Prisľúbenia boly dané Abrahámovi a jeho semenu. Nehovorí sa: a semenám, ako by viacerým, ale ako jednému: a tvojmu semenu, a tým je Kristus. Tvrdím však: Zákon, ktorý bol daný o štyristo tridsať rokov neskoršie, nemôže zrušiť túto od Boha právoplatne ustanovenú smluvu a zmariť prisľúbenie. Lebo keby toto dedičské právo bolo zo zákona, nemohlo by byť z prisľúbenia. A Abrahámovi Boh práve prisľúbením preukázal milosť. Načo je teda zákon? Len z ohľadu na priestupky ho (Boh) ustanovil, kým nepríde oné semeno, na ktoré sa vzťahuje prisľúbenie. A vyhlásil ho skrze anjelov a skrze prostredníka. No prostredník nemôže (sprostredkovať), keď ide len o jedného, a Boh je jeden! Je teda zákon proti Božím prisľúbeniam? Vôbec nie! Keby totiž Boh bol dal taký zákon, ktorý by mohol oživovať, spravodlivosť by bola skutočne z tohto zákona. Ale Písmo (Starého zákona) všetko zavrelo pod hriech, aby sa veriacim dostalo prisľúbenia z viery v Ježiša Krista.
Prisľúbenia boli dané Abrahámovi a jeho potomstvu. Nehovorí: „A potomkom,“ akoby šlo o mnohých, ale o jedného: „A tvojmu potomstvu,“ a ním je Kristus. Ale hovorím toto: Zmluvu potvrdenú Bohom neruší zákon, vydaný po štyristotridsiatich rokoch, aby tak zmaril prisľúbenie. Lebo ak je dedičstvo zo zákona, už nie je z prisľúbenia. Ale Abrahámovi ho Boh daroval skrze prisľúbenie.[1] Načo je teda zákon? Bol pridaný pre priestupky, kým nepríde potomstvo, ktorému bolo dané prisľúbenie, a bol vyhlásený skrze anjelov rukou prostredníka. Ale niet prostredníka tam, kde ide o jedného; a Boh je jeden. Je teda zákon proti Božím prisľúbeniam? Vôbec nie! Veď keby bol býval daný zákon, ktorý by mohol oživovať, potom by spravodlivosť bola naozaj zo zákona. Ale Písmo uzavrelo všetko pod hriech, aby veriaci dostali prisľúbenie z viery v Ježiša Krista.[2]
[1] Keď už potvrdený ľudský závet je nezmeniteľný, tým skôr je nezmeniteľné Božie prisľúbenie. Božie prisľúbenie nemohol zrušiť ani Mojžišov zákon. Preto Božie požehnanie nepochádza zo zákona, ale z prisľúbenia.
[2] V dejinách spásy mal zákon iba podradnú úlohu. Vzhľadom na ľudskú slabosť skôr zapríčiňoval rozmnoženie hriechu. Tým viac ukazoval potrebu vykúpenia. Okrem toho Boh dal zákon skrze prostredníka (Mojžiša), kým vykúpenie skrze prisľúbeného Vykupiteľa, Ježiša Krista.
Abrahámovi pririekly sa zasľúbenia a jeho semenu.[1] Nepovedá: „a semenám“, akoby o mnohých, ale jako o jednom: „a tvojmu semenu“, ktorý je Kristus. Teda toto povedám: Zákon, ktorý bol daný po štyristo a tridsiatich rokoch[2] , neporuší závet od Boha potvrdený, tak aby zničil zasľúbenia. Lebo jestliže dedictvo[3] je zo zákona, už je nie zo zasľúbenia; kdežto Abrahámovi Boh daroval ho skrze zasľúbenie. Načo je teda zákon? Daný je pre prestupovania[4], dokiaľ by neprišlo to semeno, ktorému dal sľub[5], zariadený od anjelov[6] do ruky prostredníkovi. Ale prostredník nie je jedného[7], kdežto Boh je jeden. Je teda zákon proti sľubom. Božím? Božechráň! Lebo keby sa bol dostal zákon, ktorý by mohol obživiť, iste zo zákona by bola spravedlivosť. Ale Písmo uzavrelo všetko pod hriech[8], aby zasľúbenie z viery Ježiša Krista dostalo sa veriacim.
[1] Teda sľub je platný aj po Abrahámovej smrti, lebo tu je jeho semeno.
[2] Toto číslo sa nesrovnáva s tým počtom, ktorý sa nachádza od Abraháma až po Mojžiša v starom zákone. 430 rokov Židia strávili v Egypte. Keďže i praotec Jakub dostal od Boha to isté zasľúbenie (I. Mojž. 28, 14), čo Abrahám, sv. Pavel počíta roky od Jakuba.
[3] Boh Abrahámovi daroval dedictvo, nasledovne ono je darom, a preto toto dedictvo nemôže pochádzať zo zachovávania predpisov starozákonných, lebo takto by nebolo darom, ale odmenou. Teraz nastáva, aby určil význam starého zákona.
[4] T. j. keď sa vec tak má, jaký teda ciel má zákon? Zákon bol daný k zjavovaniu a množeniu prestúpení, aby tak človek svoju slabosť uznal a povzbudený býval utiekať sa k milosti a k viere, ktorých pomocou mohol by im vyhnúť. Dľa sv. Tomáša Akvinského ľudia preceňovali svoju vedu a svoju silu. Boh ich teda ponechal za istý čas v prirodzenom stave, aby nahliadli, že rozum nedostačuje. Potom dal im zákon; ale aby nahliadli, že aj ich sila je slabá, nedal im prostriedkov milosti, teda milosť, bez ktorej nebolo možno zachovávať celý zákon; nasledovne dal ho k vôli prestupovaniam.
[5] Boh dal sľub Kristovi, že mu dá všetky národy za dedictvo; starý zákon mal teda trvať len po Krista, kdežto sľub na veky.
[6] Preto, dľa ústneho podania židovského. Boh starý zákon nedal Mojžišovi, jako prostredníkovi, bezprostredne, ale pomocou anjelov, kdežto sľuby, jako večne platné, dal sám Abrahámovi, bez prostredníkov.
[7] Prostredkovať dá sa len najmenej medzi dvoma, ale zasľúbenie dal len Boh sám. Sľub, závet je smluva jednostranná, ktorá viaže len Boha, a preto Boh musí splniť svoj sľub bezpodmienečne. Smluva dvojstranná nemohla nahradiť jednostrannú, teda ani starý zákon Abrahámovi daný sľub.
[8] Dľa Písma sme všetci hriešnikmi a len skrze vieru v Ježiša dosahujeme ospravedlivenia. Rim. 3, 9-20.
[1] Teda sľub je platný aj po Abrahámovej smrti, lebo tu je jeho semeno.
[2] Toto číslo sa nesrovnáva s tým počtom, ktorý sa nachádza od Abraháma až po Mojžiša v starom zákone. 430 rokov Židia strávili v Egypte. Keďže i praotec Jakub dostal od Boha to isté zasľúbenie (I. Mojž. 28, 14), čo Abrahám, sv. Pavel počíta roky od Jakuba.
[3] Boh Abrahámovi daroval dedictvo, nasledovne ono je darom, a preto toto dedictvo nemôže pochádzať zo zachovávania predpisov starozákonných, lebo takto by nebolo darom, ale odmenou. Teraz nastáva, aby určil význam starého zákona.
[4] T. j. keď sa vec tak má, jaký teda ciel má zákon? Zákon bol daný k zjavovaniu a množeniu prestúpení, aby tak človek svoju slabosť uznal a povzbudený býval utiekať sa k milosti a k viere, ktorých pomocou mohol by im vyhnúť. Dľa sv. Tomáša Akvinského ľudia preceňovali svoju vedu a svoju silu. Boh ich teda ponechal za istý čas v prirodzenom stave, aby nahliadli, že rozum nedostačuje. Potom dal im zákon; ale aby nahliadli, že aj ich sila je slabá, nedal im prostriedkov milosti, teda milosť, bez ktorej nebolo možno zachovávať celý zákon; nasledovne dal ho k vôli prestupovaniam.
[5] Boh dal sľub Kristovi, že mu dá všetky národy za dedictvo; starý zákon mal teda trvať len po Krista, kdežto sľub na veky.
[6] Preto, dľa ústneho podania židovského. Boh starý zákon nedal Mojžišovi, jako prostredníkovi, bezprostredne, ale pomocou anjelov, kdežto sľuby, jako večne platné, dal sám Abrahámovi, bez prostredníkov.
[7] Prostredkovať dá sa len najmenej medzi dvoma, ale zasľúbenie dal len Boh sám. Sľub, závet je smluva jednostranná, ktorá viaže len Boha, a preto Boh musí splniť svoj sľub bezpodmienečne. Smluva dvojstranná nemohla nahradiť jednostrannú, teda ani starý zákon Abrahámovi daný sľub.
[8] Dľa Písma sme všetci hriešnikmi a len skrze vieru v Ježiša dosahujeme ospravedlivenia. Rim. 3, 9-20.