Jedna z najväčších svätíc Božích, ktorej meno pripomína sa od najstarších časov svätej cirkvi pri svätej omši, je vznešená, Bohu posvätená panna rímska sv. Cecilia.
Narodila sa na začiatku tretieho storočia v Ríme zo šľachtickej, veľmi bohatej kresťanskej rodiny. Nábožní vznešení rodičia vychovávali ju veľmi starostlivé, že srdce jej preniknuté bolo od najútlejšej mladosti vrúcnou láskou ku Pánu Ježišovi. Žila utiahnuto v skvelom dome rodičovskom a nemala účasť na hlučných veselostiach nemravného pohanského Ríma, popri službe Božej venovala sa vedám a najmä umeniu hudobnému. Najväčšou rozkošou jej bolo čítanie duchaplných, kresťanských spisov a sv. Písmo, ktoré v čistej mysli svojej uvažovala, rozjímala a ukladala. Krásna na tele a duchu kresťanská panna obľúbila si zavčasu nevinnosť panenskú, složila sľub ustavičnej čistoty a zasľúbila sa Pánu Ježišovi Kristovi; Jemu prespevovala z duše svojej sv. piesne lásky a sprevádzala ich súzvukom nástrojov hudobných. Hoci žila v skrytosti domácej a málo navštevovala spoločnosť ľudskú, nedaly sa ukryť výborné vlastnosti jej: celý Rím rozprával o prekvetajúcej kráse jej, o vzdelanosti, dobrote a čistote srdca a o veľkom bohatstve rodičovskom. Mládenec zo vznešeného rodu rímskeho, menom Valerián, uzrel prekrásnu pannu a počul o jej zriedkavých cnostiach, i požiadal o ruku výtečnej Cecilie u jej rodičov. Rodičia, ktorí znali bohatého šľachtického mládenca, prisľúbili mu dcérku, hoci vedeli, že je pohan; veď ľúbila sa im cnostná povaha a vplyvný vznešený rod jeho. S radosťou oznámili Cecilii úmysel Valeriánov. Sv. panna naľakala sa, že má zrušiť sľub, daný Bohu a voliť si miesto Ženícha nebeského pohana. Nemožnosťou zdalo sa jej, aby stala sa nevernou Bohu, alebo aby obrazila rodičov neposlušnosťou svojou. V tomto smutnom postavení prelievala horké slzy a keď nevedela si rady, obrátila sa k milostivému Bohu o poradu pôstom, rozjímaním a vrúcnou modlitbou, i prosila Boha, aby alebo prekazil nastávajúcu svatbu, alebo aby povolal ju k Sebe. I zjavil sa jej vo snách anjel Boží a riekol: «CeciIia, vôľa Božia je, aby si bola poslušnou rodičom svojim. Pán Ježiš Kristus bude ženíchom tvojím i v stave manželskom. Hľa, ja som ochranca nevinnosti tvojej panenskej!»
Sv. panna bola potešená nadzemským zjavením a neodporovala milým rodičom. Svatba chystala sa. Ku svatbe pristrojila sa svätá Cecilia ako sa slušalo na vznešený stav jej; ale pod skvostným hodvábným rúchom mala oblečené kajúcne. Po svatbe riekla zbožná panna ženíchovi Valeriánovi: «Priateľu, mám sdeliť tebe tajomstvo, ktoré má byť skryté všetkým ľuďom; zaprisahaj sa mi, že nevyzradíš ho nikomu!» Manžel prisahal a ona riekla: «Zasľúbila som sa v útlej mladosti živému Bohu a vydala som sa za teba iba na rozkaz Boží. On soslal mne anjela, aby som zachovala i v manželstve nevinnosť svoju panenskú. On potresce každého, kto by chcel narušiť nevinnosť moju. Chráň sa každej nečistej žiadosti alebo skutku, ktorými by si vzbudil hnev anjela môjho strážcu! A preto buďme živí, iako brat a setra.» Pri týchto slovách žiarila krása nadzemskej panny dôverou v Boha nebeskou slávou.
Vznešený mladík Valerián dojatý bol a preplnený blaženým citom a žiadal poznať pravdu i uzrieť toho anjela strážcu. Sv. Cecilia riekla: «Iba čisté oči môžu vidieť čistého ducha. A ty nemôžeš účastným byť toho, kým nepoznáš pravého Boha a nebudeš očistený od všetkých škvŕn skrze sv. krst.» Valerián túžil po videní tak veľmi, že chcel sa dať poučiť o pravom Bohu a prijať sv. krst. Sv. Cecilia poradila mu, aby vyhľadal svätého pápeža Urbana I. a dal sa vyučiť vo sv. viere. I odovzdala mu list na sv. pápeža a udala obydlie jeho. Svätý Urban I. prijal otcovsky vznešeného pohanského mladíka, vyučil ho vo svätej viere a pokrstil.
Po prijatí sv. krstu navrátil sa Valerián so srdcom, preplneným nebeskou radosťou ku panenskej manželke svojej a našiel ju pohrúženú v modlitbe; vedľa nej stál anjel a držal v ruke dva vence, uvité z voňavých ruží a lalií. Anjel Boží podal jeden venec sv. Cecílii a druhý Valeriánovi, i prisľúbil mu, že stane sa mu, za čokoľvek bude prosiť. Anjel zmizol. Oba pokľakli a zvelebovali Boha za milosrdenstvo Jeho, i prosili, aby bol obrátený i vznešený brat Valeriánov, menom Tiburcius. Keď ešte kľačali, prišiel Tiburcius na návštevu a poslúchal pozorne modlitbu ich. I bol dojatý tak veľmi, že zatúžil po poznaní sv. náboženstva. I Tiburcius išiel ku sv. pápežovi Urbanovi I, ktorý ho vyučil v tajnostiach viery a pravdách kresťanského náboženstva, a potom pokrstil. Svätá Cecilia utvrďovala zbožných bratov vo viere slovami a bohumilým životom svojím. A oni stali sa horlivými kresťanmi, pochovávali telá sv. mučeníkov, ozdobovali hroby ich, tešievali pri súdoch horlivých vyznavačov a štedre podporovali chudobných bratov a sestry kresťanské.
Toho času panoval ako cisár spravodlivý Alexander Severus (od roku 222 do roku 235), ktorý vážil si a ctil kresťanov a ktorého matka Júlia Mammea bola osvedčenou kresťankou. Sám cisár vzýval Pána Ježiša Krista v súkromnej kaplnke svojej a ako len mohol chránil a podporoval kresťanov. Ale pretože viedol vojny a bol veľmi zamestnaný správou rozsiahlej ríše rímskej, nemohol vždy prekaziť, aby miestodržitelia, vladári a pohanská sberba kde-tu neprenasledovali nevinných kresťanov. Almachius, miestodržiteľ v Ríme, bol horlivým modlárom a veľkým nepriateľom kresťanov, ktorý vynakladal všetku moc svoju, aby potlačoval sv. cirkev. V neprítomnosti cisára Alexandra Severa prenasledoval v Ríme najmä bohatých kresťanov, aby si osvojil bohatstvá ich; lebo neišlo pohanskému sobcovi o rozkvet ríše, ale iba o hrabivý prospech jeho. Keď lakomý Almachius dozvedel sa, že bohatí veľmoži rímski, Valerián a brat jeho Tiburcius, stali sa horlivými kresťanmi a že veľké bohatstvo svoje vynakladajú na skvelé ozdobovanie hrobov sv. mučeníkov a na štedré podporovanie chudobných, zaumienil si, že ľahko zničí ich podľa predošlých zákonov, vynesených proti kresťanom a nedovoleným tajným spolkom. Pod zámienkou, že v dome ich dejú sa nebezpečné schôdzky, dal uväzniť ich a predviesť pred súdnu stolicu svoju. Vytýkal im, že obcujú s kresťanmi, ktorí sú v podozrení ako nepriatelia štátu, že pochovávajú telá kresťanov, ktorí boli odsúdení k smrti ako zločinci, že ozdobujú skvele hroby ich, akoby schvaľovali zradu ich, na štáte spáchanú. Svätí mládenci vyznali slávne, že sú kresťanmi a že sú hotoví podstúpiť i najväčšie muky, než by zapreli sv. vieru. I hovorili:
«Bože daj, aby sme boli hodnými sluhami sv. mučeníkov, ktorí obetovali krv i život ku sláve a cti pravého Boha a teraz požívajú u Boha večnú odplatu za cnosti svoje! Opustili časnosť a našli nepremenlivú večnosť. My usilujeme sa nasledovať svätý život ich a kráčame za šľapajami ich.» Sudca napomíňal ich, aby sa odriekli kresťanstva a podporovania jeho. Keď neosožilo napomínanie, začal sa vyhrážať mučením. Svätí vyznavači tým horlivejšie zastávali pravdu Božiu. Almachius rozzlobil sa, dal vyviesť vznešených mládencov na námestie a bičovať verejne pred veľkým množstvom pohanskej sberby. Medzi mučením tešili sa sv. bratia, že mohli trpieť za pravdu Božiu; i vyzývali prítomných pohanov, aby opustili smiešné modly a uverili v pravého Boha, ktorý odpláca veriacim po tomto biednom živote večnou slávou. Mnohí pohania obrátili sa, medzi nimi Maximus, úradník Almachiov, keď počul, že po tomto živote trvať bude pre spravodlivých večný blahoslavený život. Almachius, ktorý z lakomstva tešil sa nad horlivým vyznávaním viery kresťanskej, použil túto okolnosť a reč sv. vyznavačov k tomu, že vyhlásil ich za ruhačov oproti bohom štátnym, i dal im zoťať hlavy ako buričom oproti štátu; novo obráteného Maxima dal utlcť kyjami, že vypustil dušu a tak pokrstený bol vlastnou krvou svojou. To stalo sa 14. apríla roku 230 a tohoto dňa slávi sa pamiatka týchto svätých mučeníkov vo sv. cirkvi.
Keď sv. Cecilia počula, že ukrutný a lakomý miestodržiteľ dal umučiť mládeneckého manžela jej Valeriána a švagra Tiburcia, ďakovala za tú mučenícku smrť Pánu Bohu a pripravovala sa tiež k smrti a rozdala majetok manželov chudobným; lebo vedela, že lakomý pohan sliedi iba za majetkami popredných mešťanov rímskych. I nemýlila sa, Almachius dal ju zavolať nezadlho k sebe a vyzval ju, aby vydala majetky Valeriánove; lebo že bol velezradcom. Sv. Cecilia odpovedala, že rozdala majetok jeho chudobným, ako naložil jej to umučený manžel. Tyran neopovážil sa trýzniť vznešenú Rimanku; lebo obával sa cisára, ktorý navrátil sa bol do sídla svojho.
Prepustil ju domov s vyhrážkou, aby nepodporovala verejne kresťanov, i aby si rozmyslela, či opustí kresťanskú vieru a pokloní sa bohom štátnym, alebo či si vyvolí smrť. Tento čas vynaložila sv. Cecilia ku podpore chudobných a ku rozširovaniu sv. viery medzi známymi a pokrvnými. I napomínala spolumešťanov a pokrvných: «Poslyšte mňa trochu, mešťania a priatelia! Vy ste sluhami miestodržiteľovými a myslíte, že je to dobré a nie bezbožné, čo on žiada od každého mešťana. Pre mňa je to žiaducné a slávné, aby každý poznal pravého Boha a zase ohľadom mňa samej, aby som mohla trpieť mnoho za vyznávanie Pána Ježiša Krista; lebo som si zaumienila, že v tomto živote ináč neuzavrem s nikým zvláštné priateľstvo. Nestarajte sa o mladosť moju, ani sa nezarmucujte, keby som ju utratila; radšej usilujte sa, aby ste poznali pravého Boha.» Všetci ju ľutovali a mnohé pokrvné ženy nariekaly, že tak vznešená, bohatá, krásna a milostivá panna túži po ukrutnej smrti, ktorou jej bol zahrozil tyran. Sv. Cecilia zvolala oduševnene: «Neznamená to, priatelia moji, utratiť mladosť, ale iba zameniť! Veď tento život je iba blatom, za ktoré dostanú veriaci v budúcom živote zlato; za biednu a malú chyžku zamenia si priestranný, veľký a nádherný palác vo večnosti, ktorý okrášlený je najdrahšími drahokamy; dostanú za tmavú izbičku, svetlú, vidnú palotu, ktorá okrášlená je nádhernými perlami; prevezmú za pomíjajúce obydlie večný majetok a stavisko, ktoré nezná žiadneho pokazenia. Keby dnes niekto ponúkal ako dar zlato, nuž ponáhľali by ste sa všetci k nemu, aby ste dostali tiež niečo. A či by ste tiež nevzali sebou i rodičov svojich, pokrvných, známych, priateľov a domácich? ... A keby zdržoval vás niekto, aby ste neišli a riekol by vám, že je netreba, aby ste sa nenamáhali ani najmenej pre to, — či by ste nevysmiali ho ako sprostého blázna? Vy by ste sa radovali a plesali, keby vám dával niekto za zlý peniaz striebro a zlato, a brali by ste ho, funt za funt s veľkým uspokojením. A Boh môj i Ježiš Kristus, jednorodený Syn Jeho, je o mnoho štedrejším! On nedáva rovné za rovné; ale prijíma jeden funt a vynahraduje ho stonásobne, a za okamžité muky dáva večný blažený život!» A sv. Cecilia vybehla na blízke bralo (vrch skalnatý) a zvolala veľkým hlasom: «Či veríte, čo som mluvila vám ?» A veľmi Horlivá sv. panna poprosila sv. pápeža Urbana I., aby prišiel do nádherného domu jej. Tam shromaždilo sa štyristo pohanských mešťanov rímskych a sv. pápež vyučoval ich vo svätom náboženstve, i pokrstil. Medzi, tými bol i Gordianus, ktorý premenil dom sv. Cecilie v kostol, v ktorom ukrýval sa potom sv. pápež Urban I za nejaký čas. Gordianus bol vplyvný Riman, ktorého ctiť nútený bol i tyran Almachius. A sv. Cecilia neprestávala podporovať kresťanov, dala stavať skvelé náhrobky pre telá sv. mučeníkov a rozširovala sv. vieru v popredných rodinách rímskych. Keď časom dozvedel sa Almachius o tom a netreba bolo mu obávať sa cisára, vzdialeného z Ríma, Alexandra Severa, dal uväzniť svätú pannu a predviesť pred seba. Lakomec žiadal zase, aby sv. panna vydala mu majetky usmrteného manžela Valeriána a brata jeho Tiburcia. Sv. Cecilia riekla odhodlane, že rozdala všetok majetok ich i svoj chudobným a že i dom, v ktorom býva, nepatrí už jej, ale Gordianovi. Almachius vyzýval sv. Ceciliu, aby zaprela vieru a obetovala modlám. Sv. panna riekla, že nebude obetovať démonom, ale slúžiť iba pravému Bohu; i rozvzteklil sa pohan a odsúdil sv. Ceciliu na hroznú smrť. Dal ju odviesť do izby kúpeľnej, ktorá bola veľmi zakúrená, zamkol ju do nej, aby ju horúce pary zadusily. Katovia nechali svätú pannu v horúcej parnej izbe za deň a za noc; ale ona ostala divotvorným spôsobom pri živote. Tyran poslal kata, aby jej tajne zoťal hlavu. Trirazy zaťal kat do krku sv. panny, nechal ju ležať v krvi a odišiel. Sv. Cecilia prišla k sebe a žila ešte tri dni. Nábožní kresťania odniesli tajne ťažko ranenú do jej domu. I napomínala ešte kresťanov k stálosti a prosila pápeža, aby posvätil dom jej na chrám k službám Božím. Ozdobená dvojnásobnou korunou mučeníckou usnula v Pánu dňa 22. novembra roku 230.
Sv. pápež Urban I. pochoval ostatky sv. Cecilie na hrobitove Kalixtovom pri ostatkoch sv. mučeníkov Valeriána, Tiburcia a Maxima; tento hrobitov nazvaný bol neskôr i hrobitovom sv. Cecilie. V piatom storočí postavený bol v Ríme chrám k úcte sv. mučenice Cecilie; ale ostatky jej neboly v ňom v pozdejšom čase. Myslelo sa, že roku 755 vzali ich Longobardi, ktorí vydrancovali boli hrobitovy a pobrali sebou mnohé ostatky sv. mučeníkov.
V deviatom storočí objavené boly zase telá sv. mučeníkov Cecilie, Valeriána a Tiburcia. Spisy o utrpení sv. mučeníkov (Acta Sanctorum) rozprávajú, že pápež mal zjavenie jedného dňa v čas ráno pod sv. omšou v chráme sv. Petra. Bolo mu sdelené, že Longobardi hľadali síce ostatky sv. Cecilie, ale že ich nenašli. Nezadlho na to, nájdené boly skutočne v hrobe v katakombách KaIixtových. Telo sv. Cecilie zaobalené bolo do drahocenného hodvábneho, zlatom prešívaného rúcha; u nôh ležaly plachty, ktoré postriekané boly krvou. Telo sv. Valeriána odpočívalo neďaleko hrobu jej, ako i ostatky sv. Tiburcia a Maxima. Roku 821 prenesené boly všetky tieto ostatky sv. mučeníkov, ako i sv. pápeža Urbana I. a Luciusa, s veľkou slávnosťou do chrámu sv. Cecilie, ktorý nedávno bol postavený. Pápež Paschal založil pri tomto chráme i kláštor, aby nepretržene odbavované boly služby Božie ku sláve Božej a ku cti týchto sv. mučeníkov. Tento chrám Boží stojí ešte dnes v Ríme. i bol vždy nádherne okrášľovaný; ostatky sv. mučeníkov odpočívajú v krásnej krypte, ktorá menuje sa Vyznanie (Konfessia, Confessio) sv. Cecilie. Sv. Cecilia je patrónkou spevu a hudby, najmä chrámovej.
Sv. Cecilia vyobrazuje sa ako vznešená krásna panna, ako sedí pri organe; pri nej anjel; alebo ležiaca, pri nej kľačia dvaja anjelia, z ktorých jeden má složené ruky akoby k modlitbe, a druhý drží v ruke ratolesť palmovú alebo laliu.
Poučenie.
Sv. Cecilia vyvolila si v útlej mladosti za ženícha Spasiteľa Božieho a složila sľub večnej čistoty, ktorý chcela zachovať svedomite cez celý život svoj popri všetkých protivenstvách. A milostivý Boh zaľúbil si ju veľmi; lebo obohatil ju mnohými milosťami. Že Boh v sľuboch spasiteľných má zaľúbenie, to dosvedčuje i Žalmista Pánov (Žalm 75.): «Sľubujte a plňte sľuby Pánu Bohu svojmu!» Keď zbožní manželiajoachim a Anna behom mnohých rokov nemali dietok, zaviazali sa sľubom, že keď Boh obdarí ich potomkom, obetujú ho službe Jeho v chráme Jeruzalemskom. A hľa, keď divotvorným spôsobom narodila sa im Panna Mária, uviedli ju v trieťom roku do chrámu a odovzdali ju službe Božej. Že ten sľub a plnenie jeho zaľúbily sa Bohu, poznať z toho, že dieťa ich vyvolil za Matku Syna Svojho Pána Ježiša Krista. Kráľ Kananejský Arad premohol víťazne Israelitov a sužoval ich veľmi, ako čítame v knihe Mojžišovej (IV., 21.). V biede postavený ľud Israelský zaviazal sa slávnostným sľubom Bohu. A milostivý Boh shliadol na sľub ich, i dal im do rúk Arada, kráľa Kananejského s ľudom jeho, ktorých podmanili sebe. I sv. Cecília plnením sľubu svojho veľmi bola vyznačovaná od milostivého Boha. I sami pohania prinútení boli obdivovať bohatiersku myseľ jej a v zástupoch obracali sa na vieru živého Boha, ktorého neohroženou služobnicou ona bola. Kresťane, máš vedieť, že dobrotivý Boh dáva, podobne ako svätej Cecilii, každému človekovi toľko milosti, koľko potrebuje, aby dostať sa mohol k blahoslavenstvu nebeskému, ku' ktorému kráčať zaviazal sa sľubom pri sv. krste, i ku ktorému je povolaný. Hľa, keď sv. Valerián ešte ako pohan sľúbil, že bude žiť v nevinnosti s nevestou svojou sv. Cecíliou, dal mu Boh milosť, že bol pokrstený a odôstojnený podstúpiť i smrť mučenícku, i vydobyť si korunu večnej slávy. Kresťane, zachovávaj sľub, složený pri sv. krste a dobrotivý Boh obsypávať bude i teba milosťami svojimi.
Sv. Cecilia trávila život svoj panenský v úkryte domu rodičovského čítaním sv. Písma, horlivou modlitbou, prespevovaním žalmov, spojeným so vznešenou hudbou; prečo ctená býva i ako patrónka spevu a hudby. Ona plnila to, čo radí sv. Jakub apoštol (5., 11.): «Keď niekto medzi vami je smutný, nech sa modlí; keď je dobrej mysli, nech spieva.» Ona modlievala sa mnoho za obrátenie pohanského Ríma, nad ktorého zverskou nemravnosťou smútila, ale i spievala chválospevy, že dobrotivý Boh tešieval ju mnohými milosťami, a spev svoj nábožný sprevádzala hudbou. I prví kresťania spievali * pri službách Božích mnoho, áno i v príbytkoch svojich a to nábožné piesne. Kresťane, máš vedieť, že spev a hudba majú slúžiť iba k dovolenému a slušnému zotaveniu, rozveseleniu a ku zvelebovaniu Boha! Z úst prvých kresťanov nevyšlo ani jedno márne alebo nečisté slovo pri rozhovore alebo speve. Ó keby žiaden kresťan nespieval a neposlúchal nič, čo je hriešneho! Speváci a hudobníci chrámoví majú si myslieť, že zastupujú miesto anjelov. Sestra svätého Damiana poslúchala nejakú márnú pieseň. Po smrti svojej zjavila sa sv. bratovi a oznámila mu, že pre to treba bolo jej znášať za pätnásť dní muky očistcové (Sv. Damian. Praed. Christi I. c. V., 18.). A hľa, aké piesne treba nám za časov našich častoráz poslúchať, nad ktorými nútení sme zapýriť sa! Predkovia naši, ako my, radi spievali, lebo spev má v sebe niečo, čo teší srdce ľudské; ale tie piesne bývalý vždy počestné. V časy naše vkrádajú sa z väčších miest, cudzou modernou «kultúrou» presiaknutých, nemravné popevky do počestných driev dedinôčok našich a vytískajú krásné cudné piesne naše, ktoré tak radi a s uveličením poslúchali sme v čas kosenia sena alebo žatvy po poli, alebo i po lesoch z úst cudných dievčat, ktoré žínaly trávu. A ľud náš spieval rád i duchovné piesne a to i pri práci. A teraz ? Keď driev v posvätnom čase adventnom a pôstnom na priadkach spievavaly sa nábožné piesne adventné alebo pôstné, počuť, bohužiaľ, hulákať moderné necudné. Preto pozor, kresťane; spievaj, ale tak spievaj, aby spev tvoj bol modlitbou, alebo aspoň svätým rozveselením duševným! A budeš mať za patrónku sv. Ceciliu.
Modlitba.
Ó Bože, ktorý obveseľuješ nás výročnou slávnosťou svätej panny a mučenice Svojej Cecilie: popraj nám, aby sme nasledovali tiež príklad nábožného života jej, keď ctíme ju skrúšene. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho Amen. |