Kríž je loďou. Nikto nemôže preplávať more tohoto života, keď nebýva nesený skrze kríž Kristov,» hovorí sv. Augustín. Táto pravda objavuje sa v živote sv. Jána skvele, ktorého pamiatku sv. cirkev dnes oslavuje.
Sv. Ján narodil sa roku 1542 v obci Fontiverose blízko Avily v Španielsku a pri sv. krste dostal meno Matej; on bol najmladším dieťaťom chudobných rodičov. Otec jeho menoval sa Gonzales Jepes, matka Katarína Alvarez. Už v útlom veku ztratil otca, a matka po smrti manželovej presťahovala sa do mesta Mediny, kde myslela ľahšie živiť seba a tri biedne siroty prácou ručnou. Nábožná chudobná vdova starala sa podľa možnosti o zbožné vychovávanie dietok svojich. Keď najmladší Matej mal päť rokov, poslala ho do školy. A nábožný chlapec učil sa usilovne, vstával k modlitbe o pol noci, Iiehal na tvrdej zemi, postieval sa rád, navštevoval nemocných v blízkom špitále, obsluhoval ich a celé hodiny kľačiaval v chráme pred obrazom Panny Márie, ktorú vyvolil si za patrónku. Správca špitálu v Medine pozoroval túto tichú zbožnosť chlapcovu, vzal ho k sebe a sľúbil starať sa otcovsky o neho. Posielal ho do škôl k Jezuitom a v slobodnom čase sveril mu opatrovanie nemocných. Zbožný mladík pokračoval veľmi vo vedách a pri tom obsluhoval obetovave nemocných, pomáhal im telesne a duševne. Spanie jeho bývalo krátke, lôžko tvrdé, jedával tak málo, že sotva udržoval pri živote slabé telo svoje; najlepšie pokrmy podával nemocným. Jezuiti priali si, aby vstúpil do ich rádu. Ale on s útlou úctou vinul sa k patrónke svojej, Panne Márii a pretože vedel, že prísny rád Karmelitánov má za pravidlo veľkú úctu ku Matke Božej, odhodlal sa stať sa karmelitánom.
Roku 1563 vstúpil do kláštora karmelitánskeho v Medine, i prijal meno Ján, a ako novic žil už iba túžbe po dokonalosti; bol veľmi prísny oproti sebe i vyznačoval sa vierou a dôverou v Boha, láskou oproti Bohu a blížnym, silnou nádejou, pokorou, striedmosťou, sebazapieraním, čistotou mysle, milosrdenstvom oproti chudobným a nemocným, vernosťou a rozumnosťou vo vyhľadávaní spasenia. A ako bol prísny oproti sebe, tak bol vľúdny a prívetivý oproti blížnym. Keď dokončil rok skúšky, poslal ho predstavený do kláštora v Salamanke, aby dokončil štúdie bohoslovecké; tu dokončil i vnútorné posvätenie svoje, keď snažil sa nasledovať Spasiteľa svojho. Zachovával mlčanlivosť, modlieval sa neprestajne a trýznil telo svoje. Častoráz trávil celé noci v chráme, kde kľačiaval pred najsvätejšou Sviatosťou oltárnou. U bratov zveleboval cnosti ich, o sebe smýšľal s pohŕdaním a nazýval sa daromným tvorom. V dvadsiatom piatom roku veku svojho dokončil štúdie a predstavený donútil ho, aby dal sa posvätiť za kňaza; lebo z hlbokej pokory chcel žiť v ráde iba ako jednoduchý posluhujúci brat. I pripravoval sa poslušne prísnym pokánim, vrúcnou pobožnosťou a rozjímaním o utrpení a smrti Pána Ježiša Krista ku prvej sv. omši. A pri prvej sv. omši prosil milostivého Boha, aby bolo popriate mu zotrvať bez hriechu až do smrti. A kedykoľvek slúžil sv. omšu, vždy bol ožiarený nadzemským svetlom a omilostený plnosťou darov nebeských. Stav kňazský vážil si veľmi vysoko a rozhodol sa, že vstúpi do prísnejšieho rádu Karthusiánov, aby zachovávaním ťažkých pravidiel životných sta! sa milejším Bohu.
Toho času prišla do Mediny, kde pokorný sluha Boží žil, sv. Terezia, ktorá usilovala sa obnoviť prvotnú kázeň (poriadok) v ráde karmelitánskom, i žiadala si so svätou túžbou uzrieť a pohovoriť si so sv. Jánom, o ktorého veľkých cnostiach bola počula rozprávať mnoho. Po prvom rozhovore presvedčila sa sv. Terezia, že sv. Ján je mužom, ktorého povolal Boh, aby pomáhal jej prevádzať opravy v ráde. Odhovorila ho, aby nestal sa Karthusiánom, ale zotrval v ráde Karmelitánov a oznámila mu, že milostivý Boh povolal ho, aby žil v ňom podľa prvotných prísnych pravidiel. Sv. Ján podrobil sa hneď vôli sv. Terezie, ktorá oznámila mu, že obsiahla od generála rádu povolenie, aby sriadila dva kláštory podľa pôvodných prísnych pravidiel pre mníchov. Sv. Ján prosil Boha o osvietenie a radil sa so spovedelníkom svojím. Sv. Terezia založila medzitým prvý kláštor v chudobnom dome v dedinke Durvelle. S privolením predstavených odsťahoval sa sv. Ján r. 1568 s jedným bratom do nového dáštora. Veľká chudoba domu zodpovedala pokornému sluhovi Božiemu. Spodná izba v dome slúžila im za kaplnku, za kuchyňu i jedálňu, a vrchná pod strechou za celu izbičku) na bývanie. Dom bol na srútenie i krov jeho tak porúchaný, že často pocrytí bývali ráno sňahom, keď za tri hodiny odbavovali pobožnosť svoju. Sv. Ján hlásalal celé dni slovo Božie roľníkom a živil sa iba chlebom, ktorý si vyžobral a požíval pri niektorej studničke v poli, alebo vracal sa i hladný večerom do skromného kláštora. Tu začal sa menovať Jánom od Kríža. V niekoľkých mesiacoch pridrúžili sa k nemu niektorí mnísi a podrobili sa dobrovoľne prvotným prísnym pravidlám rádu. V prvú nedeľu adventnú toho istého roku obnovili sľub svoj podľa prísnych pravidiel. A to bol počiatok prísneho rádu bosých Karmelitánov, ktorý neskôr veľmi sa preslávil, ktorý odobril pápež Pius V. a potvrdil roku 1580 pápež Gregor XIII. Tento rád vyznačoval sa vždy podľa príkladu sv. Terezie a sv. Jána od Kríža veľkou zbožnosťou, sebazapieraním a pokánim, i pracoval horlivé po všetkých čiastkach zeme zdarné na obracaní nevercov a poblúdencov.
Svätý Ján od Kríža vyvolený bol za prvého priora (predstaveného) obnoveného rádu bosých Karmelitánov. Horlivé konal všetko možné, aby povznášať a šíriť mohol slávu Božiu; povesť svätosti jeho hlásala sa ďaleko po Španiesku. Nezadlho povstaly iné tri kláštory prísneho rádu. Príklad jeho, naučenia a napomínania rozniecovaly v srdciach bratov horúcu lásku k samote, k pokore a sebazapieraniu. Zo všetkých rečí a skutkov jeho prebleskovala láska jeho ku krížu a ku nasledovaniu ukrižovaného Spasiteľa. On hovorieval: «Vidíme z príkladu Ježišovho a mučeníkov, že utrpenie pre Boha je rozoznávajúcou známkou lásky Božej. Prenasledovania sú prostriedkami ku poznaniu tajomstva kríža a potrebnou podmienkou, aby sme pochopiť mohli múdrosť Božiu a lásku Jeho.» A povesť horlivej svätosti jeho šírila sa čím ďalej tým viac; preto býval povolaný i do druhých kláštorov, konečne i na vysoké školy do Alkaly, aby uviedol mládež ku kresťanskej dokonalosti. Tu pôsobil veľmi požehnane. Pridŕžal mládež k pilnosti, aby si osvojila vedy, lebo sám bol učencom; ale najmä doliehal na nábožnosť a odporúčal jej sebazapieranie a stránenie sa zkazonosných pôžitkov svetárskych. Naznačoval i cestu, ktorá vedie ku kresťanskej dokonalosti, i poukazoval na potrebu horlivej modlitby a samoty. Často napomínal študujúcu mládež: «Boh žiada od vás, aby ste rozširovali niekedy spásu a požehnanie medzi ľuďmi nielen slovami, ale i základnými cnosťami a svätým obcovaním. Nenabudnete si múdrosť nebeskú, ktorá činí duše podobnými Bohu, žiadnou učenosťou školskou; ale treba vám byť dieťami a objavovať sa ako také, ktoré okrem Boha neznajú ničoho. Preto zapomínajte, keď sa modlievate, každú vedu svoju ľudskú, aby Boh osvietil vás.»
Sv. Terezia povolala sv. Jána z Alkaly do Abuly, kde bola založila r. 1562 kláštor pre bosé Karmelitánky, aby bol nápomocným jej; lebo sprotivily sa jej niektoré vlažné mníšky. Sv. Ján prišiel do Abuly a skoro získal vzorné mníšky že ochotne plnily prísné pravidlá opraveného rádu. A keď uväznil nesvedomitý magistrát mestský horlivú svätú pannu pre prísnosť jej v kláštore, písala z väzenia sv. pánovi: «Ó Bože, daj mi alebo trpieť alebo zomrieť! Ach, otče môj, či je väčšej útechy, sladkej radosti, ako tej, keď možno trpieť pre Boha? Je to síce ťažké, ale je to predsa najistejšia cesta k nebu. Preto má byť kríž potechou našou, rozkošou našou; a preto vyhľadávajme kríž, žiadajme si ho, objímajme ho! Beda napraveniu nášmu, a beda nám všetkým v tom dni, v ktorom nám bude chýbať kríž!» Tieto slová pochádzaly a ozývaly sa i zo srdca spriazneného spolupracovníka jej, sv. Jána od Kríža. A on nezameškal utvrdiť ju v pravde týchto slov. I mimo kláštorov pôsobil sv. Ján veľmi požehnane. Horlivé ohlasoval slovo Božie v okolí kláštorov; posvätné slová jeho hlboko prerážaly srdcia hriešnikov; z ktorých mnohí obrátili sa k Bohu a nastúpili cestu cnosti. Ale i mnohí zatvrdilí hriešnici nenávideli ho a prenasledovali.
A sv. Ján žiadal vždy nový kalich utrpenia: a súženie neopustilo ho až do smrti. Na duši trpel častoráz zatemnelosť, úzkosti, pochybnosti a pokúšania. Ale v najväčšom trápení duševnom zjavoval sa mu milostivý Spasiteľ a milostivá Matka Jeho, i tešievali ho. Tieto zjavenia naplňovaly pokorného sluha Božieho sladkou rozkošou a povzbudzovaly ho ku trpezlivému znášaniu nových trápení.
A nezadlho povstala izovňajšia búrka proti svätému Jánovi. Bratia Karmelitáni, ktorí chceli žiť i naďalej podľa ľahších pravidiel rádu, stali sa nepriateľmi jeho, i rozhlasovali, že opravy jeho sú zbytočnými novotami, sužovaním, ba i vzburou proti samému rádu; i zapríčinili veľké prenasledovanie jeho. Vlažní bratia rádu sišli sa v meste Piacenci a odsúdili svätého Jána akoby novotára a bezbožného odpadlíka od viery a rádu do väzenia. Následkom toho nespravodlivého osočovania a odsúdenia na kapitule (všeobecnom shromáždení) rádu bol sv. Ján odvedený z prísneho kláštora svojho do Toleda a tam trýznený. Vyzliekli drsné rúcho jeho a zavreli ho do biednej tmavej cely (izbičky); denne podávali mu kúsok chleba a trochu vody, i sám myslel, že je odsúdený ku smrti hladovej. Hrozná horúčosť a hlad zoslabily mu zdravie. A tak trýznený bol nesvedomitými bratmi za deväť mesiacov. A k tomu trápeniu telesnému pridružilo sa i duševné. Útecha Božia opustila ho; netešila ho modlitba a mučila opustená duša jeho; pokúšania dorážaly na choré srdce jeho a mnohoráz zdalo sa mu, že vidí otvorené peklo, ktoré hrozilo pohltiť ho. Ale milostivý Boh neopustil pokorného sluhu Svojho, soslal zase svetlo do mysli jeho a poľahčenie ubolenej duši jeho. A sv. Ján oduševnený bol silnou láskou k utrpeniu a s radostnými slzami ďakoval Bohu za protivenstvá, súženia, trýznenia a kríže, i prosil milosrdného Boha o nové. V desiatom mesiaci vyslobodený bol divotvorne z väzenia.
Keď prišiel do kláštora Karmelitánok, nepoznali mníšky umoreného sluhu Božieho. Bratia jeho, ktorí pridŕžali sa prvotnej prísnej kázne kláštorskej, privítali ho radostne v kláštore Kalvárii a časom oľutovali i osočovatelia a vlažní niektorí predstavení, že ho prenasledovali, i obľúbili si prísny život jeho a všade ohlasovali nevinnosť a svätosť jeho. V tomto kláštore vyslovil nieraz neobmedzenú dôveru svoju v pomoc Božiu. Raz stalo sa, že bratia hovorili o biede svojej a že zajtra nebudú mať čo jesť. On tešil ich, že sa postará Boh o nich. A tak sa i stalo. Ráno prišiel zámožný kresťan a zaopatril kláštor vecami potravnými; i riekol, že zjavené mu bolo vo snách, ako potrebuje kláštor podpory. Často žaloval sa bratom, že Pán Ježiš Kristus udôstojňuje ho malými a zriedkavejšími trápeniami. Bratia zadivili sa nad tými slovami a on riekol oduševnene: «Nedivte sa nad tým, že ľúbim kríž tak veľmi; vo väzení mojom udelil mne nehodnému milosrdný Boh poznanie o cene utrpení.» Sv. Ján bol veľmi láskavým oproti chudobným, nemocným a hriešnikom. Keď vstúpil do niektorého kláštora, prvý krok jeho bol ku chorým a tešil ich i podľa možnosti uľavoval bôle telesné. Keď zbadal, že majú chuť k jedlu, hneď snášal, čo mohol, aby občerstvil ich. Celý rád obdivoval zbožnosť a pokoru jeho.
Stal sa predstaveným viacej obnovených kláštorov svojich a spravoval znamenite podriadených bratov. Obýval najhoršiu celu v kláštore a celý nábytok jeho pozostával zo stoličky a zo sv. Písma. Oproti sebe bol veľmi prísny. Na tele nosieval ťažkú reťaz, ktorá zapríčiňovala mu vždy nové rany. Postieval sa neprestajne, požíval málo pokrmu, a spával iba za chvíľku, tak že domnievali sa bratia, akoby zázračne udržovaný bol pri živote. Ako prior kláštora bol spolu i opatrovníkom nemocných bratov a to boly najblahoslavenejšie okamihy jeho, ktoré prežil v službe chorých. Celé noci trávieval pri nich a občerstvoval dušu ich rečami nebeskými a telo vernou opaterou.
A predsa dopustil milostivý Boh zase prenasledovanie na verného sluhu svojho so strany podriadených bratov, ktorí splácali láskavosť jeho a obetovavosť čiernym nevďakom. Práve tí, ktorých uzdravil prímluvou svojou u Boha a ktorí uznávali boli, aby kázeň rádu bola obnovená, zapríčinili mu teraz trápenie a kríže. Ale on sám prosieval Boha o to, aby nebol bez kríža. Pán Ježiš Kristus opýtal sa raz v zjavení a síce keď svätý Ján kľačal pred obrazom ubičovaného Spasiteľa, jakú odmenu žiada si za utrpenie svoje. Svätý riekol: «Pane, trpieť a opovrhnutým byť za Teba!» Prosba jeho bola vyslyšaná. V krátkom čase treba bolo mu oprieť sa niektorým neporiadkom, ktoré vzmáhaly sa v niektorých kláštoroch jeho, a pokarhať niektoré zlé zvyky, ktoré sa vlúdily nedopatrením predstavených. Rozhodné vystúpenie jeho vzbudilo novú zášť. Predstavení kláštorov sišli sa r. 1591 na poradu do mesta Madridu. Pri kapitule (na poradách) bolo mu vytýkané, že je priveľmi prísny. Ale on neohrožene karhal neporiadky a zneužívania, ktorých dopúšťali sa niektorí nedbalí priori. Vlažní priori pozbavili svätého muža dôstojnosti priorskej. A sv. Ján trpel toto poníženie ako mučeník a modlil sa za protivníkov svojich, ktorí opovrhovali ním.
S radosťou išiel ako jednoduchý brat do najchudobnejšieho kláštora v Penuele, ktorý ležal osamelý vo vrchoch, Siera Morena zvaných, i uzavrel sa v biednu chyžku, kde žil nebeský život. Ale ani tu nemal svätý trpiteľ pokoja. Protivníci osočovali ho tak dlho u provinciála rádu, kým nevypovedal ho do Ameriky. Poslušný sluha Boží chystal sa hned na ďalekú cestu. Ospravodňoval pôvodcov vyhnanstva svojho a nedovolil, aby priatelia jeho oznámili vec nespravodlivého prenasledovania generálovi rádu.
Toho dňa, v ktorom vybrať sa chcel na ďalekú morskú cestu, napadla ho silná zimnica; i prinútený bol ostať v Španielsku a iba prosil, aby prevedený bol do iného kláštora, kde by skôr mohol vyzdravieť a dať sa na cestu. Vyvolil si z lásky ku krížu kláštor Ubedu, ktorý stál pod správou najhorlivejšieho protivníka jeho. Na ceste do Ubedy zhoršilo sa namáhaním zapálenie na nohe a noha stala sa jednou veľkou ranou, že na smrť nemocný prišiel do kláštora. Ošetrovateľ jeho rozpráva ako očitý svedok o utrpeniach svätého takto: «Skoro za štyri mesiace mal Ján od Kríža toľko rán a vredov na nohe svojej, že nebolo možno hľadieť na neho bez toho, že by človek nebol vylieval slzy útrpnosti. On znášal všetky bolesti s veľkou trpezlivosťou, obetoval ich vždy Otcovi nebeskému a bol vždy veselý, radostný. Uznanlivý bol i za najmenšiu službu, a keď v noci nútený som bol poslúžiť mu niečím, prosieval mňa často za odpustenie, a prečasto znášal radšej najväčšie ťažkosti, aby len neznepokojoval mňa vo spaní. Všetci bratia, i sám lekár, boli oduševnení nad týmto svätým. Iba predstavený pokračoval v pomste svojej, aby ho sužoval a zapríčiňoval všetky možné útrapy. Predhadzoval trpko nemocnému útrovy, ktoré vraj zapríčiňuje chudobnému kláštoru, naložil podávať mu najhorší pokrm a nedovolil ani len to, keď veriaci chceli podať mu občerstvenie. Žiaden mních nesmel navštíviť bez zvláštneho dovolenia svätého, a keď zbadal, že ja obsluhujem s celou láskou nemocného, pozbavil ma úradu môjho a nesmel som viac vidieť trpiteľa. I napísal som dojímavý list provinciálovi, ktorý hned prišiel do Ubedy, pokarhal so zhrozením surového predstaveného za nehodné pokladanie s nemocným bratom kláštorským a rozkázal všetkým v kláštore, aby navštevovali svätého a preukazovali mu všemožné služby.» A bratia boli povzbudení k nasledovaniu trpezlivosťou jeho a tichosťou, ktorými znášal bolesti zapríčinené ranami, ktoré pokrývaly skoro celé telo jeho.
A milostivý Boh posilňoval trpezlivého sluhu Svojho mnohými milosťami. Jedného dňa pýtal sa ho zase Spasiteľ: «jakú odmenu očakávaš za namáhanie a práce svoje?» On odpovedal zase: «Ó Pane, ja nechcem žiadnu inú odmenu, iba utrpenie — a z lásky k Tebe opovrhnutie!» A častoráz prosieval milosrdného Boha o tri veci: žiaden deň života bez utrpenia, aby nezomrel ako predstavený, i aby dokončil život svoj v ponížení a v opovrhnutí. Keď niektorý z bratov spomenul mu slovo kríž, bol sladko vytržený. Často privolával bratom:
«Prichyťme sa ku vyleteniu; pozdvihnime sa k nebu! Čože robíme tu, milovaní bratia moji? Iďme k večnému životu!» Provinciál rádu riekol pred odchodom svojím z kláštora, v ktorom domučený bol sv. Ján: «Takýto vzor cnosti má byť poznaný nielen od bratov, ale od celého sveta!»
V spise svojom, pod menom «Živé plamene lásky,» ktorý dokončil v osamelom kláštore v Panuele, vo vrchoch Siere Morene ležiacom, opisuje sám, čo uspôsobňovalo ho, že znášal všetko s najväčšou trpezlivosťou. On hovorí: «Dokonalá láska Božia robí smrť príjemnou a dopriava nájsť v nej najväčšie sladkosti. Tí, ktorí takto milujú, zomierajú s veľkou vrúcnosťou a opúšťajú svet rýchlym letom, hnaní náramnou túžbou, aby sa spojili s Milovaným. Prúdy lásky, ktoré pretekajú srdcom ich, rozplynú sa iba v mori lásky. Tieto sú v tomto okamihu tak rozprestrené a tiché, že zdajú sa byť tichými mórami. Duša prekypuje morom slastí pri blížení okamihu, v ktorom prechádzajú k úplnému majetku Boha. Keď ona zamýšľa oslobodiť sa zo žaláru tela, ktoré je skoro celkom stroskotané, zdá sa jej, že už vidí slávu nebeskú, a všetko, čím vládne, premieňa sa v lásku.»
Hľa, pre túto lásku k Bohu trpel sv. Ján od Kríža s vytrvalou trpezlivosťou všetky protivenstvá, trýznenia a bolesti! Neprestajne prosieval milostivého Boha o viacej utrpenia a pritískal láskavé obraz Ukrižovaného ku srdcu svojmu. So svätou túžbou hľadel ku blížiacemu sa odchodu z tejto márnej zeme a rozpadnutiu sa smrteľného tela. A keď sa priblížila posledná hodinka jeho, v ktorej mal sa odobrať na večnosť, dal sa zaopatriť sv. sviatosťami zomierajúcich, i prosil tvrdého priora a bratov pokorne za odpustenie pre všetky nepohodlnosti, ktoré zapríčiňoval im. Keď o pol noci zvonilo sa v kláštore ku službám Božím, riekol: «Ja budem spievať raňajšie žalmy v nebi.» I poľúbil znamenie sv. Kríža a riekol: «Do rúk Tvojich porúčam ducha svojho!» A odobral sa na večnosť dňa 14. decembra roku 1591 v 49. roku požehnanéhe života. Duša jeho ulietala k nebu, objatá skvelou ohnivou guľou. Pápež Klement X. vyhlásil ho r. 1645 za blahoslaveného a pápež Benedikt XIII. r. 1726 za svätého a ustanovil sláviť pamiatku jeho dnešného dňa v celej sv. cirkvi. Telesné ostatky jeho odpočívajú v Segovii, kam prenesené boly z Ubedy.
Sv. Ján od Kríža napísal skvelé, ale ťažko zrozumiteľné mystické spisy. Prvé dve mystické rozpravy majú meno: «0 tmavej noci a o vystúpení na Karmel.» V týchto spisoch pojednáva sv. Ján o vnútorných skúškach a o úzkostiach duše, skrze ktoré očisťovaná býva duša od náchyľností zemských a pripravovaná k nadprirodenej modlitbe. Druhý spis pomenovaný je «Výklad Spevu spevov a živé plamene lásky.» V tomto spise vysvetľuje svätý pôsobenie Ducha svätého v nadprirodených dojmoch a po všetkých stupňoch spojenia s Bohom v modlitbe. Tento posledný spis hodí sa do rúk iba tým, ktorí sú už dokonale zbehlí v živote duševnom.
Sv. Ján od Kríža vyobrazuje ha v rúchu karmelitánskom, ako kľačí vo väzení pred krížom s rozpiatymi rukami, ožiarený lúčami nebeskými; alebo ako vznáša sa v povetrí s krížom v pravej ruke, a ľavú položenú má na letiacom orlovi, s nápisom: «Týmito krýdlami bývam povznášaný;» alebo vyobrazovaný býva i s veľkým krížom v pravej ruke, ako stojí pred obrazom umučeného Spasiteľa a ľavou ukazuje na srdce svoje.
Poučenie.
Sv. Ján od Kríža (Joannes de Cruce) prosieval milostivého Boha najmä o tri veci a síce: žiaden deň života bez utrpenia, aby nezomrel ako predstavený, i aby dokončil život svoj v ponížení a v opovrhnutí. On hovorieval: «Dokonalá láska Božia robí smrť príjemnou a dopriava nájsť v nej najväčšie sIadkosti.» A zase volával: «Ó Pane, ja nechcem žiadnu inú odmenu, iba utrpenie — a z lásky k Tebe opovrhnutie!» On chcel každodenné utrpenie, kráčaval v živote svojom cestou kríža; lebo z horúcej lásky k Bohu vyhýbať chcel ceste hriechu. Viedol prísny život: lebo vedel, že hriešny človek znovu pribíja Spasiteľa sveta, Pána Ježiša Krista, na potupné drevo kríža. Sv. Augustín hovorí, že Pán Ježiš Kristus privoláva hriešnikovi: «Prečo pribíjaš Mňa skrze hriechy na ťažší kríž, než bol ten, na ktorom som raz visel ?» Kríž obľúbil si sv. Ján a niesol ho trpezlive, aby znovu nepribíjal na kríž Spasiteľa svojho. Kresťane, nasleduj sv. Jána, ktorý plnil rozkaz Spasiteľov: «Kto chce prijsť za Mnou, nech berie kríž svoj na seba a nasleduje Mňa! «Neobviňuj Judáša, Kaifáša, Piláta, že boli pôvodcami prehorkej smrti Syna Božieho, ale seba, keď obrážaš Boha hriechami svojimi, za ktoré bolo treba zomrieť láskavému Spasiteľovi, aby smieril spravodlivosť Božiu s hriešnou dušou tvojou a vydobyl jej večný život. Sv. Ján prichádzal do vytrženia, keď uzrel znamenie sv. kríža, znamenie spásy, alebo i len keď počul vysloviť slovo kríž. Kresťane, maj i ty v úctivosti sv. kríž, na ktorom zomrel za teba Spasiteľ! Znamenávaj sa tým svätým znamením spásy, ako poznamenávali sa vždy od počiatku sv. cirkvi opravdiví kresťania; lebo znamenie sv. kríža má veľkú moc v sebe. Sv. Cyrill hovorí, že duch pekelný obáva sa sv. kríža tak, ako nejaký zly pes kameňa alebo dreva. Sv. Anton pustovník znášal veľké pokúšanie od zlého ducha, ktorý ukazoval sa mu hneď ako revajúci lev, hneď ako medveď alebo ako iné šelmy a potvory, a povzbudzoval toho muža Božieho ku všetkým možným hriechom; ale on premáhal všetky tie pokúšenia diabolské znamením svätého kríža, a poučoval i učeníkov svojich, aby užívali znamenie sv. kríža ako zbraň proti každému pokúšaniu. Najmä rodičia majú značievať dietky svoje znamením sv. kríža, aby dosiahly požehnanie Božie. I dávať treba sv. kríž do rúk umierajúceho, aby si pripomenul za príkladom sv. Jána v bolestiach svojich a v poslednom boji na trpezlivosť Spasiteľa, Pána Ježiša Krista, že On trpieť ráčil všetko rád z lásky k ľuďom, že srovnával v smrteľných úzkostiach sv. vôľu Svoju s vôľou Otca Svojho nebeského, aby tak zomierajúci rád znášal všetky bolesti a úzkosti z lásky k milostivému Bohu.
Sv. Ján od Kríža prosieval milostivého Boha, aby nezomrel ako predstavený. On vedel, že predstavený rádu zodpovedný je pred Bohom za všetkých podriadených bratov, že predstavený vystavený býva mnohému pokúšaniu. Áno, sv. Ján presvedčil sa v živote svojom, že predstavený býva najviac napádaný zlým duchom, ktorý ponúka ho, aby o sebe vysoko myslel a druhými pohŕdal, utískal ich atď., ako to činil tvrdý prior v kláštore Abule so sv. trpiteľom. Keď bol sv. Ján priorom v niektorom kláštore, ohradil sa proti pokúšaniu vysokomyseľnosti opravdivou pokorou a konal všetky práce i tie najnižšie, ktoré žiadal rád karmelitánsky od údov svojich, stránil sa sveta a roznieťoval oheň lásky k Bohu vrúcnou modlitbou, pôstom a sebazapieraním. Kresťane, ktorý si predstavený, nasleduj sv. Jána v pokore a sebazapieraní a udusíš v sebe pýchu a každú nespravodlivosť.
Sv. Ján chcel zomrieť radšej opovrhnutý, než by bol inými opovrhoval; lebo znal dôkladne učenie Kristove a najmä zákon lásky k Bohu a blížnym, a preto žiadal si z lásky k Bohu opovrhnutie. Kresťane, máš vedieť, že spravodlivý Boh nebude hľadieť pri poslednom súde na hodnosti ľudské, na rod a bohatstvá, ale iba na to, či sme plnili v stave svojom príkazy Božie.
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si predstavil nám sv. vyznavača Svojho Jána ako dokonalý vzor sebazapierania a výbornej lásky ku krížu Svojmu, popraj, aby sme sa usilovali vždy ho nasledovať a mohli dosiahnuť na prímluvu jeho večnú slávu. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen. |