| ||||||
| Komu nie je známa nestálosť počasia ? A život človeka je nestály, ako to počasie. Darmo je, nič nemá stálosti na svete. Len pravý kresťan je vždy stály: jeho láska a dôvera ostávajú vždy pevné v dňoch dobrých a zlých a nehnú sa zo svojej stálosti, ako že sa nehnú hviezdy stálice na oblohe nebeskej, keď búrka zúri na zemi. Toto spatrujeme obzvláštne na sv. Jánovi Zlatoústom. Ján narodil sa v Antiochii okolo r. 347. Rodičia jeho boli veľmi zámožní pohania (otec bol totiž vojenský plukovník); biskup Miletius však pokrstil ich aj s ich synom. Sekundus, otec Jánov, zomrel zavčasu; nábožná a mladá ešte matka jeho Anthusa ostala vdovou, aby všetku starosť svoju výchove syna svojho mohla venovať; ona zaopatrila synovi svojmu najvýbornejších učiteľov v rečníctve a v mudrctve. Ján učil sa najprv v Antiochii, potom ho ale matka poslala do Athén. Svojou pilnosťou on to tak ďaleko doviedol, že ešte veľmi mladý prevyšoval svojich učiteľov. Preto hovorieval o ňom slavný učiteľ jeho Libanius: že by si nikdy lepšieho nástupca na stolici rečníctva neprial, ako jeho, keby ho už neboli získali kresťania. Ján po ukončení vedeckej dráhy svojej stal sa právnym zástupcom. Lež skoro spoznal nebezpečenstvo takého života; i odriekol sa ho a oddal sa zcela čítaniu Píšem svätých. Tu sa porád silnejšie túžba po tichom živote v ňom prebúdzala; i prijal na seba rúcho kajúcne a odobral sa do samoty, kde sa len spasením srdca svojho zaoberal. Keď Miletius, biskup rodiska jeho, o vzornom živote mladistvého služobníka Božieho istej zprávy nadobudol, povolal ho k sebe a za lektora (čitateľa) ho posvätil. Po šiestich rokoch odobral sa sv. Ján do blízkych hôr, aby sa tam v spoločnosti mníchov a pustovníkov v bohumilom živote utužil. V kláštornom útulku svojom vo dne i v noci čítaval sv. Písmo, celý Nový Zákon nazpamäť sa naučil a spísal viac výborných kníh. Nadmierna však prísnosť života, ktorú zachovával, uškodila jeho zdraviu, prečo koncom roku 380 do Antiochie zpät vrátiť sa musel, kde roku 381 od biskupa Mileta za diakona a od nástupcu jeho, Flaviana, za kňaza posvätený a zároveň za kazateľa ustanovený bol. Dvanásť rokov kázaval bez pretrženia s neunavnou horlivosťou, a žriedlo výrečnosti jeho za celý ten čas nevyschlo, lebo on čerpal z plnosti sv. Písma. Ľudia všetkých stavov, pohania zároveň ako Židia, navštevovali jeho kázne; z jeho úst plynuly najkrásnejšie najspasnejšie pravdy ako zlato, preto ho aj «zlatými ústami» nazývali. V. krátkom čase zavznieval celý Východ ozvenou jeho výrečnosti. On však tým nezpyšnel, bol vždy skromný a pokorný, nemajúc iného úmyslu, než aby česť a slávu Božiu šíril a duše pre Boha získal. Koncom roku 397. zomrel patriarcha v V Carihrade V tedy ešte panoval kresťanský cisár vtomto meste ,kde teraz turecký sultán sídli Cisár ,menom Arkadius ,na radu svetských hodnostárov ,vysokého kňazstva a ľudu chcel kňaza Jána povýšiť za arcibiskupa. To však dobre vedeli všetci ,že Ján na vysoké hodnosti nečihal aže ľud v Antiochii neprepustí svojho výborného kazateľa ,preto poslali k nemu vyslanca, aby ho nejakou lsťou do Carihradu priviedol. Vyslanec cisársky prišiel do Antiochie ,predstavil sa Jánovi a prosil ho ,aby ho vyviedol k hrobom sv. mučeníkov ,von z mesta sa nachádzajúcim. Ján nič zlého netušiac sadol s vyslancom do voza :sotva však vyjeli von z mesta ,tu vyslanec s najväčšou rýchlosťou uháňal s ním hradskou do Carihradu .Takto doviedli Jána násilím do Carihradu ,kde rok na to za biskupa a patriarchu slávne vysvätený bol. Jeho dôstojnosť bola po pápežovi rímskom najvyššia na svete, však ale aj práca jeho najťažšia .V Carihrade ,hlavnom meste východnej ríše rímskej, panovala na ten čas veliká nemravnosť, tak u dvoru, ako i medzi bohatou šľachtou; zároveň aj mnohí kacíri rozširovali tam bludy svoje. Svätý začal teda so všetkou horlivosťou a unášajúcou výmluvnosťou na neprávosti dorážať, ich vykoreňovať a bludy kacírov podvracať. Vo všetkých cnostiach predchádzal svetským i kňažstvu najkrajším príkladom .Viedol život veľmi prísny ,stránil sa spoločnosti a zábav ,bydlel jednoducho, nedával nikdy hostiny, všetky svoje dôchodky obracal na nemocnice a chudobných .Tento príklad veľmi učinkoval na všetkých veriacich ,tak že tisíce dali sa na pokánie a viera i nábožnosť v Carihrade poznovu oživela. Ale horlivosť sv. Jána narobila mu i mnoho nepriateľov. Na čele týchto vidíme samu cisárovnu Eudoxiu. Eudoxia bola žena vysokomyseľná ,ktorá cisára ,muža svojho, za nosom vodila ,z lakomstva vdovy a siroty utlačovala a žiadneho práva nešetrila; pri tom márnila veliké peniaze na šperky, nádheru a zábavy. Sv.Ján napomínal často cisárovnu v listoch, úctivé písaných, avšak nadarmo; keď na to jedného dňa proti nádhere v odeve kázal, nepriatelia jeho povedali cisárovnej, že proti nej kázal. Pyšná žena spojila sa na túto obžalobu s lestnými a závistivými odporcami sv. Jána, ktorí neprestávali naliehať na cisára, aby ho vypovedal z hlavného mesta. Slabý cisár povolil tejto ich zlostnej žiadosti. Keď sa o tom dozvedel ľud, v húfoch pospiechal k palácu arcibiskupovmu, odhodlaný zbraňou v ruke hájiť pastiera svojho. On však prekrásnou rečou napomínal veriacich k pokoju a oddanosti do vôle Božej. Keď sa zástupy na otcovské jeho napomenutia rozišly, sám pokradomky opustil svoje bydlo a sveril sa cisárskemu dôstojníkovi, ktorý ho mal do vyhnanstva odprevadiť. Bolo to večer; tmavá noc rozostielala sa nad veľkým mestom Carihradom; na pobreží morskom stál odhodlane svätý Ján a premluvil k priateľom, ktorí sa s ním s horkým plačom lúčili: «Hľa, jak vysoko vzpínajú sa zbúrené vlny, ale ja sa nebojím, že zahynem. Čohože bych sa mal báť ? Snáď smrti ? Kristus je život a smrť je môj zisk! Alebo vyhnanstva ? Celá zem prináleží Pánu a všade je môj Boh!» S týmto vstúpil na loď a preplavil sa úžinou morskou do Asie, kde ho na slobodu prepustili. Keď sa za rána rozniesla po meste povesť, že svätého do vyhnanstva odviedli, tu plakal, nariekal a zúril ľud, a až k palácu cisárskemu tiahol, žiadajúc od cisára, aby milý pastier naspäť povolaný bol. V noci na to povstalo strašné zemetrasenie, tak že i čiastka cisárskych dvorán sa zrútila; k tomu búril sa ľud, nad čím zachvela sa cisárovná strachom a prosila cisára, aby sv. arcibiskupa zpiatky povolal. Cisár mal sám strach a preto k tomu vďačne privolil: na čo cisárovná ešte v noci napísala svätému veľmi pekný list, prosiac ho, aby sa domov vrátil. Nevýslovný bol jásot ľudu, keď milovaný pastier návrat svoj do mesta slávil. Vo víťazoslávnom sprievode vtiahol do svojho chrámu a vystúpiac na kazateľnu, preriekol k shromaždenému množstvu: «Chvála buď Pánu, to boly slová môjho lúčenia, keď ma odviedli od vás; chvála buď Pánu! týmto pozdravujem vás pri svojom príchode; a nech príde čo chce, za všetko chvála buď Pánu!» Avšak zdánlivý pokoj tento netrval dlho. Pyšná cisárovná Eudoxia dala postaviť svoju podobizeň, ako striebornú sochu, neďaleko chrámu sv. Žofie, v ktorom sv. Ján kázaval. Keď táto socha postavená bola, usporiadali k jej odhaleniu veľkú slávnosť, pri ktorej rozpustili ľudia robili veľký krik a hluk, tak, že ľud nábožný a kňažstvo pobožnosti svoje vykonávať nemohli. Sv. arcibiskup so všetkým právom vystúpil proti tomuto neriadu. Keď sa však o tom dozvedela cisárovná, zanevrela proti nemu hnevom a nenávisťou a vynaložila všetko možné k jeho zničeniu. Cisár podľahol jej pletichám a po druhýkrát vypovedal sv. Jána z mesta r. 404. Bezúzdni vojaci vliekli staručkého už arcibiskupa smutnými púšťami, hustými horami a vysokými vrchy; nápojom bola mu často kalná voda a pokrmom suchý a plesnivý chlieb; napokon upadol do ostrej zimnice, v ktorej nemal žiadnej opatery. Po celej ceste, kade ho viedli, tiahli mu síce y ústrety četné zástupy veriaceho ľudu, nariekali nad ním, pomôcť mu však nesmeli. Konečne po mučeníckej, sedemdesiat dní trvajúcej ceste, prišiel na miesto, kde ako vypovedanec žiť mal. Bolo to mesto Kukusus v malej Armenii. Zem kol kolom bola pustá, podnebie v zime nadmieru studené a v lete veľmi horúce; vzdor tomu však so široka-ďaleka pospiechali k nemu veriaci, kňazi a svetskí, aby najväčšiemu mužovi východnej cirkvi úctu svoju slovom i skutkom preukázali a slovo Božie z úst kazateľa «zlatoustého» slyšali. To ešte viacej rozpálilo Eudoxiu. Vidiac, že meno ňou nespravodlivé nenávideného arcibiskupa i z toho najodľahlejšieho kúta svetom preniká, dala ho na najďalšie hranice cisárstva medzi divých ľudí vypovedať, až k východnému brehu Čierneho mora. Dvom vojakom cisárskej stráže naloženo bolo, vyplniť ukrutný rozkaz; tým sľúbila Eudoxia hodnú odmenu, jestli sv. Jána trampotami cesty, ktorá celé tri mesiace trvať mala, usužujú až k smrti. Nevýslovné boly muky, ktoré svätý na tejto ceste trpel. Vojaci nedopriali mu oddychu, musel cestovať, či bolo zima alebo horko, či pršal dážď alebo pálilo slnko. Konečne prišli do mesta Komany v Pontu, kde ukrátila smrť jeho dlhú cestu. Sv. arcibiskup, napadnutý náramným bolením hlavy, cítil, že umre, a odložil preto staré rúcho, obliekol sa do šiat bielych, jakoby na svatbu chcel ísť, rozdal všetko, čo mu ešte pozostalo z majetku, posilnil sa chlebom života, poznačil sa znamením sv. kríža a vkročil do ríše večnej, v ktorej nieto viac prenasledovania. Slovo života: «Chvála buď Pánu za všetko!» bolo jeho posledným slovom pri smrti. Poučenie Keď svätá pieseň odzneje alebo keď slnko za vrchy zájde, širé, kľudné more večernej zory nechajúc po sebe, človek najradšej ticho má okolo seba, a odpočíva v svojich myšlienkach a citoch. Preto, drahý čitateľu! pretože si videl, ako zvláštny muž tento žil a umrel, nebudem ťa nudiť zdĺhavým poučením a ponechám tebe samému, vziať si príklad z jeho cnosti; jedine k tomu ťa napomínam, aby si cez celý svoj život v radosťach a žalosťach z úprimného srdca vždy vyvolával: «Chvála buď Pánu za všetko!» Modlitba O svätý, silný Bože! popraj mi milostivé, abych vo viere, nádeji a láske ku Tebe odhodlane vytrval až do skonania svojho. Amen. |