O problematike času cez rok (per annum) Aktualizáciou 3.200.65 z 20.5.2024 sme zmenili názvy liturgických období „T03 De tempore «per annum» ante dominicam in Septuagesima“ na „T03 De tempore post Epiphaniam“, v slovenčine „Obdobie cez rok pred nedeľami Predpôstu“ na „Obdobie po Zjavení Pána“ a „T07 De tempore «per annum» post Pentecosten“ na „T07 De tempore post Pentecosten“, v slovenčine „Obdobie cez rok po Turícach“ na „Obdobie po Turícach“. Urobili sme tak v reakcii na text českého historika a publicistu Radomíra Malého z r. 2024, ktorého upravenú, krátenú a komentovanú verziu uvádzame ako krátke zamyslenie, pričom v kurzíve a v hranatej zátvorke je uvedený náš výrazný významový vstup do autorského textu, ktorým si zároveň dovolíme oponovať tým, ktorí by chceli náš digitalizačný projekt obviniť z príklonu k modernizmu: V liturgickom kalendári tradičného rítu sú všetky nedele nasledujúce po Slávnosti zoslania Ducha Svätého (po Nedeli Turíčnej, Dominica Pentecostes) až do konca cirkevného roka nazvané „nedeľami po Turícach“ (po zoslaní Ducha Svätého) a sú označené číslicou, napr. Nedeľa piata po Turícach (Dominica V. post Pentecosten). V Novus ordo misae sú to však už len „nedele cez rok“ (per annum). Čo je to za termín „cez rok“? [„De tempore «per annum»“ nachádzame vo všeobecných rubrikách (Rubricae generales) Rímskeho misála z r. 1962 (str. XVI), kde čítame v bode 77, že: „Tempus «per annum» decurrit a die 14 ianuarii usque ad Nonam sabbati ante dominicam in Septuagesima, et a I Vesperis festi Ssmae Trinitatis, id est dominicae I post Pentecosten, usque ad Nonam inclusive sabbati ante dominicam I Adventus,“ a teda „Čas „cez rok“ trvá od 14. januára do deviatej soboty pred nedeľou v Septuaginte a od 1. vešpier sviatku Najsvätejšej Trojice, teda od 1. nedele po Turícach, až do deviatej soboty vrátane pred 1. adventnou nedeľou“. Následne na str. 43 nachádzame označenie „Tempus per annum ante Septuagesimam“, teda „Čas cez rok pred Deviatnikom“ a na str. 372 zasa označenie „Tempus per annum post Pentecosten“, teda „Čas cez rok po Turícach“. Tradičný misál s týmto termínom pracoval už dlho, aj vo vydaní z r. 1920, kde sa termín „per annum“ vyskytuje naprieč všeobecnými rubrikami. V latinsko-slovenskom misáli z r. 1952 sa napríklad uvádza, že „Graduál (stupňová pieseň) s piesňou aleluja“ sa používa „cez rok“ (str. 508). Pri doplnkových modlitbách podľa rozličných časových úsekov liturgického roka sa zasa uvádza špecifická skupina orácií označená „III. cez rok. Po sviatku Očisťovania bl. P. Márie, od 3. februára po Popolcovú stredu a od I. nedele po Turícach po Advent.“ (str. 547) V rôznych obmenách ho môžeme nájsť aj v Graduáli. Napríklad pri označení Kyriále XI. Orbis Factor čítame, že jeho použitie je určené „In Dominicis infra annum“, teda „v nedele cez rok“ (Graduale Romanum, Solesmes, 1961, str. 38*). Podobné označenie nachádzame aj v jeho anglickom vydaní z roku 1956 „On Sundays throughout the Year“, teda „na nedele cez rok“. (Chants of the Church, Solesmes, 1956, str. 30). Takisto, v Radlinského Nábožných výlevoch z r. 1945 nachádzame napr. pri speve Asperges me označenie „cez rok“ naproti spevu Vidi aquam, kde stojí „vo Veľkonočnom čase“ (str. 186). Ďalej, tiež Rituál pre Slovensko z r. 1937 uvádza v bode 8 inštrukcie pri procesiách, že rozoznávame aj „bežné procesie“, v dni „cez rok“ (certis diebus per annum), pričom menuje príklady týchto dní cez rok ako sviatok Očisťovania Panny Márie, Kvetnú nedeľu, na Veľké litánie sv. Marka evanjelistu, na Malé litánie, teda prosebné dni pred Nanebovstúpením, a na sviatok Božieho Tela (str. 442).] V tradičnom kalendáriu sú okrem sviatku Pána len očíslované adventné nedele, nedele po Zjavení Pána, nedele Veľkého pôstu, nedele po Veľkej noci a nedele po zoslaní Ducha Svätého. [„Medzisviatkové obdobia, týždne po Zjavení Pána a týždne po Turícach, zapĺňajú medzeru medzi jednotlivými liturgickými kruhmi. Hoci ich pokladáme za obdobia neutrálne, predsa prezrádzajú akýsi reflex predošlého kruhu. Po Zjavení rozvádzame ideu Kristovho kráľovstva a po Turícach dozrievanie Cirkvi na podobnosť Kristovu.“ (Misál latinsko-slovenský, 1952)] Vďaka tomuto dômyselnému usporiadaniu nás tradičný kalendár neustále udržiava na blahodarnej hladine oceánu Svätej Trojice – Tojjediného Boha. Označenie „cez rok“ (dominica per annum alebo tempus per annum) však už viac nemusí nevyhnutne vyvolávať dojem niečoho posvätného, ale skôr niečoho svetského, profánneho, niečoho, čo s Pánom Bohom už nemá toľko spoločného. Nahradenie celého obdobia po Turícach – po zoslaní Ducha Svätého – za obdobie „cez rok“ so „všednými dňami“ je umenšením významu Turíc, teda zoslania Ducha Svätého. Jeho útecha sa neskončila na Turíce, kedy zostúpil na apoštolov. V 4. kapitole Skutkov apoštolských nachádzame správu o ďalšom naplnení apoštolov a všetkých zhromaždených prvých kresťanov Duchom Svätým po prepustení Petra a Jána z väzenia – ktorý sa im síce už v podobe ohnivých jazykov nezjavuje – ale dal pocítiť svoju prítomnosť tým, že otriasol miestom, kde boli všetci zhromaždení. A napriek tomu, akoby sa nám pokoncilovou zmenou tejto terminológie nahováralo, že Pána Boha nepotrebujeme v tieto takzvané „nedele cez rok“, čiže „obyčajné“ nedele a vo „všedné dni“. Akoby bolo vhodnejšie myslieť na Trojjediného Pána Boha len na veľké sviatky, ale inak ani nie. Nedele „cez rok“, tieto „obyčajné nedele“ akoby patrili do inej kategórie ako ostatné nedele, akoby nám už v prvom rade nepripomínali Boha a viedli nás skôr k tomu, aby sme sa sklonili pred týmto svetom a jeho pominuteľnými hodnotami. Tento záver – či sa to niekomu páči alebo nie – logicky vyplýva z tejto zmeny v kalendári. [V slovenskom preklade druhého typického vydania Rímskeho misála z r. 2001 (už misála podľa Pavla VI., novus ordo misae) čítame: „Obdobie ≪cez rok≫ má 34 alebo 33 týždňov. Začína sa pondelkom po nedeli, ktorá nasleduje po 6. januári, a trvá až po začiatok Pôstneho obdobia. Potom sa opäť začína pondelkom po Zoslaní Ducha Svätého a končí sa sobotou pred Prvou adventnou nedeľou. Misál prináša 34 omšových formulárov na nedele a všedné dni tohto obdobia. Používajú sa takto: a) V nedeľu sa berie omšový formulár obyčajne podľa jej číselného poradia v roku – ak na ten deň nepripadá slávnosť alebo sviatok, ktorý sa má sláviť namiesto nedele. b) Vo všedné dni v týždni sa môže použiť hociktorý z týchto 34 omšových formulárov. Pri výbere treba mať na zreteli väčší duchovný osoh veriacich. Nedele ≪cez rok≫ sa počítajú takto: a) Nedeľa, v ktorú sa slávi sviatok Krstu Pánovho, je Prvá nedeľa ≪cez rok≫. Týždeň, ktorý po nej nasleduje, je prvý týždeň v období ≪cez rok≫. Nasledujúce nedele a týždne sa počítajú podľa číselného poradia až po začiatok Pôstneho obdobia. b) Po Zoslaní Ducha Svätého, ak je 34 týždňov ≪cez rok≫, poradie nadväzuje na poslednú nedeľu a príslušný týždeň pred Pôstnym obdobím. Pri počítaní treba pamätať, že omšové formuláre slávnosti Zoslania Ducha Svätého a Najsvätejšej Trojice nahradzujú omšové formuláre patričných nediel ≪cez rok≫. Ak obdobie ≪cez rok≫ má iba 33 týždňov, vynecháva sa prvá nedeľa a prvý týždeň, ktoré by mali podľa poradia nasledovať po slávnosti Zoslania Ducha Svätého.“] |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.