Dnes oslavuje sv. cirkev pamiatku sv. Felixa, ktorý, nadaný zriedkavým milosrdenstvom, pomáhal založiť sv. Jánovi z Mathy rád najsvätejšej Trojice či Trinitárov ku vysloboďovaniu zajatých.
Sv. Felix narodil sa dňa 19. apríla roku 1127 vo Francúzsku. Rodičia jeho náležali rodu kráľovskému Valoa (Valois), ktorého staršia haluz pod menom Kapetovcov panovala vo Francúzsku od roku 987. Zbožní vznešení rodičia jeho starali sa o dobrú výchovu synovu od prvých dňov narodenia jeho a odovzdali ho opatere cnostnej, vážnej vychovávateľke. S mliekom materským ssal do seba Felix lásku k milému Bohu a blížnym, i prejavoval už ako útle dieťa zrejmé znaky budúcej svätosti svojej. Strojné dieťa nemalo väčšej radosti, než keď varovka podala mu do ručičiek almužnu a skláňala sa s nemluvniatkom na rukách k biednemu prosiacemu žobrákovi, aby z nich prijať mohol podávaný peniaz. Tento milý súcit oproti chudobným blížnym vzrastal s rokami zbožného Felixa. Keď povyrástol a postretol žobráka, i nemal pri sebe peňazí, vyzliekol rúcho svoje a podaroval ho. Stalo sa, že vo veku mládeneckom postretol zločinca, ktorý vedený bol na smrť. Tento pohľad dotkol sa citlivého a milosrdného mladíka v takej miere, že išiel hneď ku prísnym sudcom, hodil sa na kolená svoje pred nimi, vylieval horúce slzy a prosil dojímavé o život nešťastníka. A horlivé ubezpečoval sudcov, že zločinec sa celkom polepší, kajúcne žiť bude a zbožným mužom sa stane. Na prosbu a ubezpečovanie vznešeného princa omilostili sudcovia odsúdeného na smrť zločinca a prepustili ho na slobodu. Svätý mládenec hovoril do duše omilostenému poblúdencovi tak dojímavé, že tento sa dal na pokánie a potom zomrel blahoslavenou smrťou.
A tak prežil sv. Felix mladosť svoju ako opravdivý vzor lásky k blížnym, i ako horlivý sluha Boží. V školách oboznámil sa so všetkými vedami a najusilovnejšie zaoberal sa vedou bohosloveckou. So všetkých strán naliehalo sa na zbožného mládenca, aby sa dal posvätiť za kňaza. Už dávno bol odomrel svetu a ošklivil si dôstojnosti svetské, i túžil po samote. Milerád teda vyhovel žiadosti biskupovej, i zaumienil si, že vstúpi do stavu kňazského. I chystal sa za dlhší čas rozjímaním, pôstom a vrúcnou modlitbou k tomu vážnemu kroku. Keď prijal sviatosť posvätenia kňažstva, odišiel na púšť. V pustovni svojej trávil prísny, kajúcny život a cvičil sa v snahe po kresťanskej dokonalosti. Milostivý Boh naplnil srdce jeho takou nebeskou útechou a nadzemským pokojom, že bol odhodlaný venovať celý život svoj v skrytosti službe Božej a nikdy viac nenavrátiť sa medzi ľudí. Ale milosrdný Boh určil sluhu Svojho k väčšiemu povolaniu.
Toho času žil v Paríži, ako učbár na vysokých školách, mladý zbožný učenec (doktor) a kňaz, menom Ján z Mathy. Tohoto poslala prozreteľnosť Božia na púšť ku sv. Felixovi. Sv. Ján z Mathy prosil pustovníka, ktorého zbožná povesť prenikla z hustého tmavého lesa do obdiaľných krajov a miest, aby prijal ho pod správu svoju. Mladí svätí mužovia spriatelili sa hneď, i pretekali sa o závod v prísnom pokání, v najväčšom sebazapieraní; najmilšou zábavou ich bola vrúcna modlitba, rozhovory o večnosti a vytrvalá snaha, aby sa stali čím najhodnejšími sluhami Božími. Za tri roky žili sv. mužovia v pustovni svojej v sladkom pokoji duševnom a v horlivej službe Božej. Jedného dňa sedeli pri prameni, z ktorého vytekala čerstvá horská voda a shovárali sa o nekonečnej dobrote Božej. A hľa, videli, ako blíži sa k prameňu jeleň, ktorý mal medzi parohami svojimi červeno-modrý kríž. Sv. Ján z Mathy rozpamätal sa na zjavenie svoje, ktoré mal bol pri prvej svätej omši. I rozprával ho priateľovi svojmu Felixovi. V kaplnke biskupa parížskeho slúžil bol ako novo posvätený kňaz prvú sv. omšu. Keď zahrúžený do vrúcnej pobožnosti pozdvihoval sv. Hostiu, zjavil sa na oltári anjel v podobe krásneho mládenca. Zaodiaty bol bielym rúchom a mal na prsiach kríž červeno-modrej barvy. Vedľa neho kľačal po každej strane otrok, sputnaný ťažkými železnými okovami, oblečený v podivné neznámé rúcho; jeden z otrokov zdal sa byť kresťanom a druhý pohanom. Sv. Ján z Mathy dlho hľadel v svätom vytržení na toto zjavenie. Nikto, ani biskup, nevedel poradiť mu, čo by vyznamenávalo to zjavenie a čo by mal robiť. Teraz opätovalo sa to nadzemské videnie pred očami oboch priateľov. Dlho rozmýšľali, čo by znamenalo to zjavenie. I napadlo im, že neveriaci Turci väznia v otroctve mnohých kresťanov, ktorých zajali buď v bitkách, buď na mori skrze pirátov (lúpežníkov) svojich, a že by oni boli povolaní vysloboďovať týchto nešťastných bratov a sestry.
Sv. Felix, ktorého srdce od útlej mladosti preplnené bolo láskou a milosrdenstvom oproti blížnym, ktorí trpia núdzu, uvažoval túto vážnu vec s priateľom za dlhší čas; i prosili vrúcne milostivého Boha o radu a posilnenie. A milostivý Boh zjavil sa im tri razy po vytrvalej a skrúšenej modlitbe, i vyjadril vôľu Svoju a naplnil srdcia ich horúcou túžbou, aby založili rád, ktorý by sa zaoberal usilovne a výhradne vykupovaním zajatých kresťanov, ktorí stenajú v ťažkom jarme otrockom u Turkov a iných polodivých národov afrických a asijských. I shromaždili behom rokov v pustovni okolo seba mnohých učeníkov, nábožných to mužov, a dali sa do práce. Nažobrali u štedrých kresťanov hojné almužny, a sriadili sa ako bratstvo. Poslali do Afriky dvoch bratov, opatrených mnohými peniazmi, aby tam vykupovali zajatých kresťanov z otroctva. Bez strachu preplavili sa bratia cez more do Afriky, s dôverou v Boha išli medzi Mohamedánov, ľúbali okovy biednych otrokov, tešili ich v trápení a vykupovali na slobodu. Medzitým išli sv. Ján z Mathy a sv. Felix do Ríma, aby vyprosili u pápeža potvrdenie nového rádu.
Toho času (roku 1198) zasadol na stolicu sv. Petra ako pápež Innocenc III., ktorý zasluhuje byť považovaný všetkým právom za jedného z najväčších a najmocnejších nástupcov hlavy apoštolov. Zbožnosť a prísná mravopočestnosť, hlboká učenosť a bystrý rozum, pevná vôľa a vytrvalosť ozdobovaly ho. Na tohoto veľkého pápeža obrátili sa svätí pustovníci s prosbou svojou o potvrdenie nového rádu, i odovzdali mu odporúčajúci list od biskupa Parížského. Pápež Innocenc III. prijal láskavé dvoch služobníkov Božích. A keď rozložili mu zjavenia svoje a návrh k založeniu nového rádu, svolal kardinálov a biskupov, aby sa poradil s nimi o tej vážnej veci. I nariadil pôsty a modlitby, aby mohol zvedieť vôľu Božiu. Sám slúžil potom sv. omšu k tomu úmyslu v prítomnosti duchovenstva a dvoch svätých pustovníkov. A keď pozdvihoval sv. Hostiu zjavil sa i jemu ten istý anjel, ako sv. Jánovi z Mathy niekedy v Paríži. Týmito zázrakmi utvrdený bol zbožný pápež v tom, že sv. Ján z Mathy a sv. Felix vyvolení sú od milostivého Boha k tomu, aby založili rád k vykupovaniu zajatých otrokov. I potvrdil spoločnosť ako nový duchovný rád pod menom najsvätejšej Trojice k vykupovaniu zajatých a sám odovzdal dvom zakladateľom jeho, sv. Jánovi z Mathy a sv. Felixovi, rúcho rádu. To rúcho bolo malebné a sostavené podľa zjavenia anjelského, a síce dlhý biely kabát s červeno-modrým krížom u prostred pŕs. I ustanovil sv. Jána z Mathy za prvého predstaveného rádu, Trinitárov, a požehnajúc ich, posilnil ich ku ťažkej práci.
Svätí bratia navrátili sa do Francúzska, sbierali ďalšie almužny a založili prvý kláštor na pustom mieste, menom Serfroa (Cerfroi) či Serfroad (Cerfroide), v biskupstve Mó (Meaux), a síce tam pri prameni, kde sa zjavil bol ten jeleň s červeno-modrým krížom medzi parohami. Štedrosťou nábožných mužov, ktorí venovali novému rádu celý značný majetok svoj a vstupovali do neho, povstalo neskôr viac kláštorov trinitárskych vo Francúzsku a iných krajinách, ktoré vyznačovaly sa láskou a milosrdenstvom ku biednym zajatým. Roku 1200 navrátili sa dvaja vyslaní bratia rádu z Afriky a doviedli 186 vykúpených kresťanov zo zajatia mohamedánskeho.
Keď sv. Ján z Mathy dopočul od dvoch bratov, ako ukrutno nakladajú suroví Mohamedáni s kresťanskými otrokami, zaumienil si sám preplaviť sa do Afriky. I sveril správu kláštorov vo Francúzsku sv. Felixovi. Keď prišiel do mesta Tunisu v Afrike, vykúpil 150 kresťanov a po veľkom nebezpečenstve doplavil sa s nimi ku brehom italským blízko Rímu. Veľká bola radosť, keď loď prirazila ku brehu. Oslobodení otroci vrhajú sa na kresťanskú zem, ľúbajú prach a s plačom radosti objímajú pokrvných svojich. Sv. Ján nečaká na poďakovanie blažených rodín, poberá sa s miesta na miesto, prosí o almužnu, a keď nasbieral mnoho peňazí, zase ide cez more medzi nevercov, aby vykupoval nešťastných bratov a sestry zo zajatia. Medzitým pracoval sv. Felix ako predstavený rádu vo Francúzsku neunavene, aby upevnil slovom a príkladom svojím bratov rádu vo všetkých kresťanských cnostiach a najmä v milosrdenstve ku nešťastným blížnym. S bolestnými slzami opisoval im hrozné nebezpečenstvá a trápenia nešťastných kresťanov, ktorí stenajú v jarme otrockom u neľudských Mohamedánov a z ktorých mnohí slabší z bázne pred neslýchaným trýznením a z nádeje na úľavu dávajú sa sviesť k zapreniu sv. viery a večne hynú. Kázňami svojimi oduševňoval tak veľmi bratov svojich, že oni radi podujímali nebezpečné cesty do najvzdialenejších krajov medzi zúrivých nevercov, aby obetovaním seba vysloboďovali veľkými namáhaniami a peniazmi úbohých kresťanov. Sám putoval po Francúzsku pešky s palicou v ruke a s nádobou na vodu pri boku svojom od mesta k mestu, s dediny na dedinu a žobral almužnu k bohumilému cieľu rádu svojho. Celý ostatný život jeho bol venovaný milosrdenstvu. On odchoval veľký počet horlivých oduševnených učiteľov a vysloboditeľov biednych otrokov, ktorí nedbali na prekážky, na nebezpečenstvá, na urážky a trýznenia pri milosrdnom diele svojom. Každý z učeníkov jeho išiel s radosťou za ťažkým povolaním svojim do nehostinných polodivých krajín. Táto neslýchaná obetovavosť bratov Trinitárov naplňovala srdce sv. Felixa veľkou útechou. A už táto biedna zem zdala sa sv. starcovi byť kráľovstvom nebeským, keď si pomyslel na to, že vyrvané bývajú mnohé duše z večného zahynutia. Často vzýval o pomoc preblahoslavenú Pannu Máriu.
Roku 1213 zjavila sa sv. Felixovi preblahoslavená Panna Mária, keď nočnou dobou kľačal v chráme, pohrúžený v skrúšenej modlitbe. Matka Božia obklopená bola sv. anjelmi, ktorí všetci ozdobení boli červeno-modrým krížom, ako odznakom rádu najsv. Trojice, a prespevovali chválospevy. Z tohoto zjavenia poznával sv. Felix, že rád najsv. Trojice, ktorý založil so sv. Jánom z Mathy, milý je Pánu Boha a svätým Jeho, a i to badal, že blíži sa posledná hodinka pozemského putovania jeho. Od tohoto okamihu pripravoval sa sv. Felix s mimoriadnou horlivosťou ku smrti svojej. Kajúcne vyspovedal sa z hriechov celého života svojho, vylieval horké slzy nad tými nešťastnými otrokami, ktorí v zajatí zapreli sv. vieru a nemohli byť vyslobodení bratami jeho. I napomínal dojímavými slovami shromaždených bratov pri lôžku svojom k horlivej láske a milosrdenstvu oproti nešťastným zajatým kresťanom. Usnul v Pánu dňa 4. novembra roku 1212, v 85. roku požehnaného života svojho. Pápež Innocenc XI. (od roku 1676 do roku 1689) vyhlásil ho za svätého a ustanovil svätiť požehnanú pamiatku jeho dňa 20. novembra.
Sv. Felix z Valoa (Valois) vyobrazuje sa ako starec v rúchu Trinitárov, s krížom na prsách, z roztiahnutými rukami, z ktorých v ľavej drží rozlomené okovy; vedľa neho kľačiaci otrok, ktorý ľúba rúcho jeho; nebeská žiara, ako široké lúče slnečné, ožiaruje ho s hora a to s pravej strany na ľavú.
Poučenie.
Sv. Felix prichytil sa so sv. Jánom z Mathy ku založeniu rádu najsv. Trojice na vykupovanie uväznených kresťanov; lebo k tomu povzbudzovalo ho milosrdenstvo a slová Spasiteľove (Mat. 25, 34, 36.): «Poďte požehnaní Otca Môjho, vládnite kráľovstvom pripraveným vám od ustanovenia sveta! Lebo bol som v žalári a prišli ste ku Mne.» On uvážil tiež i slová sv. Pavla (Žid. 13, 3.): «Pamätajte na väzňov, akoby ste boli spoluväzňami, a na sužovaných, akoby ste i sami v tele prebývali (t. j. akoby ste sami telesne, osobne boli v trápení ich).» Nič nie je milejšieho nad slobodu a nie darmo nazýva sa sloboda zlatou; lebo väzenie a otroctvo, najmä u nevercov, sú mnohým ľudom také obťažné a neznesiteľné, že radšej volia si zomrieť, než žiť v tej biede a trápení. Veď i ten nerozumný vtáčik, zavrený v klietke, hoci býva zaopatrený pokrmom a vodou, preskakuje celý deň s jednej strany na druhú a hľadá ustavične príležitosť, aby sa mohol vyslobodiť z toho väzenia. Hľa, jak vzdychal dňom i nocou a nariekal v zajatí Babylonskom ľud Israelský a volal bez prestania so Žalmistom Pánovým (136, 1,2.): «Pri riekach Babylonských, tam sme sedávali a plakávali: keď sme sa rozpomínali na teba, Sion. Na vŕby uprostred neho zavesovali sme nástroje hudby svojej.» A jakí nešťastní boli za časov sv. Felixa tí kresťania, ktorých odvádzali suroví Mohamedáni do otroctva, aby hrozným trýznením donútili ich ku zapreniu sv. viery! Preto obetoval sv. Felix s bratami svojimi celý život svoj vysloboďovaniu nešťastných kresťanov. Kresťane, i ty môžeš vykonávať podobné skutky milosrdenstva! I za časov našich máme väzňov, ktorí síce podľa spravodlivosti zákonov znášajú trest svoj. Takýchto väzňov môžeme navštevovať, tešiť ich, napomínať ku polepšeniu života a ku vyhľadávaniu spasenia. Hľa príklad máme na Jozefovi Egyptskom a na Tobiášovi! Keď nevinný Jozef, obžalovaný skrivodlive od manželky Putifárovej, hodený bol do väzenia, strážca žaláru sveril Jozefovi všetkých väzňov. A čo robil nevinný Jozef? S v. Písmo hovorí (I. Mojž. 40, 4.): «Prisluhoval im.» On navštevoval ich, tešil podľa možnosti, povzbudzoval k trpezlivosti a napomínal spasiteľne. Keď zbožný Tobiáš bol uvržený s celým pokolením svojím do väzenia v meste Ninive, našiel milosť u kráľa Salmanassara, ktorý dal mu slobodu, aby išiel kamkoľvek by chcel, a robil podľa vôle svojej. A čo robil Tobiáš ? Sv. Písmo hovorí (Kn. Tob. 1, 15.): «Chodil ku všetkým, ktorí boli v zajatí, a dával im spasiteľné napomínanie.» A jakí sú ešte blížní, ktorým môžeme preukazovať skutok milosrdenstva? Dnes už Mohamedáni nelúpia na mori Medzizemnom parníky kresťanské, ako robili s korábmi, keď žil sv. Felix, a neodvádzajú kresťanov do otroctva; ale v Afrike a v diaľnej Asii sprevádzajú posiaľ pohania kupectvo s domorodcami, s pohanmi i s kresťanmi; tam ešte podnes vyhadzujú pohania dietky svoje z domov do riek, na pusté miesta, aby biedne zahynuly. Horliví misionári naši odkupujú nešťastníkov, vychovávajú ich, vyučujú vo sv. náboženstve, krstia a tak obetovave zachraňujú pre časný a večný život. Kresťane, i ty môžeš prispieť hrivňou svojou na pomoc milosrdným misionárom a nasledovať príklad sv. Felixa! Jedného dňa prišla chudobná vdova k sv. Pavlínovi, biskupovi Nolanskému, a prosila so slzavými očami o pomoc, aby mohla vyslobodiť syna svojho zo zajatia mohamedánskeho. Sv. Pavlín mal takú útrpnosť s úbohou vdovou, že išiel hneď na to miesto, kde väznený bol jediný syn vdovin; i dal sa sám uväzniť za neho a potom slúžil Mohamedánovi ako záhradník. Milostivý Boh prezradil zázračne dôstojnosť jeho biskupskú a zarazený pohan prepustil svätého muža bezplatne na slobodu. Biskup Achác mal takú útrpnosť so zajatými kresťanmi u nevercov, že svolal duchovenstvo svoje a riekol: «V Kristu milí bratia! Syn Boží neumrel za zlato a za striebro, ale za duše naše. Preto lepšie je, aby sme rozpredali strieborné a zlaté nádoby a vykupovali z väzenia bratov svojich.» Duchovenstvo posnášalo veľké množstvo strieborných a zlatých vecí z domov svojich a chrámov, a za odpredané vykúpili 70.000 zajatých kresťanov (Dauroult P. 4, c. 7.). Sv. Peter Nolaskus popredal veľké statky svoje a odišiel z Francúzska do Španielska a vykupoval zajatých kresťanov od Mohamedánov v meste Barcelone. Keď minul všetky peniaze, chcel predať sám seba, aby vykúpil ešte niektorých otrokov. I zjavila sa mu Panna Mária a oznámila, aby založil rád ku vysloboďovaniu zajatých. Svätý oznámil zjavenie svoje sv. Rajmundovi a kráľovi Arragonskému, Jakubovi I. Stolica pápežská potvrdila nový milosrdný rád «Panny Márie de Mercede», ktorého údovia povinní boli dať i seba do väzenia, keď išlo o vykúpenie zajatých kresťanov z rúk Mohamedánov. Sv. Peter Nolaskus, ktorý s bratmi svojimi horlivé preukazoval milosrdenstvo uväzneným kresťanom, zomrel, ako mu bolo predpovedané roku 1256, a to vo Svätovečer, keď sa narodil Kristus Pán; posledné slová jeho boly Žalm 110. a potom zvolal: «Pán poslal vykúpenie ľudu Svojmu!» Hľa, kresťane, tak môžeš i ty nasledovať svätého Felixa, preukazovať milosrdenstvo blížnym svojim, ktorí stenajú v telesnom a duševnom otroctve, i vysloboďovať dušu svoju z väzieb hriechov, a vydobyješ si kráľovstvo nebeské!
Modlitba.
Bože nebeský, ktorý si povolať ráčil blahoslaveného Felixa, vyznavača Svojho, z púšti k práci vykupovania väzňov: popraj nám, prosíme, aby sme skrze milosť Tvoju vyslobodení boli na prímluvu jeho z väzieb hriechov svojich, a uvedení boli do kráľovstva nebeského. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen. |