|
||||||
| Božský Spasiteľ shromaždil okolo seba učeníkov a z týchto vyvolil si niektorých dôverníkov, ktorí vždy s Ním obcovali a svedkami všetkého boli, čo učil a činil. Ježiš Kristus nazýval ich apoštolmi, to jest poslancami; lebo ich k tomu určil, aby evanjelium či radostné zvestovanie národom ohlasovali. Medzi týchto dôverných priateľov Ježiša Krista patril i svätý Peter. Sv. Peter, knieža apoštolov, vidomá hlava cirkvi, pevný stĺp viery, ako ho menuje cirkevný snem Efezský, námestník Kristov na zemi, základný kameň, na ktorom dľa sv. Augustína cirkev spočíva, menoval sa prv, než bol za apoštola povolaný, Šimon. Narodil sa niekoľko rokov pred Kristom Pánom v mestečku Bethsaide, v hornej Galilei, na jazere Genesarethskom. Otec jeho Jonáš pochádzal z pokolenia Neftalim a bol rybárom. Neskôr usadil sa Peter s bratom svojím Andrejom v prístavnom meste Kafarnaume, kde sa i oženil a rybárstvo na jazere Tiberiaskom prevodzoval. Oba bratia žili nábožne a očakávali zasľúbeného Spasiteľa. Andrej stal sa učeníkom predchodcu Spasiteľa, Jána Krstiteľa, keď počul, že tento oznamuje blízky príchod Jeho. Ježiš Kristus prišiel k Jordánu a chcel sa dať od Jána pokrstiť. Ján riekol: «Ja mám od Teba pokrstený byť, a Ty ideš ku mne?» A keď Ježiš nástojil, pokrstil Ho Ján a tu počutý bol hlas z neba: « Tento je Syn môj milý, v ktorom sa mi zaľúbilo!» Andrej bol tam prítomný. Keď na druhý deň blížil sa Ježiš, stál Ján s dvoma učeníkmi, z ktorých jeden bol Andrej, i ukázal na Neho: «Hľa Baránok Boží!» Andrej s druhým učeníkom išiel za Ježišom a počúvali Jeho učenie a presvedčili sa, že je On očakávaným Spasiteľom. A hneď ponáhľal sa Andrej k bratovi Šimonovi a s radosťou mu privolal: «NašIi sme Messiáša!» Šimon uveril a išiel k Ježišovi. Keď ho Spasiteľ uzrel, riekol: «Ty si Šimon, syn Jonášov; ty menovať sa budeš Kefas», to jest: Peter, Skala. I zostali bratia za viacej dní pri Ježišovi a poslúchali horlivé Jeho učenie; potom vrátili sa do Kafarnaumu ku svojej živnosti. Toho istého roku, keď Ježiš vystúpil čo učiteľ ľudu izraelského a z Jeruzalema sa vrátil k jazeru Tiberias, chytal Peter s bratom Andrejom na jazere ryby. Veľké množstvo ľudu shromaždilo sa, aby poslúchalo slová večného života z úst Spasiteľových. Aby Ježiš pohodlnejšie hovoriť mohol k zástupu, vstúpil na loď Petrovu, ktorý pri brehu vypieral siete, prosil ho, aby Ho máľučko od brehu odviezol, a učil z lodičky zástupy. Keď prestal hovoriť, riekol k Šimonovi Petrovi: «Vyplávaj na hlbinu a rozostrite svoje siete k loveniu.» Šimon Peter odpovedal: «Majstre, cez celú noc sme pracovali a nič sme nechytili; ale na Tvoje slovo rozostrem sieť.» I hodili sieť do vody a zahrnuli veľké množstvo rýb, že sa im sieť trhala a na pomoc museli volať Jakuba a Jána, ktorí neďaleko boli. I padol prestrašený Šimon Peter na kolená, keď videl dve lodičky preplnené rybami, a zvolal; «Odídi odo mňa, Pane, lebo som hriešny človek!» A Ježiš Kristus mu riekol: «Neboj sa; od tohoto času budeš už ľudí loviť!» A hneď pripiali svoje lodičky ku brehu, poodnášali ryby domov, opustili svoju rodinu, išli za Ježišom Kristom a nikdy viac od Neho neodstúpili. Roku 31 po Veľkej noci vyvolil si Ježiš zo svojich učeníkov dvanásť apoštolov a od tohoto času vyznačoval Petra pred ostatnými apoštolmi a tým dával na známosť, že ho ku prvej dôstojnosti vo svojej cirkvi určil. Keď plavili sa raz učeníci po jazere, išiel im Ježiš po vlnách oproti. Učeníci sa naľakali, Peter ale zvolal: «Pane, jestli si Ty, káž mi k Tebe ísť po vode!» A Ježiš riekol: «Poď!» Peter išiel. Veľký vetor sa ztrhol a Peter bál sa, že utonie, preto zvolal: «Pane, zachovaj ma!» Ježiš chytil ho za ruku a riekol: «Maloverný, prečo si pochyboval ?» Keď Ježiš išiel do Cesareje Filipovej, pýtal sa na ceste svojich učeníkov: «Za koho majú ľudia Syna človeka ?» A oni odpovedali: «Niektorí za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, iní za Jeremiáša, lebo za niektorého z prorokov.» A Spasiteľ sa pýtal: «A vy za koho ma držíte?» Šimon Peter odpovedal menom učeníkov: «Ty si Kristus, Syn Boha živého!» A Ježiš mu odpovedal: «Blahoslavený si, Simone, synu Jonášov: lebo telo a krv nezjavilo ti, ale Otec môj, ktorý je v nebesiach. A ja hovorím tebe: Ty si Peter, a na tej skale postavím cirkev svoju, a brány pekelné nepremôžu ju. Tebe dám kľúče kráľovstva nebeského: čokoľvek sviažeš na zemi, bude sviazano i na nebi: a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazano i na nebi.» Týmito slovami ustanovil Spasiteľ Petra za hlavu svojej cirkvi. Keď Ježiš Kristus päť tisíc ľudí navrchu zázračným spôsobom bol nasýtil a na druhý deň veľké množstvo ľudu k Nemu prišlo, riekol Ježiš: «Ja som chlieb živý, ktorý som s neba sostúpil. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. Kto jie moje telo a pije moju krv, má život večný.» Slová tieto nerozumeli ani mnohí z učeníkov, i reptali: «Tvrdá je táto reč, kto môže ju slyšať ?» Zástup rozchádzal sa, ba i mnohí z učeníkov opustili Spasiteľa. A Ježiš pýtal sa apoštolov, ktorí pri Ňom ostali: «Či i vy chcete ma opustiť? » A Peter menom apoštolov odpovedal: «Pane, ku komu pôjdeme? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a poznali, že si Ty Kristus, Syn Boží!» Keď Ježiš hovoril o svojom utrpení a smrti, zvolal preľaknutý Peter: «Odstúp to od Teba, Pane! Nestane sa to Tebe!» Spasiteľ pokarhal Petra pre tie slová lásky k Nemu, lebo sa obával, že Peter v svojej horlivosti prekazí veľké dielo utrpenia pre spásu sveta. Ježiš Kristus znal veľkú lásku a horlivosť apoštola Petra, i vzal ho sebou s Jánom a Jakubom o niekoľko dní na vrch Tábor, aby jemu a tým dvom veľkým apoštolom ukázal slávu svojho premenenia. A keď Peter videl premeneného Spasiteľa a pri ňom prorokov Eliáša a Mojžiša, zvolal vo sladkom vytržení: «Majstre, dobre je nám tu byť; i učiňme tri stánky: Tebe jeden, Mojžišovi jeden a Eliášovi jeden!» Peter na seba a svojich druhov od radosti zabudol. Petra poslal Spasiteľ, aby chytil rybu, žeby boli mohli daň chrámovú za seba zaplatiť. Keď pri poslednej večeri Spasiteľ, umýval nohy svojim apoštolom, zvolal pokorný Peter: «Pane, Ty mi umývaš nohy?» Ježiš mu odpovedal: «Keď ti neumyjem, nebudeš mať podieľ so mnou.» A láskyplný Šimon Peter prosil: «Pane, nie len moje nohy, ale i ruky i hlavu.» A keď pri stole sedeli, hovoril Ježiš ku apoštolom o svojom blízkom utrpení a o ich oslávení. I riekol: «Šimone, Šimone, hľa, satan vyžiadal vás, aby vás cúdil ako pšenicu; ale ja som prosil za teba, aby nezhynula tvoja viera, a niekedy obrátený (totiž od svojho previnenia) potvrdzuj svojich bratov.» Peter odpovedal; «Pane, hotový som s Tebou i do žalára i na smrť ísť!» A Kristus Pán pohnutý jeho láskou odpovedal: «Kam ja idem, nemôžeš ma teraz nasledovať: ale nasledovať budeš potom!» A keď vyšli na horu Olivetskú, riekol Ježiš apoštolom: «Všetci sa pohoršíte nado mnou tejto noci!» Peter zvolal: «Čoby sa i všetci nad Tebou pohoršili, ale nie ja!» A Kristus Pán riekol: «Iste hovorím tebe, že ty dnes tejto noci, prv než kohút dvakrát zaspieva, trikrát mňa zapreš.» V záhrade Gethsemane osmelil sa Peter jediný z apoštolov, aby Spasiteľa pred zajatím mečom bránil. Spasiteľ zahojil odťaté ucho vojakovi Malchusovi a rozkázal Petrovi, aby meč odložil «Schovaj meč svoj do pošvy. Ci nemám piť z kalicha, ktorý mi dal Otec?» No, nezadlho mal sa presvedčiť Peter o svojej ľudskej slabosti! Keď zajatého Spasiteľa viedli vojaci ku Kaifášovi, išiel Peter s Jánom za Ním až na dvor veľkňaza. I stratil Peter svoju smelosť a zaprel pred sluhami trikrát Spasiteľa svojho, ktorého tak veľmi miloval. Keď ale kohút dvakrát zaspieval a Ježiš láskavé a milosrdne na neho pohliadol, vyšiel z pomedzi nebezpečnej spoločnosti a plakal horké slzy pokánia. Synovská jeho prítuľnosť ku nebeskému Majstrovi, smelá túžba s ním zomreť, ľudský strach pred surovým násilím nepriateľov, hanba nad krehkosťou a previnením, všetko to zronilo Petra, ktorý Ježišovi takú vernosť a nekonečnú lásku osvedčoval. Od tohoto času bol Peter samá pokora. Poklesok jeho naučil ho, ako má čo hlava apoštolov milosrdným byť oproti chybám ľudským a s hriešnikami láskavé zachádzať. A Peter neklesol viacej, ba hovorí sa, že kým živý bol a kohúta spievať počul, bolestné slzy vylieval. No Spasiteľ prehliadol slabosť verného svojho apoštola. Peter, ktorý trikrát Ježiša zaprel, vyznal trikrát svoju lásku k Nemu a Jeho božstvo. Po vzkriesení zjavil sa oslávený Ježiš Petrovi a iným učeníkom, ktorí na jazere Tiberiaskom ryby lovili. Keď Ho Peter uzrel, hodil sa do vody a plával k Nemu. A keď na brehu pri obede sedeli, pýtal sa ho láskavý Spasiteľ: «Šimone, synu Jonášov, či ma miluješ viac než títo?» Peter odpovedal: «Pane, znáš, že Ťa milujem.» A Ježiš mu riekol: «Pas baránky moje.» A zase pýtal sa ho Pán: «Šimone, synu Jonášov, či ma miluješ?» Peter zase odpovedal: «Pane, znáš, že Ta milujem.» Pán riekol: «Pas baránky moje!» A po tretí raz pýtal sa Ježiš: «Simone, synujonášov, či ma miluješ? Peter zarmútil sa a odpovedal pohnuto: «Pane, Ty znáš všetko: Ty vieš, že Ta milujem !» A Kristus Pán riekol: «Pas ovce moje!» Týmito slovami ustanovil Spasiteľ Petra za svojho námestníka na zemi, za dobrého pastiera, ktorý stádo cirkvi pásť mal. A od tohoto času uznávali ho apoštolovia za hlavu cirkvi. Po nanebevstúpení Pána navrhol Peter apoštolom a učeníkom Kristovým, aby na miesto zradného Judáša vyvolili iného apoštola. Keď na Turice Duch svätý na apoštolov sostúpil a oni rozchádzali sa po svete, aby dľa rozkazu Kristovho národom sv. Evanjelium hlásali, vystúpil Peter prvý z apoštolov verejne a v ráznej reči dokazoval, že Ježiš Kristus je zasľúbený Vykupiteľ, ktorý vstal z mŕtvych na tretí deň a na nebe vstúpil. Na jeho úchvatnú a zápalistú reč prijalo toho dňa 3000 ľudí vieru Ježiša Krista. O niekoľko dní urobil Peter prvý zázrak, keď pri bráne chrámu Jeruzalemského od narodenia kulhavému rozkázal: «V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!» Pre tento zázrak a hlásanie učenia Kristovho v chráme dal stotník chrámu chytiť Petra a hodiť s Jánom do žalára. A keď ich postavili pred súd, ohlasoval Peter neohrozene, že Ježiš Kristus, ktorého ukrižovali, vstal z mŕtvych a v mene Jeho ten chromý bol uzdravený. I zvolal Peter k rade židovskej: «Či je to spravodlivé pred obličajom Božím, aby sme vás viac poslúchali než Boha,súdte!» A od toho času nedbal na žiadne vyhrážky, žiadne mučenie, žiaden žalár. I precestoval celú židovskú zem, učil a činil zázraky. Keď obyvatelia Samary prijali vieru Kristovu, išiel do toho mesta Peter s Jánom a modlili sa nad nimi, aby prijali Ducha svätého. V Lydde uzdravil Peter porazeného Eneáša. V Joppe vzkriesil z mŕtvych nábožnú a dobročinnú vdovu Thabithu. V meste Joppe býval Peter za niekoľko dní u koželuha Šimona. Tu mal zjavenie a poučenie, ako sa má držať vo veci, od ktorej budúcnosť sv. cirkvi závisela. Keď sa na vrchu domu modlil, uzrel otvorené nebe, a prestieradlo za štyri rohy dolu na zem sa spúšťajúce, v ktorom boly rozličné zvery. I počul hlas: «Vstaň, Petre, bij a jedz!» A Peter riekol: «Nikdy nič nečistého som nejedol.» A hlas volal: «Čo Boh očistil, nehovor, že je to nečisté.» I tretíraz podobne volal hlas. I zmizlo videnie. A keď Peter o ňom rozmýšľal, prišli poslovia od rímského stotníka Kornélia z Cesarei a prosili ho, aby išiel k ich pánovi. Bol to muž nábožný, odstúpil od pohanstva, prijal náboženstvo židovské, a keď počul o učení a zázrakoch Petrových, chcel ho poznať. Peter išiel ku Korneliovi, ohlasoval sv. Evanjelium, i pokrstil jeho a mnohých pohanov a Židov. A keď preto niektorí kresťania zo židovstva sa horšili, pojal niektorých sebou, išiel do Jeruzalema a rozprával druhým apoštolom svoje videnie a ako i pohanov na vieru Kristovu obrátil. Apoštolovia zvelebovali Boha, že i pohanov do cirkvi povolal. Sv. Peter išiel r. 37 do Antiochie, založil tu cirkev, precestoval Galaciu, Bithyniu, Kappadóciu a celú malú Asiu. Všade kázal v synagógach. Židovský kráľ Herodes Agrippa dal apoštola Jakuba zoťať a sv. Petra v Jeruzaleme do žalára hodiť. V noci zjavil sa anjel Pána Petrovi v žalári a vyviedol ho von. Sv. Peter išiel r. 42 do Ríma, kde panoval cisár Klaudius, a založil tu cirkev. Rím stal sa od toho času stredom jednoty a sídlom námestníkov Ježiša Krista. Tu písal Peter svoj prvý list na kresťanov po svete rozptýlených. Roku 51 vydržiaval sa prvý cirkevný snem v Jeruzaleme, na ktorom Peter predsedal a rozhodnutie vyslovil, že kresťania, zo židovstva obrátení nie sú povinní zachovávať obyčaje židovské a najmä obriezku. Z Jeruzalema cestoval do rozličných krajín, navštevoval čo hlava cirkvi a knieža apoštolov biskupstvá, zakladal nové, i vrátil sa z Východu naspäť do Ríma, zkade nový list k tým cirkvám napísal. V Ríme panoval toho času cisár Nero, najväčší ukrutník, jakého kedy zem nosila. Peter hlásal verejne sv. vieru o jednom pravom Bohu a ostro napádal pohanské nemravy, ako smilstvo, obžerstvo, závisť, pomstu a iné neprávosti. Roku 66 prišiel do Ríma zo Samary čarodejník Šimon. I sľúbil cisárovi, že v povetrí bude lietať a Kristovo nanebevstúpenie nasledovať. Keď to počul Peter, zarmútil sa, išiel na miesto, kde čarodejník chcel svoje kúsky vystrájať a modlil sa k Bohu, aby bezbožného rúhača zahanbil. Svätí spisovatelia rozprávajú, že čarodejník Šimon skutočne do povetria vyletel, ale na modlitbu sv. Petra a Pavla na zem spadol, nohy si polámal a v zúfalstve zomrel. Ukrutný Nero bol celý besný od zlosti, keď videť musel, že sa mnohí pohania na vieru Kristovu obrátili. I začal prenasledovať kresťanov. Veriaci prosili Petra so slzami, aby pre nich sa zachránil a ušiel. Peter vyhovel ich prosbe, i vychádzal v noci z mesta. V bráne zjavil sa mu Ježiš. Peter sa pýtal: «Pane, kam ideš?» A Ježiš odpovedal: «Do Ríma, aby som bol zase ukrižovaný. Peter vrátil sa a rozprával veriacim, aké mal zjavenie. Nezadlho dal ho Nero chytiť a do žalára hodiť, v ktorom i sv. Pavel väznený bol. Za osem mesiacov bol v žalári trápený a konečne dňa 29. júna r. 67 k smrti kríža odsúdený. Najprv bol ukrutne ubičovaný a keď ho na popravné miesto vyviedli, prosil katov, aby ho dolu hlavou na kríž pribili, lebo sa v svojej pokore za nehodného držal, aby tak zomrel, ako jeho božský Vykupiteľ. I zomrel, ako mu to Kristus Pán predpovedal, na kríži, keď za dvadsaťpäť rokov sv. cirkev v Ríme bol riadil a spravoval. Jeho ostatky nachádzajú sa v svetoznámom chráme Rímskom vatikánskom, ktorý dľa neho menuje sa chrámom sv. Petra. Žiaden človek, žiaden cisár nemá taký skvelý pomník postavený na svete, ako chudobný rybár Galilejský sv. Peter. Sv. Peter apoštol vyobrazuje sa s kľúčami v ruke. Poučenie: Svätý Peter apoštol podáva nám celým svojím životom nepočetné príklady, ktoré sú veľmi poučné a ktoré nasledovať máme. Sotva riekol mu brat Andrej, že videl Spasiteľa, už túži, aby čím skôr k Nemu ísť mohol. Sotva Ho videl, počúva usilovne Jeho sv. reči a nemôže sa od Neho odtrhnúť. A keď ho Ježiš vyzval, aby Ho nasledoval, opúšťa svoje remeslo, dom a rodinu a odprevádza Ho verne a vytrvale na všetkých cestách. Kresťane, či si i ty takým horlivým v službe svojho Spasiteľa?. Či i ty tak ochotne plníš vôľu Jeho? Sv. Peter bol Spasiteľovi celkom oddaný, nie tak zradca Judáš. Jak odhodlane odpovedal Peter, keď učeníci Ježiša opustiť chceli: «Ty máš slová večného života!» A aké boľavé bolo jeho srdce, keď zo slabosti ľudskej Spasiteľa zaprel. Ačkoľvek videl toľké zázraky Ježišove, zaprel Ho v Jeho utrpení. Kresťane, vidíš, aký slabý je človek, keď ponechaný býva vlastnej biede. Uponíž sa, pracuj na svojom spasení s bázňou. Ale nezúfaj, len jeden láskavý pohľad Spasiteľov je potrebný. Oplakávaj svoje hriechy za príkladom sv. Petra, ktorý cez celý svoj život horko oplakával svoju neveru, kedykoľvek len na ňu spomnel. A jaká nekonečná bola láska sv. Petra ku Ježišovi, jaká skalopevná jeho viera, jaká všemohúca jeho dôvera k Nemu?! S jakou horúcou vrúcnosťou riekol k Pánovi: «Ty si Kristus, Syn Boha živého!» Jak strachoval sa sv. apoštol, keď Spasiteľ hovoril o svojom budúcom utrpení! A keď Ježiš trikrát sa ho pýtal, či Ho miluje, s jakou oddanosťou trikrát riekol: «Ty znáš, Pane, že Ta milujem!» Kresťane, tu máš obraz dokonalej lásky, s jakou máš sa vinúť ku svojmu nebeskému Spasiteľovi. Modlitba: Ó Bože, buď nám na pomoci, aby sme ako sv. apoštol Peter živí boli a zomreli, a niekedy jeho oslávenia hodnými sa stali. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána našeho. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.