142 - Keď Ježiša nevinného
142. — 1. Keď Ježiša nevinného, — už usmrteného — dolu z kríža zložili, — telo v lono Matky milej, — Matky ušľachtilej, s veľkým žiaľom vložili: — vidiac rany jeho, — zaplakala, — v žiali srdca svojho — zavzdychala. — 2. Ach, môj Synu, môj Ježišu, — poklad verných duší, — ach, čo ťa tak trýznili, — ach, ako ťa nevinného — Spasiteľa svojho, — prehrozne usmrtili! —• Nemožno posúdiť — tú ukrutnosť, — ktorú si podstúpil — pre ľudskú zlosť. — 3. Krása nebies prespanilá — umučená bola — v prevznešenej podobe; — oči jasné, dobrotivé, — smrťou zatvorené, — zažiarili obidve; — zmučená, ach, celá — tá krásna tvár, — čo sa krajšie skvela — jak slnka žiar. — 4. Ruky, nohy mal zranené, — prebodnuté klinmi. — Mať ich myje slzami; — ľúba telo v žiali, v boli, — ktoré kruto bolí — usmrtili mukami. — Človeče, pre teba — toľko tých rán, — aby ťa do neba — priviedol Pán! — 5. Plačte so mnou, vy anjeli, — pre smrť Spasiteľa — pokolenia ľudského; — ľutuj, ľutuj, hriešna duša, — tvoje hriechy krušia — Pána umučeného; — len ty smrti Pána — si príčina, — každá jeho rana — tvoja vina!