Príhodným útočiskom si v časoch súženia; v teba budú dúfať, ktorí poznajú teba, lebo, Pane, neopúšťaš tých, ktorí hľadajú teba. Veď na bedára navždy zabúdať sa nebude, nezahynie nádej úbožiakov naveky. Vstaň, Pane, nech človek neprevláda.
Pán bude utláčanému útočišťom, príhodným útočišťom v časoch súženia. Na teba sa spoľahnú tí, čo tvoje meno poznajú, veď ty, Pane, neopúšťaš tých, čo ťa hľadajú. Lež na úbožiaka on nezabudne naveky, ani nádej úbožiakov navždy márna nebude. Povstaň, Pane, nech sa nevyvyšuje človek;
A tak je Pán útočišťom chudobnému:[1] spomocníkom v potrebách, v súžení. A dúfajú v tebe, ktorí znajú tvoje meno: lebo neopustil si tých, ktorí ťa hľadajú, Pane. Lebo nie na vždycky ostarie v zabudnutí; trpezlivosť[2] biednych nezahynie navždy. Povstaň, Pane, nech nezmocnie človek:[3] nech pred tebou budú súdené národy.
[1] Utiskovanému.
[2] Nádej, očakávanie.
[3] Nedaj mu zmocnieť, aby neostal pyšným. Augustín a Euseb vzťahujú tieto slová na Antikrista.