Svätí Traja Králi
(6. 1.)
In: Truchlý, A.: Legenda čili čítanie o svätých a vyvolených božích. Sväzok 1. Trnava: Spolok sv. Adalberta (Vojtecha), 1907, 1579 s.


Sviatok svätých Troch Kráľov menuje sa i Zjavenie Pána, preto že Pán Boh zjavil im a v nich i jednorodeného Syna Svojeho skrze hviezdu.

Národ židovský bol už v tých dňoch, keď Kristus Pán sa narodil, upadnutý, ako aj teraz, prestal byť národom vyvoleným; nemôže sa preto hovoriť, že Pán Ježiš zjavil sa len ich otcom, že len im zvestoval svoj zákon a spasenie.

V tých dňoch, keď sa Kristus Pán narodil, úcta pravého Boha temer celkom vyhynula a národy klaňali sa modlám. Pri tom všetkom udržala sa aj medzi pohanmi povesť, že v istom čase zjaví sa na zemi veľký osvoboditeľ, ktorý na svete všetko obnoví a oblaží. Očakávanie toto udržalo sa z prisľúbenia, ktoré Boh prvým rodičom v raji učinil. Zvláštne vo východnej Arábii prechovávala sa táto nádej ako drahý poklad; viacej než ostatní, tešili sa jej traja mužovia, ktorí pre ich hvezdárske umenie nazývali sa mudrci a pre ich dôstojnosť kráľovia; tešili sa viacej než iní, pretože viacej než iní nahliadali, jak veľmi potrebný je svetu vykupiteľ.

Mužovia títo v tichých nociach, keď hriešny život na zemi v spánok sa ponoril, často zpytovali oblohu nebeskú. Tu jednej noci ožiarilo sa pred nimi nebe a oni spatrili neobyčajnú hviezdu; stála ona na oblohe, všetky ostatné hviezdy zacloňujúc a nadprirodzeným svetlom oblohu ožiarujúc. Iskra túžby a čakania rozplápolala sa v srdci mudrcov v plameň, a sväté tušenie povedalo im, že je to hviezda Messiáša, ktorý narodiť sa má. Ihneď sedlali ťavy svoje a chystali dary, aby za behom podivnej hviezdy hľadali Zasľúbeného Božieho a vzdali mu príslušnú úctu. Nevšímali si oni veľkej ďalekosti, nie nerestí a nebezpečia cesty, nebáli sa búriek na púšti, nie jedovatých hadov, levov, tigrov, ktorí po koristi dychtiac, obchádzali leženie ich; lež kráčajúc ustavične za svitom hviezdy, octli sa konečne v Jeruzaleme, hlavnom meste krajiny židovskej. Tam domnievali sa, že najdú Nádej všetkých vekov, Očakávanie všetkých národov a preto zastaviac beh tiav svojich, pýtali sa: «Kde je ten, ktorý sa narodil, kráľ židovský ? lebo videli sme hviezdu jeho na Východe a prišli sme klaňať sa jemu.» Ako blesk hromový uderila táto otázka do množstva ľudu, povesť táto rozšírila sa chytro ako vetor po uliciach mesta,, kňazi utekali poľakaní z chrámu; Herodes kráľ ustrnul strachom a celý Jeruzalem s ním; lež ani on, ani jeho rada nemohli dozvedeť sa nič určitejšieho, než že dľa proroctva Micheáša narodiť sa má v meste Betleheme. Tedy Herodes tajne povolal k sebe mudrcov; a títo prišli a povedali mu všetko: Videli sme na Východe hviezdu jeho a prišli sme klaňať sa jemu. Lícomerný Herodes potlačil v sebe svoje bezbožné myšlienky, lichotiac mudrcom prepustil ich a hovoril k ním: «Iďte, vyzvedajte sa pilne na to Dieťa, a keď ho naleznete, zvestujte mi, abych i ja príduc poklonil sa jemu.»

Či snáď na toto viera ich počala klesať a ochabovať? Či sa snáď rozmrzeli nad cestou tak ďalekou a sklamaní v očakávaní svojom, prestali dôverovať v zasľúbení Božom ? Nie! Viera ich bola pevná ako skala a jaknáhle vyšli z mesta, hviezda, ktorú boli videli od Východu slnca, predchádzala ich, a oni s radosťou ubierali sa za ňou. Konečne prišli k mestu judskému, Betlehem Efrata zvanému. Pred mestom týmto na lúkách stála maštal, do ktorej pastieri za dňov dáždivých a studených stáda svoje ukrývali. A nad týmto opovrženým miestom, nad týmto obecným chlievom zastavila sa hviezda, dotknúc sa žiarnym ohonom strechy, jakoby riekla: Tu je Ten, ktorého hľadáte! Čože! toto miesto malo byť túžebným cieľom tak ďalekej cesty ? Mali snáď v maštali medzi nerozumnými tvorami arabskí kráľovia hľadať Vykupiteľa sveta? To sa zaiste protivilo ich rozumu. Oni však nedali sa týmto do zmätku priviesť, ale sostúpiac s tiav svojich, s úctou vošli do maštale. A čo našli ? Našli Dieťatko tak milé, aké nemôže byť žiadne dieťa ľudské; našli Máriu najčistejšiu, s perlou lásky na čele, s korunou nevinnosti na hlave, ako s blaženým vytržením hľadí na Dieťa svoje; našli Jozefa, muža vážneho a vľúdneho, ako zamyslený, plný podivenia rozjímajúc po boku stojí; i padnúc pred Pacholiatkom klaňali sa mu, a otvoriac poklady svoje, obetovali mu zlato, kadidlo a myrhu, vylievali slzy radosti, s úctou mu nohy a ruky ľúbali a Boha velebili. Druhého dňa, od Pána napomenutí súc vo snách, aby sa nenavrátili k Herodesovi, inou cestou vrátili sa do krajiny svojej, nesúc v srdciach svojich hviezdu čulej viery, a rozprávali v krajine svojej všetko, čo zkúsili a videli zázračného, o Dieťati a o matke.

Traja Králi viac než tridsať rokov, sdeľuje stará povesť, žili život pobožný a svätý v kruhu svojich, schádzali sa často, tešili sa peknou rozpomienkou, a mysleli všelijako, čo asi z Dieťaťa toho stať sa mohlo. Tu im raz prostý cudzinec skutočnú a vernú zvesť podal o betlehemskom Pacholiatku: ako zrástlo v múdrosti a milosti pred Bohom a ľudmi; ako Ježiš chodil a učil; ako plný lásky a vľúdnosti všade tešil a pomáhal, zázraky a znamenia konal, kráľovstvo cnosti a pravdy založil, ako trpel a umrel, tretieho dňa z mŕtvych vstal, vstúpil na nebesia, a ako znovu príde s mocou a slávou súdiť živých a mŕtvych v posledný deň súdny. Toto zvestoval im Tomáš apoštol, očitý svedok, ktorý vlastnou rukou dotknul sa rán svojho Majstra. A srdcia staručkých mužov žasly dojatím a túžbou; a apoštol pokrstil ich v mene Ježiša, na čo pocítili v duši zázračnú blaženosť. Len kratučký čas žili oni ešte na tejto zemi a presťahovali sa do blaženosti, ktorá z hviezdy nad krížom vyviera.

Jejich sv. ostatky prenesené boli najprv do Carihradu a odtiaľ v XII. st. skrze Friderika I. do Kolína na Rýne, kde sa podnes v nábožnej úcte chovajú.

Poučenie:
Rozpomeň sa, kresťane! zdáliž bys aj ty niekde svojho Boha a Pána vyhľadať mohol, zdáliž On nie je prítomný niekde v Betleheme, t. j. v dome Pána, a tebe príležitosť dáva, Jemu sa klaňať? — Hľa, to môžeš učiniť pri každej mši svätej, kde Ježiš Kristus na oltári prítomný je, ako isté je slovo jeho, ktoré riekol pri ustanovení večere svojej: «Toto je telo moje.» A keď pri svätom pozdvihovaní kľakneš a kňaz ukazuje sv. hostiu, to máš pred sebou, čo sv. mudrci videli, keď im Panna Maria ukazovala Dieťa. Pováž, čo podnikli sv. mudrcovia, ako pohania, aby malému Ježiškovi klaňať sa mohli; teda nie, aby od Neho niečo dostali, lež aby Jemu priniesli úctu a dary. Pováž, čo si podnikol ty! Mnohý nejde do kostola, alebo na omšu svätú, preto že je zima, alebo že prší, že nemá času pre pilné práce; mnohý ta nechce ísť v robotný deň, aby to ľudom nápadné nebolo; — mnohí ta zas idú trebárs každý deň, nie ale, aby sa Pánu Ježišu klaňali, lež aby od Neho niečo prosili. I prosiť je dovolené; bolo by to ale predsa veľmi pekné, keby sme kedy-tedy len preto šli do kostola, aby sme sa Pánu Ježišu klaňali, bár by sme aj pri tom nejakú škodu utrpeť, alebo nejakej ujme vystavení byť museli.

Musíme tiež aj my otvoriť poklady svoje a obetovať Pánu Ježišovi dary tak milé, ako zlato, kadidlo a myrha. Čo takého na príklad? Sľúbiť mu, že budeš častejšie do kostola chodiť, sv. sviatosti prijímať, že nebudeš navštevovať rozpustilé zábavy a besedy, že budeš prívetivý k rodičom a predstaveným, že nebudeš utŕhať na cti blížnému svojemu.

Na deň sv. Troch Kráľov nikto by nemal zapomenúť obetovať niečo malému Ježiškovi, pretože to k pravému zasväteniu dňa tohoto patrí. A nevieš-li, čo bys' obetovať mal, daj almužnu chudobnému, a jestli sa ti poďakovať chce, povedz mu, aby sa poďakoval Ježiškovi, ktorý sa stal bratom chudobných.

Modlitba:
O Pane a Otče nebeský! ktorý si mi pri krste svätom skrze Ducha sv. vlial nebeský dar viery a prijal ma za dieťa svoje, popraj mi milosti, aby som podľa svetla tejto viery vždy obcoval a svetla večného dojsť mohol. Amen.