O pôvode sv. Saturnína, ktorý žil v treťom storočí v Ríme a v Gallii, nezná sa nič určitého. Isté je, že vyznačoval sa od mladosti svojej svätým životom, učenosťou a horlivosťou kresťanskou v svetovom meste Ríme, bol vysvätený za kňaza a ako taký účinkoval požehnane. Keď pápež sv. Fabián zbadal horlivosť jeho a neohroženosť v povznášaní slávy Božej, povýšil a vysvätil ho na dôstojnosť biskupskú.
Toho času pohrúžená bola Gallia (terajšie Francúzsko) ešte zväčša vo tmách pohanstva a svetlo sv. Evanjeliuma preniklo bolo iba do málo sŕdc. Horlivý pápež Fabián staral sa nielen v Ríme o stádo svoje, ktoré ohrožovali zúriví pohania, ale vysielal i do oddialenejších provincií ríše rímskej horlivých vierozvestov ohlasovať slovo Božie. A tak vyslal okolo roku 245 sv. Saturnína s mnohými zbožnými kňazmi a diakonami do Gallie, aby vykoreňovali pohanstvo a rožširovali vieru v pravého Boha. Kadekoľvek išli horliví vierozvestovia, všade rozsievali po mestách a dedinách semeno slova Božieho s požehnaným výsledkom. Preto považovaný býval sv. Saturnín vždycky za jedného z prvých apoštolov Gallie. Usadil sa konečne okolo roku 250 v bohatom meste Tulúse (Toulouse) medzi samými pohanmi a začal oduševnene pracovať na obrátení ich. Svätý život jeho, skvelé apoštolské kázne jeho a napomínania, ktoré pôsobily mocne na srdcia poslucháčov a ktoré podporované boly mnohými divami a zázrakami, získaly mnohých pohanov sv. cirkvi. Nezadlho povstala obec kresťanská. A sv. biskup Saturnín vystavil kaplnku, v ktorej shromažďoval stádo svoje,, utvrdovaľ vo sv. náboženstve, slúžieval sv.. omšu a prisluhoval sv. sviatosti.
V meste Tulúse, ako v iných väčších mestách, obývaných Rimanami, mali pohania veľký chrám modlársky, ktorý za príkladom hlavného mesta ríšskeho Ríma menovali Kapitoliumom. V tomto chráme. modlárskom ohlasovali žretci vešťby (orakuly) a tvrdili, že na predložené otázky odpovedajú sami bohovia (modly); pre tieto vešťby bolo i mesto Tulús široko-ďaleko u pohanov vo veľkej sláve a prešibalí pohanskí žretci koristili bohatstvá z povery zaslepeného ľudu pohanského. Sv. Saturnín odokryl klamstvo žretcov a denne vzrastal počet kresťanov. Rozhnevaní žretci prestali ohlasovať vešťby modiel a tvrdili zaslepeným pohanom, že prítomnosť a prechádzky najväčšieho nepriateľa bohov rímskych popri Kapitoliume sú na príčine umlčania vešťby. Medzi pohanmi nastal veľký nepokoj. S rozhorčením hovorila sberba pohanská o tajnom spolku (sekte), ktorý v skrytosti podrýva blahobyt a pokoj mešťanov a pozbavuje ich priazne bohov starootcovských. Žretci poukazovali, že sv. Saturnín je hlavou tajnej sekty. I vymohli u vladára privolenie, aby sv. biskup obetovaný bol na smrť ku smiereniu. rozhnevaných bohov štátnych.
Jedného dňa išiel sv. Saturnín, ako obyčajne, popri hlavnom chráme pohanskom v sprievode kňaza a dvoch diakonov. Na Kapitoliume shromaždení boli veľmi mnohí pohania. Sv. biskup videl to a prežehnal sa znamením sv. kríža i ticho modlil sa za obrátenie zaslepených pohanov. Medzitým žretci obetovali zápalné obety v pohanskom chráme a vzývali ich na oko o veštby. Ale modla, v ktorej skrytý býval podvodný žretc a z nej hovorieval odpovede a veštby, nevydala hlasu. Prehnaní žretci riekli prítomným pohanom, že kresťania a najmä sv. Saturnín i teraz prekážajú rozhnevaným bohom. Jeden z pohanov poznal sv. biskupa, i vykrikoval na súdruhov, aby pochytili sv. Saturnína a vypomstili sa na ňom. Sberba pohanská uväznila sv. biskupa a vliekla ho do chrámu pohanského, keď medzitým kňaz jeho a diakon unikli prenasledovníkom.
Keď pohania doviedli do chrámu pohanského sv. Saturnína, zvolal popredný žretc: «Hľa, toto je úhľavný nepriateľ bohov našich, ktorých menuje podľa viery svojej zlými dúcham i, hanobí a hovorieva, že treba je zrúcať chrámy ich! Tu je čas, aby sme sa pomstili i bohov svojich. Nech obetuje bohom, ktorí sa hnevajú na neho i na nás, alebo nech zomre!» I pochytili ho a doviedli pred oltár zápalný. Ale sv. Saturnín vzpieral sa sypať kadidlo na oltár modlársky a neohrožene zvolal povýšeným hlasom: «Ja znám iba jedného pravého Boha, Stvoriteľa celého vidomého a nevidomého sveta, a Tomuto prinášam denne obetu chvály. Viem, že bohovia vaši sú diabli, ktorých vy ctíte márne obetami krvi a mäsa nerozumných zverov, ale ešte viac i smrťou duší svojich! A ako môžete žiadať odo mňa, aby som sa klaňal tým, a bál sa tých, ktorí sami hovoríte, ako sa dozvedám, že sa boja mňa a nevydávajú veštby ?» Na tieto slová začali modlári zúriť rozpaľovaní žretcami, ktorí preklínali sv. biskupa. Sberba bila ho, že celé telo jeho bolo samá rana.
K najslávnejšej obete pohanskej prichystaný bol býk. Hlavný žretc predral sa sberbou, ktorá trýznila sv. Saturnína, a dal ho poviazať. I vliekli potom rozbesnení pohania sv. biskupa pred chrám, priviazali ho za nohy na divokého býka, pichali tohoto železnými týkami a hnali ho po schodoch Kapitoliuma dolu na rovinu. Svätý vlečený bol rozdráždeným býkom a hneď na prvých schodoch rozrazil si hlavu tak, že modzgami a krvou svojou zalial ich a vypustil veľkú dušu svoju. Ale zúrivci hnali ďalej zdivočeného býka, kým celé telo sv. Saturnína nebolo rozkusované a zohavené. I nechali ležať ho na ceste. Veriaci neopovážili sa pred pomstou zúrivých pohanov priblížiť sa za bieleho dňa ku ostatkom svätého, ktoré ponechané boly za pokrm dravým zverom. Ale neskoro v noci odvážily sa dve kresťanské ženské na cestu, vzaly telo sv. mučeníka, zavinuly ho do čistého plátna a pochovaly ho na tajnom mieste hlboko do zeme, aby pohania nemohli nájsť ho a ešte viac zneuctiť, keď pohania v tých časoch obyčajne spálili telá sv. mučeníkov a metali popol ich do riek, aby celkom zničili pamiatku ich. To stalo sa dňa 29. novembra roku 250.
Po čase vystavili veriaci kresťania, a síce za časov sv. biskupa Hilaria nad hrobom sv. mučeníka Saturnína malú kaplnku. Na začiatku štvrtého storočia dialy sa na prímluvu sv. Saturnína mnohé divy a preto začal sv. biskup Sylvius stavať krásny chrám nad kaplnkou, ktorý potom dostaval nástupca jeho sv. Exuperius.
Poučenie.
Pohanskí žretci nenávideli na smrť sv. biskupa Saturnína, pretože obávali sa o bohaté príjmy svoje, ktoré dostávali za veštby v Kapitoliume od poverčivých pohanov a preto z lakomstva poštvali sberbu pohanskú a úrady cisárske proti sv. biskupovi, ktorý staral sa o duševné spasenie blížnych svojich a horlivé ohlasoval sv. Evanjelium a rozširoval spasiteľnú vieru v pravého Boha; i bol hrozne umučený. Lakomstvo je ťažký hriech a z neho pochádzajú mnohé neprávosti. Múdry Sirach hovorí o lakomstve (10, 10.): «Nič nie je väčšou nespravodlivosťou, než milovanie peňazí; lebo kto činí toto, ten má na predaj i dušu.» Príklad toho máme na Judášovi Iškariotskom, ktorý nebál sa predať za tridsať strieborných Majstra svojho a Boha. Sv. Matúš píše (19, 24.): «Snadnejšie je veľblúdovi preísť skrze úško ihelné, než bohatému (t. j. lakomcovi) vojsť do kráľovstva nebeského.» A prečo? Nuž preto, že lakomstvo privádza človeka k mnohým hriechom a neprávosťam. Sv. Pavel nazýva lakomca modlárom (Efez. 5, 5.): «Vedzte o tom a rozumejte, že žiaden .... lakomec, čo je modlárstvom, nemá dedičstvo v kráľovstve Kristovom a Božom.» Veď ako pohan veľmi váži si modlu svoju a v nej skladá celú nádej svoju, tak lakomec skladá celú nádej svoju na časné statky, ako na pravého Boha. Zbožný františkán, Róbert de Licio, hovorí v kázňach svojich, že raz bol povolaný k nemocnému bohatému mužovi. Kňaz napomínal známeho lakomca, aby sa obrátil k Bohu, činil pokánie a pripravil sa k šťastnej hodinke smrti. Ale márna práca to bola! Bohatý lakomec žiadal, aby priniesli mu k smrteľnej posteli peniaze jeho. Zbožný františkán myslel, že zomierajúci boháč rozdá peniaze svoje chudobným, alebo na iné bohumilé ciele. Ale hľa, keď pokrvní doniesli peniaze lakomcovi, pozdvihol ťažký mešec k ústam, poľúbil ho a riekol: «Ty si Boh môj, v tebe skladám nádej svoju!» A v tom zomrel. Preto sv. Otcovia cirkevní veľmi ostro píšu o tejto neprávosti, ktorá človeka vo dne v noci ako bodľavé tŕnie pichá, trápi a spôsobuje stonásobné starosti. Sv. Bonaventúra prirovnáva lakomca (Diaeta salutis 1. c. 14.) svini, pretože oba, jak lakomec tak sviňa, bývajú na úžitok ľuďom iba po smrti. Sv. Augustín pripodobňuje lakomca ohňu pekelnému a hovorí (Ep. ad Comit.): «Ach, jak veľké množstvo ľudí pohltilo už peklo, a predsa ono nikdy nehovorí: Dosť je! Tak podobne lakomec.» Pohanský spisovateľ Plutarch píše, že kráľ Alexander Veľký, Makedonský, podmanil si väčšiu časť známeho sveta. Mudrc Deniorytos oznámil mu, že vo svete je ešte mnoho krajín, ktoré si nepodrobil. Na tieto slová dal sa vraj do plaču Alexander. A keď sa ho pýtali, prečo by horko plakal, on odpovedal, že oplakáva nešťastie svoje, pretože je ešte mnoho krajín, ktoré on nevydobyl.» Kresťane, chráň sa lakomstva! Rozváž si, čo hovorí sv. Pavel (Timoth. 6, 10.): «Koreň zaiste všetkého zlého je žiadostivosť.» A zase hovorí (Timoth. 6, 7.): «Nič zaiste nepriniesli sme na tento svet: bez pochyby je, že nemôžeme odniesť tiež ani nič.» Upamätaj sa teda, že nevezmeš nič sebou z tohoto sveta z tých vecí, ktcré si nashromaždil. A čo teda? Iba dobré a zlé skutky svoje! Sv. Ján hovorí v Zjavení (14, 13.): «Skutky ich nasledujú ích.» Áno, kresťane, nech odstraší teba od lakomstva skúsenosť, že nespravodlivé nadobnuté majetky neprinášajú úžitok; lebo dedičovia obyčajne sú nevďační a prichádzajú na vnivoč. Kráľ Šalamún bol veľmi bohatý, že nikto nebol mu rovný. Po smrti jeho zdedil syn Roboam to nesmierné bohatstvo. Ale za veľmi krátky čas požíval ho: lebo panoval veľmi nešťastne, zomrel rýchlo a majetok dostal sa do cudzích rúk. Žalmista Pána (Dávid. Žalm. 36, 16.) hovorí: «Lepšie je máličko spravodlivému nad mnohé bohatstvá hriešnikovi Sv. Saturnín považoval poznanie pravého Boha a plnenie zákonov Jeho za najväčšie šťastie svoje a blížnych: a preto rád podstúpil i mučenícku smrť. Kresťane, najväčším pokladom tvojim nech je Pán Ježiš Kristus a učenie Jeho! S Ním žij, pracuj a trp!
Modlitba.
Ó Bože, ktorý si odmenil sv. biskupa a mučeníka Svojho, Saturnína, v nebi za práce a utrpenia jeho: popraj nám na prímluvu jeho, aby sme smele vydávali svedectvo slovom i skutkom svätosti učenia Tvojho. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen. |