|
||||||
| Dnes oslavuje sv. cirkev sv. Michala, archanjela, čo knieža nebeských duchov, ktorý stojí prvý medzi blahoslavenými anjelmi pred trónom Božím. Slávnosť sv. Michala, archanjela, je vo sv. cirkvi veľmi stará; on bol ctený čo jej veľký obhájca už vo štvrtom storočí. Cisár Konštantín, ktorý r. 337 zomrel, vystaval za príkladom zbožných kresťanov, ktorí už v prvých storočiach sv. Michala ctili a jemu chrámy stavali, k úcte jemu neďaleko Carihradu prekrásny chrám, Michaelion nazvaný, kde stalo sa mnoho zázrakov. O tomto nádhernom chráme hovorí starý dejepisec Sozomenus: «Tento chrám menuje sa Michaelion, lebo sa všeobecne verí, že veľký archanjel zjavuje sa v ňom, a že na tomto mieste veľké zázraky sa dejú, čoho som sám svedkom, lebo som bol účastným vo zvláštnej úzkosti a potrebe nezapomenuteľného dobrodenia. I mnohí iní obsiahli tu dobrodenia; lebo kto nachádza sa v nešťastí a v nebezpečenstve, alebo kto trápený býva ťažkými nemocami a odbavuje tam svoju pobožnosť, dosahuje oslobodenie od svojho trápenia.» Potom rozpráva o divotvornom uzdravení učeného právnika Akvilina a lekára Prodiana, ktoré stalo sa v tomto chráme na prímluvu Michala, archanjela. I na západe rozšírila sa už v piatom storočí úcta sv. archanjela veľmi, následkom jeho zjavenia sa na vrchu Gargano v Apulii (v južnej Itálii), ktorý sa menuje teraz «vrchom anjelským». Stalo sa to za pápeža Gelasia I. r. 493. Cirkevné dejiny rozprávajú tú udalosť nasledovne: Pastierovi zámožného majiteľa pozemnosti v meste Siponte ztratil sa bujak zo stáda. Po dlhom hľadaní našli ho pastieri v jaskyni na vrchu Gargane, do ktorej ale vkročiť nikto z nich sa neosmelil. Prítomný lesník strelil naposledy na bujaka, ale streľka odletela naspäť a prebodla strelca. Táto udalosť zapríčinila veľkú hrôzu v celom okolí a veriaci radili sa konečne so svojím biskupom. Tomuto zdala sa vec veľmi podivnou, i naložil kresťanom, aby sa s ním postili a modlili, žeby vôľu Božiu poznať mohli. Na tretí deň v noci mal biskup zjavenie, i počul zreteľne tieto slová: Ja som Michal, archanjel, ktorý vždy pred trónom Božím stojím, a tá jaskyňa stojí pod mojou opaterou. Tam má byť Bohu poklona robená na pamiatku sv. anjelov.» Na druhý deň išiel biskup so svojimi kňazmi a veriacimi na vrch, a našiel tam jaskyňu na spôsob kostola. Nezadlho zvíťazili kresťania toho kraja nad pohanmi na orodovanie sv. Michala, i vystavali nádherný chrám, a od toho času slávená bola každoročne dňa 8. mája pamiatka posvätenia chrámu sv. Michala (Viď Legendu sväzok II., strana 385). Podobné zjavenie stalo sa vo Francúzsku biskupovi sv. Obertovi (Aubert), od ktorého zjavenia vzal svoje meno «vrch Sv. Michala», ktorý nachodí sa uprostred mora, kde od toho času kláštor stojí. Tretie také zjavenie stalo sa v Ríme r. 590 za pápeža Gregora Veľkého. Toho roku panoval v Ríme strašný mor. Pápež Gregor Veľký viedol k uspokojeniu hnevu Božieho prôvod s obrazom Panny Márie z chrámu Ara Coeli do chrámu sv. Petra. S mosta uzrel pápež nad vrcholcom hradu, ktorý dal cisár Hadrian r. 136 za svoje pohrobište vystavať, sv. Michala, archanjela, ako svoj meč vkladal do pošvy, na znak toho, že Boh je smierený. A celý prôvod počul anjelský spev: «Raduj sa nebies Kráľovno, alleluja». A mor prestal zúriť v Ríme. Na pamiatku tej udalosti vystavená bola na hrade socha mramorová sv. Michala, archanjela, ktorú pápež Benedikt XIV. brancovou zamenil. Od toho času menuje sa toto stavisko hradom anjelským. Boh stvoril nesčíselných duchov pred stvorením vidomého sveta; ich počet umenšil sa o tretinu v nebeskom boji, keď Lucifer a jeho prívrženci vo vernosti a poslušnosti nevytrvali. Títo duchovia mali ako ľudia pre svoje vyvolenie k večnému blahoslavenstvu skúšanými byť. Niektorí sv. Otcovia domnievajú sa, že im bolo zjaveno od Boha, že sa budú musieť klaňať Božiemu Synovi, čo vtelenému Spasiteľovi, v Jeho ponížení, čo Synovi človeka a uznať Jeho blahoslavenú Matku za svoju kráľovnú. Lucifer, t. j. Svetlonos, nechcel to urobiť a v pyšnej samoľúbosti zbúril sa proti Bohu a sviedol tretinu nebeských duchov, ktorí povinnú poslušnosť Bohu odopreli. I nastal v nebi veľký boj. Michal, archanjel, postavil sa na čelo verných anjelov, ktorí sa s láskou a poslušnosťou k Bohu vinuli a bojoval s Luciferom, ktorý sa premenil na draka (satana) a so svojimi prívržencami proti dobrým anjelom sa postavil. Michal dorážal na čele verných anjelov s plamenným mečom a so štítom, na ktorom napísané bolo skvejúce sa jeho meno Michael, to jest: «Kto je ako Boh ?» I premohol Lucifera a jeho prívržencov. Sv. Ján, apoštol opisuje to víťazstvo týmito slovy (Zjav. 12; 2—12): «Michal a jeho anjeli bojovali s drakom; a drak bojoval a jeho anjeli; a nepremohli, ani nie je najdeno ich miesto viac na nebi. I hodený je ten drak veľký, starý had, ktorý menuje sa diabol a satanáš, ktorý svádza všetok okres sveta, a svrhnutý je na zem i jeho anjeli s ním svrhnutí sú. A počul som veľký hlas na nebi, hovoriaci: Teraz stalo sa spasenie a moc i kráľovstvo Boha nášho a moc Jeho Krista; lebo svrhnutý je žalobník našich bratov, ktorý žaloval na nich pred tvárou Boha nášho, dňom i nocou. A oni zvíťazili nad ním pre krv Baránka a pre slovo svojho svedoctva, a nemilovali životov svojich až ku smrti. Preto veseľte sa nebesia, a ktorí prebývate v nich. Beda zemi a moru lebo k vám sostúpil diabol, majúc hnev veľký, vediac, že krátky čas má.» Keď moci pekelné nebo viacej vydobyť nemôžu, zúria proti kráľovstvu Božiemu na zemi. V Starom Zákone bojovali proti židovskej synagóge, keď chceli odňať ľudstvu nádej na zasľúbeného Messiáša a vieru v jedného Boha. V Novom Zákone zúria zlí duchovia proti sv. cirkvi. Svätý Michal, archanjel bojoval v Starom Zákone proti moci Luciferovej od časov Adamových až do Machabejských. On strážil v raji s ohnivým mečom nad stromom života. Podľa svedoctva sv. Judáša, apoštola, bojoval sv. Michal s diablom, aby nebola ukradnutá mŕtvola Mojžišova a tým Israelskí ku modlárstvu svedení neboli. Sv. Michal tešil zúfalú Agar, vyslobodil Lóta od zahynutia v Sodome, troch mládencov z ohnivej pece. On pomáhal Josuovi pri dobytí Jericha, vyslobodil Daniela z tlamy levov a Židov zo zajatia Babylonského. Sv. Michal potrestal Heliodora, keď chcel zneuctiť svätyňu na Sione, zničil vojsko Assyrských, ktoré pravému Bohu sa rúhalo, potrestal pýchu Herodesovu, ktorý božskú úctu požadoval. I v Novom Zákone bojuje sv. Michal víťazne za sv. cirkev proti satanášovi. On polámal okovy sv. Petra v žalári a vyviedol ho na slobodu, zjavil sv. Jánovi budúce osudy sv. cirkvi, ktorú pekelné brány nepremôžu. V časoch antikristových bojovať bude sv. Michal, archanjel, víťazne nad mocou pekla, ako to zjavil Gabriel, archanjel (sila Božia) prorokovi Danielovi (Dan. 12;1): «V ten čas povstane Michal, knieža veľký, ktorý stojí za synov tvojho ľudu; i príde čas, jakého nebolo od tej doby, čo národy boly počuly až do tohoto času. A v ten čas spasený bude tvoj ľud, ktokoľvek nájdený bude zapísaný v knihe.» Sv. Michal, archanjel, ustanovený je od Boha, aby prijímal duše ľudské, keď vykračujú z tohoto sveta a predvádzal ich pred súdnu stolicu spravodlivého Boha. On stráži nad dušami v poslednom boji, aby diabol nad nimi nevíťazil. Preto učí nás sv. cirkev, aby sme sa modlili: «Sv. Michale, archanjelu, opatruj nás v poslednom zápase, aby sme nezahynuli pri hroznom súde.» Za zomrelých modlieva sa sv. cirkev pri sv. omši: «Zástavník, sv. Michal, nech ti ich predstaví, aby im večné svetlo svietilo. A v litániách vzdycháme: «Sv. Michale, oroduj za nás.» Zvelebovať a ctiť teda máme sv. Michala, archanjela, a učiť sa od neho pokoru, poslušnosť a odovzdanosť do vôle Božej Sv. Laurenc Justinian hovorí: «Nie darmo usiluje sa katolícka cirkev zvláštne ctiť sv. Michala, archanjela, lebo zná, že je určený od Boha za opravdivého ochranca, za všeobecného a ustavičného orodovníka a čo knieža anjelov ku prijímaniu vyvolených duší. Preto majú ho uznať všetci veriaci čo svojho pána a ochrancu, jeho zvelebovať a potešiť ho svojím svätým životom. Sv. cirkev koná vlastne dnes slávnosť všetkých anjelov, sv. Michala ale stavia do popredia čo zvláštneho ochrancu svojho, a preto, že je pohlavárom všetkých anjelov, ako vodca a ich náčelné knieža. Poučenie: Sv. Michal je knieža anjelov. V knihe Tobiašovej udávajú sa siedmi duchovia, ktorí stoja blízko trónu Božieho; sú to archanjelovia, z ktorých nám sv. Písmo tri mená ich udáva: Michael, čo znamená toľko, ako «Kto je ako Boh ?» — Rafael, t. j. «Vyliečenie Božie a Gabriel, t. j. «Sila Boži. Slávnosť sv. Michala koná sa dnes, sv. Rafaela dňa 24. októbra a sv. Gabriela 16. marca. Okrem toho koná sv. cirkev každoročne slávnosť vždy v prvú nedeľu v mesiaci septembri sv. anjelov Strážcov a pripomína ľuďom dobrodenie ich ochrany. Boh stvoril anjelov pred vidomým svetom. Sv. Klemens Alexandrinský menuje ich preto «prvorodencami Božími a iný učiteľ cirkvi «živými obrazmi Božími. Oni sú čistí duchovia, naplnení čistou láskou k Bohu, oddanosťou a poslušnosťou spatrujú vždy tvár Božiu a shromaždení okolo Jeho trónu, tonú v mori blaženosti, chvália a zvelebujú ho podľa sv. Jána (Zjav. 4; 8.) bez prestania a prespevujú: «Svätý, Svätý, Svätý je Pán Boh všemohúci, ktorý bol, a ktorý je a ktorý prísť má (bude)! Pred trónom Najvyššieho skladajú v pokore svoje koruny a volajú: «Hoden si, Pane Bože náš, prijať slávu a česť i moc; lebo Ty stvoril si všetky veci a z Tvojej vôle boly a stvorená sú!» Meno anjel dostali čistí duchovia od služby, ktorú Bohu preukazujú s najväčšou radosťou; anjel znamená toľko čo posol a maľuje sa okrýdlený pre jeho ochotu v plnení vôle Božej, akoby letel. Boh vysiela anjelov (poslov), aby skrze nich zjavoval svoju vôľu, aby Jeho rozkazy a nariadenia uskutočňovali. O tom píše sv. Gregor Veľký: «Blahoslavení duchovia nebeskej vlasti sú síce vždy duchami, ale predsa nemôžu vždy menovanými byť anjelmi (poslami), pretože anjelmi (poslami) sú len vtedy, keď im niečo zvestovano býva. Tí, ktorí zvestujú veci menej dôležité, menujú sa anjelmi; tí, ktorí obstarávajú dôležitejšie veci, menujú sa archanjelmi (prvými anjelmi). Prorok Daniel udá nesčíselný počet anjelov (7; 10): «Tisícovia tisícov slúžili Jemu a desať tisíckrát stotisícov stáli pred Ním: súd zasadol a knihy sú otvorené.» Podľa sv. Otcov je deväť zástupov anjelských: Serafíni (horiaci láskou) predstavujú lásku Božiu, Cherubini majú hlboký pohľad do tajností Božích, Trónovia sú obrazmi majestátu Božieho, Panstvá zvestujú nižším Božie rozkazy, Sily slúžia k vyriadeniu divotvorných skutkov Božích, Mocnosti ochraňujú ľudí pred útokami pekla, Kniežatstvá majú pod ochranou jednotlivé krajiny zeme, Archanjelovia sú ochrancami národov a zvláštnych miest, Anjeli strážia jednotlivých ľudí. Máme teda ctiť sv. anjelov a zvláštne sv. Michala, archanjela, čo vodcu nebeského vojska, ktorý najprv bojoval proti pyšnému Luciferovi a povzbudzoval i ostatných anjelov k vernosti naproti Bohu. Jeho pokora, poslušnosť a horlivosť za slávu Božiu povýšily ho v nebi nad ostatné zástupy anjelov. Sv. cirkev ho ctí čo zvláštneho svojho ochrancu a my veriaci máme ho vzývať vo všetkých nebezpečenstvách duše i tela, najmä v hodinku smrti. Založený je i spolok sv. Michala tým úmyslom, aby v našich bohopustých časoch pomáhalo sa hmotne prenasledovanej hlave svätej cirkvi, pápežovi, modlitbou a vedou vymohlo sa víťazstvo na jeho mocnú prímluvu nad antikristom nášho času. Buďme i my kresťania ako sv. Michal pokornými, poslušnými, horlivými pre slávu Božiu a hotovými ku každej obeti. Modlitba: Bože, ktorý úrady anjelov a ľudí v podivnom poriadku rozdávaš: popraj milostivé, aby život náš bol na zemi zachránený od tých, ktorí Teba v nebesiach každého času obkľučujú a obsluhujú. Skrze Pána nášho Ježiša Krista. Amen. |
Oba dokumenty, ktoré 2. júla zverejnilo Dikastérium pre náuku viery, teda dekrét a vysvetľujúca nóta (Prot. č. 99/2009), oba podpísané kardinálom Víctorom Manuelom Fernándezom a sekretármi Armandom Matteom a Johnom J. Kennedym, vykazujú nedostatky v kanonicko-právnej technike, ktoré drasticky obmedzujú ich skutočný dosah.
Podľa VI. knihy Kódexu kánonického práva sa ich právny účinok obmedzuje na deklarovanie šiestich exkomunikácií. Pokiaľ ide o viac než sedemsto kňazov Kňazského bratstva svätého Pia X. a jeho veriacich, použitá formulácia nemá trestnoprávnu účinnosť.
1. Dva nástroje odlišnej právnej povahy
Na jednej strane dekrét vyhlasuje „so všetkými právnymi účinkami“, že Mons. Alfonso de Galarreta a štyria biskupi vysvätení 1. júla, Pascal Schreiber, Michael Goldade, Michel Poinsinet de Sivry a Marc Hanappier, upadli ipso facto do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici podľa kán. 1387 a 1364 § 1 CIC a že Mons. Bernard Fellay ako spolusvätiteľ, ktorý sa verejne pripojil k schizmatickému činu, podlieha exkomunikácii podľa kán. 1364 § 1.
Ide o deklaratórny dekrét týkajúci sa už nastúpených trestov, teda popri rozsudku o jedinú vhodnú formu na deklarovanie trestov latae sententiae podľa kán. 1341 a 1720. Jeho osobný rozsah pôsobnosti je taxatívne vymedzený: šesť biskupov.
Sprievodná vysvetľujúca nóta však obsahuje tri ďalšie tvrdenia:
- že vysvätení duchovní Bratstva „sa nachádzajú v schizme a treba ich považovať za schizmatikov“, a preto „podliehajú exkomunikácii stanovenej právom“;
- že laici, ktorí sa „formálne pripoja“, sa za podmienok nóty Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z 24. augusta 1996, ktorú Dikastérium vyhlasuje za platnú a „osvojuje si ju“, považujú za schizmatikov a exkomunikovaných;
- že sviatosť pokánia vysluhovaná ich kňazmi, ako aj manželstvá, pri ktorých asistujú, sú „neplatné“.
Vysvetľujúca nóta nepatrí medzi typy aktov, ktoré majú trestnoprávnu účinnosť. Nie je zákonom podľa kán. 7 až 22 a 29 a nasl., nie je všeobecným vykonávacím dekrétom podľa kán. 31 až 33, nie je trestným príkazom podľa kán. 1319, ani rozsudkom či deklaratórnym dekrétom podľa kán. 1341 a nasl. a 1717 a nasl.
Ide o akt vysvetľujúcej povahy. To, čo uvádza o neurčitých skupinách osôb, má hodnotu doktrinálneho varovania, nie ustanovenia alebo deklarovania trestu.
2. Rozpor medzi dekrétom a nótou
Dekrét varuje duchovných a laikov, „aby sa nepripájali k schizme Kňazského bratstva svätého Pia X., pretože by tým ipso facto upadli do trestu exkomunikácie latae sententiae“.
Použitá formulácia je podmieňovacia: delikt sa vo vzťahu k týmto osobám chápe ako budúci a možný. Nóta však v prítomnom čase tvrdí, že duchovní „sa nachádzajú v schizme“. Oba texty majú rovnaký dátum a rovnaké podpisy.
Tento rozpor treba vyriešiť v prospech dekrétu, ktorý je jediným dokumentom majúcim trestnoprávnu formu. Podľa kán. 18 navyše trestné zákony podliehajú striktnému výkladu, čo vylučuje, aby sa prostredníctvom nóty rozširovalo to, čo dekrét formuluje iba ako napomenutie.
Dôsledkom je, že samotné Dikastérium vo svojom právne účinnom akte uznáva, že kňazi a veriaci zatiaľ do trestu neupadli.
3. Chýbajúce individuálne posúdenie pričítateľnosti a režim nedeklarovaného trestu
Aj keby sme na účely argumentácie predpokladali, že nóta mala pôsobiť ako všeobecné vyhlásenie, tresty latae sententiae nastupujú ipso iure iba voči osobe, ktorá skutok spáchala s plnou pričítateľnosťou požadovanou kán. 1321 § 2. Tá sa musí posúdiť podľa kán. 1323 až 1325.
Nezavinená neznalosť zákona alebo trestu, omyl, vážny strach a stav núdze, a to aj domnelý, oslobodzujú od trestu alebo bránia jeho uplatneniu. Takéto posúdenie musí byť nevyhnutne individuálne a vo vzťahu k žiadnemu z kňazov sa neuskutočnilo.
Kolektívne označenie sedemsto duchovných za „schizmatické osoby podliehajúce exkomunikácii“ bez preskúmania pričítateľnosti a bez konania podľa kán. 1720, teda bez vypočutia obvineného a bez nadobudnutia istoty o skutku a jeho pričítateľnosti, je nezlučiteľné s režimom VI. knihy Kódexu.
Z toho vyplýva, že prípadné tresty duchovných Bratstva by aj pri prijatí argumentácie Dikastéria zostali v stave nedeklarovaných trestov latae sententiae.
Na tieto tresty sa vzťahuje režim kán. 1331 § 1, zmiernený kán. 1335 § 2: zákaz vysluhovať sviatosti a sväteniny sa pozastavuje vždy, keď veriaci z oprávneného dôvodu požiada o ich vyslúženie.
Zvolená formulácia preto z právneho hľadiska nijako nemení postavenie veriaceho, ktorý požiada o sviatosti kňaza Bratstva.
4. Odkaz na nótu z roku 1996 vylučuje automatizmus vo vzťahu k laikom
Nóta Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov z roku 1996, ktorú si Dikastérium „osvojuje spolu s jej podmienkami“, nie je autentickým výkladom podľa kán. 16 § 1. Chýba jej pápežské schválenie v osobitnej forme a príslušné promulgovanie. Ide o stanovisko zverejnené v časopise Communicationes.
Jej obsah je navyše reštriktívny. Bod 5 vyžaduje na „formálne priľnutie k schizme“ dva prvky:
- vnútorný prvok, teda skutočne schizmatickú vôľu, ktorá spočíva v uprednostnení osobného rozhodnutia pred povinnosťou poslušnosti rímskemu veľkňazovi;
- vonkajší prvok, teda uskutočnenie tejto vôle konkrétnymi skutkami.
Bod 7 stanovuje, že vo vzťahu k veriacim „nestačí príležitostná účasť na liturgických úkonoch alebo aktivitách hnutia, pokiaľ nie je spojená s prijatím postoja doktrinálneho a disciplinárneho odlúčenia“.
Predovšetkým treba prihliadať na úmysel danej osoby a „jednotlivé situácie treba posudzovať prípad od prípadu na príslušných miestach vonkajšieho a vnútorného fóra“.
Odkaz na nótu z roku 1996 má teda opačný účinok, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Prevzatím jej podmienok nóta z roku 2026 sama vylučuje akúkoľvek automatickú exkomunikáciu laikov iba na základe návštevy kaplniek Bratstva a každý trest podriaďuje individuálnemu posúdeniu, ktoré sa neuskutočnilo a ktoré ani nemožno vykonať všeobecným dokumentom.
Prax troch pontifikátov potvrdzuje tento reštriktívny výklad. Dekrét Kongregácie pre biskupov z 21. januára 2009 zrušil exkomunikácie iba štyroch biskupov vysvätených v roku 1988, teda jediných osôb, ktorých tresty boli deklarované.
Benedikt XVI. vo svojom liste z 10. marca 2009 posudzoval kňazov Bratstva na úrovni suspenzie a absencie kánonického postavenia, nie exkomunikácie. Fakulty udelené pápežom Františkom navyše predpokladajú osoby, ktoré sú schopné tieto fakulty prijať, čo je nezlučiteľné s postavením exkomunikovanej osoby podľa kán. 1331 § 1 bod 2.
5. Vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev by si vyžadovalo zrušenie pápežských aktov, ktoré nóta neruší
Neplatnosť vyhlasovaná nótou nevyplýva z exkomunikácie, ale z absencie fakulty udeľovať rozhrešenie podľa kán. 966 § 1 a z nedodržania kánonickej formy uzavretia manželstva podľa kán. 1108.
Oba tieto nedostatky boli odstránené aktmi rímskeho veľkňaza:
- apoštolským listom Misericordia et misera, bod 12, z 20. novembra 2016, ktorým bola kňazom Bratstva natrvalo udelená fakulta platne udeľovať rozhrešenie;
- listom Pápežskej komisie Ecclesia Dei z 27. marca 2017, schváleným pápežom Františkom, ktorý umožnil delegovať fakultu na platné asistovanie pri uzatváraní manželstiev.
Nóta nespomína ani jeden z týchto aktov a neobsahuje žiadne ustanovenie o ich odvolaní. Uplatňuje sa preto kán. 21, podľa ktorého sa v pochybnosti odvolanie zákona nepredpokladá, ako aj zásada hierarchie právnych aktov.
Dikastérium nemôže derogovať pápežské akty bez pápežského schválenia v osobitnej forme podľa čl. 7 § 2 Všeobecného poriadku Rímskej kúrie a ustálenej praxe. Takéto schválenie zo zverejneného textu nevyplýva.
Kým nedôjde k výslovnému pápežskému odvolaniu, udelené fakulty zostávajú v platnosti a vyhlásenie neplatnosti nemá právny základ.
Subsidiárne by aj pri prípadnom budúcom odvolaní v mnohých prípadoch prichádzalo do úvahy doplnenie fakulty Cirkvou z dôvodu všeobecného omylu alebo pozitívnej a pravdepodobnej pochybnosti podľa kán. 144, čomu sa nóta takisto nevenuje.
6. Záver
Výsledok analýzy možno zhrnúť nasledovne.
-
Po prvé: jediným platne deklarovaným trestom je trest šiestich biskupov uvedených v dekréte.
-
Po druhé: vo vzťahu ku kléru nemá nóta formálnu spôsobilosť deklarovať tresty. Je v rozpore s podmieňovacím napomenutím obsiahnutým v samotnom dekréte a opomína individuálne posúdenie pričítateľnosti vyžadované kán. 1321 až 1325 a 1720.
Ak by tresty vôbec existovali, boli by nedeklarované a pri žiadosti veriacich o sviatosti by bol ich účinok podľa kán. 1335 § 2 pozastavený.
-
Po tretie: vo vzťahu k laikom odkaz na nótu z roku 1996, ktorá vyžaduje vnútorný aj vonkajší prvok a posúdenie každého prípadu osobitne, zo svojej podstaty vylučuje akýkoľvek automatizmus.
-
Po štvrté: vyhlásenie neplatnosti spovedí a manželstiev sa pokúša vyvolať derogačný účinok voči platným pápežským aktom. Takýto účinok však nóta dikastéria bez pápežského schválenia v osobitnej forme nemôže vyvolať podľa kán. 21.
Treba tiež upozorniť na technickú nepresnosť celého dokumentu: Mons. Fellay je potrestaný iba podľa kán. 1364 § 1, hoci kán. 1387 sa vzťahuje na toho, kto vysvätí biskupa bez pápežského mandátu, pričom táto skutková podstata je splnená aj pri spolusvätiteľovi.
Celkovo možno konštatovať, že právna formulácia zvolená prefektom, podľa ktorej bolo šesť osôb deklarovaných dekrétom a všetky ostatné iba nótou, ponecháva exkomunikáciu kňazov a laikov Bratstva z právneho hľadiska neúčinnú.
Tam, kde existuje trestnoprávny akt, je iba šesť adresátov. Tam, kde sa spomínajú ostatní, trestnoprávny akt neexistuje.
Ak by Svätá stolica chcela rozšíriť dôsledky schizmy na celé Bratstvo, platné právo by vyžadovalo iný postup: zákon alebo trestný príkaz, individuálne deklaratórne dekréty vydané po konaní podľa kán. 1720 a výslovné odvolanie oprávnení udelených dokumentom Misericordia et misera a aktom z roku 2017, schválené pápežom v osobitnej forme.
Doteraz sa nič z toho nestalo.