649 a sv. Martin bol dňa 5. júla jednohlasne za nástupcu jeho vyvolený a hneď i korunovaný. Duchovenstvo rímske nečakalo ani na tor či cisár Konštanc II, ktorý bludárom Montheletom naddržoval, voľbu, nového pápeža za dobrú uzná. Cisár uznal síce sv. Martina za pápeža; ale navdaný patriarchom carihradským Pavlom odpísal novému pápežovi,, aby i tých, ktorí jednu vôľu v Ježišovi Kristovi zastávajú (Monotheletov), i tých, ktorí vo dve vôle, božskú a ľudskú Pána Ježiša Krista veria, ako veriace dietky sv. cirkvi uznával. Celý pravoverný svet radoval sa nad šťastnou voľbou nového pápeža, ktorý už posiaľ zbožným životom, hlbokou učenosťou a neohrozenou obranou pravého učenia sv. cirkvi bol sa preslávil; lebo voľba jeho padla v ťažké časy a sv. cirkev potrebovala silného a obozretného riaditeľa. A sv. Martin osvedčil sa hned ako horlivý apoštolský obranca sv. viery, ako pevná skala, na ktorej spočívala sv. cirkev, ako láskavý otec biednych a nešťastných, ako vzor bohabojnosti a opravdivé dokonalého kresťanského života. Pavel, patriarcha carihradský, nahovoril panovitého cisára Konštanca II., že vydal dva spisy (Typos a Ektesis) a dal ich rozširovať po celej ríši rímskej s prísnym nariadením, aby sa podľa nich všetci biskupi a veriaci riadili a o tej veci mlčali, či má Spasiteľ jednu alebo dve vôle a svornosť vo sv. cirkvi nerušili. Východní niektorí biskupi hotoví boli vôľu cisárovu plniť. Ale panovitý cisár, ktorý osoboval si moc rozhodovania o sporoch náboženských, narazil s opovážlivosťou svojou a prechvatom na pevnú skalu v Ríme, ktorá nechcela sa klátiť. Sv. Martin povolal hneď po korunovaní svojom roku 649 a po objavení sa týchto dvoch cisárskych proticirkevných nariadení snem cirkevný (synodu) do Ríma, na ktorý sa šislo 105 biskupov. Pod predsedníctvom pápeža, sv. Martina, pojednával snem cirkevný o učení Monotheletov, zavrhol to učenie ako bludné, spisy cisárove boly vyhlásené za nekatolícke, i bola vyrieknutá kliatba cirkevná na kacierov Monotheletov, menovite na pôvodcov a obrancov toho bludu, jakými boli biskupi Cyrus z Fasisu, Theodor z Faranu a Pyrrhus, ako i patriarchovia carihradskí Sergius a tehdajší Pavel, a ešte niektorí, ako i na tých, ktorí by nariadenie cisára Konštanca II. zachovávali. I sdelil horlivý pápež uzavretia snemu cirkevného všetkým biskupom po celom kresťanskom svete a napomínal ich, aby verne strážili pravú vieru katolícku a vykoreňovali všetky bludy a kacierstva. I cisárovi Konštancovi II. poslal dojímavý list, v ktorom ho prosil pre všetkých svätých, aby ochraňoval vierovyznávanie cirkevné k prospechu sv. cirkvi a ku všeobecnému uspokojeniu. Jánovi, biskupovi vo Filadelfii, naložil, aby obsadil pravovernými a zbožnými mužmi stolice biskupské, ktoré pod patriarchátmi jeruzalemským a antiochenským boly uprázdnené, i vyslovil sa ku koncu listu svojho, že neprestáva sa slzami a vzdychaním k milostivému Bohu modliť o napravenie a obrátenie tých nešťastníkov, ktorí od svätej cirkvi sa odtrhli a ku kacierom sa pridali.
Horlivý pápež sv. Martin povzbudil proti sebe zarytých kacierov, ktorí mnohé trpkosti, utrpenia, prenasledovania a konečne smrť mučenícku mu zapríčinili. Patriarcha carihradský Pavel, ktorý bol zo sv. cirkvi vyobcovaný, a iní mohutní nepriatelia pápežovi osočovali ho neprestajne u cisára, že konečne pyšný panovník zahorel pomstou proti hlave sv. cirkvi a dopustil sa neslýchaných ukrutností proti sv. Martinovi, ktorý neunavene usiloval sa čisté a pravé učenie Pána Ježiša Krista a Jeho sv. apoštolov medzi kresťanmi udomácniť a upevniť. Rozhnevaný panovitý cisár Konštanc II. nedbal na pokornú prosbu pápežovu, ale štvaný kaciermi chcel vôľu svoju stoj čo stoj previesť. Považoval nariadenie pápežove za vzdor proti rozkazu svojmu a za velezradu, pretože mu pod pokutou vyobcovania z lona sv. cirkvi bráni vo veciach cirkevných zákony vydávať. I naložil miestodržiteľovi svojmu v Itálii, Olympiovi, aby najprv všetkých biskupov uväznil, ktorí by rozkazu jeho vzdorovali a potom aby pápeža zajal, ako väzňa do Carihradu odviedol, alebo ho bez okolkov zavraždil. Miestodržiteľ (exarch) Olvmpios presvedčil sa, že všetci biskupi pridŕžajú sa sv. Martina ako najvyššieho pastiera vo sv. cirkvi a že sv. vieru neohrožene zastávajú, pri čom ich veriaci ľud odhodlane podporoval. Miestodržiteľ nemohol žiadneho biskupa uväzniť, i umienil si, že rozkol medzi nimi zapríčiní. Ale márne bolo namáhanie jeho. V zúfalstve svojom odhodlal sa, že rozkaz cisárov násilne prevedie. Sobral silné vojsko a tiahol proti Rímu. Na ceste sľuboval vojsku hojné odmeny, keď sv. Otca pomôže uväzniť a zničiť. Avšak keď pritiahol do Ríma, nechcelo pravoverné vojsko italské ruky svoje na posvätenú osobu hlavy sv. cirkvi vztiahnuť. Čo sa nepodarilo úskočnému Grékovi verejným násilím, myslel previesť súkromne úskokom a nástrahou krvavou. Podplatil sluhu svojho, aby sv. Martina preklal, keď tento mu bude podávať Sviatosť oltárnu. Jedného dňa išiel bezbožný Olympios s podplateným sluhom svojím do chrámu Panny Márie Väčšej s tým čiernym neslýchaným úmyslom, že sv. Martina zavraždia. Žiadal úctivé pápeža, aby obom Sviatosť oltárnu udelil. Sv. Martin chcel im prislúžiť Večeru Pána. Ozbrojený sluha Olympiov, ktorý pápeža predodnúť mal a pri bohaprázdnom pánovi svojom stál, aby z rúk sv. Martina Telo Božie prijal, oslepol nenadále a nemohol krvavú, do neba volajúcu vraždu previesť. Olympios prestrašený hodil sa k nohám svätého, vyznal zločinný zámer svoj, ktorý mu cisár naložil, i prosil so slzami v očiach za milostivé odpustenie. Kajúcne uznal, že milostivý Boh ochraňuje verného sluhu Svojho, i odišiel s vojskom do Sicílie proti divokým Saracenom, kde v bitke život svoj utratil.
Cisár Konštanc II. rozpálil sa hnevom, keď počul, že Olympiov krvavý zámer sa nepodaril, keď sa presvedčil, že západní biskupi kŕčovite s pápežom vynesenia snemu cirkevného sa pridŕžajú; i umienil si, že neohroženého pápeža stoj čo stoj potrestá.
I vyvolil ukrutného a zločinného človeka, menom Theodora Kalliopasa, za miestodržiteľa do Itálie, i naložil mu, aby do Ríma s vojskom vtrhol, sv. Martina pod zámienkou jakoukoľvek vymyslenou uväznil a do Carihradu odviedol. Aby sa úmysel násilníckeho cisára vydaril, pridal miestodržiteľovi úskočného komorníka svojho, Theodora Pellura, ktorý každý krok jeho strážiť mal. Nový miestodržiteľ Theodor Kalliopas prišiel s veľkým vojskom dňa 15. júna roku 653 do Ríma. Sv. Martin bol práve vtedy nemocný a trpel už osem mesiacov na suchú lámku; i naložil biskupom, duchovenstvu a vznešeným Rimanom, aby miestodržiteľa v mene jeho úctivé a slávne privítali. Kalliopas vyjadril pretvárene žiadosť, že by rád čo najskôr so sv. Otcom sa shovárať a mu sa pokloniť; ale že je dlhou a obťažnou cestou veľmi ukonaný a že sa mu iba na druhý deň predstaví. Druhý deň bola nedeľa a veľké množstvo veriacich, ktorí miestodržiteľovi nedôverovali, shromaždilo sa okolo paláca pápežovho. Úskočný Kalliopas obával sa ľudu a nepriblížil sa k palácu pápežovmu. V pondelok odkázal sv. Martinovi, že sa dozvedel, ako by v paláci pápežovom zbrane boly ukryté. Sv. Martin zadivil sa tomu zlomyseľnému podozrievaniu a udavačstvu, i odkázal miestodržiteľovi, aby palác prehliadol a sluhom svojim nariadil, aby vyzvedačom na ruku išli a všade po paláci ich povodili.
Medzitým utiekol sa sv. Martin na doliehanie duchovenstva do chrámu sv. Jána na Laterane. I dal si lôžko svoje hneď pri hlavnom oltáre postavil Vojsko obsadilo najprv palác pápežov a celý ho prekutalo, ale nenašlo ani zbrane, ani pápeža. A keď Kalliopas počul, že sa sv. Martin do chrámu .sv. Jána na Laterane preniesť dal, prihrnul sa s vojskom, vylámal dvere chrámové a vojsko grécke vtrhlo s veľkým krikom do chrámu, a roztrepalo mečami náradie a náčinie chrámové a útočilo na duchovenstvo, ktoré sv. pápeža obklopovalo a brániť chcelo. Miestodržiteľ ukázal rozkaz cisársky, ktorý nakladal, že má sv. Martin byť s prestolu pápežského shodený a druhý kňaz za pápeža vyvolený. I tvrdil, že sv. Martin dopustil sa velezrady, že so Saracenmi drží, a že vyslovil sa vraj pohoršlive o najsvätejšej Matke Božej. Túto podvodnú obžalobu použil bezbožný Grék Kalliopas preto, aby veriaci ľud proti sv. Martinovi pobúril a snadnejšie uväzniť ho mohol. Sv. pápež riekol: «Hľa, tak používajú Gréci vždy proti nám osočovanie!»
Úskočný Kalliopas zmýlil sa. Ani Rimania, ani duchovenstvo neverili očierňovaniam a s veľkým krikom osvedčovali, že nevinného pápeža i obetovaním vlastného života budú brániť. Sv. Martin povstal na bolestnom lôžku, zakázal duchovenstvu a veriacim všetko násilie a prelievanie krve, i dobrovoľne vzdal sa násilníckemu miestodržiteľovi, aby ho uväznil a do Carihradu odvliekol. Pokojne a s vrelou mysľou hľadel na gréckych žoldnierov, ako mu okovy kládli ako nejakému zločincovi. Kalliopas dal sv. Martina do paláca svojho odvliecť. Rimania búrili sa: i tíšil sv. námestník Kristov láskavými slovami veriacich a prosil ukrutného miestodržiteľa, že by mu povolil niektorých kňazov ku obsluhe a podpore. Na druhý deň navštívili všetci biskupi a kňazi, ktorí v Ríme sa zdržovali, sv. pápeža, doniesli mu mnohé veci, ktoré ku dlhej ceste sú potrebné a chceli s ním i sami cestovať do Carihradu ku cisárovi. V noci dal bezbožný Kalliopas sv. Martina so šiestimi kňazmi tajne na loď, ktorá na rieke Tibere prichystaná stála, dopraviť a sv. pápež nesmel nič so sebou vziať, leda odev, ktorý práve na sebe mal. I dal násilník strážiť brány mestské, aby unikajúcu loď nikto nemohol prenasledovať.
Na lodi nachádzal sa cisársky komorník, zločinný Theodor Pelluros, ktorému nariadil ukrutný pomstivý cisár Konštanc II., aby cestu do Carihradu všemožne predĺžil, sv. pápeža ukrutne trýzni! a tak vytrvalosť jeho a stálosť vo sv. viere podvrátil a zviklal. Dlho plavil sa ničomný komorník cisársky so sv. väzňom po mori: i dorazili k Misenumu, potom ku Kalabrii a k iným ostrovom, kde pre neprestajnú búrku morskú za tri mesiace zdržovať sa museli. Počas tejto štyrimesiačnej plavby zachádzal zločinný Pelluros so sv. Martinom ako s nejakým otrokom a nikdy mu nepoprial, aby na suchú zem vystúpil, hoci bol na Iámku a červienku veľmi nemocný a povetrie i nemoc morská zvyšovaly bolesti jeho tak, že ani núdzny pokrm užiť nemohol. A surový bezbožník neposkytoval nemocnému pápežovi iného pokrmu, než obyčajný ťažký a málo záživný, jakým i mornárov-otrokov kŕmil. Ale veriaci ľud hrnul sa všade, kde loď ku brehu pristála, k sv. Otcovi, aby sa mu poklonil, aby ho o pápežské požehnanie prosil a niečim občerstvil a podarúval. Suroví grécki vojaci podržali si pokrmy a dary, i odháňali zbožných veriacich kresťanov nádavkami a bitkou od lodi. Konečne doplavila sa loď ku ostrovu Naxosu. Neľudský komorník cisárov odviedol svätého Martina do žaláru, v ktorom za úplný rok neľudsky bol trýznený. Potom zase dal ukrutný Pelluros svätého pápeža na loď vysadiť a tak dorazili dňa 17. septembra roku 654 do prístavu Carihradského.
A ešte len teraz znášať musel verný sluha Pána Ježiša Krista veľkú potupu a trýznenie, ako driev Majster božský jeho v nevďačnom Jeruzaleme. Bezbožný Pelluros rozkázal vojakom, aby nemocného sv. Martina na breh prístavu Carihradského vyniesli a na hrubý pokrovec položili. I osočovali neľudskí navedení vojaci, pred sberbou mestskou, že sv. Martin krajinu Saracenom zradil a zapredal. Surová sberba vysmievala sv. pápeža a trýznila ho všemožne. K večeru zavliekli neľudskí vojaci sv. Martina do tmavého žalára, v ktorom za tri mesiace bol trápený. Krom žalárnika nesmel nikto k nemu pristúpiť, i nemohol s nikým slovíčka prehovoriť a biedu svoju sdeliť.
Sám píše v liste svojom o tom trápení a o biede takto: «Minulo sa 47 dní, i nepodali mi ani len vody k umývaniu. Trasiem sa na celom tele od zimy, a veľmi som slabý a nemocný. Červienka, na ktorú už dávno trpím, nepraje mi ani za okamihnutie pokoja, a telo moje také je zoslabené, že nevládzem hore vstať. Keď dostávam i pokrm, nuž je to taký, že ho nemôžem požiť, keď i tak všetko sa mi hnusí a oškliví. Neprestajne vzdychám k Bohu, že by podľa milosrdenstva Svojho dokončil utrpenia moje a že by odpustil prenasledovníkom mojim.»
Roku 654 v prostriedku mesiaca decembra začali sudcovia sv. Martina vyšetrovať. Dovedený bol do domu pokladníka cisárovho, v ktorom shromaždený bol celý senát, aby ho odsúdil. Hoci tak veľmi bol slabý, že ku súdu musel byť viac nesený, než sám mohol kráčať, žiadali bezsrdcí sudcovia, aby pred nimi stál. Nevinný sluha Boží dlho mlčal na nespravodlivé obviňovanie a bezbožné očerňovanie. Ale keď vystúpilo dvadsať dôstojníkov vojenských, ktorých pomstivý cisár Konštanc II. najal a podplatil, a z velezrady ho obviňovali, bránil sa sv. Martin tak rázne a skvele, že iba dvaja nepraví svedkovia opovážili sa očerňovanie svoje opakovať. Sami sudcovia, ktorí už driev odsúdenie jeho vyriekli, hanbili sa pre bezočivosť neslýchaných vymyslením, aké podplatení skrivodliví svedkovia prednášali. A keď bezbožní svedkovia predsa výpovede svoje prísahou potvrdiť chceli, riekol sv. Martin s úsmevom ku sudcom: «Či sú toto svedkovia, akých zákony požadujú? A vy prečo chcete dovoliť, že by títo ľudia prisahali, a duše svoje zatratili ?» A sv. hnevom rozpálený zvolal: «Dovoľte, aby výpovede svoje bez prísahy potvrdili a potom odsúďte mňa podľa zdania svojho; bude to pre mňa dobrodením. Veď prečo by mali skrze skrivodlivú prísahu dušu a blahoslavenstvo svoje na veky utratiť ?» Sudcovia zvolali rozhnevaní: «My sme kresťania a pravoverní. Sv. pápež vzdychol si: «Oj, keby ste nimi boli a keby som vám niekedy v ten veľký deň hrozného súdu mohol dobré svedectvo o tom vydať!» Na tieto slová povstal pokladník cisárov (minister) a išiel ku cisárovi Konštancovi II, aby mu oznámil priebeh pojednávania súdobného, i aby prijal od neho ďalšie rozkazy a nariadenia.
Keď pokladník cisárov do siene súdobnej sa navrátil, oznámil, aby sv. Martin na dvor palácu cisárovho bol vyvedený. Sudcovia zaujali povýšené miesto na dvore a cisár díval sa s okna, hustými mrežami opatreného, na ďalšie pojednávanie súdu. Veľké množstvo ľudstva sbehlo sa, aby páslo oči svoje na tom bezbožnom divadle. I postavili vojaci sv. pápeža na lešenie pred sudcov, a podopierali ho, aby neklesol. Tu stál nevinný námestník Spasiteľov, ako niekedy On sám, vystavený na posmech bezsrdcej sberby. Predseda skrivodlivého súdu opakoval verejne všetky obžaloby a povýšeným hlasom prednášal, ako vraj sv. pápež nepokoje v ríši zapríčiňoval a na život cisárovi siahal. A bohaprázdnik dokončil výrok súdu, ktorým sv. Martin na smrť bol vydaný, týmito slovami: «Hľa, spravodlivý a vševedomý Boh vydal ťa do rúk našich, aby si obsiahol odplatu za prácu svoju!» I rozkázal žoldnierom, aby sv. pápeža odznakov dôstojnosti pápežskej pozbavili, a rúcho jeho až na košeľu vyzliekli. Zverskí otroci diablovi vykonali surový rozkaz a roztrhli košeľu jeho od hora až dolu, že vychudnuté telo jeho iba drsné kajúcne rúcho, ktoré na spodku nosieval, zahaľovalo. I odovzdal ho miestodržiteľovi a zvolal: «Dajte ho hneď na kusy 'rozsekať!» A sudcom riekol bezbožník, aby kliatbu svoju nad ním vyriekli. Ale iba niektorí sudcovia vykonali ako poslušní otroci rozkaz pokladníkov; ostatní, upreli oči svoje k zemi a ponáhľali sa smutní a predesení domov; lebo boli úplne presvedčení o nevinnosti sv. pápeža a ošklivili si do neba volajúcu krivdu a pomstivosť cisárovu, i [podlízavú ochotu krvavých otrokov jeho. Niektorí úslužní bludoverskí vojaci huckafi sberbu, aby sv. Martinovi zlorečila. Ale málo bolo medzi ľudom takých bezbožných podliakov, ktorí sa tej neprávosti dopustili;; veľká väčšina ľutovala sv. Martina, prelievala horké slzy, že sa tak ohavné nakladá s hlavou sv. cirkvi a s ošklivosťou opúšťali dvor palácu cisárovho. Svetskí žoldnieri zavesili mu okovy na hrdlo a na ruky ako nejakému zločincovi, kat niesol pred ním obnažený meč na znak, že je na smrť odsúdený, i vliekli ho ulicami mesta do súdneho domu, v ktorom býval miestodržiteľ a žaláry sa nachádzaly. Cestou trýznili zverskí žoldnieri sv. pápeža, ktorý polonahý klesal pod ťarchou okovov. To pohlo srdcom i najsurovejšej sberby mestskej, i kacierov a pohanov. Súcit a smútok zračil sa na tvárach všetkých divákov, iba sv. pápež sa radoval, že mu bolo popriate za pravdu sv. viery a pre Spasiteľa muky znášať. I hodený bol do tmavého žalára na tvrdú lavicu, ktorá mala byť lôžkom jeho a prikovali ho k jednému vrahovi.
Ale cisár Konštanc II. rozmyslel si vec, i rozkázal, aby sv. Martin bol odvedený do iného žalára, ktorý menoval sa Diomedov, i aby sa s usmrtením jeho za čas počkalo. Žoldnier, ktorý sv. Martina do žalára Diomedovho vliekol, sotil ho s takou zúrivosťou dolu schodami do žalára, že sa krvou jeho zabarvily a sv. pápež polomŕtvy ležať ostal. I hodený bol na studenú kamennú lavicu. Žalárnikova manželka a dcéra, ktoré dívaly sa na zverskú ukrutnosť bludoverského žoldniera, poľutovaly sv. pápeža i priniesly mu po odchode žoldnierovom periny, upravily mu pohodlné lôžko a zohrialy skrehlé od zimy údy, obviazaly rany jeho a občerstvily ho pokrmom. Sv. Martin bol tak utrýznený a zoslabený, že iba k večeru slovíčko preriecť mohol. I modlil sa ticho a skrúšene k milostivému Bohu; lebo očakával, že každú chvíľu k nemu žoldnier tyranov prijsť môže, aby ho na popravné miesto odviedol.
I prišiel k nemu žalárnik, doniesol mu záživný pokrm, sosňal mu ťažké putá a tešil ho, že sa mu nezadlho biedné postavenie obľahčí, zmení. Sv. pápež poďakoval sa mu za súcit, ale spolu vyslovil túžbu, že po ničom inšom tak netúži, než aby bol čoskôr spojený so Spasiteľom svojím a čo by hneď i smrť mučenícku podstúpiť mal. Príčina, pre ktorú žalárnik oznámil sv. Martinovi, že bude pri živote ponechaný a že sa bieda jeho ukončí, zakladala sa na zvláštnej udalosti. Medzitým čo sv. Martin po žalároch bol vláčený a v nich muky znášal, navštívil pomstivý cisár Konštanc II. patriarchu Carihradského Pavla, ktorý bol hlavnou príčinou uväznenia a trýznenia sv. pápeža Martina a verejným podporovateľom bludárov Monotheletov. Vyobcovaný sv. pápežom bludársky a pomstivý patriarcha Pavel onemocnel bol náhle veľmi nebezpečne. Tyranský cisár rozprával nemocnému, aby ho potešil, ako dal pápeža odsúdiť, pohaniť, mučiť a na smrť utrýzniť. Nemocný hriešnik Pavel badal, že stojí na prahu večnosti, i zbľadol, odvrátil sa od bezbožného cisára s hrôzou, vzdychol si a riekol hlasom zúfalým: «Ó aký som biedny a nešťastný! Či chcete takým spôsobom mieru hriechov mojich na pokraji smrti doplniť a zatratenie moje zväčšiť ?! S podivením hľadel cisár na kajúcneho hriešnika a pýtal sa po príčine tohoto výkriku. Pavel, trápený svedomím, obrátil sa k cisárovi a prosil ho čo najsnažnejšie, aby od ukrutnosti upustil a v sv. Martinovi, o ktorom zná, že sa žiadnej neprávosti nedopustil a že je celkom nevinný, vysokú dôstojnosť pápežskú v úctivosti mal a na slobodu ho prepustil. I riekol: «Či to nie je barbarstvo, keď nevinného, najvyššieho pastiera cirkvi, ako nejakého zločinca trýznite ? O cisáru, v hodinu smrti objavujú sa činy naše celkom v novom svetle!» Tak zatriasol strach pred blízkou smrťou svedomím vyobcovaného z lona sv. cirkvi poblúdeného patriarchu Pavla a sv. Martin stál v skvelom svetle ako nevinný pred duchom jeho. Avšak kajúcny poblúdenec nemohol napraviť tie do neba volajúce nespravodlivosti, ktoré pričinením jeho pomstivý cisár na sv. pápežovi páchal, i zomrel v kliatbe cirkevnej.
Cisár Konštanc II. v neuhasiteľnej pomste zatvrdil srdce svoje a hanobné neprávosti jeho udusily v ňom každý lepší cit ľudský. Iba to vykonal po vôli zomierajúcemu patriarchovi, že odvolal výrok smrti a sv. Martina do laurického Chersonesu (na Krím) do vyhnanstva odsúdil. S ním boli vypovedaní i neohrožený vo sv. viere Maximus opát carihradský a dvaja učeníci jeho, menom Anastasiovia. Za tri mesiace bol trýznený ešte potom sv. Martin v žaláre v Carihrade a iba dňa 10. marca roku 655 bol oznámený mu výrok cisárov a dňa 13. marca bol vysadený tajne na loď a odvedený do Chersonesu, aby tam do smrti svojej vo vyhnanstve žil. Pri odchode navštívili sv. pápeža ctitelia a lúčili sa bolestne s ním. Sv. Martin riekol jednému priateľovi: «Brat môj, všetko, čo sa deje, k dobrému nášmu sa deje; lebo nič bez dopustenia Božieho sa nedeje. Mal by si sa skôr radovať nad postavením mojim, než nad ním žalostiť.» Zbožný priateľ odpovedal: «Áno, teším sa nad slávou, ktorú Pán tebe chystá, verný sluho Kristov; ale ja i žialim nad zahynutím toľkých zaslepencov, ktorí teba prenasledujú a duše svoje zatracujú.» A iným priateľom sv. pápež riekol: «Bratia moji, nesmúťte, ale radujte sa nad šťastím, že mi Boh poprial, aby som pre meno Jeho trpel.»
Dňa 15. mája roku 655 pristála loď so sv. Martinom na brehoch Chersonesu (Krírnu). Bola to krajina pustá, divoká, neobrábaná, divokými pohanmi obydlená; sem bývali vypovedaní z ríše rímskej najväčší zločinci. Sv. Martin trpel vo vyhnanstve svojom veľkú biedu, najmä hlad. Panovala tam drahota a nebolo dostať ani chleba. Pomstivý cisár strážil, aby sv. Martinovi žiadna pomoc nebola poskytnutá. Kňažstvo a veriaci v Ríme obávali sa pomsty cisárovej a neopovážil! sa podporovať najvyššieho pastiera svojho. V jednom liste svojom naráža na to sv. mučeník, keď píše: «Ja som vo vyhnanstve svojom nielen od celého sveta vzdialený, ale i všetkých prostriedkov pozbavený, aby som mohol život svoj zachovať. Obyvatelia, medzi ktorými žijem, sú diví pohania, ktorí neznajú lásky k blížnym, ani nemajú žiaden súcit. Hovorí sa tu o chlebe, ale ho nevidel Nič nám tu nedarujú; za mieru obilia bolo mi treba platiť štyri zlaté peniaze. Divím sa len nad necitlivosťou známych svojich v Itálii, ktorí celkom na mňa zabudli, ako by som už viacej nebol pri živote. Najmä čudujem sa, že kňažstvo v Ríme tak málo sa stará o úda svojho. Keď cirkev sv. Petra nemá veľkých pokladov, aby nešťastným v biede pomáhala, nuž predsa má zásobu obilia a oleja, ktorými hladní podporovaní byť môžu. Alebo či snáď prekáža strach údom tejto cirkvi, že by plnili príkaz lásky oproti prenasledovaným? Ale ja predsa neprestávam na prímluvu sv. Petra prosiť Boha, aby ich všetkých ochraňoval a v pravej viere katolíckej nezvratne zachoval a upevňoval. Čo sa týka umoreného tela môjho, nesužujem sa veľmi; lebo postará sa o to Boh. Pán blízko je: dúfam od milosrdenstva Jeho, že nebude odkladať dlho a že trápné živobytie moje skoro zakončí.»
Nádej sv. mučeníka Martina vyplnila sa nezadlho. Umrel od hladu a trápenia dňa 16. septembra roku 655, ako neohrožený bojovník za pravú vieru a ako bohatiersky mučeník pre slávu Božiu. Telo jeho bolo pochované na Kríme v chráme svätej Panny Márie; neskôr boly prenesené ostatky jeho do Carihradu (Konštantinopolu) a konečne do Ríma, kde v chráme sv. Sylvestra pri ostatkoch sv. Martina, biskupa Túrskeho, boly uložené a podnes bývajú ctené. Pomstivý cisár Konštanc II., ktorý si osoboval právo rozhodovania o článkoch viery vo sv. cirkvi a sv. Martina umučil, bol r. 668 v kúpeli od sluhu svojho zavraždený. Neveriaci Carihrad i s mohútnymi cisármi podľahol Turkom a v Ríme posiaľ stojí skalopevný trón sv. Petra a nástupcov jeho, pápežov. Pamiatka mučeníckej smrti jeho slávi sa dnešného dňa.
Sv. Martin, pápež a mučeník vyobrazuje sa v rúchu pápežskom s okovami na ľavej ruke, v pravej drží knihu sv. Evanjelia.
Poučenie.
Sv. Martin, pápež a mučeník, zahynul ako obeta horlivosti svojej pre spasenie duší a pre pravú vieru kresťansko-katolícku. Sv. Bonaventura hovorí: «Svet bojuje proti vyvoleným Božím dvojakým spôsobom: slovom a skutkom — luhaním a mečom prenasledovania. To zakúsil svätý pápež od namysleného a pomstivého cisára Konštanca II., ktorý si opovážlivé najvyššiu moc vo sv. cirkvi osoboval. Milostivý Boh chránil a posilňoval verného sluhu svojho v ťažkom utrpení a odmenil ho slávou večnou. Ale spravodlivý Boh potrestal i hriešneho namysleného panovníka prísnou pravicou Svojou. Pápeži boli vždycky strážcami svätej viery a keby neboli bedlive a neohrožene obhajovali učenie Spasiteľa božského, dávno zanikla by bola ona i na Západe, ako sa to následkom bludov patriarchov Carihradských a iných na Východe stalo. Vševedomý a všemohúci Boh povzbudil divokých Turkov, aby krvavým mečom vyhubili bludy a kacierstvá, ktoré na Východe ohrožovaly sv. cirkev. Poklesla moc cisárov Carihradských a Rím, sídlo stolice pápežskej, stojí, a skalu, na ktorej založil Pán Ježiš Kristus cirkev Svoju, ani brány pekelné nepremôžu. Spravodlivý Boh oznamuje tým, že nenávidí neveru a každý hriech. I za našich časov objavuje sa v niektorých krajinách podobný boj medzi sv. cirkvou a vládou svetskou, ako za časov sv. Martina pápeža. Mocní sveta hovoria: «Vy ste povinní vrchnosť poslúchať! A opravdiví kresťania s biskupmi a s hlavou sv. cirkvi, pápežom, hovoria: My musíme Boha viac poslúchať než ľudí!» Boh ustanovil vrchnosť svetskú pre záležitosti svetské a preto musí každý kresťan vládu svetskú v záležitostiach svetských poslúchať. Ale vláda svetská nemá práva do záležitostí cirkevných, duchovných sa miešať a proti učeniu sv. cirkvi nariadenia vydávať. V takom smutnom postavení má veriaci kresťan-katolík pridŕžať sa kňazov, a títo obaja biskupov a sv. Otca v Ríme, ktorého Pán Ježiš ustanovil za vidomú hlavu sv. cirkvi a za najvyššieho pastiera duší veriacich. A keď povstane v niektorej zemi prenasledovanie sv. cirkvi, má opravdivý kresťan vedieť, že oko Božie stráži nad cirkvou Svojou, že prenasledovanie iba za krátky čas potrvá, že sv. cirkev predsa konečne zvíťazí; lebo zakladateľ božský o sv. cirkvi povedal, že bude s ňou až do skončenia sveta, ba i vtedy, keď sveta nebude, veď riekol: «Nebo a zem pominú, ale slová Moje nepominú!
Modlitba.
O Bože, ktorý nás výročnou slávnosťou svätého Martina, pápeža a mučeníka, obveseľuješ, popraj nám, aby sme my, ktorí deň narodenia jeho pre nebo svätíme, z ochrannej prímluvy jeho sa tiež radovať mohli. Skrze Ježiša Krista. Pána nášho. Amen. |