Dnes oslavuje sv. cirkev, najmä v Itálii a v Rakúsko-Uhorsku, pamiatku posvätenia chrámov najväčších sv. apoštolov Petra a Pavla v Ríme.
Sv. Augustín hovorí (De civitate Dei 8. c. 27. a 22. c. 10.): «Staváme chrámy i oltáry a prinášame obetu — nie mučeníkom; lebo klaniame sa Bohu a nie mučeníkom. Či slýchaváme, že by kňaz pri oltáre, vystavenom nad telom mučeníka, obracal modlitby na tohoto ako na Boha? Či on snáď hovorí, keď modlí sa pri oltáre týchto svätých: «Petre, Pavle, Cypriane, my prinášame obetu vám ?» Či sa neobetuje Bohu, ktorý učinil týchto svätých ako ľudí a mučeníkov a ktorý chcel vziať ich do neba ku blahoslavenstvu anjelov? «My nestaváme chrámy mučeníkom, akoby boli bohami; staváme pomníky svätým ako ľuďom, ktorí, odobrali sa z tohoto sveta a ktorých duše žijú s Bohom. My nestaváme oltáry, aby srne obetovali na nich mučeníkom; obety naše prinášané bývajú Bohu mučeníkov, Bohu nášmu».
Prví kresťania stavali nad hrobami sv. mučeníkov oltáry a konali na nich najsvätejšiu obetu. Tak už priatelia sv. Ignáca, biskupa v Antiochii sýrskej, umučeného v Ríme roku 107, píšu iným kresťanským bratom: «Udali sme vám i deň i čas, aby sme sa sišli v ten deň a s týmto udatným bojovníkom Kristovým osvedčovali spoločnosť svoju». A kresťania zo Smyrny píšu o umučenom biskupovi svojom, sv. Polykarpovi († r. 166): «Schádzame sa, kedykoľvek možno, na tom mieste, kde sa nachádzajú kosti mučeníkov, ktoré sú nám drahokamy, aby sme slávili deň umučenia ich, ako upomienku na tých, ktorí zvíťazili v slávnom zápase, tak i preto, aby potomci nadobudli takým príkladom poučenia a upevnenia. Cirkevný dejepisec Eusebius rozpráva, že bolo starobylým obyčajom za času jeho (koncom tretieho a začiatkom štvrtého storočia) putovať ku hrobom sv. mučeníkov. A od začiatku štvrtého storočia povstávaly nad hrobami sv. mučeníkov kaplnky (arkosolie) a chrámy a v nich postupom času umiestené boly obrazy, ktoré predstavovaly skutky a mučenícku smrť ich. A už prví kresťania dobre rozoznávali najhlbšiu poklonu a najväčšiu úctu Božiu od pocty svätých. Kresťania zo Smyrny píšu po smrti sv. Polykarpa, že nepriatelia nedovoľovali brať kosti jeho, «aby snáď neodpadli od Ukrižovaného a nezapočali ctiť tohoto.» I odpovedajú rozhorlení kresťania: «Nevedia, že nemožno nám opustiť Krista, a že ctiť nemôžeme iného. Veď iba pred Ním, ktorý je Synom Božím, klaniame sa a padáme; ale právom milujeme mučeníkov a nasledovníkov Jeho.» A medzi hrobami, ktoré vždy požívaly najväčšiu úctu, ku ktorým sa ustavične putovalo, ktoré nesčíselné množstvo pravoverných kresťanov ľúbalo a slzami polievalo, sú hroby sv. apoštolov Petra a Pavla, z ktorých prvý bol umučený na vŕšku Vatikánskom v Ríme, a druhý na ceste, vedúcej do Ostie. Sv. Kajus, kňaz rímsky, riekol v trieťom storočí kacierovi Proklovi: «Hľa, ja môžem ukázať tebe i znaky víťazstva apoštolov! Môžeš ísť buď na Vatikán, buď na cestu Ostiaskú, nuž uzreš pomníky hrobové tých, ktorí kázňami svojimi založili cirkev Ježišovu.»
Sv. Peter pochovaný bol hneď po mučeníckej smrti svojej na vŕšku Vatikánskom a síce tam, kde bol ukrižovaný. Toto miesto ležalo vtedy za hradbami mesta a blízko predmestia, v ktorom bývali Židia. Sv. pápež Anaklet vystavil nad kryptou kaplnku, ktorú navštevovali zbožní kresťania každodenne. Častoráz stávalo sa, že modliaci sa kresťania uväznení boli tu od pohanov a odvedení na smrť. Neskôr prenesené boly ostatky jeho do podzemného hrobitova (katakomb) Kalixtovho; skade zase časom dostaly sa na predošlé miesto svoje. Sv. Pavel bol zťatý mečom na ceste, vedúcej do Ostie a ostatky jeho prechovávané boly tam v hrobe, nad ktorým pápež sv. Anaklet vystavil tiež kaplnku a síce na tom mieste, kde dnes stojí veľký chrám (basilika), ktorý nosí meno jeho. I ostatky jeho boly prenesené časom do katakomb Kalixtových; ale zase dostaly sa na predošlé miesto svoje, keď vystavil sa štedrotou zbožných kresťanov nádherný chrám nad miestom umučenia jeho.
Konštantín Veľký, prvý kresťanský cisár, ktorý (r. 313) vyhlásil kresťanské náboženstvo za štátne, usiloval sa povzniesť úctu pravého Boha vystavením nádherných chrámov nielen v Ríme, ale i v celej Itálii a inde na posvätných a pamätných miestach. Keď založil chrám na Lateráne, vystaval velikánskymi nákladkami ešte sedem chrámov (basilík) v Ríme, i pretvoril takým spôsobom kaplnky k úcte sv. Petra, a sv. Pavla vo veľké chrámy.
Najväčší a najdôležitejší chrám v Ríme je ten, ktorý posvätený bol na vŕšku Vatikánskom pod menom sv. Petra. Na tomto m.'este stály driev dva pohanské chrámy,venované bôžkovi Apollovi a bohyni Cybele, matke vraj všetkých bohov. Konštantín vyvolil toto miesto pre najväčší chrám; lebo tu bol umučený sv. Peter a pochovaný. V ten deň, v ktorý chcel položiť základný kameň k novému chrámu nad hrobom sv. Petra, odložil zbožný Konštantín purpur a korunu, vyhrabal sám jamu na základ a vyňal dvanásť košov zeme k úcte dvanástich apoštolov. Sv. ostatky boly vyzdvihnuté a uložené do striebornej rakve a tá bola zase zavrená do rakve z pozlátenej medi, na ktorej skvel sa zlatý kríž, ťažký 150 funtov rímskych. Pápež Sylvester posvätil ten vystavaný chrám dňa 18. novembra roku 324. Cisár Konštantín Veľký obetoval na hrobe sv. Petra drahocenné poklady v zlate a drahých kameňoch, ako i zbožná matka jeho sv. Helena, i nástupníci jeho. Behom storočí bol obohatený ešte väčšími pokladanú: tak mal domy v meste Antiochii, v Tarsuse v Cilicii, v Tyruse, a pozemnosti pri meste Alexandrii v Egypte a na Eufrate. Okrem toho mal dôchodky, ktoré dostával od rozličných kupeckých obchodných článkov (špecerají) egyptských a východných. Všetky chrámy v Ríme mali vtedy okolo 18.000 dukátov príjmov, z ktorých väčšia časť náležala tomuto najväčšiemu domu Božiemu. Príjmy chrámu vynakladané bývalý na ozdobu a udržanie jeho, ako i na iampy a kadidlá, ktoré horievali dňom i nocou vo strieborných a zlatých nádobách.
I chrám ku sv. Pavlovi dal vystaviť nádherne Konštantín nad hrobom tohoto sv. apoštola národov na ceste, vedúcej do Ostie, a obdaroval ho štedre; i on bol posvätený skrze pápeža Sylvestra; ale nebol taký veľký ako chrám, vystavaný k úcte sv. Petra. Keď miestnosti jeho nedostačovaly pre nával veriacich, dal zväčšiť ho cisár Theodosius a nástupci jeho Arkadius a Honorius. Ukrutný vodca sverepých Vandalov Genserich ušetril ho. Za času pápeža Leva III. utrpel mnoho zemetrasením; cisár Karol V. dal pápežovi prostriedky, aby mohol vystavať tento chrám ešte väčšími nákladkami. I tento pamätný chrám mal veľké poklady a bol nádherne vystrojený. Strop jeho bol z dreva cedrového, obtiahnutý zlatým bľachom. Mal 80 vrázkovaných stĺpov, ktorými predelený bol na päť lodí. Z priečnej lodi vychádzaly mnohé kaplnky. Po stenách visely obrazy pápežov; najkrajšie obrazy a sochy, pochádzajúce od najväčších umelcov, ozdobovaly priestory jeho, i nebolo nič iného okrem toho vidieť, iba mramor a zlato. Tak stál tento prekrásny chrám až do časov pápeža Leva XII.
Chrám sv. Petra na Vatikáne potreboval behom storočí opravy. Už pápež Mikuláš V. zamýšľal znovu stavať ho. Pápež Julius II. dal sboriť ho a započal na novej stavbe jeho roku 1506, i bol dostavaný za pápeža Urbana VIII. roku 1626. Slávné posvätenie jeho stalo sa 18. novembra toho istého roku. Nástupci tohoto pápeža neprestávali obohacovať túto krásnu svätyňu Božiu; koncom sedemnásteho storočia obnášaly výlohy stavby a ozdobenia jej 46.800.498 škudov či sto millionov zlatých našich. Tento chrám sv. Petra na Vatikáne je najväčším dielom umeleckým a najkrajším na celom svete. Priestor jeho obnáša 21.000 metrov štvorcových; dĺžka jeho od portálu počínajúc má 700 a šírka vyše 509 stôp anglických. V ňom možno počítať 290 oblokov, 44 oltárov v samom chráme a 11 oltárov v podzemnom chráme či v grottách vatikánskych, tri oltáry v sakristiach, ďalej 40 bronzových soch, 96 mramorových, 161 travertínových a 90 sádrových. Ďalej má 229 stĺpov mramorových, 16 bronzových a 503 travertínových. V ňom horieva vždy 121 lámp. Velikánska kupola, ktorá právom nazývaná býva divom sveta a hlavné časti chrámu sú dielom slávného maliara, sochára a staviteľa Michala Angela Buonarottiho. V tomto nádhernom dome Božom prechovávajú sa ostatky mnohých pápežov, mučeníkov a svätých z čiastky pod oltármi, z čiastky v podzemnom chráme. Najväčším pokladom chrámu sú ostatky sv. apoštolov Petra a Pavla. Hrob sv. Petra umiestený je v hĺbke pod hlavnou baňou v kaplnke, ktorá sa menuje Vyznanie (Confessio) sv. Petra. V podzemnej kaplnke či krypte, kde spočíva polovica tela sv. Petra s polovicou tela sv. Pavla (lebo druhá polovica tela sv. Petra a Pavla nachádza sa v basilike sv. Pavla za hradbami a hlavy ich pod Konfessiou v chráme na Lateráne), zdvíha sa skvostný oltár, na ktorom slúžieva sv. omšu iba pápež a so zvláštnym dovolením môže slúžiť niektorý biskup alebo i kňaz. Dolu ku hrobu, opatrenému bronzovými mrežami, vedú schody z bieleho mramoru. Kňaz otvorí bronzové mreže a zbožný pútnik vidí pred sebou hrob rybára galilejského, ktorý stal sa hlavou apoštolov a prvý opovážil sa ohlasovať v hlavnom meste pohanstva vieru Kristovu. Sem putujú čo rok tisíce pútnikov z celého sveta, aby obživili vieru svoju, oželeli hriechy svoje a dosiahli odpustenie ich. Keď skvostné niekedy mramorové paláce hrobové pyšných cisárov a panovníkov, ktorí zatriasali svetom a panovali nad millionami biednych poddaných, ležia teraz v zrúcaninách a neostala iba povesť po nich ako po tyranoch: nuž zvečnila zbožnosť veriacich pamiatku a hroby tých dvoch mužov, z ktorých jeden bol prostým rybárom a druhý čalúnikom, a ktorých povolal Pán Ježiš Kristus sám k úradu apoštolskému, ktorí potom v borbe proti nevere a povere skládali najskvelšie svedectvo pravde Božej, i potvrdili podľa príkladu Učiteľa Božieho učenie, ktoré hlásali, vlastnou krvou svojou.
Nádherný chrám sv. Pavla na ceste, vedúcej do Ostie, zhorel roku 1823 v noci s 15. na 16. júla. Stalo sa to nešťastie následkom nepozornosti pľachárov, ktorí opravovali strechu; oni nechali tam dve panvy so žeravým uhlím; i zničené boly mnohé drahocenné veci. Pápež Pius VII. zomieral práve vtedy, keď pažravý živel skoro celkom zničil náhernú svätyňu. Strop srútil sa, doIámal i drahocenné ciborium nad hlavným oltárom. Hrob sv. apoštolov zostal neporušený, tak i mosaikový víťazný oblúk i s apsidou; i možno obdivovať podnes na oblúku prastaré mosaikové obrazy, ornamenty a nápisy. Pápež Lev XII, nástupca Pia VII, vyzýval hneď po nastúpení svojom celý kresťanský svet ku obetám na stavbu chrámu. A kresťania obetovali štedre. Pápež Gregor začal znovu rýchlo stavať, že mohol už dňa 5. októbra vysvätiť priečnu loď a hlavný oltár, a obetovať prvú sv. omšu. Pápež Pius IX. mal to potešenie, že videl ho celý vystavaný. Najvýtečnejší umelci ozdobili chrám nesmrteľnými prácami svojimi. Mehemed Ali, miestokráľ egyptský, daroval štyri najkrásnejšie stĺpy z alabastru, tesané z jedného kusu. I cár ruský poslal pápežovi na ozdobu vzácny mramor. A pápež Pius IX. posvätil novú basiliku sv. Pavla dňa 10. decembra r. 1854 v prítomnosti skoro 200 biskupov z celého sveta, ktorí boli prišli do Ríma na snem cirkevný a ku slávnému vyhláseniu (dňa 8. dec.) článku viery o nepoškvrnenom počatí preblahoslavenej Panny Márie, Matky Božej.
A tak slávi dnes sv. cirkev pamiatku posvätenia týchto chrámov sv. Petra a Pavla v Ríme. O týchto sv. miestach hovorí sv. Ján Zlatoústy: «Hroby sluhov ukrižovaného Ježiša prevyšujú veľmi zlaté paláce kráľovské, keď i nie vždy veľkosťou a nádherou stavby, nuž predsa vo veľmi drahocenných a dôležitejších veciach, a najma skrze veľké množstvo pútnikov, ktorí shromažďujú sa tu z celého sveta. Cisár, oblečený v purpure, navštevuje ich, uctieva a zbožne ľúba ich. On padá pokorne k zemi, vzýva svätých mučeníkov a vzdychá o premocnú prímluvu ich u Boha. Nosič koruny, ozdobený diadémom, považuje to za veľkú milosť nebeskú, že má za ochrancu rybára, Petra a čalúnika (rohožiara, pokrovciara), Pavla, i prosí usilovne a vrúcne o priazeň ich.»
Modlitba sv. Augustína.
Bože, ktorý si učinil mňa chrámom Svojím pri sv. krste nie pre zásluhy moje, ale jedine z milosti Svojej: popraj, aby som bol vždy čistým chrámom pre Teba. Očisť ho od všetkých neprávostí, ozdob ho cnosťami a nedopusť, aby sa nachádzalo niečo v tomto príbytku, čo by mohlo obraziť oči Velebnosti Tvojej. Učiň konečne, aby som mohol byť raz vložený ako živý, okresaný sužovaním tohoto sveta a pripravený kameň do stavania Jeruzalema nebeského. Amen.
Modlitba cirkevná.
Bože, ktorý každoročne obnovuješ nám pamiatku posvätenia sv. chrámu Svojho a zachovávaš nás, aby sme prítomní byť mohli zdraví v ňom pri tajomstvách Tvojich: vyslyš prosby ľudu Svojho a učiň, aby sa radovať mohol zo šťastného obdržania týchto, ktokoľvek príde prosiť o milosti Tvoje do tohoto chrámu. Skrze Pána nášho, Ježiša Krista. Amen. |